Výsledky

Tak sa zdá, že posun termínu štartu ČSOB Bratislava maratónu o týždeň podujatiu pomohol. Aspoň mám taký dojem, keď sa tu objavila veľká sila bežcov zo zahraničia, a nielen spoza rieky Moravy. Veď len maratóncov bolo prihlásených vyše tisíc a to sa ani v Košiciach často neprihodí. V marci nie je tých maratónov toľko, ako v apríli a nedajbože v prvej polovici mája.

Maratóny ako Bratislavský, bojujú o svoje miesto na maratónskom výslní. Musia brať do úvahy aj tento faktor; teda nebyť v tej najväčšej „hrči“ maratónov. Je priam neuveriteľné, ako sa ČSOB BM počas rokov zmenil. Od totálne zbabraného prvého ročníka, cez ročník druhý, skoro bezchybný, cez ďalšie ešte lepšie a bezchybnejšie ročníky.

Veru, Pukalovičovci a ich tím si zaslúžia

 naše uznanie a medailu tiež. foto: joseph74.

Čo bolo, bolo, terazky je ročník desiaty...

Štart maratónu bol plánovaný na nedeľu, 29.3.2015, o 10:00 hodine, ako obvykle od Eurovei. Dostať sa tam z Petržalky je jednoduché, ale nie v tento deň; autobusy vraj chodia až do deviatej ako obvykle, ale nie je to tak, ešte hlboko pred deviatou je už všetko ináč. Okrem toho je nedeľa, spojov je málo.

Asi po hodine motania sa, vysadám z autobusu č. 88 pri autobusovej stanici a vyzerá to tak, že do pol desiatej, by som to mohol stihnúť, hoci sme sa dohovorili na deviatu. Ale človek mieni, dopravné možnosti menia...

Prichádzam k šatniam, keď kamaráti už idú na štart. Na ich otázky, kde som bol doteraz, odpovedám „Neviete, že favoriti chodia na štart o 15 minút neskôr?“ Narážam tým na nášho nemenovaného kamaráta, ktorý vlani prišiel 15 minút po štarte maratónu... No čo, aspoň sa netlačil v dave a mal voľnú cestu.

Rýchlo sa prezliecť, tašku do šatne. Kdeže... Nadarmo som sa utešoval, že pár minút pred štartom už všetci budú preč a do šatne si svoj ruksak pohodlne dám. Stále tam boli dlhé rady a išlo to pomaly.

Kašlem na to, nechám to v stane, ako minule, aj tak mi tam niet čo ukradnúť, Tak som aj urobil a nebol som sám. Problém so šatňami je vari jediným – a tradičným kazom tohto maratónu. Nechápem, prečo nemôže každý pretekár dostať nálepku s číslom, vak nechať na mieste na tom určenom, a potom sa to roztriedi. Veď tak sa to robí všade...

Nie. Pomalé písanie štartovných čísel, nosenie tašiek kamsi dozadu, to je hrozne pomalé. A keď si chce v priebehu 20-tich minút odložiť veci niekoľko tisíc pretekárov, to sa nedá stihnúť.

Počasie vyzerá byť dobré, okolo 10 ºC, nejaký ten vietor, spadlo pár kvapiek. Tu veľa toho nenašpekulujem. Tielko a na to tričko s dlhým rukávom a ľahké elasťáky; no a samozrejme rukavice na utieranie potu...

V modrom koridore vidím Jana Štekauera, ten beží síce polku, ale vraj tak na 1:50, to by mi mohlo vyhovovať. Napriek tomu, že s Janom si veľa srandy neužijem, mne jeho spoločnosť vyhovuje. Bavíme sa o vážnych veciach. Je vari pár minút do štartu, stojíme stlačení, je tu teplučko. Začína sa počítať: desať...tri, dva jeden a bác!

Odštartované

Ako obvykle, nič sa nedeje, až po chvíli urobíme pár krôčkov, potom poklušeme a po necelej minúte prebieham štartovným portálom. Tradičný piskot elektroniky sa neozýva, asi to funguje trošku ináč. Pozerám sa na Janovu oranžovú čiapku, aby som sa ho mohol chytiť, ale zdá sa mi, že je to príliš rýchle na môj plánovaný maratónsky čas, tak okolo „štyroch“. Spomaľujem teda a bežím si svoje. Začiatky sú zradné. Človek má dosť síl, je svieži a má tendenciu podceniť rýchlosť pohybu; teda radšej pomalšie. Obiehame značku kilometra, pozerám na hodinky: 4:50. Rýchle, treba spomaliť, malo by to byť nad 5:10 na kilometer, alebo pomalšie. Aj druhý kilometer je tesne pod „päť“, aké sú tie pocity len klamlivé! Spomaľujem, na to, aby som išiel maratón za 3:32 jednoducho nemám a za rýchly začiatok sa tvrdo platí v koncovke. Janova oranžová čiapka, mihajúca sa vpredu sa pomaly vzďaľuje. Má pravdu. Polku treba ísť rýchlejšie. Bežím v hustom dave národa bežeckého, všetci bežia dosť rýchlo a nebrzdia ma. Ešte má každý dosť síl. Drvivú prevahu majú polmaratónci; ľahko ich poznať podľa toho, že vzadu nemajú číslo, na rozdiel od maratóncov, ktorým na chrbte svieti biele číslo na červenom podklade. Dámy majú červené číslo na bielom podklade. Ale videl som chlapa, ktorý bežal so ženským číslom. Čo ti žena umrela?
 Snažil som sa byť vtipný, ale nenašiel som pochopenie. Možno ma ani nerozumel. Asi na treťom kilometri ma dobehol bývalý doktorand Karol; beží polmaratón svižným tempom. Krátko som s nim vybavoval služobné záležitosti a ženiem ho dopredu. A máme tu piaty kilometer. Ako som na tom? Pohľad na hodinky hovorí, že je to viac – menej dobré, čas 25:12, treba to bežať medzi 25 -26 minútami, potom to bude fajn. Viac sa na hodinky nepozerám, je mi jasné, že som stabilizoval plánovanú rýchlosť. Teraz len vydržať.

Kde sú ostatní borci zo Železnej studničky?

Je nás tu päť; traja sme viac – menej výkonnostne podobní (ja, Peter Šafarik a Dag Úlehla), aj keď najlepšie by mal byť na tom Peter; pre neho hovoria jednoznačne najvyššie nabehané objemy a relatívna mladosť (aspoň v porovnaní so mnou). Dag je tak trošku neznáma; trénuje podľa pokynov „Jančiho“ s nami málokedy a zdá sa, že mu to prospieva, no uvidíme. Čo sa mňa týka, urobím mesačne svojich približne 200 kilometrov s kamarátmi, sem – tam idem na preteky (to považujem za dôležitú súčasť prípravy na maratón) no a snažím sa správne si oddýchnuť pred maratónom. Čím je človek starší, tým je to dôležitejšie. Ako však vieme, na maratóne všetky prognózy stoja za fajku dymu. Maratón je „děvka“ ako vraví jeden náš český kamarát. Uvidíme. Je tu stále husto, nikoho z nich nevidím.

Bežíme Štrkovcom. Cítim slabú, tupú bolesť v pravom členku; trápi ma to už dva mesiace. Bežať sa s tým dá, ale dokedy? Vydrží mi to celý maratón?
 Hlavne preto som tu. Chcem sa otestovať na 119. Boston; bude o tri týždne. Aj sám viem, že tri týždne medzi maratónmi nie je veľa (skôr málo), ale ak budem v poriadku, tak by som to mal zvládnuť a o ten čas až tak nejde. Bude tam Jano Hazucha a ten im to v našej kategórii ukáže; tentoraz tu v Bratislave beží polmaratón, lebo prešiel nejakou virózou, ale už je viac – menej v poriadku.

Približne ôsmy kilometer. Je tu prekvapujúco veľa ľudí a povzbudzujú; odkývam im. Je tu aj kamarát – maratónec - Janko Nebeský: Vilo, nazdar! Pozerám do protismeru, či neuvidím niekoho z kamarátov, ale je tu príliš veľa ľudí na orientáciu. Otočka okolo konečnej električiek; na desiatom by som sa mal konečne napiť. Ešte som nepil, nebolo treba, je chladno a sem – tam mrholí, ale už je načase. Občerstvovačka je v dohľade, beriem si pohár. Bŕŕ, je to studená voda. Až potom si všimnem čaj, je na poslednom stole; ten si dám na 15-tom kilometri (ak tam dobehnem). Posledná „päťka“ bola za 25:49 (desiatka 50:49), je to v norme, len tak ďalej. Beží sa mi dobre; kontrolujem svoj pohyb a dbám, aby som sa nenamáhal a bežal voľne. Je tu aj Mišo Guttmann a čosi mi kričí, zdravím ho a idem ďalej. Bežím stále sám, hoci to nemám rád, ale v maratóne je ťažké (a nebezpečné) s niekým zdieľať tempo, treba ísť to „svoje“. Občerstvenie. Pijem teplý ba aj sladký čaj. Na stoloch je čokoláda, banány. Netreba. Z toho aj tak nič mať nebudem a zbytočne si zaťažím žalúdok; to nepotrebujem. Tak teda 15. kilometer (25:49), stále dobré. To sme už v meste. Je to zábavnejšie, ale beží sa ťažšie; treba dávať pozor na koľajnice, zákruty. Ešte aj taký smiešny kopček hore „staliňákom“ je obtiažne vybehnúť a čo potom v druhom kole?
 Motáme sa po starom meste a veru povrch je všelijaký; hľadáme menej členité povrchy, ale je to málo platné; je to pomalšie, najmä Hviezdoslavovo námestie nie je príjemným miestom na beh, namiesto toho, aby sme obdivovali úžasnú scenériu, starostlivo pozeráme pod nohy, aby sme sa nerozpleštili. Konečne vybiehame na cestu vedúcu k PKO.

Pred sebou vidím zarasteného borca neurčitého veku v červenom tričku s nápisom „Celadrin“ na chrbte. To je predsa taký istý nápis (zrejme názov lieku) aký mám aj ja na tričku z maratónu v Pise. Ahoj, bežal si maratón v Pise, pýtam sa ho. Čosi mi zamrmlal po anglicky; tak som aj ja „prešaltoval“ na tento jazyk a opýtal som sa ho to ešte raz.

I run halfmarathon there, vraví. Keď sme si vec vyjasnili, predstavil som sa mu: my name is Viliam. I am Gabriele, vraví, som z Milána a bežím polmaratón. Mesto sa nám páči, je nás päť a užívame si to. My si totiž neuvedomujeme exkluzívne pohľady na hrad a Dunaj. Pre cudzincov je to naozaj príťažlivá trasa. Len škoda, že pri behu naspäť po nábreží sa treba zase pozerať predovšetkým pod nohy. Povrch asfaltu je nerovný až neuveriteľné.

Gabriele chce zabehnúť polku pod 1:50. Práve prebiehame métu 20 kilometrov; posledná „päťka“ je pomalšia. Nerovnosti v meste na tempe poznať (26:38), celkovo 1:43:17. Iste to dáš pod 1:50, uisťujem ho. A teraz pridaj. Ja si pôjdem svoje, idem celý maratón. Dobre. A ako sa to vlastne voláš, pýta sa ma. Viliam, odpovedám. Ja si tvoje meno pamätám podľa archanjela Gabriela, vravím. Zasmial sa. Vieš že moje „second name“ je Angelo? Tentoraz som sa zasmial ja. O.K. Go! Good luck. Volá sa Gabriele Angelo Quaini (ročník 1966). Pomaly sa vzďaľuje a beží do cieľa. Mňa čaká ešte jeden okruh, točím doľava, vpredu vidím časomieru; polmaratón prebieham v čase 1:50:01 (na mojich hodinkách je čistý čas 1:49:06). Zatím dobrý, ako vravia bratia Česi.

Druhé kolo

Samozrejme, polmaratón v nohách cítim, ba ja bolesť v členku sa stala výraznejšou. Ale je stále v norme, bežať sa s tým dá. Dokedy? Uvidím.

Preriedený zástup maratóncov sa ťahá po nekonečne vyzerajúcej, širokej ceste, smerom k Prístavnému mostu. Odbehnem „malé“ asi trojkilometrové kolo a mám za sebou 24 kilometrov.

Na pravej strane cesty ma čaká prekvapenie. Dvaja kamaráti, Mišo G. a Vlado B., alias „Koller“, podľa toho českého futbalistu, na ktorého sa podobá.

Ahoj! Tak čo mi radíš? Obraciam sa ma Miša G. Zrýchli! S takou radou môžeš ísť vieš kam... Prídem za tebou volá ešte Vlado, je totiž na bicykli.

25. kilometer. Posledných „päť“ som dal za 26:20. Ba vlastne bolo to 5,1 km. V druhom kole sú vzdialenosti na tej istej tabuli. Nie 25km, ale 25,1km. Takže dobré. Kontrolujem tempo, či nejdem rýchlo, alebo príliš pomaly. Je to dobré, len to udržať čo najdlhšie. Radšej pomalšie, ako rýchlejšie. Potrebujem dobehnúť.

Blížime sa k obrátke na Štrkovci

Obzerám sa po kamarátoch, kdeže sú? Myslím na Daga a Petra. Je tu Janko Nebeský a hlási: Dag je pred Tebou asi 500 metrov a Peter je za tebou. Daga už vidím: beží v protismere a nevyzerá uvoľnene, skôr naopak, ako by mlel z posledného. Ty si to prehnal, myslím si. Budeš to mať ťažké.

Máme tu tridsiatku, posledných „päť“ za dobrých 25:03/2:34:41. Ale netreba zabúdať, bolo to s vetrom do chrbta. Späť to bude pomalšie.

Zvyšných dvanásť kilometrov sa nezdá byť veľa. Jeden, už studený čaj a do rachoty. Beží sa mi stále dobre, aj keď kilometre v nohách cítim. V protismere sa sunú početné davy maratóncov, čo je prekvapenie, že sa ich toľko nazbieralo.

Myslím na Daga. To nedopadne dobre. Vyzeral odrovnaný. Bežím ďalej, sledujem priestor pred sebou, hľadajúc postavu v čiernych elasťákoch a bielom tričku. Nikde nič. Nakoniec, majúc čoraz viac starostí so sebou, som na Daga zabudol.

Pri tržnici sa mi naskytol zaujímavý pohľad. Eva Sedlová a Milan Vago s preriedenou skupinou usilujúcich o čas 4:30. Zakývali sme si. Takýto pomalý beh nie je nič príjemného. Najmä, ak trvá štyri a pol hodiny!

Beží sa mi celkom dobre, ale 35-ťka kdesi pri dvoch levoch signalizuje konečnú etapu trápenia. Človek sa uzatvára do seba a myslí na cieľový portál a pivo. Medzičas stále dobrý, 26:07/3:00:48.

Známe maratónske pravidlo hovorí, že asi za 40 minút by sme mali byť v cieli. Teda za 3:41? Uvidíme.

Sedem kilometrov! To urobím aj s prstom v ...,

uvažujem. Diváci povzbudzujú vo veľkom počte, čo v minulých rokoch nebývalo. Že by sa im dostal maratón do povedomia?

Slušným tempom stúpam smerom k Michalskej bráne. Posledný krát, vytešujem sa. Štíhla postava v modrom tričku, ktorú dobieham mi je povedomá. Zuzka Alexanderčíková! Čo tu robí? Má tak na 3:30 a toto je rozbehnuté o 10 minút pomalšie. Zuzka je jednou z dvoch výborných dievčat a maratónkyň. Druhá z dvojice je Marta Hancková. Tiež behá maratóny v čase okolo 3:30.

Ahoj Zuzka, čo sa deje a kde je Marta? Marta ide dobre, je vpredu. Mne to nejde. Som nejaká slabá. Neviem, čo sa stalo. Nevadí, pôjdeme spolu, navrhujem. Tých necelých sedem kilometrov nejako doklopeme. Ale nie, len si choď svoje. Pozri, ja sa nikam neponáhľam, aspoň sa porozprávame. Na pár minútach mi nezáleží. Aj tak nemám kategóriu. A pod „štyri by to byť malo“. Nedbám, zišiel by sa mi niekto, kto ma potiahne...

Nazdar akdemik! Kričí pri pošte stojaci analytik Mike Holík, kedysi dobrý maratónec. Spomalil som a užívam si záverečné kilometre maratónu. Nemal by som zrýchliť? Aj Zuzka ma posiela dopredu. Nie! Takto je to dobré. Pri hoteli Devín vidím nadávajúceho Štefana Polca. Toto nie je maratón! To je terén, rozčuľuje sa. Ukazuje krvavú ruku, asi spadol.

Dunajská promenáda a 40-ty kilometer

Spomalenie sa prejavilo. 5 km bolo za 29 minút. Nevadí. Vybiehame z areálu River Park a koho nevidím? Dag. Zrejme sa dostal z najhoršieho. Alebo to len tak vyzeralo? Beží ľahko, aj keď pomalšie ako Zuzka a ja. Dobre, Dag, drž sa.

Pomaly sa posúvame dopredu. Bežím stále asi pol kroka pred Zuzkou, snažiac sa ju motivovať k rýchlejšiemu behu. Občas jej navrhujem predĺžiť krok, však to máme menej ako dva kilometre. Zuzka sa snaží, nie je to až tak pomalé. 41. kilometer, podbiehame most SNP, keď sa okolo nás doslova preženie čosi žltočierne. Veď je to Peter Šafarik!

Teda, ty máš paru a vychytil som sa za ním. Chvíľu sme bežali spolu. Vykašli sa na to, vravím si. Na minúte predsa nezáleží. Zastal som a počkal na Zuzku.

Že Peter beží dobre, nie je prekvapením. Má natrénované podstatne viac ako ja a má na lepší čas. Lenže prečo si to nechal na koniec? Myslím, že pri predbiehaní zrýchlil, aby som sa ho nechytil. Jedna z dovolených taktických fínt. Prajem mu úspech, aj keď určitá rivalita medzi „železnostudničkármi“ existuje. Jeho postava sa pomaly vzďaľuje. Pri výbehu do cieľovej rovinky má na nás asi 100 metrov a dobieha tesne za nadávajúcim Šaňoprezidentom. Tento krát mu to vyšlo.

Ľud povzbudzuje, medzi nimi Jano Hazucha. Bežal polmaratón, lebo o tri týždne ideme do Bostonu. Tam má Jano šancu na dobré umiestnenie v kategórii M70.

Cieľ.

Na časomiere je čas 3:41:28 (čistý čas 3:40:35). Je to výborné. 10. ČSOB BM ma zastihol v dobrej forme. Pravý členok síce trochu bolí, ale vydržal. Boston vyzerá nádejne.

Aj počasie bolo veľmi dobré. Občasné mrholenie nevadilo a ten vietor sa tiež dal zniesť. Veď sa to aj prejavilo na traťových rekordoch v mužskom aj ženskom maratóne (2:17:18; 2:35:35)!

Moja spolubežkyňa Zuzka dobehla síce za svojím očakávaním, ale nie zle. Marta, ktorá ju čakala v cieľovej zóne to zabehla oficiálne tesne nad 3:30, ale čistý čas bol niečo nad 3:27, veľmi dobré!

A čo ostatní z našej „železnostudničkárskej“ partie?

Peter 3:40:47, Dag 3:43:12 a ja 3:41:28. Uvedené sú oficiálne časy, môžeme byť spokojní.

Paľo Hajduk 4:08:41. Vzhľadom na to, že má za sebou ultrabeh Okolo Balatonu, zabehol dobre. Otázne je, či mal bežať oba behy. Ja by som to nerobil.

Ľubo Petrík 4:15:58, zabehol, na čo má. Chýbajú mu zrejme dlhé behy. Ak sa zamiešam do remesla našim športovým analytikom (dvom Mišom), myslím, že Peter začal príliš pomaly. Polmaratón 1:51:31. Myslím, že o dve minúty rýchlejšie by ho nezabilo a pomohlo v dosiahnutí oficiálneho času pod 3:40. Naopak Dag, podľa môjho názoru začal prirýchlo. PM 1:47:13. Možno by bolo lepšie začať o tri minúty pomalšie.

Čo sa týka mňa, myslím si, že som išiel priam optimálne, PM 1:50:01, až do času, keď som asi na 35,5 km dobehol Zuzku. Odhadujem, že som spomalil asi dve minúty. Napriek tomu nebanujem. Bola to príjemná konverzácia, ktorá zrušila tradičné záverečné trápenie. Napriek tomu je to môj najlepší čas za posledné dva roky.

V. Novák, Bratislava, 31. 3. 2015.