24. Regensburg Immobilien Zentrum Maraton

alebo,

návrat na miesto činu po 24 rokoch.

Výsledky

Maratón v Regensburgu nepatrí medzi najstaršie; nie je ani najväčší, ba nie je ani členom AIMS. Pre našinca má však niekoľko veľkých výhod: nie je ďaleko (veď čože to je necelých 500 kilometrov po diaľnici) a to najdôležitejšie je, že je to fantastické stredoveké mesto, vraj najväčšie v celom Nemecku; a posledné, ale významé je to, že jeho organizácia je tradične skvelá.

To boli dôvody, prečo sa štvorica maratóncov zo Železnej studničky Bratislava (Marcel Burkert, Paľo Hajduk, Vilo Novák a Peter Šafarik) rozhodla pre toto mesto. Ja som mal okrem toho aj inú motiváciu; chcel som si ho zopakovať po 24 rokoch a zistiť čo všetko sa za ten čas zmenilo..

Ten môj prvý „regensburgský“ (vlastne to bol 2. Regensburg Mercedes Maraton) sa bežal 15.septembra 1991. Bol som mladý, mal som „len“ 49 rokov a bola to jedna z prvých možností ísť na „západ“. Nebudem vás unavovať opisom tohoto kuriózneho podniku, ktorý som absolvoval s kamarátom Evženom Wladárom; spal som na nafukovačke (karimatky ešte neboli) pod bicyklovým prístreškom pri Westbade v Regensburgu, ale to nám na nálade neubralo. Zabehol som ho v pre mňa štandardnom čase 3:11:20 (22/M45), Evžen bol o nejakú minútu lepší a keďže bol o rok starší, tak bol v kategórii M50 aj na bedni a domov sa doviezol na svojej škodovke aj s pekným pohárom, u nás vtedy vec nevídaná, doma sme za „bedňu“ dostávali keramiku. No a na záver sme sa zložili na jedno pivo a to sme plní blažených emócií spoločne vypili. Na viac nám nezostalo peňazí, lebo z našej hotovosti (mali sme len dvadsať markovku) sme museli dokúpiť benzín, aby sme došli domov. A to sme išli dolu kopcami bez motora a mimo diaľnice, lebo sme nemali na diaľničnú známku..

Teraz to bolo samozrejme ináč. Každý vybavený platobnou kartou (a manželkiným ponaučením, že treba byť šetrný), bývali sme v apartmáne a benzínu bolo čo sa autu ráčilo o pive ani nehovoriac..

Štartovný areál

bol lokalizovaný (ako pred štvrťstoročím) vo Westbade, v Donauparku v časti, ktorá patrí firme Immobilien, ktorá sa zaoberá predajom nehnutelností. Však preto sa tento maratón vola „Immobilien Zemtrum Maraton“, na rozdiel od polmaratónu, ktorý má o čosi lepšie znejúci názov „Bischofshof HalbMaraton“. Tento polmaratón je sponzorovaný pivovarom Bischofshof; je to zároveň názov (dobrého) piva. Heslo tohoto pivovaru je „Das Bier, das uns zu Freunden macht“. Toto mali polmaratónci napísané aj na číslach a trošku sme im to závideli..

Registrácia, expo aj vyhlasovanie víťazov bolo v prevelkom bielom stane, pasta párty v menšom vedľajšom a štart maratónu a polmaratónu na priľahlej ceste, všetko fungovalo ako hodinky..

Štart

sa udial v nedeľu, 17.5.2015 o 8:30. Počasie bolo priam ideálne; pred štartom bolo zamračené, asi 15 °C, skrátka na tielko a trenírky. Obvyklá tlačenica na štarte sa nekonala; koľko bolo maratóncov neviem, ale v limite dobehlo 467 mužov a 60 žien, čiže nič veľkého. Samozrejme, spolu s nami štartovalo aj niekoľko tisíc polmaratóncov..

Vybehli sme v pohode, bez tlačenice, po kvalitnom asfalte smerom na východ, k starému mestu. Peter a Marcel sa rýchlo stratili vpredu, ja s Paľom sme sa pomaličky rozbiehali, pretože sme sa nestihli rozbehať pred štartom, aj keď síl bolo ešte dosť. Asi po kilometri sme pred sebou zbadali Marcela; asi mu bolo Petrovo tempo privysoké, pomaly sme sa dostali na jeho úroveň, Marcel nás zbadal a držal naše tempo. Po necelých troch kilometroch sme sa dostali do starého mesta s peknými výhľadmi, ale bolo treba bežať opatrne, pretože asfalt sa zmenil na kocky a aj mačacie hlavy, tempo sa trošku spomalilo. Nebudem opisovať staré mesto Regensburg, ale stojí za návštevu aj mimo maratónu. 5-ty kilometer nás zastihol ešte v starom meste (26:02), je to dobré..

Elke.

Poznáte to z vlastných maratónskych skúseností: po niekoľkých kilometroch sa sformuje skupina bežcov, ktorá značnú časť trate beží viac – menej spolu. Posuny dopredu – dozadu sa síce dejú, ale po ďalších piatich kilometroch zistíte, že väčšina bežcov sú tí istí, ako pred pol hodinou. Všimol som si dámu v žltom tričku, menšej postavy, okolo štyridsiatky, ktorá sa pohybovala neďaleko mňa. Približne na siedmom kilometri, keď sme dlhšie bežali neďaleko seba, som sa k nej prokmotril, pochválil jej beh a opýtal som sa, na aký čas beží. I would like to finish in 3:45, reagovala na moju angličtinu. I would like too, odpovedám. Tempo mi vyhovovalo, predstavil som sa, od nej som sa dozvedel, že sa volá Elke (nakoniec, mala to napísané na štartovnom čísle). Býva v Mníchove, kde bežala aj päť maratónov a tu, v Regensburgu má sestru a u nej aj býva. Je tu s manželom. Manžel beží maratón? Ale kdeže! Zhrozila sa Elke, ten? Ale beží priateľ mojej dcéry, pochváli sa. Nerád bežím sám, vravím, takto čas uteká rýchlejšie. Zaujímavosťou tejto trasy maratónu je aj to, že „obrátka“ je na skúšobnom okruhu firmy Continental, ktorá vyrába pneumatiky a je jedným zo sponzorov tohoto maratónu. Je to približne dvojkilometrový cestný okruh s kvalitným asfaltom, stúpaniami a klesaniami. Pri vbehu na tento okruh je desiaty kilometer (51:40). Prvýkrát sa napijem; je to asi deci „ionťáku“, teplo nie je, malo by to stačiť, Pretože Elke pije v behu a ja z „krátkej zastávky“ ( aby som použil vojenskú mluvu), pomaly ju dobieham. Keď som však pil na 15. Kilometri (posledných 5 km bolo za 26:17) mi Elke odišla; stíhať som ju už nešiel.

(Mimochodom, Elke Ross dobehla v čase 3:42:30, a medzi ženami celkovo 14., 3/F45; mal som zdatnú sparingpartnerku)...

Záver prvého kola.

Bol príjemný; trošku som spomalil a venoval sa maratónskej turistike,čiže obzeraniu bývalého Ríšskeho snemu a nespočetných stredovekých budov, naozaj to stojí za to. Polmaratón som dobehol v čase 1:50:16, je to asi tak, ako som si to predstavoval, teraz ide o to, vydržať. Poznáte to, je to psychický problém..

Druhé kolo.

Sa vyznačovalo tým, že cesta sa zrazu vyprázdnila. Som sám, len asi 200 metrov vpredu, vidieť dve farebné postavy; pomaly sa na nich doťahujem. Láka to; Vilo, neblbni, len kľud vravím si. Obvyklá inventúra: okrem pravého členka, ktorý tlmene bolí je všetko v poriadku. Potím sa a pot si utieram o stehná; tomu počasiu nemožno fakt nič vytknúť, mame šťastie. Máme? Kde sú ostatní? Peter je vpredu, to viem. Paľo je za mnou, ale kde je Marcel? Sústreď sa na seba a nie na ostatných vravím si a radšej obzerám okolie. Teraz sa nám dostáva veľa pozorností od divákov, lebo sme rozriedení. Viliam, „zupa“(teda super), potlesk a bubnovanie nás ženú vpred. Zatiaľ si to užívam. Sme na 25. kilometri, ešte 17 kilometrov, vravím si (posledných „päť“ bolo za 26:34, stále dobré). „Hlušina“ (ako zvykne EvaS označovať prvých 30 kilometrov maratónu) je pomaly za nami, až teraz sa začne maratón. .

Marcel.

Približne na 27 kilometri, na ulici, kde bežíme v protismere, vidím konečne Marcela, ako sa vezie za bežcom v bielom tielku, má na mňa stratu asi 100 metrov, ale bežia viditeľne rýchlejším tempom ako ja. Výborne Marcel, povzbudzujem ho, len to udrž, to by si mohol ustáť. Mohol; je to rozbehnuté tak na 3:45, to by mohlo byť v jeho možnostiach, trénovaný je, a má len 48 rokov. Asi po kilometri idú cez mňa. Dobre. Drž to, vravím. Pomaly sa vzďaľujú, ale nie veľmi; najviac asi 200 metrov. Približne na 30 kilometri (čas 2:38:23, posledných 5 km bolo za 27:24, spomaľuje sa to) som si všimol niekoľkometrový odlep Marcela za jeho vodičom; to signalizuje problém, uvažujem, odstup medzi mnou a Marcelom však zostáva. Okruh Continentalu bol môj posledný; vybieham z neho a vidím Paľa, ktorý ho začína. Má na mňa asi 2 kilometrovú stratu, čo je približne 11 minút. Udrží to aby to bolo „pod štyri“? Nevyzerá zničený..

Na 35 kilometri sa naposledy napijem Coca-Coly, vbieham opäť do starého mesta. Čas 3:05:50; pravidlo pravej nohy hovorí, že do cieľa sa dobehne približne o 40 minút, to by bolo dobré. Predbieha ma vodič s balónom 3:45, má len jedného kunčafta, idú nejako rýchlo. Marcel sa mi v spleti uličiek stratil, ale je predo mňou viac ako 100 metrov. Vybiehame zo starého mesta na nábrežie Dunaja (v Regensburgu vyzerá ako Váh pri Piešťanoch). No toto! Asi 20 metrov pred sebou vidím Marcela a pomaly, nemeniac tempo sa k nemu približujem. Sme asi na 37. kilometri, keď sa dostávam na jeho úroveň. Chyť sa, volám na neho. Nereaguje. Pokračujem svojim tempom, mám toho tiež dosť..

40. kilometer a cieľ.

Konečne! Čas 3:34, malo by to byť pod 3:50, to by bolo skvelé. Snažím sa zrýchliť, ale nejde to. Očami hľadám zátačku doprava, do cieľa, ale stále nič nevidieť, lešn masy povzbudzujúcich divákov. Predsa je tam, vpredu, vidím občas zahnúť doprava nejakú postavu, tam to je. Zahýbam aj ja; áno, asi 100 metrov vpredu je konečne cieľ a nad ním časomiera, na ktorej je čas 3:46 a lenivo sa prevaľujúce sekundy. Pretínam cieľovú čiaru v hrubom čase 3:46:48, čo znamená čistý čas 3:46:29 a medailu. Tá medaila je zaujímavá. Je na nej fragment brány Porta Praetoria rímskej pevnosti Castra Regina, kde mala posádku légia „Italica“. Je to po Trevíri (Porta Nigra) jediá nadzemná dochovaná rímska stavba v Nemecku. Bola vybudovaná v r. 180 pred našim letopočtom, za cisára M. Aurélia, dobre známeho aj z jeho činov na Slovensku. .

Za cieľom narážam na Petra. Tak ako? 3:37:58! Výborne! Majú pivo? Majú, je tam vzadu, smerujeme tam. A čo Marcel? Marcel? Mal by tu byť tak za minútu hovorím, vzal som ho asi na 37 kilometri. Rýchlo niekoľko pohárov nealkoholického piva Bischofshof a k cieľovej čiare. A Marcel nejde a nejde. Počkaj ho, ja si idem dať pivo a niečo na jedenie vravím. Práve pribieha Marcel, upozorňuje Peter. Čas 3:51:15; preboha čo si tam robil? Nešlo mi, vraví. To sa žiaľ stáva. Je tu už aj Paľo (4:04:31); nevyzerá zničený, berie to športovo a už sa zastrája, ako nám to na budúce ukáže. To je ten správny maratónsky prístup, chválim ho..

A porovnaj to

s 2. Regensburg maratónom (v roku 1991)! Dĺžka trate bola rovnaká. Trať 24. ročníka bola zložená z dvoch mestských okruhov, s dôrazom na staré mesto, ktorému dominuje gotický Dom sv. Petra. Stavali ho síce 600 rokov, ale stojí to za to. Tá prvá trať (rok 1991) bola jednookruhová (Durch land und Stadt) a 9/10 trate viedlo mimo mesta, pozdĺž riek Regen (podľa ktorej dostalo mesto aj svoje meno) a Dunaj.

Mne sa viac páči nová trať, aj keď tá prvá bola možno rýchlejšia, pretože sme nebežali po kockách a mačacích hlavách v starom meste. Rozdiel v časoch, ktoré som dosiahol v roku 1991 (3:11:20) a v roku 2015 (3:46:29) zrejme ilustruje rozdiel v mojej výkonnosti teraz a pred 24 rokmi. Tých 35 minút znamená, že som sa „zhoršoval“ priemerne o 1:20 za rok. Je to veľa? Je to dosť. A nemôžem slúbiť, že sa polepším, lebo sa polepšiť nemôžem.

Mohol by som povedať, že v Regensburgu v r. 2015 som vyhral nielen kategóriu M70, ale s tým časom by som vyhral aj M60, lenže môj čas nie je žiadna sláva a konkurencia bola slabá.

A bude to ešte horšie.

Napriek tomu 24. Regensburg Immobilien Zentrum Maraton bol skvelým zážitkom. Najlepší spôsob, ako sa o tom presvedčiť, je niekedy sa o tom presvedčiť.

V. Novák, Bratislava, 23.5.2015.