foto: No toto!

Úvod

Keď som dobiehal minulého roka v apríli Kamzík-Baba-Kamzík, bol som tak unavený a vyčerpaný že som si povedal že na takéto ultra hlúposti som už starý a maratón-ultra-crossy už nebudem v tomto živote praktizovať.

Vydržalo mi to do novembra, kedy ma chytila jesenná clivota dlhých večerov a prihlásil som sa na Zermatt maratón.

Že som nedodržal sľub daný sám sebe ide na vrub mojej šedej kôre mozgovej, ktorá si v dutine lebečnej robí čo chce a skutočnosť akokoľvek hroznú a traumatizujúcu, vie za pár mesiacov prefarbiť na lukratívnu spomienku.

Účasť na Tour de Zermatt prisľúbil aj môj tradičný podporný nebežecký team, čiže bola naplnená nielen športová, ale i spoločensko-gurmánska stránka výletu.

O moju bežeckú bežeckú prípravu od jesene až po začiatok preteku sa starali chýrne osobnosti bežeckej reality vyskytujúce sa v mojej blízkosti. Bežecký génius Vilém Novák v roli hlavného chéf trénera, starostlivý majster rege tempa Mišo Guttmann v roli prvého hlavného poradcu chéf trénera a bútľavej vŕby, Janko Roziak ako prvý pomocník zostavovania bežeckých objemov, Kristián Cupák majster bežeckej ABECEDky a strečingov ako druhý pomocník prvého pomocníka, Peter Králik v roli psychoanalytika dobrej nálady a povzbudivého slova ako tretí pomocník prvých dvoch pomocníkov. Zdalo by sa že pomocníci sú tam skôr do počtu, ale opak je pravdou. Nechcem to veľmi vytrubovať na verejnosť, ale celú prípravu niesli na ramenách pomocníci, za čo im skladám svoju poklonu a vďaku.

Medzi pomocníkov musím zahrnúť aj Dana Orálka, ktorého mi na doladenie formy, koncom mája vo Vrátnej doline dohodil Miro Kriško. Regeneračno motivačno kondično vykecávací bežíček s Danom bol pre moju utrénovanú, utrápenú bežeckú dušičku zázračný elixír.

Prípravu som mal rozdelenú na zimnú, jarnú, letnú, v hale, lese, na dráhe, tempovú, intervalovú, regeneračnú, objemovú, kopcovitú, rovinatú. Niečo som vynechal? A jasne, na KTL-ke beh na páse.

Z rôznych typov tréningov, len tak námatkovo spomeniem obľúbený trial - dvojitý Kamzíček: Červený most - po červenej k televíznej veži - po asfaltke k sedačke - pod lanovkou dole a nazad po tej istej trase, dvakrát týždenne, v kombinácii s dlhým behom. Že výbeh pod lanovkou je nezabudnuteľný zážitok a nirvána v jednom, to nemusím zainteresovaným znalcom určite pripomínať.

Skutočne som sa pred pretekom cítil výbore a bol som myslím optimálne pripravený.

Ale poďme k samotnému Tour de Zermatt.

Cesta autom, tradične cez Rakúsko, Nemecko - Mníchov, Švajčiarsko - Chur a cez priesmyky Oberalppass(2044) a Furkapass (2429m). V dedinke Visp sme odbočili doľava do údolia v ktorom na konci je Zermatt. My sme ale ešte v St. Niklaus (1150m) odbočili na Grächen (1600m), kde v penzióne Taverne sme mali výborné ubytovanie s výhľadom na Alpy aj s bezplatným parkovaním, čo vôbec nie je v tej oblasti samozrejmosť. Pani domáca, mimochodom Chorvátka, nám vysvetlila potrebné záležitosti a mazali sme na prieskum okolia a doplnenie tekutín po celodennom cestovaní. Zistili sme kde ráno odchádza autobus do St. Niklaus, pretože autom do Zermattu sa aj tak nedá, tak sme sa spoľahli na Švajčiarsku dopravu a urobili sme dobre. Vo Švajčiarsku je skoro všetko tak ako u nás, akurát troška ináč.

Príklad, napríklad:

Spiatočná cesta autobusom pre štyri osoby na vzdialenosť asi 5 km stála skoro 50CHF. Skoro mi vypadli oči z jamiek, keď šofér autobusu vydal z 50 frankovky pár drobných plieškov.

Lístok na vlak, skôr to bola električka, St. Niklaus - Zermatt stál presne 50CHF, žiadnych sociálnych 49,99. Ale zato bola tam prvá aj druhá trieda, čo sme si všimli, až keď nás sprievodca upozornil, že v prvej triede môžeme zostať, len keď niekto príde tak mu budeme musieť uvoľniť miesto.

Zubačka Zermatt - Gornergrat stála tiež 50CHF, ale už bez prvej triedy a v cene boli zahrnuté fakultatívne výhľady na Matterhorn.

Neskutočná hora!!!!!! Pri pohľade naň som si pripadal ako záhorák, ktorý v ZOO videl prvý krát v živote žirafu. Celý deň na ňu vyvaľoval oči a večer pri odchode utrúsil, “aj tak je nemožné, aby existovala”.

Pivo štandardne 6,5CHF, pizza od 15CHF. Všade počúvam že ceny sú nastavené na švajčiarske platy. Určite áno, ale večer keď sme sedeli v našej taverne na pive (5,5CHF - najlacnejšie pivo v celom okolí), tak tam prišli po práci domáci štamgasti a objednali si jedno malé pivo. Po hodine sa tak rozkokošili, že si dali aj druhé a bolo vymaľované. My aj tri veľké na osobu. Nech vo svete vidia ako ťažko je na Slovensku.

V štartovacom balíčku som dostal aj lístok na pasta párty, tak som si povedal, že keď už som tam, tak si dám cestovinky. Veď štartovné stálo 100CHF!!!!! Aspoň si niečo spätne odjem. Pri vchode ma skasírovali o 12CHF, 7 za cestoviny a 5 za plechovičku non-alkohol pivečka. A upozornili ma že mám ešte jeden lístok, ak by som chcel dupľu cestovín, to už je grátis po predložení lístočka. V cene bola aj ľudová švajčiarska živá hudba.

V štartovom balíčku som bol ešte upozornený, že prvýkrát je doprava zdarma pre maratóncov na vybratých tratiach v dňoch piatok, sobota a nedeľa. Všetky tri trate som samozrejme využil. Bolo to vyriešené tak, že na štartovom čísle bol nielen čip na preteky, ktorý mi odobrali po dobehnutí, ale aj ďalší čip pre železnice. Ten som pritlačil na čítačku na turnikete pri vstupe na perón.

Samostatnou kapitolu boli pre mňa švajčiarske cesty. Stavané v náročných horských terénoch, prudkých svahoch, lavínových oblastiach. Na prvý pohľad cesty stavali s rovnakým (ne)poriadkom a chaosom ako u nás, ale evidentne pri dokončení drobné rozdiely oproti nám boli viditeľné.

Vo Švajčiarsku sa horské lúky využívajú na pasenie oviec, dobytka. Skoro ako u nás, len vo väčšej miere. Akurát, horské lúky majú závlahy, ktoré zalievali pasienky nepretržite. Tráva ktorá nebola spasená je pokosená, vysušená a zviazaná do balov na zimu

Podľa dlhodobej predpovede malo byť piatok, sobota, nedeľa zamračené, búrky, dážď a chladno. No, nakoniec boli tri dni bez búrok, dažďa a teplo. Ráno bolo tak teplo že ani rosa nepadla.

V piatok ráno sme zišli do doliny autobusom do St.Niklausu, kde bola v miestnom kultúrnom dome registrácia spolu Expom, ktoré zahŕňalo štyri stánky. Kúpil som si tam ľadvinku na fľašu za 10CHF, prekvapený priaznivou cenou. Potom sme sa presunuli vláčikom do Zermattu, kde sme sa poprechádzali a prvýkrát na vlastné oči videli Matterhorn. Je to skutočne majestátny štít.

Slniečko začalo pripekať, takže sme posedávali na lavičkách v tieni, prípadne v reštikách. Zermatt je príjemné rekreačné miesto s množstvom hotelov, penziónov. Miestny si dávajú záležať na pôvodných stavbách, ktoré konzervujú a nechávajú ako turistické atrakcie. Sú to také malé drevené domčeky, oproti dnešným ohromným palácom. Na jednom z námestí bol stan kde bola pasta párty, ktorú som už spomínal. Unavený z tepla som šiel večer čo najskôr spať. Bolo tak teplo že sme mali celú noc otvorené všetky dve okná a ani som sa nemusel prikryť dekou. Až nad ránom plachtou.

S oblečením nebol problém, mal som pripravené všakovaké kúsky oblečenia do dažďa, chladu. Ale len jediné tričko do tepla. K tomu šiltovka a nová ľadvinka, do ktorej som pre istotu natlačil väčšiu fľašu 0,75L, namiesto pôvodnej 0,4L. Aj to sa ukázalo ako zbytočné. Občerstvovačky boli každých 2,5km a dopĺňali na nich vodu do fľašiek. Ešte dva energetické gély a platobná karta spolu so zdravotnou, pre istotu, čert nikdy nespí. Ale na povestnú mincu som zabudol. Spomenul som si na ňu až tesne pred cieľom, kedy mi to už bolo úplne jedno.

A slunce páli jen, a stínu skvrnu šedivou já šlapu pod sebou I.

Štart maratónu bol stanovený na 8:35, elita o 8:30. Autobus odchádzal 7:44 a do St. Niklaus prichádzal okolo 8:05, šatne prijímali batožinu do 8:15. Usúdil som že to by som mal stíhať pri švajčiarskej presnosti. Troška som znervóznel, keď mi ráno o 6:50 predupotalo stádo maratóncov popod okno na skorší autobus. Ale ukázalo sa že môj odhad bol dobrý.

Po vystúpení z autobusu som odovzdal organizátorom môj vak s vecami. Tiež im systém fungoval ako u nás, len s tým jemným rozdielom, že oproti ČSOB maratónu odovzdanie prebehlo rýchlo a bez nervozity.

Pred štartom som ešte stihol drobný rozklus a rozcvičenie. Teplo už bolo vtedy, ale veľmi som si to nevšímal. Tí múdrejší ale stáli natlačení v kúsku tieňa, ktorý vrhala strecha domu.

8:30 a elita vyštartovala. 8:35 nič sa neudialo, 8:45 sme sa dozvedeli že sa vyskytli technické problémy a náš štart sa odkladá na 8:50, čo sa aj stalo. Štartovali sme z bloku, kde sa nás zmestilo tak 150 bežcov, po piatich minútach pustili ďalších 150 bežcov na trať. Výhoda spočívala v tom že nebola nervozita na štarte kedy sa najslabší natlačia dopredu a vytvorí sa na začiatku štupeľ, ktorý sa ťažko obchádza.

A slunce páli jen, a stínu skvrnu šedivou já šlapu pod sebou II.

Od začiatku trať vedie nádherným údolím po asfalte a lesnými chodníkmi. Sem tam medzi stromami, väčšinou cez lúky. Križujeme viackrát koľajnice a na jednom železničnom priecestí nám dal aj vláčik prednosť. Proste maratónom žila celá dolina. Slnko stúpa čím ďalej tým vyššie a začína pripekať, aj to bolo cítiť to. V súvislom tieni bežíme medzi 4 a 7 kilometrom. Potom až do konca bez tieňa, iba nad Zermattom v lese, ale tam bolo tak teplo že to bolo jedno. Každú občerstvovačku využívam na prísun tekutín, iont a pohár čistej vody + mokrá špongia na ochladenie hlavy. Tesne pred Zermattom sme bežali okolo helioportu na ktorom pristávali dve helikoptéry. No neviem, zdalo sa mi že to bolo dosť blízko nás, a jedna hneď aj frajersky odletela. Nebolo mi všetko jedno. Po helioporte nás čakal už iba zbeh do Zermattu a ďalšia občerstvovčka. Za ňou ma čakal môj doprovod.

“Dnes to je drina” kričím mávajúc a držiac “smailing” pre foto. Manželka to pochopila tak, že vždy je to drina a že všetko je v poriadku.

Polmaratón som dal za 2:26:40. Plánoval som tak 2:05 - 10. Vychádzal som z preteku Kamzík-Baba-Kamzík, ktorý som zvládol za 5:50 a to bolo 52km. No lenže človek mieni, počasie mení. Dnes viem, že som mohol ísť kľudne aj o 15 min. pomalšie a nič by sa nestalo.

A slunce páli jen, a stínu skvrnu šedivou já šlapu pod sebou III.

Vychádzame zo Zermattu a začína stúpanie. Doteraz to bolo iba také zahrievanie. Prvých 21 km malo prevýšenie do 500m, teraz to bude do 1500m. Prechádzam do chôdzi a ani po kilometri sa neviem rozbehnúť. Som prehriaty a to je môj koniec. V hlave sa mi vynorí refrén pesničky od Greenhorns, ktorý ma nenapadol hádam 25 rokov “A slunce páli jen, a stínu skvrnu šedivou já šlapu pod sebou” a ten je v hlave až do cieľa. Predbiehajú ma bežci, teda rýchli chodci, pretože ja idem ako slimáčik-máčik. Dokonca vidím jedného bežca oddychovať na chrbte na zemi. Hneď ma napadlo že to skúsim aj ja, ale hneď som si uvedomil že už nebude na svete tej sily, ktorá by ma zdvihla zo zeme a donútila ísť ďalej. Kráčam teda až po Tufteren, kde je ďalšia občerstvačka. Po nej vedie chodník po rovine a mierne dole, takže to bežím. A ide mi to! Akonáhle však príde stúpanie končím a vlečiem sa tak pomaličky že ma znova všetci predbehnú. Aj taká malá motorová myš. Japonka, či Kórejčanka neviem rozoznať. Nevidel som ju vôbec bežať. Iba kráčala, ale ako! Skutočne, motorová myš je adekvátne pomenovanie.

Je tu Sunnegga a nádejných 5km klesania a veľmi malého stúpania. Práve v takom miernom stúpaní, ktoré som chcel vybehnúť, chytil ma taký kŕč do lýtka, že som mal dojem že sa mi trhajú šľachy. Divím sa že som vôbec nezhrmel dole stráňou z chodníka. Ani okom pohnúť som radšej neskúšal. Po chvíli kŕč prešiel ale hrozný pocit zostal. Čo ak sa vráti? Viackrát sa aj vrátil, ale už iba v miernej forme. A to som sa akurát trápil v prenádhernej, ešte donedávna ľadovcom tvarovanej doliny. Podľa hrúbky stromov som odhadol že pred dvadsiatimi rokmi tu bolo čelo ľadovca. Neskutočné.

Križujem zubačku na stanici Riffelalp, za ňou ešte kilometrík rovinečka a potom záverečný stupáčik až do cieľa. Stúpanie ale nevládzem, iba kráčam a záver už ani kráčať nevládzem. Zničený registrujem v zemi zapichnuté papierové švajčiarske vlajočky, predzvesť blížiaceho sa cieľa. Posledných 300 metrov, našťastie klesania, takže bežím. Podporný team generuje rámus, ako keby prichádzal víťaz. Je to za 7:17.

IV. Dobojované, ale boj pokračuje.

V cieli dostávam medailu a finišérske tričko. Ani to veľmi nevnímam. O kúsok ďalej sa zvítam s mojimi podporovateľmi a beriem si svoju batožinu. Ako v mrákotách nájdem pánske sprchy a idem si ich užiť. Vyzliecť sa a osprchovať, to ešte ako tak išlo, ale potom to začalo. Dobrých dvadsať minút som sa súkal do slipov, nedarilo sa a nedarilo. Ani sadnúť, ani dvihnúť nohu, ani čupnúť. Už som sa pomaly lúčil s myšlienkou že sa oblečiem a dám pokus vyjsť zo stanu na “nudáča” nech sa červený kríž postará, keď sa zadarilo a naháč bol v slipoch!!! Potom nasledovala ďalšia tortúra s krátkymi elasťákmi. Ohromne spokojný z víťazstva nad sebou, vyšiel som zo stanu. Pôvodne som mal v pláne vyviesť sa zubačkou do cieľa ultra na Gornergrat, ale prehodnotil som to. Smer Zermatt, žiadna iná činnosť. Ide sa na zubačku. Na stanici bol celý húf ľudí, ktorí mali podobné zmýšľanie. Hádam zázrak, alebo čo za bosoráctvo to bolo, ale vo vozni čakalo na mňa jediné voľné miesto. Sadnúť si, to som zvládol hneď za 15 minút, kŕče, nevoľno a tak. V Zermatte na stanici ukazoval teplomer o 17:00 27°C a to už tam bol tieň aj dobrú hodinu!!!

Cesta vlakom a autobusom na Grächen som hrdinsky zvládol, aj keď i tu mi ponúkali obetaví ľudia svoje miesto na sedenie. Nie žeby som nemal vlastné, ale musel som sa prechádzať, teda pokúšal som sa prechádzať. Večer už som bol v pohode a presedeli sme ho na pivečku v našej Taverne. Pani domáca venovala jednu rundu na moje zdravie.

Na druhý deň sme sa vyviezli lanovkou na Hannigalp a obdivovali panorámu Álp. Zas bolo tak teplo že som sa odmietol pohybovať po slnku a hýbal som sa jedine v tieni.

V pondelok sme sa rozlúčili s našou pani domácou v penzióne a zamierili sme do Talianska, kde sme si dopriali v Caorle tri dni leňošenia pri mori.

Záver.

Zermatt maratón je v každom prípade nádherná bežecká udalosť. Ak sa k tomu pridá aj vydarená ogranizácia pretekov a výlet s partiou, je to potom ako sen. Bežecká nirvána.

Zúčastnil som sa viacerých horských behov: Chamonix - 23km/1650m, Non stop Nízke Tatry - 49km/2200m, Psotkov memoriál - 18km/1300m, Lamačkov memoriál - 42km/1150m, Kamzík-Baba-Kamzík - 52km/1700m. Každý vo mne zanechal nezabudnuteľný dojem a pozitívne nabudenie.

Nie každý pretek vyjde podľa predstáv a podľa natrénovaného. Ale taký už je život. Snaha maximum, výsledok minimum.

Dag, 27.7.2015, písané vlastným potom