Výsledky

Sú len dva druhy rajeckých maratónov.

Horúce (tento rok a vlani), alebo studené a daždivé (ako v rokoch 2012 a 2013). Tohoročný maratón, v roku 2015 bol extrémne horúci, aj keď som tajne dúfal, že tento krát to meteorológom s predpoveďou nevyjde (nebolo by to prvý raz) a bude trebárs pršať.

Do štartu maratónu chýba asi 5 minút.

Prišiel som na štart na poslednú chvíľu, lebo sa mi nepodarilo včas znížiť moju hmotnosť v niektorej z množstva plastových búdok na dvore rajeckej radnice. Keď som po márnom úsilí vyšiel z onej búdky, kde sa vzal, tu sa vzal Marian Haluza pred ňou stál. Vilo nemáš toaletný papier? Mám, lebo som bol neúspešný a podelím sa oň s tebou. Onen pruh papiera som rozdelil na polovicu (som rodený optimista, stále som dúfal, že sa táto vec podarí), podali sme si ruky, zaželali úspech a každý pošiel svoju sveta stranou.

Moja strana sveta bola kúsok za rajeckým kostolom, na ulici, kde sa dalo aj malo parkovať. Prezliekol som sa a stále som myslel na to, ako a kde sa o to znova pokúsim. Je 15 minút do štartu, otáľať sa viac nedá a riziko, že to na mňa príde na trati je veľké, takže do toho....

Na druhej strane cesty stojí škola a pretože je sobota a okrem toho sú prázdniny, je to škola opustená, len bokom od budovy vidieť skupinu stromov a prefabrikovaných garáží, tam by som to mohol ísť skúsiť.

Vzhľadom na vzornú údržbu plota školy, kde chýba celý jeden blok kovového plota som sa dostal medzi dve garáže, na nejaké hnojisko a bol som aspoň čiastočne úspešný. Hneď bol svet krajší. A teraz rýchlo premazať oné časti tela a na štart...

Rajecký jarmok je v plnom prúde.

Predáva sa všeličo (aj pivo, ale to je pre nás nateraz tabu), množstvá ľudí sa motajú pomedzi stánky, kordovánky usilovne cvičia (tento rok sú mimoriadne teplo oblečené, asi tiež počítali s neúspechom predpovedí) a na pódiu sa chystajú veci pre vystúpenie Jadranky, ktoré sa má začať 30 minút po štarte maratónu. Škoda, na Jadrankiných výkonoch (vraj mala minimálnu minisukňu) sa vždy dobre pobavím, ale teraz sa budem “baviť“ v prírodnej saune na trati.

Tento jarmok je výborným rámcom pre maratón (alebo je to naopak ?). Je to jedno, v každom prípade maratón „nepobaví“ len nás, bežcov, ale zdá sa že už aj domáci mu prišli na chuť a stali sa renomovanými maratónskymi divákmi. To znamená asi to, že viac - menej vedia, že je to dlhé 42 kilometrov (a niečo). A tí ostatní ktorí prišli „na Jadranku“ zažijú o atrakciu navyše. Veď uznajte, nie je to rarita vidieť dobrovoľne sa trápiacich bežcov (a keby len to, ale aj bežkyne) v tej hroznej horúčave a zájsť popri tom až do Čičmian a späť.

Ako sa vyjadril jeden chlapík, pozerajúci sa na mrvenie pred štartom „ že sa im podarilo nájsť toľkých bláznov“. Okrem toho, títo „blázni“ si za toto ešte zaplatili... Fakt je ten, že svet ide dopredu predovšetkým vďaka „bláznom“, ktorí si neuvedomujú, že ich počínanie je „bláznovstvo“. Tak je to vo všetkom ľudskom počínaní...

Už sme mysleli, že Vás nestretneme,

prihovorila sa mi švárna Zuzka Alexanderčíková, keď som sa vmiesil do davu maratóncov a polmaratóncov, tlačiacich sa na východnej strane rajeckého námestia, ktoré bolo ešte v tieni. O nič by ste neprišli dievčatá, ja vám v tejto horúčave nebudem nič platný. Ale áno, vy ste skúsený maratónec, prihovára sa aj druhá z „dvojičiek“ Marta Hancková. Veď vy ste aspoň o 15 minút na maratóne rýchlejšie, ja vám to môžem len pokaziť, vyhováram sa. Ale nie, pôjdeme s vami, vraví Zuzka. Ako myslíte dievčatá, ja s vami vždy rád pobežím, aj tak nerád behám sám. (Totiž, aby bolo jasné, minulý rok (2014) sme bežali skoro celý maratón spolu, dopadli sme dobre, aj keď bolo „len“ 30 °C, nie 34 °C ako má byť dnes...)

Vpred!

Konečne, sme sa nejako stlačili dopredu. Je odštartované? Streľbu počuť nebolo, ale časomiera beží, my nebežíme (ale stojíme), konečne, asi po pol minúte som sa dostal cez štartovný portál. Tak teda „allea iacta est“, ako povedal nebohý Julo Cézar (vraj sa to vtedy čítalo Kaisar, odtiaľ teda rakúsky „Kaiser“).

Dievčatá vedľa mňa štebocú, klušeme pomaly, pomaličky. Obe sú vystrojené v žltom tielku (to Martino je skôr zelenožlté) a zdá sa, že na rozdiel odo mňa sú v pohode. Akurát Marta sa mi vidí trošku uzavretejšia; má na minuloročný maratón rajecký nedobré spomienky, veľa toho nenarozpráva, zrejme si spomína na to, na čo by radšej nebola bývala zažila; zato Zuzka je štebotavé stvorenie a nielen to, ale aj usmievavé a dnes jej to mimoriadne svedčí...

Začínam znova pesničku, ktorú som obom opakoval na trati tohto slávneho maratónu ešte viac krát: Dievčatá, mali by ste bežať svoje, ste predsa lepšie ako ja, aby ste zbytočne netratili čas. Ja si bežím svoje tak, aby som mal rezervu, aby som bežal voľne, na čase nezáleží, dnes je to na prežitie a dobehnutie a o nejakom dobrom čase sa nedá ani len uvažovať. Nie je to pre vás pomalé? Ale nie, je to fajn. Dobre. Som potešený, keď s vami môžem zdieľať túto rajeckú asfaltku, aspoň mi bude veselšie. A tak si bežíme, bežíme, až kým neprebehneme znova rajecký rínok za mohutného povzbudzovania národa jarmočného. Šesť a pol na kilometer, špitne Zuzka, pozerajúc na svoje hodinky. Je to dobré, vravím, ideme na pocit, čas nie je dôležitý.

Zatiaľ je to dobré.

O desiatej hodine nie je asfalt až tak nažhavený ako tomu bude neskôr; smerom na Šuju sa ťahá dlhý rôznofarebný had bežcov; po autách ani stopy, čo sa prepadli? Obiehame Evu Seidlovú (ako sa neskôr ukáže, to obiehanie mi vráti, keď pobežíme opačne). Za Šujou prvý krát pijeme. Treba to robiť na každej občerstvovačke, lebo strácame veľa tekutín...Časť vody na hlavu a za moje modré tielko a pomaly ďalej.

Prvých „päť“ za 28:40; samozrejme slabučké, ale teraz je to (pre mňa) dobré. Teda takto to treba udržať. Dievčatá, nie je to pre vás predsa len pomalé? Ak si myslíte, že áno, tak vybehnite... Nie, nie, je to dobré, odporuje Zuzka. Fajn; mne to vyhovuje, uvidíme čo sa udeje po obrátke. Autá nás netrápia, takže je čas obzrieť si prírodu; nad dolinou tróni zub Kľaku a iste sa diví čo sa to dnes v rajeckej doline deje, kam tie farebné bodky bežia?

A tak to išlo v tej horúčave ďalej až po odbočku do Rajeckej Lesnej, kam sa pobrali polmaratónci. Aha, tak preto nebolo aut na ceste, policajti ich zastavili na úrovni odbočky do Lesnej, kým tri štvrtiny bežcov neodbočilo do Lesnej; len pár nás beží rovno, do Čičmian. Bežíme popri nekonečnej kolóne aut; v nej uviazla dokonca aj svadba; dúfam, že si to počas čakania nerozmysleli. Máme však iný problém.

Tesne pred nami sa pohol zo zastávky linkový autobus a pohybuje sa pomaly našim tempom, pretože aj pred ním sú bežci a vľavo je kolóna aut. Nič iné nám nezostáva, len bežať (asi kilometer) za smradľavými výfukmi, kým autobus nezastal na najbližšej zastávke pred Fačkovom.

Začali nás otravovať autá; ktoré vrčali obomi smermi, však ono sa to zlepší po odbočke na Čičmany, utešujem dievčatá (aj seba), Väčšina z nich tiahne do Prievidze. Naozaj. Ale najväčším bonusom čičmianskej doliny bolo to, že bola chladnejšia, ako tá pre ňou. Totiž Slnko, ktoré nás nahrieva zhora nás samozrejme ničí, ale najhoršie (pre mňa) je vyžarovanie rozhorúčeného asfaltu. Cítim sa ako v dobre skonštruovanej rúre na pečenie koláčov; zvrchu aj zospodu ma to opeká do hneda a slabnem.

V doline čičmianskej je to trošku iné. Keďže je úzka, tak istú časť dňa na asfalt slnko nesvieti a je tu chladnejšie. Doslova cítim, ako sa mi vracia sila a mám pocit, že môžem zrýchliť, ale... nezrýchľujem, lebo do cieľa je ďaleko.

Prekvapuje ma, konvoj áut s časomierou, predznamenávajúci prvých bežcov. Tak skoro? Spravidla ich stretávame tak o kilometer ďalej.

Prebieha neskorší víťaz Starodubcev (v daných podmienkach skvelý čas 2:36:07) a za ním dlho – dlho nikto, potom Juraj Vitko a po pár sto metroch Dan Orálek. Dao, dobre a drž to, kričím. Ide dobre, môže to udržať, lebo títo traja majú veľký náskok pred ostatnými. Prebehlo ich asi pätnásť.

Broňo

Už by tu mal byť Broňo, ozýva sa Zuzka. Mal by, myslím si. Konečne; na horizonte sa objavuje postava v bielom tričku s dlhými rukávmi, to je určite Broňo. Beží svižne. Dobre Broňo, drž sa, kričím na neho. Vyzerá dobre, myslím si, môže sa prepracovať do desiatky, ak udrží toto tempo. Uvidíme...

Polmaratón

je méta ešte pred otočkou v Čičmanoch, prebiehame ho v čase 2:03:37. Je to síce môj najpomalší polmaratón v živote, ale taký teplý maratón som ešte nebežal, takže – dobré. Zase sa pokúšam vyhnať dievčatá dopredu, ale tie majú rozumu dosť, neponáhľajú sa a čakajú na svoju príležitosť.

Po odbočke doľava, do dediny sa nadol rúti Jano Hazucha; ten chlap je nezmar, dúfam, že mu to vydrží do konca, lebo na pohľad nevyzerá dobre; červený, oči vyvalené, ale tempo svižné. Bohvie, ako vyzerám ja, napadá ma. Ešte dobre, že sa nevidím... Míňame aj Šaňa, Radku Paulíniovú (dnes ju stretávam vyššie v dedine ako tomu bolo vlani) a mnohých známych, len si kývneme.

Obrátka

sa technicky realizuje obehom okolo plastovej fľaše „akože“ od vody Rajec. Sme všetci traja stále spolu, doťahujeme sa na Jožka Zeleníka.

Čo tu robíš, pýtam sa ho, vediac, že je rýchlejší, ako ja. Nejde mi to. Žiaľ, Jožo tento maratón vzdal, prvý z viac ako 200 odbehnutých, aj keď jeho rozhodnutie je logické, je mi z toho smutno.

Obrátka je približne na 22,5 kilometri, nadol sa beží lepšie a hlavne rýchlejšie. Ale nejde mi to, ako by som si želal. Obecný úrad a kostol sa približujú len pomaly; vpravo v potoku sa čvachtajú chlapci, toto im naozaj závidím. Lejem na seba (a do seba) vody, koľko sa len dá a stále mám pocit smädu. Brucho mám ako balón, až mi v ňom žblnká a smäd nie a nie potlačiť. Fyziologicky je to jasné: organizmus dokáže vstrebať niečo medzi 0,5 – 1 litra tekutiny za hodinu (u mňa skôr to nižšie množstvo) a výpar je teraz podstatne vyšší, teda celkový deficit vody v organizme sa zvyšuje a človek pociťuje smäd. Ak tento deficit dosiahne kritickú hodnotu (je to individuálne), tak nastáva kolaps z dehydratácie. To treba zvážiť a podľa toho sa zariadiť.

V protismere, so stratou asi kilometer sa objavuje Eva Seidlová. Pri jej strojovom tempe to zvládne rovnako aj v opačnom garde. Priateľ a súper Milan Krajči v tmavom tielku hore kopcom do dediny už kráča a aj ja mám pocit, že to so mnou ide dolu kopcom. Svoj štandard odvádza eN, trápi sa, ale beží Marian Michalík, jeden z mála, ktorý má všetky ročníky Rajeckého maratónu.

Svižné tempo po obrátke je pre mňa príliš. Dievčatá, bežte tamto za Dudlim (Vladom Dudlákom), ukazujem na postavu v červenom tričku a v bielej čiapke, ktorá mu veje okolo hlavy, asi 20 metrov pred našou skupinou. ja Ja to už nemám. Tento krát dievčatá neprotestovali pomaly sa dotiahli na Vlada a postupovali dopredu, diktujúc si vlastné tempo...

Bežal som len o niečo pomalšie ako oni a až skoro po odbočku na Fačkovské sedlo som videl pred sebou dve žlté škvrny a kúsok za nimi jednu červenú; sem – tam sa mi za zákrutou stratili, až mi zmizli z dohľadu celkom...

Vilo, ahoj, volá na mňa fúzatý chlap v modrom tričku, vyskočiac z auta na križovatke odbočky do Čičmian. Veď je to Ľubo Kasa, bývalý a dlhoročný spolubežec zo Železnej studničky! Ahoj Ľubo, kývnem mu. To mi nepodáš ani ruku zhúkne na mňa, kvôli tomu som prišiel až z Bratislavy! Zastal som, zvítali sme sa a do rachoty...

Za touto križovatkou sa dolina otvorí, je rozžeravená ako pec, vpravo je tabuľa s veľkou tridsiatkou. Tak, už len 12 kilometrov, nejako to doklopem

indiánskym behom.

Netrvalo dlho a začal som cítiť, že rozžhavená cesta vyžaruje tak intenzívne, že som mal pocit, že bežím v peci, kde ma to opeká zhora aj zdola. Doslova som sa akoby topil, aspoň som mal taký pocit, kolená mi mäkli a začal som uvažovať o tom, že to dôjdem. Prečo by som sa mal vlastne trápiť a privodiť si nejaký problém? Je jasné, v každom prípade to bude nad „štyri“ a či to bude 10, alebo 30 minút, na tom predsa nezáleží. Môj súper Jano Hazucha je vpredu, na neho nemám a Milan Krajči? Ten je hodne vzadu. Keby ma aj dotiahol, potom môžem bežať. Ide predsa o prežitie.

Môj organizmus už nie je v takej forme ako pred dekádami, keď som sa na ten maratón mal.  Pri 34 °C nemá zmysel riskovať. Skúsim chodiť a prípadne to striedať s behom, presviedčam sa.

Zaujímavé je, že nie som vyložene „odrovnaný“. Cítim sa dobre, len keď bežím som slabý ako para nad hrncom. Chôdzu začínam s mäkkými kolenami, ale po chvíli kráčam v slušnom tempe sa cítim dobre. Budem to striedať. Cez dedinu zvanú Fačkov prebehnem a potom si pochodím. Takto to aj robím a divím sa, že ma nikto nepredbieha. Netrvalo to však dlho.

Ljubov a iné devy

Na 32. kilometri som dobehol zaujímavú dámu; na prvý pohľad vyzerala ako nejaká úradníčka. Mala dokonca okuliare so zlatým rámom, mierne obtlstlé priam snehobiele telo bolo napasované v tmavých trenírkach a neidentifikovateľný počet rokov. Keď som začal chodiť, predbehla ma, potom začala chodiť ona a to sa opakovalo. Aspoň sa opáliš, prihovoril som sa jej, keď som sa raz na ňu opäť dotiahol. Odpovedala mi v nejakom divnom jazyku; že by ruština? Spustil som na ňu po rusky a... bingo.

Je to Ljubov Šatunova z Uralu v Rusku a skončila dokonca desiata medzi ženami v čase 4:19. Teda, ak mám povedať pravdu, ak niekto zo štartovného poľa vyzeral „nemaratónsky“, tak to bola Ljubov...a vidíte, ako môže zdanie klamať.

Autá v záverečnej fáze maratónu!

Nie som na tieto veci veľmi citlivý, ale občas to ide na nervy. Ku koncu je maratónec unavený a preto nepozorný. Často zaregistruje auto neskoro, najmä ak sa blíži zo zadnej polosféry. Pretože bežíme po „modrej“ čiare, križujeme cestu pomerne často. Niekoľko krát sa mi stalo, že sa zhruba na mojej úrovni v protismere sa stretli dve nákladné autá; nezostalo mi nič iného, len vbehnúť do jarku. Mne sa chvalabohu nestalo nič, ale nie každý má takéto šťastie. Nikomu nič nevyčítam, viem, že organizátori robia čo sa dá, ale...

Asi na 37 kilometri okolo mňa prefrčí EvaS. Poď Vilo, poď. Eva, nejdem, ja som na prechádzke, drž sa; po chvíli sa stráca kdesi vpredu. Silvia Glesková, ktorá sa objavila na maratóne po dlhom čase. Nepovedala nič, len mi položila ruku na plece...

Samozrejme nespomínam asi poltucet mužov, ktorí ma tu predbehli. Uvažoval som; je to správne rozhodnutie chôdza + beh? Nemal som sa zaprieť, veď toto nie je pretek v maratónskej chôdzi, ale maratónsky beh... Už som veru nepochodoval počas maratónu pekných pár rokov. Ale dobre. Potrebujem to predsa prežiť v zdraví a toto je predsa len extrém, v meteorologickej búdke namerali predsa 34 °C. A akú teplotu mala asfaltka pri Fačkove? Nie menej ako 60 °C.

Konečne Šuja a za zákrutou tabuľa s číslom 40. Tak a už len dva. Počas nekonečného kilometra sa objavilo prvé príjemné prekvapenie: mrak (možno to bol Rumburák) zastrel milosrdne slniečko; lenže len nakrátko. Máš ešte 500 metrov, povzbudzujú ma diváci, pohodlne rozvalení v kreslách pred domami a srkajúci pivo.

Rozbieham sa posledný raz. Vpredu vidieť už historickú zrúcaninu starého domu, ktorá zdobí Rajec a signalizuje (už roky) odbočku trasy maratónu doprava, potom doľava a vpredu vidieť cieľový portál. Gabo Kováč statočne povzbudzuje dobiehajúcich a je tu

Cieľ.

Čas? Radšej sa naň napozerám, ale je mi jasné, že je to „osobák“. Samozrejme negatívny; čas 4:29:57 je o 12 minút horší, ako môj doteraz najhorší. Divákov je už málo; kto by bol nakoniec zvedavý na „looserov“, dobiehajúcich za 4:30 ? Jedine asi manželky, aby sa uistili, že penzia bude dochádzať na účet aj naďalej, lebo to vdovské je predsa len nižšie...

No, skončil som síce druhý v M70 (za famóznym Janom Hazuchom), ale aj relatívne umiestnenie bude tiež PR: 112 zo 146 finišujúcich. Začína mi byť blbo od žalúdka, to chce pivo, uvažujem. A naozaj, po jeho vypití sa mi polepšilo a bol som ako ryba.

Ako dopadli ostatní? Broňo dobehol dvadsiaty štvrtý, v neslávnom čase 3:31:41. Ako mi hovoril, po výbehu do Fačkovskej kotliny ho to zrazilo na kolená a tiež striedal chôdzu s behom. Že by sme to mali v rodine?

Najviac ma samozrejme zaujímali dievčatá Zuzka a Marta. Zuzka skončila medzi ženami piata (4:02:48), ako jediná mala negatívny „split“ a predbehla dokonca Radku Paulíniovú (6), Marta skončila siedma (4:09), Silvia deviata (4:16), nezmar EvaS jedenásta (4:21). Skvelé dievčatá!

A čo celkovo?

No, bolo to tvrdé, ale z oných „bláznov“ vzdalo len dvanásť; fakt je že asi 40-ti prihlásení nenastúpili. Divíte sa? Ja nie. Len šiesti pretekári dobehli pod 3 hodiny (tiež rekord).

Na záver musím povedať,

vlastne napísať, niečo pozitívne. Mám? Ale áno. Nepamätám, že by som bol niekedy po maratóne menej unavený ako teraz. Bol som ako ryba. Hneď som mohol ísť bežať. Prečo? Je to jasné. Organizmus nedostal príležitosť ísť na „doraz“.

Viliam Novák, Bratislava 12. 8. 2015.