Antické príslovie „dvakrát nevstúpiš do tej iste rieky“ sa samozrejme prejavilo aj na mojom druhom maratónskom vystúpení na tomto maratóne v Budapešti; boli to však po každej stránke dva rozdielne behy. Ten rozdiel nespočíval v rozdielnych dĺžkach tratí; boli vari rovnako dlhé teraz, ako aj vtedy, boli to samozrejme dve úplne rozdielne trate. To podstatné väzí v tom, že zmenil som sa ja. Zostarol som, spomalil som sa. Ako neskôr uvidíme, prejavilo sa to vo výsledku, ale našťastie nie v chuti zabojovať, napriek rozdielnym možnostiam organizmu. Poďme však k veci, čiže k maratónu.

Štartovný koridor

bol situovaný v parku známom ako Városliget, je to ten park v ktorom je aj jeho známejšia časť Vidámpark, kam sme za „totáča“ chodili za pár forintov sa báť na vari jedinej horskej dráhe v „tábore mieru“. Štartovný koridor bola asfaltka ohradená a rozodelená páskami na sektory 1 – 6; pričom tí najrýchlejší mali byť v sektore „1“ a tí najpomalší v sektore „6“. Tempo, ktoré rozhodovalo, kam bude pretekár zaradený si každý do prihlášky napísal sám; takže tí slabší boli ako vždy (a všade) vpredu. Ja, starý poctivec som sa zaradil do sektoru „3“. Kto sa kam postavil bolo (a samozrejme je) vidieť na výsledkovej listine z rozdielu medzi hrubým a čistým časom.

Stojím v dave, voľne zoskupenom v koridoroch, nikto nikoho nekontroluje, je príjemné počasie, asi 14 °C, mierne mrholí, skrátka dobré maratónske podmienky. Strašili nás síce, unizóno predpovedajúc dážď, vietor a chlad (tak okolo 10 °C), našťastie sa to nevyplnilo. V noci pršalo, ráno len mrholilo a počas maratónu dokonca aj to mrholenie prestalo. Obzerám sa, hľadajúc známe tváre. Sme tu, v Budapešti zo Železnej studničky Bratislava štyria; Peter Šafarik, Paľo Hajdúk, Ľubo Petrík a ja, Vilo. Všetci máme „umiestnenku“ do koridoru „3“, čo znamená, že to chceme bežať pod „štyri“. Tak teda kde ste ostatní ? Nevidím nikoho z nich.

Prezliekali sme sa v obrovskom stane, vybavenom lavičkami a veci sme si zaniesli do dlhého radu prístreškov, každý bol označený stovkou štartovných čísel. Nikde sa nečakalo. Môj veľký ruksak (spisovne vraj plecniak) s pripnutým pásíkom označeným mojim štartovným číslom 6771 som podal mládencovi, a ten ho zaradil medzi ostatné batohy. Trvanie: 2 sekundy. (Prečo to píšem? Dúfam totiž, že si to prečíta niekto z usporiadateľov Bratislavského maratónu a poučí sa, aby zmizli tie nekonečné rady s batožinou pred štartom maratónu.) Tak, a teraz sa skoro všetci vyberajú k dlhému radu modrých búdiek, aby odložili to, čo sa nedá nechať v batožine. Ako je napísané v inštrukciách k maratónu, je vraj pripravené veľké množstvo oných „búdiek“ takže na každého sa pohodlne ujde a vyzývajú účastníkov maratónu aby nevyužívali na tieto účely stromy a kríky v parku. Realita je oveľa horšia, ako som očakával. Búdiek je možno 25, ale maratóncov je viac ako 5000 a pred každou z nich stojí vari 50 metrov dlhý rad záujemcov o služby modrej búdky. Do štartu je asi 20 minút. Zabudni. Ale ja niekam ísť musím! A na „veľkú“, lebo sa kdesi v centre po... Vybieham ďalej, do vnútra parku, ale všade je veľa ľudstva, skoro pri každom strome, alebo kríku niekto vykonáva to, čo nám zakázali. Konečne, hlbšie v parku je koncentrácia bežcov menšia (nakoniec, blíži sa štart a podľa inštrukciíí sa 20 minút pred štartom koridory uzatvárajú a kto tam nebude, pôjde na koniec...), takže sa učupím medzi kríky a za sekundu je mi oveľa, oveľa lepšie. V lepšej nálade pomaly klušem do svojho koridoru.

Moderátor vykrikuje (vo svojej rodnej maďarčine) nadšeným hlasom (pripomína mi to reklamu Lídla s finálnym výkrikom: Predané!), ničomu nerozumiem a pozerám na hodinky, kedy to prepukne a na svoje okolie, či niekto nemá v ruke nejakú masť; po tom výkone v kríkoch by sa mi nejaká zišla. Nikde, nikto s takým tovarom nie je, ani v okolí zábradli nikto nič takého neodložil, sú tam len igelity, tričká, fľaše. Mierne mrholí. Odkladám aj ja svoju plastovú vestu z Bratislavského maratónu a očakávam veci budúce. Krútim hlavou snažiac sa nájsť aspoň našich dvoch vysokých mužov Pepa a Paľa, ktorí by mali vytŕčať z davu, ale nikde nikoho. Obklopujú ma len odhodlaní muži a hodne štíhlych dám rôzneho veku. Začína sa hromadné odpočítavanie, končí to slovami kettő, egy a tuším „rajt“- a nič sa nedeje. Alebo predsa ? Stojíme a až po chvíli sa pomaly pohýňame; tak to asi predsa len bolo odštartované...

Štart

Podbieham popod štartovný portál; na časomiere je čas 2:46, tak teda toľko mi to trvalo až sem. Stlačam stopky a maratón sa začína. Pomaly klušeme. Drobne mrholí, na ceste sú veľké kaluže, ktoré sa snažíme obiehať, ale nejde to (a nejde to). Nevadí, aj tak mám mokré nohy ale pľuzgiere som nikdy nemal, vari ich nebudem mať ani teraz. Dopredu sa hrnie množstvo „niekoľkokilometrových rýchlikov“, sú to tí, ktorí po pár kilometroch odpadnú a divia sa tomu. Poznávajú sa podľa nevhodného oblečenia; spravidla sú naobliekaní ako na Sibír. Čiapka, bunda, elasťáky a na ne trenírky; tí zaplačú... Ja som si zobral dve tričká (jedno s dlhým rukávom, pod to tenké polypropylénové), trenírky a čiapku. Možno by stačilo jedno tričko, ale čo ak sa naplní jednoznačná predpoveď a bude celý čas pršať? Potom mokré tričká budú tepelne vodivé a obe sa zídu. A pri mojej maratónskej rýchlosti medzi 11 – 12 km za hodinu radšej viac, ako menej.

Pomaly obiehame Hőssők tér (vraj bol zaradený medzi pamiatky UNESCO, spolu s parlamentom a oba objekty boli postavená koncom 19. storočia aj za naše, slovenské peniaze, takže sú trošku aj naše), a smerujeme po Andrássy ut., (čo je bývalá Népkostarsaszag ut.) do stredu mesta. Mám dobré tempo ? Bežím voľne, mohol by som to udržať veľmi dlho. Národné divadlo (Némzeti színház); prvé prekvapenie: pod oblúkmi sedí orchester a zbor spieva árie z opier, je to vskutku monumentálne, obiehame okolo nich dvakrát, druhý raz to bol zbor z Trubadúra. Oceňujem to. Tretí kilometer; pozerám na hodinky- 15:40, je to dobré, tak držať. Bežíme okolo katedrály Sv. Štefana, zvony zvonia a nielen na tomto kostole. Márna sláva, tí Maďari to vedia vyšperkovať. Trať je komplikovaná, kade bežíme nemám poňatia, ale sme v Pešti, to je isté.

Päťka

Čas 25:21, dobré, možno o pár sekúnd rýchlejšie ako by som chcel. Občerstvovačka. Je chladno, nechcem nič, až nabudúce... Smerujeme na most, je to prvé asi z desiatich tiahlych stúpaní, všetky sú na mosty, spomaľuje sa to a zbiehame na Márgit Sziget, kde si najskôr odskočím a potom na občerstvovačke napijem modrého Powerrade. Desiaty kilometer je na moste Árpád híd (posledných päť za 26:34), je to pomalšie o oné dve stúpania a ten odskok, ale stále dobré.

A ďalej. Parlament, popri Dunaji na juh, pred slávnym Lánchídom je 15-ty kilometer (tretia päťka 25:43) a prebeh na druhú stranu Dunaja. Pred nami je tunel Clarka Adáma, z ktorého vybieha dlhá šnúra bežcov, ktorí majú na nás náskok asi 2 kilometre a točia to doprava, my však doľava, aby sme sa tiež dostali do tunela. Obiehame bývalé sídlo maďarskej tajnej polície; pozná sa podľa veľkých sôch pred budovou, je to vari múzeum sôch z toho obdobia. Cez tunel sa dá bežať len počas maratónu, lebo je to len automobilový tunel a tadeto sa beží prvý krát! Mládež využíva akustické vlastnosti tohoto diela mohutne kričí a ešte mohutnejšia je ozvena.

Blíži sa polmaratón

Bežíme smerom na juh popri Dunaji s miernym vetrom v chrbte. Koho pred sebou nevidím? Veď je to Šaňo vo svojom typickom bieločervenom tielku. Má za sebou minulotýždenný košický maratón. Pomaly sa k nemu približujem. Šaňo, čo sa flákaš, volám na neho. A ty, kde si bol doteraz, vracia mi úder. Ja som slabý, nevládzem, vyhováram sa a pomaly sa posúvam dopredu. Ťažko sa mení tempo pred dvadsiatym kilometrom.

Polmaratón

Nebol označený (aspoň ja som ho nevidel), tak som si stlačil stopky na 21 kilometri (1:48:49) . Dobré, len to udržať. Kontrolujem sa, ako na tom som. Únavu cítin, ale nie je to nič fatálneho. Uvidím. Točíme na sever, otvára sa výhľad na Budu a jej palác, občas otočím hlavu tým smerom, je to pekné, napriek zamračenej oblohe a maratónskemu síce, ale ináč mizernému počasiu. Obiehame značky dvadsiateho piateho, neskôr, tridsiateho kilometra Na tridsiatom je to stále dobré, (posledných 5 kilometrov bolo za 25:51), únava sa zvyšuje, ale že by som mal chodiť ma zatiaľ nenapadá.

Dobrý deň, ozve sa naobliekaná postava, ku ktorej som sa priblížil. Veď je to Gejza Kele ! No nazdar, ide ti to dobre, ako vidím. Ale ujde to, reaguje. Chvíľu sa bavíme, vybiehajúc opäť na Árpád híd. Gejza, zrejme podvedome zrýchľuje. Gejza, choď si svoje, ja sa nestratím. Pomaly sa posúva dopredu. Niekoľko kilometrov sa motáme okolo seba, až ho nakoniec nevidím. Kde je ? Neviem.

35. kilometer, znova Margit Sziget

Tu by ma mala čakať dcéra, zať, a malý Miško, aspoň tak sme sa dohodli, že tu budem asi o pol jednej, teda tri hodiny po štarte. Krútim hlavou a vyzerám ich. Občerstvovačka; posledný raz sa napijem modrej tekutiny, a je tu tridsťpäťka, čas 3:01:56 (posledných 5 km bolo za 26:41, spomaľuje sa to ? Boli tu však viaceré výbehy na mosty.) Skoro presne, ako som predpovedal. Avšak nikde nikoho. Asi sa sem nedostali, určite sa snažili ísť autom. Ako sa neskôr ukázalo, prišli pár minút po mne, stihli ešte štvorhodinových vodičov, mňa veru nie. Bol si príliš rýchly, vyčítali mi doma.

Tak a dorazme to,

aj keď po tridsaťpäťke je to vždy tvrdý chlebíček; je to samozrejme aj psychický problém, telo už vie, že by malo byť unavené. Bežím však stále v húfe bežcov, na čo nie som zvyknutý, veď v Bratislave, alebo aj Košiciach je nás po 35 kilometri riedko a treba sa držať, aby si diváci nemysleli (aj keď je to pravda) že nebodaj nevládzem! A keby „makali“ len zdatní muži! Prekvapuje ma, koľko (pekných) dievčat tu beží a drží tempo! Pravda je, že hodne z nich sú členkami štafiet 4 x 10 kilometrov, majú zelené čísla vpredu aj vzadu. Po zbehu z mosta (Árpád híd) sa mi nejako zrýchlili nohy, bežím celkom svižne. Dokedy?

Bežíme po nábreží Dunaja, blížime sa k 37. kilometru. Dobieham povedomého muža. Je to Karol Badínsky ? Zrejme áno. Ahoj Karol! Nejde mi to, vraví. My starší na to máme nárok, utešujem ho. Tak ahoj, odbieham a snažím sa udržať tempo. Nasleduje nepríjemný tiahly stupák ponad nejakú cestu, chválabohu blížime sa k 38 kilometru, už len „štyri“. Mám toho dosť, som unavený. Už aby som bol v cieli, je mi jedno aký čas zabehnem, len nech som tam. V akom čase ? Neviem, len viem, že by to malo byť pod štyri, ale treba vydržať. Nič ma nebolí, len nevládzem, ako by som mal telo z gumy.

Nazdar Vilo, dnes si urobíme dobrý čas, ozve sa za mnou Pepov hlas. Obzriem sa, okolo mňa prebieha Peter Šafarik v čiernom úbore s elesťákmi (tak predsa si ich vzal, ale nebol to najlepší nápad, bolo dosť teplo). Pomaly odbieha dopredu. Ono je to tak, podvedome zrýchlil, ale neudržal to dlho, odbehol mi asi 30 metrov a tak to zostalo niekoľko kilometrov, až v závere mi ušiel asi na 45 sekúnd. Pod železničným mostom vedúcim na Nyugati Pályaudvar je biela tabuľa s číslom 40. Tak konečne, posledná „päťka“ je za 27:13, čo narobíš spomaľuje sa to, ale pod „štyri“ to bude, vytešujem sa.

Sme niekoľko sto metrov pred cieľom, vidíme a počujeme ako moderátor nadšene a po maďarsky vykrikuje, ale my odbiehame doľava, do parku, aby sme sa asi po 1,5 kilometri vrátili a prebehli cieľom. Toto nie je najšťastnejšie riešenie, psychicky to ubíja, radšej to mali natiahnuť niekde inde, ale keď už cieľ vidieť, tak do neho treba vbehnúť a nie od neho odbiehať. (Aj bystričania to majú tak nepodarene urobené). Každý mobilizuje posledné sily, občerstvovačka na 41. kilometri dostáva košom, až na niekoľkých zúfalcov, ktorí sú úplne odrovnaní a snažia sa nájsť dôvod, prečo nemusia bežať, lebo treba sa predsa občerstviť!

Cieľ

Konečne, vidieť cieľ (po maďarsky Cél) aj s červenou časomierou. Blíži sa to k hodnote 3:44, to už nestihnem, pridávať nemá zmysel, držím tempo a je to tu: na časomiere je 3:44:16, na mojich hodinkách (a aj oficiálne je to 3:41:35). Som spokojný... A aby to bolo ešte krajšie, z internetu som sa dozvedel, že som vyhral kategóriu M70 ! V Budapešti to poteší priam mimoriadne, iste bude rád aj eN. Pokiaľ viem, vlani tu vyhral Jano Hazucha...

Potom ako obvykle: medaila, sáčok s potravinami (voda, banán a nejaké sladkosti), na to sa Paľo tešil celý deň; (Už sa teším, ako si zoberiem sáčok so sladkosťami, vytešoval sa ráno Paľo). Za ohradou, ktorá oddeluje „dobehnutých“ od ostatných sa stretávam v Pepom, blahoželáme si navzájom, čas mal dobrý, 3:38:07 v čistom, aj on je spokojný. Ako dpopadli ostatní, s ktorými som sa stretol na trati? Gejza Kele to zvládol za 3:43:32, Karol Badínsky to dokrútil za 3:48:35 (ten záverečný úsek sa naozaj trápil), Šaňo Simon mal čas 4:09:30 (tá druhá polovica!), Paľovi to trvalo 4:06:30 (až potom dostal sáčok), a Ľubo Petrík dobehol v čase 4:18:24, bežal rovnomerne, na viac zrejme nemal nabehané. Okrem toho Šaňo a Paľo bežali pred týždňom v Košiciach ! Neviem, neviem, ale my starí mazáci (myslím Šaňa a mňa) nemôžeme zrejme očakávať že s týždnovým odstupom zabehneme dobre dva maratóny. Keď sa to tak vezme, v Košiciach som bol aj ja, ale bežal som polmaratón, v maratónskom tempe (s Ľudom Volekom, za 1:50); nielen že som sa neunavil, ale bol to skvelý tréning a nastavil som sa na maratónske tempo, na druhý deň som bol ako ryba. V Budapešti vraj bežalo 80 národností a viac ako 5000 maratóncov, z toho 182 Slovákov.

Tak teda, aký to bol maratón?

Pre mňa dobrý. Bolo tam však viac zaujímavostí. Ešte pred štartom sa mi zdalo divné, že sa tam nemotajú čierni chlapci, ale veľmi divné to nebolo, lebo tých spavidla dopravia do prvej línie tesne pred štartom, aby sa chudáci neunavili. Ba, neboli ani vo výsledkovej listine a vykľulo sa šidlo z vreca: v Budapešti nie sú finančne odmeny teda nič zaujímavého pre ľudí z Africkej priekopovej prepadliny. Pre mňa však vec sympatická, nevidím dôvod, prečo by si z nich košičania nemohli vziať príklad; tým by naopak, povzbudili domácich borcov. Veď dopredu je jasné, že zvíťazí čierny chlapec (alebo dievča), ak ho dobre zaplatia, majú na to genetické predpoklady. Stojí to za to ? Tých najlepších aj tak zaplatiť medokážu, takže vždy tie časy budú slabšie , ako trebárs v Berlíne. V Budapešti zvíťazil domáci Daniel Soos za 2:25:18, dostal pekný pohár a vecnú cenu...

Ešte jedna vec mi vŕtala v hlave. Počítanie ročníkov maratónu v Budapešti. Tento SPAR Budapest Maraton naväzuje na IBUSZ Maraton, ktorý bol v začiatkoch tohoto podujatia, v roku 1994. Keďže IBUSZ skončil, skončil na dva roky aj maratón, nebežalo sa v rokoch 1994 a 1995. A teraz usporiadatelia uvádzajú 30. SPAR Budapest Maraton. Takže rátajme. Koľko rokov ubehlo od roku 1994 po 2015 ? Zrátajme si to na prstoch a vyjde nám že 32. Tak prečo sa uvádza číslo 30? Preto, lebo dva roky sa nebehalo.

Nie tak v Košiciach.

Tam ich narátali do dnešného dňa (a je to na tričku) že je to 92. ročník. Nie je. Pretože v rokoch 1938 a 1940 sa nebežalo, tak je to (v roku 2015) rovný 90. ročník. Ešte väčšia psina bola vlani; na modrom tričku sme mali (ba aj máme) číslo 90. Tak, to už naozaj nič neznamená. Ani ročník, ani počet rokov od založenia Košického maratónu v roku 1924. Aj som sa kvôli tomu v Košiciach pohádal s miestnym sprievodcom po pamiatkach, ktorý mi tvrdil niečo iné.

Záverom: maratón to bol podarený, aj keď na môj vkus sme sa príliš motali po meste. Ja by som dal prednosť trebárs dvom okruhom (ako v Košiciach) pre neprehľadnými (a protismernými) behmi, v ktorých som sa nebol schopný orientovať; aj keď boli dobre označené a zablúdiť sa nedalo. Proste maratón musí byť aj elegantný a to košický je.

Čo sa zmenilo za 28 rokov?

Najmenej sa zmenila Budapešť, je taká istá sivá a miestami ošarpaná ako kedysi. Najmä keď to porovnáme s Košicami, alebo Bratislavou, ktoré sa naozaj výrazne zmenili, opekneli. To však neznamená, že som v Budapešti nebol 28 rokov, naopak, v Budapešti bývam často, mesto má skvelú polohu (vari len Bratislava má lepšiu) a hlavne kvôli panoráme tam chodím rád.

A maratón?

Ten sa zmenil výrazne. Keď sme 24. apríla 1988 o 9:00 štartovali v 5. ročníku IBUSZ maratónu, štart bol pri Népstadióne, dobeh bol na tom istom mieste; trať sa ťahala smerom k Hőssők tér, ďalej po (vtedy) Népkostarsaság utca, (teraz Andrássy Út), cez Árpád híd smerom na Aquincum a späť. Elegantná trať. Bežalo nás z Bratislavy viacero: Janko Nebeský, Mišo Holík, Jožo Klacík, ale aj Evžen Wladár, Vlado Moravčík, Laco Findl a ďalší, aby som menoval len známych, lebo ako začínajúci maratónec som takmer nikoho nepoznal (bol to môj štvrtý maratón). Zaujímavé bolo to, že nás omylom odštartovali spolu s vozíčkármi, aby nás asi po 1,5 kilometri zastavili policajti na motorkách, celé štartovné pole sa vrátilo späť a boli sme odštartovaní znova. Dvaja (Mišo H., ja a samozrejme Laco) sme dobehli pod tri hodiny a bol to jeden z najblaženejších okamihov mojej bežeckej kariéry. A počasie? Pokiaľ si spomínam, bolo zamračené a teplota okolo 18 C. A ďalšia maličkosť; počas maratónu v roku 1988 sa na občerstvovačkách podávala „perkelt kávé“, čo sme s Mišom hojne využívali.

Porovnaj to s maratónom spred 28 rokov...

Zmenilo sa veľa. Ak vynechám to, čo sa nevyhnutne zmeniť muselo – teda nás – zmenila sa trať, zmenil sa počet štartujúcich (v roku 1988 nás bolo menej ako tisíc, teraz viac ako päť tisíc). Z už vymenovaných maratóncov okrem mňa už nikto maratóny nebehá, takže som sem dorazil s novou partiou. O trati som už písal, mne sa viac páčila tá stará, bola jednoduchšia. Nová sa motá po meste, priam neprehľadným spôsobom, je možno pre divákov zaujímavejšia, ale aj pomalšia, je v nej množstvo výbehov (a zbehov) na mosty a z mostov.

Zaujímavé bolo, keď sme prebiehali popri kostoloch, všetky zvony zvonili. Bolo to určite v súvislosti s maratónom. O absencii cien a tým aj „black boys and girls“ na tomto ročníku som už písal.

Ešte trošku počtov

V roku 1988 som IBUSZ maraton zabehol za 2:57:21, o 28 rokov neskôr to bolo 3:41:35. Rozdiel 43 minút 56 sekúnd. To znamená, že som sa „horšil“ priemerne 1:34 za rok, myslím si, že v oboch prípadoch som zabehol svoj aktuálny štandard. To je žiaľ realita, ktorá ukazuje, že pri (približne) rovnakom tréningu (okolo 200 km mesačne vtedy aj teraz), to ide so mnou dolu vodou.

Záver?

Viliam Novák, Bratislava 16. 10. 2015.