foto: sport.zilina.sk.

Výsledky

Občasné dojákove úlety sem tam napíšem, ale určite by som ich  neprihlásila do súťaže, ktorú spomína v Knihe Jožko Mecele :-)

Na Vianočný maratón okolo vodného diela Žilina som sa rozhodla prihlásiť týždeň pred podujatím. Bolo to spontánne rozhodnutie, videla som totiž, že ešte registrácia nie je úplne uzavretá, hoci veľa nechýbalo, rýchlo som vyplnila okienka a odoslala. A už som bola na štartovnej listine. Ostával týždeň na psychickú prípravu :-). Na fyzickú bolo už dosť neskoro...

Ak človek beháva trikrát do týždňa 5-10 km tak na 42,195 km behu môže čakať dosť veľké problémy. A to aj vtedy, ak ide iba dobehnúť, bez ohľadu na čas. A dúfa, že nohy si pamätajú, že behávali aj väčší objem.

Prihlásená som bola, okamžitá motivácia sa tiež dostavila, ale x krát v týždni ma pokúšalo napísať organizátorovi, že sa odhlasujem, lebo...

Ešte aj ráno pred štartom v Žiline som pozerala, kedy ide najbližší spiatočný vlak do SNV. To už je čosi! Také niečo ma nikdy predtým nenapadlo, keď som už raz bola v mieste bežeckého podujatia.

Našťastie, pokušeniu som odolala a úspešne sa presunula zo stanice na  miesto štartu. Žiadna spiatočka zo stanice.

Vo veľkom stane ma raz dva odprezentovali a mohla začať maturita, ako na nohu pripevniť čip. Našťastie sa zjavil Peťo Hrček, zahlásil: Ďalší Tatár a pripol mi čip, tak ako má byť. Asi už stretol viac maturantov v to ráno.

Stihla som sa v rýchlosti zvítať s pár bežcami, napríklad s Jožkom Mecelem, názorne im predviesť, áno bola pauza, ale stále žijem a už som klusala na štart. Tam zvítanie s Evkami, Seidlovou a Valachovou a postreh, že žien je na štarte viac, ako pred dvoma rokmi, kedy som tu bežala naposledy.

Odštartované.

Najprv partia s Mirkom Vostrým a Václavom Sadílkom. Priznali sa, že na druhý deň majú v pláne ďalšiu mierečnú dávku v Plzni. Mirek sa pred koncom prvého kola oddelil a pokračoval rýchlejšie. Správne usúdil, že potrebuje bežať svojim tempom.

Nemala som hodinky, ale usúdila som, že pri mojej súčasnej "kondícii" je pre mňa vhodné tempo cca 6:30/km, alebo ešte radšej pomalšie. Bez stopiek sa to ťažko odhaduje, tak bol začiatok rýchlejší. Bežalo sa mi ale celkom dobre, hoci nohy mi dávali po prvom kole najavo, že dávka, na ktorú sú navyknuté z tréningu, je už splnená. V druhom kole začali protestovať, ale dokázala som myseľ držať v akej takej pohode. A keď je v pohode hlava, tak aj nohy poslúchajú. Škoda, že iba chvíľu.

V treťom kole nás predbehol prvý rýchly bežec, Poliak Pawel Kaszyca. Pár minút po ňom Peťo Tichý. Za nimi bola pauza. Keď nás začali opäť predbiehať ďalší, stratila prehľad, kto beží maratón, kto polmaratón. Ale aj keby som prehľad mala, neriešila by som to. Začala som mať starosť sama so sebou. Mnohí rýchlejší bežci ma pri predbiehaní povzbudzovali. Ďakujem. Dobre mi to padlo.

Vo štvrtom kole ma pekným štýlom o kolo predbehla Monika Píšová, víťazka kategórie žien. Bolo to pred mostom, cca na 27 km. Bežala celý maratón spolu s Tónom Belianskym. Kým sa vzdialili, aspoň som sa pozrela na dobré tempo.

O dva-tri kilometre ďalej, keď som začala vážne uvažovať o zaradení občasnej chôdze, ma predbehla o kolo aj druhá žena, Iva Pachtová. A čím ďalej, tým viac polmaratóncov. Keď ma videli kráčať, volali poďme poďme.

foto: sport.zilina.sk.

Organizátori príjemne prekvapili bubeníckou skupinkou, ktorá v priestore cieľa, ktorým sa prebiehalo na konci každého z piatich kôl, robila skvelú atmosféru a dodávala bežcom energiu. Bolo ich počuť z veľkej diaľky. Ich zásluhou a aj zásluhou povzbudzujúcich, bolo na trati veselo a fajn, lebo počasie nič moc. Také sivé s hmlou.

Snažila som sa rozptýliť pohľadom na vodné vtáctvo, ako plávajúce kačice, lietajúce niečo ako čajky... a tučniakov!

Keď som končila štvrté kolo, moderátor hlásil, že o chvíľku bude štart otužilcov. Keby som bežala rýchlejšie, nevidela by som, ako za virvaru bubnov otužilci štartujú. Fakt sa mi to páčilo.

Pohľad na tulene odviedol moju pozornosť od piateho kola, ktoré bolo viac o chôdzi ako o behu. Ale reálna možnosť, úspešne to zvládnuť pod 5 hodín, stále žila.

Posledných 8,28 km bolo bez konca. Na trati zostávalo už len málo bežcov, lebo hmla sadala a zhustla. Zle sa mi v nej dýchalo.

Keď ma predbiehal Cyril Bohunický, mal dychu na rečnenie neúrekom. Mne už do reči nebolo a ani tematicky sme neladili, tak som bola rada, keď šiel dopredu a mohla som to do cieľa domeditovať sama.

Čas 4:40:54 ma poriadne prekvapil. Malá prémia za beh bez stopiek a nie veľmi dobrú orientáciu v čase, keď som mala obavu o Sub5.

Že v cieli už balili zábradlie, mi veľmi deľmi dobrý pocit z posledného pípnutia môjo čipu nepokazilo. Rovnako oslobodzujúci zvuk, ako keby som vyhrala. Naozaj som bola šťastná. Tí, ktorí dobehli do cieľa maratónu, to poznajú.

Všetko je relatívne. Niekto si povie, 4:40? Hrozné! A bude mať rovnakú pravdu ako ja, ktorá som s týmto časom veľmi spokojná.

Nohy si pamätali, že kedysi také niečo robili, ale rýchle spomínanie bolí. Preto varovanie, Toto doma neskúšajte! Pred maratónom treba mať nabehaných viac kilometrov a viac dlhších behov, ako som mala ja.

Neľutujem, že som na Vianočnom behu bola po ďalšiu akciu do zbierky.

Po pauze bolo treba konečne začať. A u mňa bola pauza potrebná. Na vianočnom maratóne som sa dozvedela, že vraj som prestala behať a začala sa venovať bubnovaniu. Že sa to vraj hovorí. Priznám, dosť ma to prekvapilo, lebo som to o sebe nevedela.

Bubienky, áno. Trochu sa učím hrať na djembe a darbuku. Ale nemá to nič spoločné s mojim behom-nebehom. Tam bola skrátka potrebná pauza, aj keď nie úplná. Bubnovať nohami o asfalt som neprestala. Nejaké udržiavacie km boli.  Ako by som mohla existovať bez behu? Veď to si ani neviem predstaviť, kým mi to ako tak behá v zdraví.

Spišiaci, neviem kto sa v tomto pomýlil. Nie je pravda, že som s behom prišla na bubon, ale počas behu prešla aj na bubon, lebo djembe je super. Odporúčam vyskúšať. Vraj, okrem iného, sa pri tejto činnosti zladí pravá a ľavá hemisféra.

Vianočného behu v Žiline sa zúčastňujem od roku 2010 a je z môjho pohľadu organizačne každým rokom lepší. To tvrdím napriek tomu, že som minulý rok vynechala, lebo v roku 2015 bol Vianočný beh dvakrát lepší, ako rok 2013, v porovnaní s rokom 2012. 

Nemusí so mnou každý súhlasiť. Je to iba môj pohľad. Ale ja, práve preto, že je môj, s ním súhlasím bezvýhradne.

Všetkých priateľov behu pekne pozdravujem, prajem pekné sviatky a veľa šťastia v roku 2016.