6. KTM. foto: Gábor Füri.

Výsledky

A je po maratóne.

Skoro všetci sme už maratón zvládli (aj keď je pravdou, že skôr ten maratón zvládol nás) a Gúťania neváhali: Krátko po tretej hodine popoludní sa začalo vyhlasovanie víťazov tohto bohumilého podujatia.

Vzhľadom na to, že nepoužívali na vyhodnotenie elektroniku, zvládli to usporiadatelia celkom šikovne. Veď len maratóncov (ale aj maratónkyň) bolo 105! Celá paráda sa udiala v kultúrnom dome, v sále s okrúhlym tanečným parketom. Viacerým slobodným (aj jednému zo Železnej studničky) som odporučil túto sálu ako vhodnú na svadbu. Prikývli, ale žiadny konkrétny návrh nebol prednesený.

No nežeňte sa! foto: Gábor Füri.

Po obvode sály na vyvýšenom pódiu boli stoly (a samozrejme aj stoličky), kde sme nielen posedávali a čakali veci budúce, ale mnohí z nás sa tam aj prezliekli a zanechali svoje zvršky, v ktorých museli, lebo chceli bežať maratón. To prezliekanie v sále bolo príjemné a pohodlné. Aj eN tu predviedol vynoveNý outfit, ktorým ohromoval spolubežcov, zvyknutých, že beží (aj chodí) skromne a ošumelo.

V tejto sále sa „fasovala“ aj strava po behu. Bolo do čoho zahryznúť, aj čo piť. Pivo, teplý čaj, Pepsi, guláš, koláč a slané, ani nie tyčinky, ale priam „tyče“!

Evka Seidlová. foto: Gábor Füri.

Iba jediná dáma nebola nadšená.

Evka Seidlová. Jej vzorný manžel Tiborko, ktorý mal sprevádzať svoju maximálne tretinku, z dôvodu indispozície zvanej prechladnutie, hoc nerád, nemohol do zamrznutých diaľav gútanských. Tak sa stalo, že nielen Evičku, ale aj viacerých z nás, zbavil svojej vzácnej prítomnosti.

Netrpezlivo čakáme ako to vlastne dopadlo.

Za mikrofónom sa vrtí Katalin, podpredsedníčka Organizačného výboru KTM a šikovná žienka predsedu Zoltána Szélyiho, to už-už začne.

Na veľkom stole, položenom na pódiu pre muziku, stoja v radoch, vyrovnané ako vojaci, poháre pre tých, čo budú na "bedni". Vraj to má byť spisovne na debni, alebo na pódiu.

Každý pohár má svojho partnera, biele vrecúško papriky, zaviazané trojfarebnou stužkou, piros – fehér – zöld, Nápis je samozrejme dvojjazyčný a ako sa patrí, v správnom poradí.

6. Kolárovský trojkráľový maratón, alias 6. Gútai Vízkerest maraton.

foto: Gábor Füri.

Pri stole blízko pódia sedíme pohodlne štyria. Švárna Ingrid Macová, ktorá so mnou odbehla viac ako polovicu maratónu, dosiahla výborný čas 3:53:56. Mohlo by to byť aj na „bedňu“, myslím si. Traja chlapi do štvorice, Paľo Hajdúk, Tóno Hrabovský a ja, sme  pricestovali Paľovou Fabiou.

Naozaj nemám prehľad, ako to v kategórii nad 61 rokov dopadlo. Ale umiestniť by som sa mohol. Môj čas 3:49:19 nie je zlý, ale naozaj netuším, ako obstojím. Som tu hádam (žiaľ) najstarší maratónec. Určite tam bude Šaňo Simon...

Začínajú vekovou kategóriou M18-30

a v zhode s rozpisom ju hneď zrušili. Boli v nej iba štyria bežci, čo je o jedného menej, ako bola podmienka. Preradili ich do M31-40.

Zlúčenú kategóriu a aj celkovo, vyhral Baan Tamás z Györu, v daných podmienkach výborným časom 2:45:50. Minútu a pol za ním dobehol Martin Vrábel z Piešťan.

U dievčat bola prvá Maráz Zsuzanna z Esztergomu (3:29:10). „Naša“ Ingrid, o ktorej ešte bude reč, dobehla ako prvá Slovenka a celkovo štvrtá (3:53:56). Zaslúžene dostala vrecko papriky. Skvelý výkon aj umiestnenie, keď uvážime, že to bol jej prvý maratón! Gratulujem.

Evička S. (3:59:11) si ako vždy viedla skvele. A Šaňo Simon (3:53:26) udržal svoj štandard.

Ako v "mojej" M61-99 rokov?

Vyhral Péter Hajdu z Budapešti (3:45:57). Druhý bol Vlado Kovalčík z Trenčína (3:48:15) a minútu za ním som dobehol ja.

Dostal som minipohár a vrecko papriky. O umiestnenie mi ani tak nejde. Som spokojný, ako som to zvládol. Teší ma, že som doklusal v zdraví. Ten pocit z dobre zabehnutého maratónu je na nezaplatenie. Keby nemaratónci vedeli o čo prichádzajú...

U kanónu stál. foto: om7ag.

Kanón je už tu, štart sa blíži.

Nedeľa, 9:55. Kúsok za štartovou líniou, označenou dvojjazyčne ŠTART RAJT, ako ináč, čaká na svoju príležitosť delo, slávna húfnica 122 mm, vz. 38. Dostrel 11 800 metrov, hmotnosť náboja 21 kg. Bojovala celú druhú svetovú vojnu. Samozrejme nie konkrétne táto, ktorá bola vyrobená v Československu až po vojne. Po vyradení sa objavila v zbierke zberateľa a strelmajstra z Gúty v jednej osobe. Vyšnorený v nemeckej uniforme, s červenou stužkou  „za zranenie“, čaká na povel, kedy nás výstrelom z hlavne, namierenou kamsi do strany, pošle na trať.

Kone sa tiež rátajú. foto: Gábor Füri.

Zišlo sa nás tu hodne.

Je nás 105, vlani nás bolo až 72. Kolárovský trojkráľový maratón si získava priaznivcov. Čím očaril ostatných neviem, mňa láka rovinatá, vcelku nekonečne rozľahlá krajina. KTM je skrátka iný, ako všetky ostatné, ktoré som bežal. Ďalšia „dobrá“ vec je, že tu nikdy nebolo teplo, aj keď sa samozrejme spotíme celkom slušne.

Samozrejme, je tu hodne Maďarov. Kvôli ním nie je „trojkráľový“ aj keď sa tak volá. Už druhý rok sa nebeží na „Tri krále“, ale v nedeľu, aby sem mohli prísť aj bežci spoza Dunaja, ktorí na „Tri krále“ voľno nemajú.

Stojím vedľa Ingrid Macovej,

ktorá sa vari aj potešila, keď ma zbadala vychádzať z „kulturáku“. Ani nie tak pre môj šarm, ale fakt, že vidí niekoho známeho, ju rozveselil. My sme sa už kdesi videli? Zisťujem, že je to sestra známeho Roba Berkyho, známeho maratónca a SZM-áka. Je to jej prvý maratón a nevie ako by to mala bežať, aby to bolo „dobré“. Polmaratón má vraj za 1:44. Usudzujem, že aspoň začiatok môžeme bežať spolu. Uvidíme, ako to pôjde a podľa toho sa zariadime.

Rana ako z dela... foto: Gábor Füri.

Bumm...

Vybiehame na cestu, kde sa k nám pridávajú vraj „tradiční“ maďarskí jazdci na koňoch, s maďarskými zástavami. Odprevadia nás aspoň cez mesto...

Len pomaly, krotím Ingrid. Nikam neponáhľame. Maratón je dlhá štreka. Okrem toho, nerozcvičili sme sa, takže radšej pomaličky. Dobre, dobre, vraví, ale myslí si, že je to pomalé. Pomalé to síce je, ale na maratón by to malo stačiť. Pozri, ak sa budeš na tridsiatke cítiť dobre, môžeš to rozbaliť. Ale ja by som to teraz nehnal, vravím jej a uvažujem, čo ak je taká dobrá a ja ju brzdím v rozlete?  Ak bežíš prvý maratón, radšej s rezervou. To už vravím Ingrid.

Bežíme v skupine aj „polkármi“ a štafetármi a nik sa neponáhľa. Prvých asi 7 kilometrov sa beží po pustých uliciach Kolárova. Len sem - tam sa nejaký človiečik pozerá, kto blbne tak zavčas rána, na lačný žalúdok.

Bežíme po asfalte, ktorého povrch je pokrytý tenkou vrstvou snehovej kaše. Je to asi tak centimeter snehu. Na ceste sa rozjazdí, v behu prekážať nebude. Uvidíme, aké to bude na hrádzi?

Aha, „profesionáli“ bežia, neodpustí si poznámku Gejza Kele, bežiac ako vždy zababušený v skupine bežcov. Tak ako? Dobre, odpovedá Gejza. Bodaj by sa sťažoval pred piatym kilometrom. Tak ahoj!

Blížime sa k piatemu kilometru.

Je ešte v meste, čas slabý (27:03). To je dobré, utešujem Ingrid, ktorá má pocit, že bežíme pomaly. Len pokojne. Sme na začiatku, krotím ju. Ingrid je dobre vyzerajúca „štyridsiatka“ s veľkými očami, zamaskovaná čiapkou a slúchadlami na ušiach. To ma trošku hnevá. Nepočuje, ani nevníma okolie. Alebo o to tu ide?

Na most a z mosta. foto: Gábor Füri.

Vybiehame na most cez Váh.

Je to tesne pod sútokom Malého Dunaja a Váhu. Je nás stále veľa a tesne okolo nás vrčia autá, smerom na Nové Zámky. Toto nemám rád, ale za chvíľu sa dostaneme na hrádzu a bude od nich pokoj...

Pomaly, radím Ingrid, v stúpaní skráť krok a udrž frekvenciu, nenáhli sa. Typické pre začínajúcich maratóncov. Síl majú dosť, chcú bežať čo najrýchlejšie, nech sú skôr v cieli... Ale končieva to presne naopak.

Svätoštefanská koruna hrádze. foto: Gábor Füri.

Hrádza

Na korune hrádze povrch teda príjemný nie je. Hrboľatá, betónová cesta, pokrytá tenučkou vrstvou snehu. Povrch klzký, preto opatrne. Dobiehame Tóna Gombára, ktorý beží „polku“ a vyštartoval skôr. Drž sa Tóno, volám. 

Pod hrádzou, kadiaľ pobežíme niečo menej, ako desať kilometrov tam a to isté späť, je cesta rovnejšia, ale nie rovná. Sneh ujazdený a klzký, ale bežať sa dá. Oprel sa nám do chrbta vietor, čo je znesiteľnejšie, ako keď fúka spredu, alebo z boku.

Teplo nie je. V čase štartu bolo –6 °C. Ale počasie je dobré. Toto je môj štvrtý trojkráľový maratón. V porovnaní s predchádzajúcimi bolo počasie podstatne horšie. Vždy príšerne fúkalo. Teraz je to malina.

Desiaty kilometer (54:00).

Ingrid, treba si dať hlt čaju, vravím, ešte sme nepili. Čaj je teplý, ba aj sladký, to už hej. Ako sa cítiš? Dobre, a ty? Výborne, rečiem, ale sme iba na začiatku.

Už by tu mali byť polmaratónci, myslím si, pozerajúc do protismeru. Konečne sa objavuje tmavý bod, ktorý preletí okolo nás. Až o niekoľko minút neskôr sa objavuje druhý, tretí ...

Blížime sa ku skupine budov, kde je sklad protipovodňového materiálu, hlavne vriec. Za ním sa už točia polmaratónci. Tentoraz im nezávidím, som ešte pri sile a dobehnúť maratón je úplne iná liga. Takže smelo vpred. Ale dokedy?

Blíži sa méta 15-teho kilometra (1:20).

Ako, Ingrid? Dobre, akurát sa mi vybili baterky na prehrávači. Asi preto, lebo je zima. Chvalabohu, myslím si, aspoň jej to nebude vrčať do uší.

Tam vpredu, sa točí do Vrbovej nad Váhom, jedinej dediny, cez ktorú bežíme a budeme sa tadiaľ aj vracať. Poúčam Ingrid. Nevraví nič, ale mám pocit, že trošku pribrzdila. Už sa nevystrkuje dopredu, ale snaží sa ísť vedľa mňa. Si v pohode ? Ale áno, je to v poriadku, odvetí. Tak teda fajn.

Aj ja sa cítim dobre. Kontrolujem sa, či sa so mnou niečo nedeje. Nič, zdá sa, že všetko funguje, ako má. Bežíme sami, nikto nikoho nepredbieha, každý našiel svoje tempo. Tak to bude trvať ešte chvíľku. Potom, po odbehnutí „hlušiny“, ako Eva pomenovala prvých 30 km maratónum sa to začne separovať. Samozrejme má pravdu, prvých tridsať je malina.

Vrbová nad Váhom (Vágfüzes).

V nej, približne na 19. kilometri občerstvovačka. Dáme si trošku čaju, radím Ingrid. Neodolám však ani krásnemu koláčiku v tvare úľa. Až je škoda zjesť ho.

Okolo sa motá niekoľko bežcov s čiernymi číslami na výrazne žltom podklade. Má to svoje čaro. Čísla sú dobre viditeľné z diaľky. Ja mám číslo 120. Tí „oranžoví“ pol maratónci už bežia do Gúty.

Ingrid vyťahuje tubu s nejakým energetickým gélom, odpije z neho a ponúka aj mne. Dobre, dám si, ale je to priskoro. Treba si dať tak okolo tridsiateho kilometra, vravím. Ešte mám, dám si aj tam, odpovedá.

1. Baan Tamás. foto: Gábor Füri.

Tak skoro?

V protismere svižne beží maratónec, obrátka je totiž na 23,3 kilometri. Minule sme ich stretli kus za dedinou. Ale to sme mali vietor v chrbte, uvažujem.

Je to (ako som sa dozvedel neskôr) Baan Tamás z Györu, s pomerne slušným náskokom pred druhým a tretím v poradí. Pozíciu si udržal, ale Martin Vrábel ho silne doťahoval.

Bežíme proti miernemu vetru, ale v porovnaní s minulosťou, je to priam skvelé.

Za dedinou je dvadsiatka (čas 1:48).

Stále dobré. Ale mám pocit, že spomaľujeme. Ingrid mlčí. Stále je to aj pre mňa prijateľné tempo. Nemám nejaké vysoké ciele. Dobehnúť by bolo fajn. Keby pod „štyri“, to by bolo skvelé. O to ide.

Umiestnenie? Som o štrnásť rokov starší, ako najmladší v kategórii M61. Nemá veľký význam snažiť sa o čokoľvek. Ale na druhej strane, dobré je byť čo najskôr na pive...

Bežíme v miernom, naozaj miernom protivetre. Sem tam prefrčí okolo nás auto. Zákruta doprava, vietor sa vráti tam, kde by mal byť vždy, teda fúkať nám do chrbta.

Snažím sa odhadnúť, kde by mohol byť polmaratón. Ten totiž nebýva označený. Pomaly sa trúsia maratónci, skoro nikoho z nich nepoznám.

Svižne letí Vlado Kovalčík s mohutnými fúzami. Koľko ten má rokov, myslím si. Ta ním beží svižne Tóno Hrabovský. Ten to pôjde hodne pod 4:30 uvažujem.

Obzerám sa, kde je Ingrid. Už to nie je ono, hoci beží iba 5 metrov za mnou. Čo robiť? Spomaliť a ísť s ňou? Čo ak celkom odíde? Aj vtedy pobežíme spolu? Ťažké rozhodnutie, ale asi bude správne, ísť si svoje. Nič jej nehovorím a bežím svojim tempom. Snažím sa počítať dámy v protismere, zdá sa, že Ingrid je štvrtá. Výborne, myslím si.

Obrátka, 23,6 km

Oprie sa do mňa mierny „taildwind“. Zadný vietor  je vždy príjemný. Asi dvadsať metrov za mnou Ingrid a 50 metrov vpredu je občerstvovačka.

Ďakujem, neprosím si, aj tak som si musel už dvakrát odskočiť, keď je chladno, vody strácame málo.

S malou stratou sa v protismere objavuje postava v tmavočervenej vetrovke. Je to Šaňo? Ten ma predsa ešte pred dvadsiatym kilometrom predbehol. Ako som sa dostal pred neho? Možno to nie je on...

Vietor ma zrýchlil. Dobieham Petra Hrčeka. Čo to s ním je? Je rýchlejší ako ja. A nakoniec aj bol. Konštatujeme, že je to zatiaľ dobré, pomaly idem dopredu. Kývam si s Evou, bežiacou v protismere. To je teda borkyňa, myslím si.

Ostrá zákruta znova do dediny Vrbová, obzerám sa, kde je Ingrid. Nie je ďaleko, možno sto metrov a zdá sa, že mi kývla. No to som dievča zvedavý, ako to s tebou dopadne. Ale zatiaľ je to dobré.

Tentokrát si občerstvovačku v dedine nevšímam, vody je vo mne dosť. Okolo nej sa grupuje pár mládencov, zrejme si potrebujú oddýchnuť. Ja by som mal problém. Pijem zásadne v stoji, aby som sa neoblial. Potom mi vždy chvíľu trvá, kým sa rozbehnem.

Za dedinou, tesne pred hrádzou, je tridsiatka. Na tú sa teším, aj keď je stále ďaleko. A začínam cítiť únavu. Už to nie je, čo bývalo.

Konečne, tridsiatka (2:40).

A teraz to začne, hlušina je za nami... Tesne za ňou okolo mňa svižne preklusal Petr Hrček. Zdravíme sa. Ten sa teda rozbehol, nestačím sa diviť...

Pozerám sa dopredu. Okrem Petra vidieť v diaľke len niekoľko žltých škvŕn štartovných čísel. Obloha je zatiahnutá a teplo mi nie je. Treba vydržať desať kilometrov monotónneho behu po hrboľatej betónke, trasovanej pozdĺž päty hrádze. Keby aspoň ten povrch nebol taký nepríjemný, hrboľatý a klzký.

Maratón ma prestal baviť. Už je to len drina. Pôžitok som nechal kdesi na 25 kilometri. Snažím sa nemyslieť na nič, ale nedarí sa. Tak myslím na cieľ, na pivo, na posteľ.

So sklonenou hlavou sa pozerám na cestu. Pred očami sa mi pohybuje bielosivý povrch sivého, nerovného betónu a bieleho, ujazdeného snehu. Sem tam prefrčí auto. Počuť ho z diaľky. Pokračujem po kraji cesty, ktorá je v niekoľkokilometrových intervaloch prerušená miernymi stúpaniami na cestu vedúcu na hrádzu v kolmom smere na našu cestu.

Pozerám dole a stúpania identifikujem skôr podľa toho, že cítim, že bežím do mierneho kopca. Kde do čerta, tá tridsať päťka je, myslím si.

Konečne tridsaťpäťka (3:06).

Podľa známeho pravidla, maratón dobehnem 40 minút po 35-ke. Podľa danej konfigurácie to znie príliš optimisticky. Občerstvenie v tomto počasí nepotrebujem. Tých „sedem“ snáď vydržím.

Nazdar Vilo, ozve sa občerstvujúci Tóno Hrabovský. Preboha, čo tu robíš? Veď si mal na otočke náskok vari kilometer! Kríza, vysvetlí Tóno. Tak bežíme spolu.

Vidíš toho vpredu? Nejaký starší, náš súper. Aj som ho dobehol, ale neobčerstvoval, tak mi ušiel. Neidentifikovateľná postava v tmavom, so žltou škvrnou štartovného čísla má asi 100 metrový náskok. Bež si svoje Tóno, vravím, lebo mám dejem, že sa mi prispôsobuje, a je to na neho pomalé. Nehovorí nič a pomaly sa vzďaľuje. Vidím pred sebou dve postavy. Tóno sa k bežcovi pred ním približuje, predbieha ho a ďalej zvyšuje náskok.

Fúzy Vlada Kovalčíka znamenajú 2.-M61-furt. foto: Gábor Füri.

Vidím odbočku cesty na korunu hrádze.

Pod ňou je občerstvovačka, asi 39. kilometer. Opäť nepijem a blížim sa k fúzatej postave. Berie si pohár a pokračuje v behu. Veď to je Vlado Kovalčík! Netuším, či je môj súper. Fúzy ešte nič neznamenajú.

Tak ako? Ale dobre, vraví a pomaly mi odbieha. Sme už na hrádzi s nepríjemným, hrboľatým a klzkým povrchom. Pustím sa za ním ? Asi na neho dnes nemám, beží svižne. Koncentrujem sa na odbočku z hrádze na cestu, ktorá sa zdá byť nekonečne ďaleko. Radšej sa pozerám na cestu, nech nevidím, ako sa odbočka nepribližuje. Ak tam pribehnem, odtiaľ to nie sú ani tri kilometre, uvažujem.

Cesta 1. Triedy Kolárovo – Nové Zámky

Pri odbočke na cestu sa obzriem, asi sto metrov za mnou vidím postavu v žltej vetrovke, ktorá sa rýchlo približuje. Kto to len môže byť, keď je taký rýchly? Postavy, roztrúsené za ňou sú viditeľne pomalšie.

Bežím po ľavej strane cesty a hnevám sa na množstvo áut, ktoré nás nútia bežať po zasneženej krajnici. Ešte pre značkou 40-teho kilometra, ktorá je asi 200 metrov pred mostom ma predbieha postava v žltej vetrovke. Má malé biele číslo, tak je to jasné. Členka nejakej štafety.

Štyridsiatka (3:36:40).

S potešením stáčam stopky, vediac, že po pár sto metroch ma čaká zbeh do Kolárova. Potom odbočka doprava a jeden a pol kilometrový, priam nekonečný úsek cesty až do cieľa na Trhovom námestí.

Očami hľadám odbočku do cieľa, ale stále sa objavujú nové a nové zákruty. A dve žlté škvrny sú stále asi 200 metrov predo mnou. Konečne zmizli, čo znamená, že cieľ je blízko. Mobilizujem posledné sily, celkom mi to ide. Už ma nik nepredbehne. Zákruta doľava, podbieham popod nadpis nad bráničkou

foto: Gábor Füri.

Cieľ - Cél.

Kde je cieľová čiara? Nevidím ju, tak bežím ďalej, kým ma nezastaví dievčina s hrčou medailí. Jedna z nich sa usadila na mojej hrudi.

Zabudol som stlačiť stopky. Keď som to urobil, bolo na nich 3:49:47. Ale ako sa ukázalo „dal“ som to za 3:49:19. Pol minúty hore, dole.  Hlavná vec, že so tu, že som živý a dokonca zdravý. Ubolený, to áno, ale tak to musí po maratóne byť. Medaila je to pekná a sú na nej aj platné svetové rekordy v maratóne. Že by ich niekto prepísal tu v Kolárove, nehrozí.

Zdá sa, že sa tento maratón celkom ujal. Zdobí ho dobrá organizácia, zaujímavý termín, ale hlavne unikátny trasou s povrchom, aký inde na Slovensku nemáme.

Okrem Slovákov (59), Maďarov (38) a Čechov (6) sa tu objavil aj náš dobrý známy Anton Reiter s kamarátom z Viedne (2). Takže je to tu silne medzinárodné.

Nech to kolárovčanom vydrží!

Kanónov, ktorými nás môžu odštartovať, má kolárovský páncél mester v zbierke dosť a prachu tiež. Takže o rok?