Vilko so Šaňom pred štartom. foto: deVil, Galerie zdjęć, VL.

Vilko Novák Svetobežný

15. Ročník Krakovského maratónu - Krakov, 15. 5. 2016

Ako som sa rozbehol, nedobehol a čo sa dialo v tomto kráľovskom meste.

Výsledky

Zaujímavé...

15. ročník Krakovského maratónu sa bežal 15. mája 2016, samozrejme v nedeľu. Veď všetky veľké svetové maratóny, okrem Rajeckého, sa bežia v nedeľu...

Pravdou je, že tento, teda Cracovia maraton, som sa snažil zabehnúť si už v predchádzajúcich ročníkoch. Bežal sa vždy v prvú májovú nedeľu a teda bol v kolízii s Pražským, ba i Bratislavským maratónom a dokonca býval vždy týždeň po maratóne v Bostone. Takže som vždy uprednostnil iný, ako krakovský maratón.

Až tento rok...

Peter Šafarik sa mi zveril, že by si rád zabehol maratón v Krakove. Kedy sa beží? Pýtam sa. 15. mája. Pätnásteho? To je predsa „až“ štyri týždne po „Bostone“, na ktorý som sa prihlásil. Ten sa tento rok konal v pondelok 18. apríla, lebo spravidla sa beháva na Patriots Day.

„Krakow“ by som teda toho roku mohol bežať, uvažujem.

Išli by sme mojim autom, vraví Peter. Idem s manželkou, ty môžeš vziať svoju (manželku). Už mám aj ubytovanie. Je to v Krak Apartments a stojí to asi 130 € na štyri noci, pre dvoch.

To je dobá cena, chválim Petra. Ale prečo až štyri noci?

Vieš, v piatok je 13-teho. Preto by sme išli vo štvrtok a vrátili sa v pondelok, vysvetľuje Peter.

Hm... Mne piatok nevadí, priznávam, ale dobre. Však Krakov je pekné mesto. Je tam čo obzerať. V Krakove som bol viac krát, vedel som, do čoho idem. A tak som sa prihlásil. A zistil, že nadšesťdesiatnici za maratón neplatia. Cez internet som objednal ubytovanie. Referencie boli priaznivé a pravdivé a čakal na mesiac máj.

Ešte pred tým som sa prihlásil na maratón do Bostonu. Toto môžu byť moje posledné maratóny, vravím si. Aj keď mi bolo jasné, že plánovanie v tomto veku je riskantný podnik. Organizmus už nemá tie kvality čo kedysi a zranenie tu môže byť každú chvíľu. Na druhej strane som si veril. Už aspoň 15 rokov som nič vážnejšieho nemal. Nanajvýš tak dvojtýždňový oddych so zapáleným členkom, alebo po občasnej viróze.

Lenže, človek mieni, pán Boh mení. Takto nazvem súhru okolností, ktoré znemožnili štart v Bostone, aj keď som tam bol. A aj nedobehnúť maratón v Krakove, aj keď som odštartoval. Samozrejme, na vine som si bol sám, lenže...

Zranenie...

13. marca 2016 som bol na desiatke v Majcichove. Bežalo sa mi dobre, vyhral som kategóriu M70. Samozrejme, že som sa snažil a dostal som zabrať, ale všetko bolo v „norme“.

To sa udialo v nedeľu a na druhý deň som v záhrade chcel využiť zriedkavý jav v mesiaci marci: dobre počasie a porýľovať záhradu v Šenkviciach. Snažil som sa prenáramne, lebo už na druhý deň sa malo počasie trvalo pokaziť. Pokopal som toho naozaj hodne, unavil som sa, ale nič nenasvedčovalo na nejaké problémy. Až na druhý deň ráno... Mal som problém vstať z postele. Keď som si sadol, zacítil som silnú bolesť v pravom dvojhlavom svale, kde stehno

stráca svoje pekné meno a mení sa na... zadok.

Horko – ťažko som dokríval do práce a bolelo ma to aj pri sedení a ešte viac pri sedení v aute. No hrôza. Čo sa dá s tým robiť?

Zavolal som kamarátovi, špičkovému ortopédovi, Petrovi Dečovi. Vieš Vilo, medicína nepozná zázračné metódy. Daj tomu čas, musí to prejsť samo. To mi bolo jasné, len som dúfal, že je možné liečbu urýchliť. Ale chce to nič viac, ani menej, ako pár týždňov oddychu.

Pomaly sa to zlepšovalo. Keď som asi po dvoch týždňoch  myslel, že je to už celkom dobré, šiel som si s kamarátmi zabehnúť štandardný tréning na Železnej studničke v Bratislave. Cítil som tupú bolesť pri každom kroku, nič tragické. Problém sa prejavil na druhý deň... Ledva som chodil. Tak takto teda nie! Mal som tomu dať dlhší oddych, myslím si, lebo po „priesere“ býva každý, teda aj ja, múdry.

Takže som viac-menej prestal behať. Viete si predstaviť, ako som sa cítil. Beh je pevnou súčasťou môjho života. Je to príjemná aktivita, kde si človek veci premyslí, s kamarátmi porozpráva, príjemne sa unaví; potom aj večera (a pivo) chutia ináč. V apríli som naklusal menej ako 40 km. V prvej polovici mája len niekoľko ľahkých výklusov. Týždeň pred krakovským maratónom som skúsil ľahkú „desinu“ s tým, ak ju prebehnem, pôjdem do Krakova odklusať aspoň polmaratón. Za nejaké tri hodiny by som to mohol dobehnúť, dochodiť. Však som dôchodca, uvažujem.

V Krakove sa polmaratón v máji nebeží, usadila ma e-mailom Eva S., beháva sa v októbri. Tak teda nič. Do Krakova pôjdem. Ubytovanie by sme museli platiť tak či tak, aspoň si to užijem a povzbudím ostatných.

Zo štarovnej listiny som vedel, že tam bude Eva Seidlová, Šaňo Simon, Jano Hazucha, FeroMišo a mnohí ďalší. No a z Bratislavy, okrem nás dvoch, aj Dag Ulehla s podporným tímom. Skrátka, bude veselo...

Rynek krakowski, ráno, 15. Mája 2016...

Je jasno, teplota asi 15 °C. Námestie sa hmýri maratóncami, ktorí pobehujú všetkými smermi. Štart je umiestnený v západnej časti „rynku“, medzi „koščulem Mariackim“ a Sukienicami. Štartový koridor tvorí veľké písmeno „L“. Vpredu tí najlepší, smerom dozadu tí, čo si trúfajú na horšie časy. Ja som sa nanominoval do intervalu 3:30 – 3:45, čo bolo v čase, keď som sa prihlasoval môj štandard, takže som mal byť v tej prednej časti koridoru.

Je asi 8:40, vbieham do koridoru asi na úrovni baziliky, kde stojí manželka. Videla som Jana Hazuchu, kamsi bežal, má biele tričko s nápisom Slovakia, oznamuje. Krútim hlavou, žiaľ nevidím ho. Pozerám po ostatných kamarátoch. Vidím Petra s manželkou, kričím na nich, nepočujú. Bežať za nimi nemôžem, som v ohradenom priestore.

Ale je tu Šaňo Simon! Blíži sa, ako vždy v dobrej nálade, naložený celý v červenom. Šaňo je pohoďák. Toho vždy rád vidím, ten mi náladu nepokazí. Aj on je, zdá sa rád, aspoň si urobíme fotku. Tak ako Šaňo? Ale nič moc, skúsim to nejako odbehnúť. A čo ty? Ani sa nepýtaj, ja na to, som zranený, asi je to úpon hamstringov. Čo tu potom robíš? Keď som už tu, tak si chcem užiť atmosféru a štart. Mám to premyslené, že vybehnem, pomaličky pobežím asi 5 kilometrov, potom zabehnem do apartmánu a vrátim sa povzbudiť ostatných na značku polmaratónu. Tak ahoj...

Blíži sa deviata hodina, je príjemne. Mám na sebe tričko s krátkymi rukávmi a tielko. Možno veľa, ale ja sa budem iba tmoliť. Na pravom stehne mám elastický návlek, kúpený za drahé peniaze v Bratislave. Trošku pomáha, menej ma to bolí.

Štart...

Pieč, čtery, tri, dwa, jeden – start! Ozve sa z reproduktorov hlas, ktorý prehlušil výstrel. Pomaly, pomaličky sa posúvame dopredu. Pod portálom stláčam stopky. Umiestnenie na tomto maratóne sa riadi čistými časmi. Ako na všetkých veľkých maratónoch, okrem Košického a Bratislavského, kde to nejde a nejde. Brutto časy má vo výsledkoch iba prvá 50-tka pretekárov.

Okolie je naozaj impozantné, zrovnateľné s pražským maratónom. Bazilika Mariacka, Sukienice. Bronzový básnik Adam Mickiewicz s nápisom „Kochal naród“ nás ignoruje. Hľadí kamsi na onen kostol.

Smerujeme do vari najreprezentačnejšej ulice v Krakove „Grodskiej“, teda mestskej, ktorá je súčasťou Kráľovskej cesty, vedúcej na kráľovský hrad Wawel. Pomaly bežím a počúvam svoju nohu: bolí, alebo nie? Samozrejme, miernu tupú bolesť vpravo vzadu cítim, ale bežať sa s tým dá. Všetci ma predbiehajú, takže sa pohybujem tesne pri kovových zábranách, v ľavej časti koridoru. Bežím tak pomaly?

Na kostol Petra a Pavla a na románsky kostol na ľavej strane teraz čas nemám, musím sa pozerať pod nohy. Po necelom kilometri sa blížime k Wawelu a točíme doprava, pribiehame k Wisle. Tak tu je polka. Samozrejme, až po odbehnutí jedného kola. Sem sa chcem vrátiť a povzbudiť našich borcov.

Smerujeme doprava, pri Muzeum narodowym doľava na veľkú zelenú plochu, zvanú Blonie, ktorú treba obehnúť. Je tu mestský štadión. V Bratislave nič podobného nemáme. Tu sme sa boli v sobotu registrovať a časť Slovače sa stretla na pasta party. Okrem obligátnych „makaronow“ aj čaju a kávy „dle libosti“.

Tretí kilometer. Pozerám na hodinky, mám to za 15:40. To je na mňa rýchle! Veď takto začínam maratóny, keď som zdravý a bežím na cieľový čas 3:40! Trošku spomaľujem a kontrolujem pravú nohu. Cítiť ju trošku viac, ale stále je behu schopná.

Obzerám sa, nikoho známeho nevidím. Otáčame do protismeru, aby sme obehli oné Blonie. Vpredu vidím občerstvovačku, nepijem. Veď o chvíľu končím. Značka 5 km, na hodinkách mám čas 26:16, stále moje maratónske tempo.

Blížime sa k ulici, po ktorej trať bočí doprava. Tak tu niekde „vycúvam“, nemám šancu zabehnúť maratón. Tlačím sa na ľavú stranu cesty, aby som mohol vybehnúť z trasy a  žiaľ ukončiť môj pokus o maratón.

Odbočujeme doprava, ale je tu stále veľa ľudí. Nejako sa mi nechce odstúpiť, je to predsa tak trochu dehonestujúce... Konečne, dav divákov sa zrieďuje, vyskakujem na trávnik, otáčam sa, aby ma nik nevidel a odopínam si štartovné číslo 4681, strčím ho pod tričko a staviam sa medzi divákov, vyzerajúc svojich kamarátov.

Prebehli, alebo ešte nie? Pozerám na bežiaci dav vyše 5000 bežcov. Snažím sa identifikovať v mihajúcich postavách  niekoho známeho. Netrvalo dlho, v modrom tričku pribieha Dag. Ahoj Dag a drž sa! Ahoj, odpovedá s úsmevom. Prečo nie, je to len asi šiesty kilometer, síl má ešte dosť. Kde je Pepo (Peter Šafarik)? Kúsok za mnou, odpovedá a mizne v dave. A naozaj... Niekoľko desiatok sekúnd a pribieha Pepo, spolu s Paľom Hýrossom. Makajte chlapci, povzbudzujem. Rozbehnuté je to dobre, počasie tiež dobré, asi 16 °C, len slabý vietor. A teraz do apartmánu, prezliecť sa a rýchlo sa vrátiť na polmaratón. Je asi 10:30, o 11:30 by som mal byť na námestí.

Na ulicu Krowodorsku a rynek...

Pomaly klušem po ulici marszalka Pilsudskiego, smerom k „plantam“, čo sú parkové plochy okolo bývalých hradieb starého mesta. Kedysi to boli voľné plochy a obrancovia mesta mali dobrý výhľad a výstrel na nepriateľa, ktorý sa nemal kam schovať. Teraz sú tu parky. Na ulicu Krowodorsku, kde bývame, sú to asi tri kilometre, ešte pred desiatou tam dorazím, prezlečiem sa a poďme na Rynek. Potom, spolu s manželkou Katkou sa presúvame pod hradby Wawelu, približne na miesto polmaratónu. Slnko stále príjemne hreje, vietor sa nepríjemne rozfúkal..

Polmaratón...

Od štartu ubehlo asi 1:40, okolo nás bežia už trošku rozriedené davy bežcov. Kto z našich známych sa objaví? Pripravujem si fotoaparát a snažím sa niekoho vyloviť z davu, ktorý sa mi mihá pred očami. Našťastie, neďaleko nás sa točia skoro do protismeru a okrem toho máme spolu s manželkou štvoro očí.

Jano! Beží Jano Hazucha, upozorňuje ma Katka. Naozaj, Jano beží svižne a vyzerá dobre. O čase hovoriť ťažko, lebo čistý čas môže byť o viac minút odlišný od toho „vod výstřelu“. Je to však okolo 1:41. Výborne Jano, volám na neho, Jano však nereaguje a mizne v diaľke.

Najstarší, ale najlepší, smeje sa Katka. Nuž, Jano je výnimočný zjav, odpovedám. Až po dlhšom čase pribieha Šaňo (asi 1:51), no a až za ním Dag Ulehla (1:52:30). Ten však nevníma moje povzbudzovanie. Mám dojem, že nevníma vôbec. Konečne sa ukazuje „červeno“ otričkovaný Pepo. Vyzerá veľmi dobre, smeje sa a kýva. Čas síce nevyzerá na 3:40, ale ja som optimista. Tento polmaratón dal asi za (1:55). Prebieha aj Eva (1:57). Tak a to sú asi všetci, na ktorých sme boli zvedaví.

Ešte si počkáme na prvých maratóncov po druhom kole a pomaly odchádzame k cieľu. Veď od štartu ubehlo už viac ako dve hodiny, už by tu prví mali byť. Do cieľa to majú asi kilometer, ak to chcú dať „pod dve desať“, musia tu byť pred 2:07. Už je 2:08 a stále sa nič nedeje.

Konečne! Okolo času 2:10 sa objavujú motorky, potom autá a za nimi čierny mládenec, uháňajúci ako keby práve vyštartoval. Beží ľahučko, nôžky ako špáradlá, chudý ako rómsky pes.

Cosmas Mutuku Kyewa dobehol včase 2:11:58. Len stovku metrov za ním si to šinie druhý, za pár minút tretí čierny chlapec. Až na štvrtom mieste beží vlaňajší víťaz Taras Salo z Ukrajiny, (poznám ho z fotografie) dobehol v čase 2:18:05. Asi 13 minút za ním prebieha aj prvá žena (samozrejme keňanka Gladys Chemweno), ktorá dobehla v čase 2:30:30.

700 metrov pred cieľom...

Naši dobehnú okolo 3:30, uvažujem, máme teda čas na prechádzku po Waweli. Slniečko svieti, nohy nebolia, okolie je krásne a tak čas do zaujatia druhej pozície asi 700 metrov pred cieľom, pod slávnym Wawelom ubehol príjemne, ale vôbec som nebol spokojný. Závidel som kamarátom, že si môžu zabehnúť maratón. Všetci poznáte ten pocit, keď ostatní (trápiac sa), ale predsa bežia a ja sa tu len motám a ticho zúrim. Žiaľ, aj to, teda zranenia, patrí k životu maratónca...

Postavili sme sa na koniec ulice Gródzskiej, kde sa maratónci točili smerom k cieľu, kam im chýbal len kúsok. Od štartu ubehlo asi 3:20, to sa nikto tak skoro neukáže, myslím si.

Hazucha beží, kričí na mňa Katka. Pripravujem si fotoaparát, pozerám na hodinky; to snáď nie, veď ten Jano to „buchne“ pod 3:30! Beží sviežo a stalo sa neuveriteľné: Jano to zabehol za 3:27:42 a (ako ináč) zvíťazil v kategórii M70! Čo k tomu dodať? Až kusisko za ním si to šinie žilinčan František „FeroMišo“ Michalička (3:30:56).

Pozeráme, pozeráme, až sa nám mihá pred očami, ale stále nikto z našich. Až po dlhšom čase sa objaví- Eva Seidlová! To sú mi veci! Beží sviežo (neskôr sa ukáže, že ona a Jano bežali celú trať rovnomerne), dobehla na 3. mieste medzi šesťdesiatničkami, za 3:55:46. Výborne! Asi po piatich minútach pribieha Šaňo. Vyzerá v pohode, dal to za 4:00:15. Lepšie, ako v nedávno predošlých pokusoch.

Kde sú však „naši“, Pepo a Dag? Nepriehliadli sme ich? Určite nie, vraví Katka, tu sa beží riedko a máme 4 oči. Asi o päť minút sa predsa len objavuje Pepo; beží ťažko, radšej ho už nepovzbudzujeme, má to za pár minút. Čo sa to s ním stalo? Veď beží asi o 20 minút za svojim štandardom! Nakoniec to dobehol za 4:07:11. A čo Dag? Ten je už asi v cieli, mienim. Pozeráme ešte aspoň 20 minút, až nám dôjde, že sme ho asi prehliadli. Veď pri jeho štandarde (medzi 3:40 -3:50) tu už dávno musí byť. Pomaly sa posúvame k cieľu a pozeráme na trúsiacich sa maratóncov, či sa predsa len ten Dag neobjaví. Neobjavil sa.

Rynek krakowski, 18:00...

Stretli sme sa pred kostolom o 18:00, tak, ako sme sa dohodli. Pepo s manželkou, ja s Katkou a aj Dag s podporným tímom (manželka Evička a spriatelený pár), aby sme išli zajesť a zapiť dnešný podnik. Všetci vyzerajú dobre, ba aj sú vyškerení. Až na mňa, ktorý si nesplnil občiansku povinnosť zabehnúť maratón. Dag, tak ako to vlastne s tebou dopadlo? Zle, jednoducho som nevládal, dokonca aj chodci ma predbiehali! Čas je 4:33:13, čo k tomu dodať...

Nedodávaj, jednoducho si nemal svoj deň, to sa stáva, utešujem ho. Viem o tom svoje. Kde ťa Pepo predbehol? Asi na 27. kilometri, vraví Pepo, ale moja sláva netrvala dlho, na 33. kilometri som zhasol a Eva ma svojim strojovým tempom predbehla. Potom som už išiel na dobehnutie. Pozrite sa chlapci, ste živí a zdraví, to je to hlavné. Ako vraví náš kamarát Zdeněk Kopecký, „Maratón je děvka!“. A má svätú pravdu. Nie vždy to vyjde.

Nakoniec sme to spláchli pivom a whisky v jednej vinárni.

Zo Slovače bol vari najlepší Dušan Sopúch (2:59:58) a z dievčat? No predsa EvaS...

Na kostolnej Wawel veži zazvonil zvonec Žygmunt a maratónskej rozprávky je koniec...?

Viliam Novák, Bratislava 23. 5. 2016.