Výsledky

Po absolvovaní viacerých domácich ultra trailov, som sa v lete 2016 chcel zúčastniť aj jedného zahraničného horského ultra trailu. Najlepší by bol nejaký exotickejší, veď predsa len príroda v Alpách, kde som sa minulý rok zúčastnil Grossglockener Ultra, je relatívne podobná tej v Tatrách. Pri hrabaní sa v rôznych propozíciách som narazil na Ultra Sierra Nevada. Je to v južnom Španielsku, štart v Granade, teda by sa to dalo spojiť s dovolenkou pri mori. Dokonca do Malagy lieta priamo z Bratislavy Ryanair, čo je tiež výhoda. Bolo rozhodnuté!

Ultra Sierra Nevada má dĺžku 103 km a prevýšenie asi 6000 metrov, ale zaujímavé, že najťažšie stúpanie na najvyšší bod trate, na chatu pod vrchom Veleta (3100 m.n.m.), je v závere pretekov.

Väčšinou, aspoň podľa mojich skúseností, sú profily horských ultra trailov milosrdné k bežcom a najťažšie stúpania sa nachádzajú v prvej polovici, teda keď je človek ešte relatívne čerstvý. Štartuje sa v Granade, beží sa cez rôzne kopce a malé mestečká a cieľ je v horskom lyžiarskom stredisku Pradollano vo výške 2200 m.n.m.

Štart pretekov je o polnoci, čo znamená, že nižšie položenú prvú časť trate absolvujeme v noci a vyhneme sa horúčave a cez deň, kedy by nás mohla trápiť horúčava, sa už budeme nachádzať vo vyšších polohách, kde by mohlo byť znesiteľne. Účastnícky limit bol 450 bežcov, bolo vypredané. Ako to už býva, nie každý naozaj príde na štart. Odštartovalo nás len 368.

Polnočný štart, je 15. Júla 2016, mám narodeniny...

Na štart prichádzam spolu s priateľkou okolo jedenástej, teda o hodinu skôr. Ubytovanie sme mali kúsok od štartu, nemuseli sme chodiť ďaleko. Odovzdám batoh, ktorý nám prevezú do cieľa a pomaly nás začínajú púšťať do koridoru, kde majú kontrolovať povinnú výbavu. Je podobná, ako na všetkých trailoch. Novinkou pre mňa bolo iba zadné červené svetlo, ktoré musel mať každý bežec na trati.

Výbavu veľmi nekontrolujú, rad do koridoru sa rýchlo posúva. Netlačím sa dopredu, radšej si posedím na lavičke. Asi 20 minút pred štartom odchádzam do štartového koridoru. Staviam sa viac dopredu, ale nie úplne, lebo po štarte sa okolo mňa budú hnať "napaľovači".

Polnoc, štart a neodmysliteľné šprinty, predierajúcich sa napaľovačov na čelo štartového poľa. Úvodné kilometre sa bežia cez mesto, hlavne cez úzke uličky popri Alhambre. Cítim sa ako na masovom nočnom mestskom behu. Bežci sú ešte nahusto, popri trati veľa ľudí, ktorí nás povzbudzujú. Je to pre ultra trail netradičné, ale príjemné sprestrenie pretekov. V úzkych uličkách je veľa schodov a dlažby, teda je to taký city trail.

Sme za mestom Granada

Po asi šiestich kilometroch vybiehame z mesta do tmy, na prírodné chodníčky. Zapínam čelovku a začína sa nočný trail. Na kopcoch nad mestom je málo stromov, máme výhľad na svetlá nočnej Granady. Chodníčky sú suché, keďže v južnom Španielsku v lete takmer vôbec neprší. Hlavne pri zbehoch sa víri prach, čo znamená, že si vidím slabšie pod nohy a prach cítim aj medzi zubami. Zbehy v tejto časti sú dosť skalnaté a technické, takže si dávam si pozor.

Prvá občerstvovačka je na dvanástom kilometri na poľnej ceste mimo dediny. Je tam rušno, bežci sú ešte celkom pokope, hrá tam hlasná hudba. Dávam si jonťák, ovocie a bežím ďalej. Postupne sa dostávam do tempa, do pohody po úvodnej hektickejšej časti, keď sú bežci nahusto a stále sa predbieha. Občas niekoho predbehnem, posúvam sa vpred. Je to moja obľúbená fáza pretekov, som ešte čerstvý, bežím voľne a predbieham.

Druhá občerstvovačka je na 24. kilometri v typickej španielskej dedinke s bielymi domami. Dobieham tam za necelé 3 hodiny, dám si ovocie, krajec chleba a doplním si vodu. Prvá polovica pretekov ešte nie je úplne vysokohorská, pohybujeme sa v relatívne nižších polohách. Ale v treťom úseku nasleduje stúpanie na kopec vo výške asi 1600 m. Výšľap je veľmi strmý, chodníček je prašný, mám problémy so záberom, snažím sa vyhľadávať kamene pevne vsadené do zeme. Zjazd je dosť technický, okolitá vysoká tráva častokrát zakrýva skaly na úzkom chodníčku, bežať veľmi rýchlo sa nedá.

Neskôr vbiehame na širokú, hladkú, poľnú cestu, zjazdnej aj pre autá. Mierny zjazd na takejto ceste umožňuje bežať dosť rýchlo s minimálnym úsilím. Takýchto úsekov bolo neskôr na trati ešte veľa, preto sú dosahované časy v cieli relatívne rýchle vzhľadom na dĺžku a prevýšenie pretekov. Stále sa posúvam vpred, na širokej ceste predbieham Turka, poznal som to podľa vlajky na štartovnom čísle, ktoré obsahuje prvé meno bežca a tiež vlajku krajiny.

Na občerstvovačku na 34. km dobieham pred pol piatou ráno. Odtiaľ stále pokračujeme širokou poľnou cestou. Znovu predbieham Turka, ktorý sa kratšie zdržal na občerstvovačke. Z poľnej cesty vbiehame dokonca na asfaltku, riadnu cestu pre autá, po ktorej bežíme viac ako kilometer. Potom k potoku, kde svieti reflektor a na oboch brehoch sú fotografi. Máme prebrodiť potok, toto miesto si pamätám z videa a z fotiek z internetu.

Nasledujú výbehy na dva kopce a potom dosť dlhý zjazd až na ďalšiu občerstvovačku. Najskôr je zjazd strmší a skalnatý, neskôr vbiehame na širokú poľnú cestu. Tu zase bežím celkom rýchlo a popri tom oddychujem.

Občerstvovačka na 47. km je zase v malom mestečku s bielymi domami. Je to príjemná zmena, zabehať si aj úzkymi uličkami. Dobieham sem pár minút pred šiestou ráno, ale ešte stále je úplná tma.

Španielsko má stredoeurópsky čas, rovnaký ako u nás, ale nachádza sa na úrovni Británie, teda tu svitá dosť neskoro a večer je veľmi dlho svetlo. Počas nasledujúceho úseku sa zrejme bude brieždiť, na čo sa veľmi teším. So silami som na tom dobre a svitanie ma určite ešte viac nakopne. Z doliny stúpame na kopec, na obzore už pozorujem, že sa začína brieždiť. Hore si konečne môžem vychutnávať výhľady, je už svetlo, ale slnko ešte nesvieti.

Zbieham do ďalšej dedinky, kde sa nachádza ďalšia občerstvovačka (57. km). Odtiaľto sa začína stúpať na kopec vo výške 2000 m. Kúsok pred sebou vidím niekoľkých roztrúsených bežcov. Kráčajú, tak ja tiež kráčam, šetrím sily a držím konštantný odstup až na vrchol.

Konečne slnko

Na tomto úseku už svieti slnko, ale nie je ešte silné, keďže je iba ráno. Z vrcholu musíme potom klesnúť výškový kilometer do mestečka na ďalšiu občerstvovačku, tá je na 70. km. Pri pohľade na profil trate som toto miesto nazval „jama“, kvôli spomínanému klesaniu a tiež následnému stúpaniu. Z asi 1000 m.n.n. sa odtiaľto skoro stále už len stúpa až na najvyšší bod vo výške 3100 m.n.m.

Do „jamy“ zbiehame po horskom skalnatom chodníčku. Bežci predo mnou sa mi trošku vzdialili. Cítim, že nedostatok spánku po prebdenej noci mi spomaľuje reakcie a horšie čítam terén, radšej teda neriskujem a bežím pomalšie.

V jame je väčšia občerstvovačka. Dávam si cestoviny, ale odmietam si sadnúť, aj keď mi obsluha vnucuje stoličku. Na Štefánikovi som si na Kamzíku sadol a potom som mal problém rozbehnúť sa. Aj keď sa cítim dobre, neriskujem a cestoviny jem na stojáka. Na túto občerstvovačku sa dali poslať drop bagy. Ja žiadny nemám, nemusím sa zdržovať a posúvam sa pred niektorých bežcov zo skupiny, ktorá mi na zjazde trošku ušla.

Začínam stúpať z jamy. Na začiatku je sklon mierny, vládzem cupitať. Neskôr je strmší, prechádzam do chôdze. Na tomto úseku je najprv spomínané stúpanie, potom asi 5 km roviny a jemne zvlneného terénu.

Po kráčaní do strmého stúpania sa mi veľmi nechce prejsť do behu, ide to ťažko, ale premáham sa. Dokonca predbieham jedného kráčajúceho, ktorý má zrejme podobný problém. To ma povzbudzuje a postupne sa dostávam do tempa. Teraz bežím po širokej poľnej ceste, takmer po rovine.

Pár minút pred jedenástou dobieham na občerstvovačku na 80-tom km. Som tam jediný bežec, personálu je menej, komorná atmosféra. Hrá tu hudba, celkom ma to nakopne, občerstvím, doplním vodu a pokračujem ďalej. Na tomto úseku je veľa úzkych, málo používaných chodníčkov. Často sa musím skláňať popod nízko rastúce konáre a predierať sa cez kríky. Je výhoda, že sme v lese, lebo slnko už dosť páli. Miestami mám výhľad na horské, lyžiarske stredisko Pradollano, kde má byť nasledujúcou občerstvovačkou a potom aj cieľom.

Nad Pradollanom sa týčia aj najvyššie kopce. Strmšie stúpania kráčam, ale na rovinách sa nútim do behu, aby som nezlenivel. Dokonca predbieham ďalšieho bežca! Čakal som, že pri mojom, nie je ktovieakom tempe, budú ostatní predbiehať mňa.

Pradollano: sem sa vrátime...

Blížim sa k Pradollanu, do mestečka dobiehame po hlavnej ceste, kde chodia autá, nie je to nič príjemného, koncentrácia na okolie je už nízka. V cieli by ma mala čakať priateľka, organizátori poskytli aj odvoz do cieľa pre rodinných príslušníkov alebo sprievod pretekárov. Už by tu mohla byť a povzbudzovať ma.

Bohužiaľ, fáborky ma nevedú na hlavné námestie, kde sú diváci a kde bude neskôr cieľ, ale iba do bočných uličiek, kde bola na 88. km nenápadná občerstvovačka, o ktorej väčšina divákov ani nevedela. Dobieham sem asi o 12:20. Občerstvím sa a vyberám sa na najťažší úsek.

Na necelých piatich kilometroch, až na chatu pod Velletou, vo výške 3100 metrov, absolvujeme vertikálny kilometer. Na tomto úseku už nie sú žiadne stromy a stúpanie absolvujem v najväčšej páľave. Slnko je síce ostré, ale teplota vzduchu je celkom znesiteľná. Do kopca už bežať nevládzem, ale tu už kráčajú všetci.

Nepríjemné bolo, že trať v týchto miestach vedie po zjazdárskej trati pre horské bicykle. Organizátori na trati na to upozorňujú nás, aj cyklistov. Prečo dali trať presne tadeto? Nemohla ísť aspoň kúsok vedľa alebo nemohli úplne odstaviť cyklistov? Musím dávať pozor a občas sa vyhnúť rýchlo sa rútiacemu cyklistovi. V tejto fáze pretekov je to nebezpečné, je to starosť navyše.

V strmých pasážach cítim, že mám toho už naozaj dosť. Po niekoľkých krokoch musím zastaviť a vydýchať sa, skrátka som na šrot. Na svahu podo mnou vidím niekoľkých pretekárov, ktorí sa ku mne blížia. Postupne ma predbiehajú, je to škoda, ale nič s tým nenarobím. Už do strmého kopca rýchlejšie kráčať nevládzem. Snažím sa do seba natlačiť nejaké sušené ovocie a nejaké cukry, aj keď nemám chuť na nič. Aj voda sa mi už protiví.

Konečne: pod Veletou, nadmorská výška 3100 metrov

Po dlhom trápení som sa konečne vyškriabal ku chate na občerstvovačku (93. km). Odtiaľto to pôjde už len dolu. Nie tou istou cestou, ale trošku naokolo. Trať znova vedie po jednej z cyklistických zjazdoviek. Dole kopcom sa celkom rozbieham. Výsledný čas zrejme nebude až taký dobrý, určite som veľa stratil v stúpaní.

Nemám hodinky. Pred nejakým časom roztrhol remienok na garminoch. Keď som prebiehal cez dediny, snažil som sa orientovať podľa času na kostolnej veži. Kde nebola kostolná veža, tak som sa opýtal personálu občerstvovačky :). Neviem teda, aký je čas, ale to nevadí, aj tak si musím bežať svoje.

Keď som mal už väčšinu klesania za sebou a blížil sa k mestečku, zbadal som za sebou bežca. Povedal som si, že to ubránim. Hore som prišiel o niekoľko miest, tak aspoň teraz, keď som už rozbehnutý, zabojujem. Pridávam a celkom mi to ide. Ale čo sa nestalo, bežec sa objavil tesne za mnou. Pridávam ešte viac. Sme už v mestečku Prodollano a vyzerá to na šprint v cieľovej rovinke. Bežím, čo to dá, ale na strmšej rampe tesne pred námestím ma predbehol. Škoda.

Cieľ: je to pod 15 hodín!

Vbieham do cieľa. Priateľka je tu a povzbudzuje. Na časomiere vidím čas 14:59. To je skvelé! Čas pod 15 hodín bol ten najoptimistickejší odhad, aj keď čas na neznámom traili sa ťažko odhaduje. Záverečný súboj som síce prehral, ale pomohol mi k času tesne pod 15 hodín, ináč by som si záver bežal pomalšie a bolo by to tesne nad 15 hodín.

V cieli dostávam peknú medailu. Jeden z autobusov pre bežcov má odchod do Granady o piatej, mám teda 2 hodiny na sprchu, jedlo a oddych. Cestou autobusom sme si s priateľkou ešte užívali nádherné výhľady na hory. Autobus nás vysadil v mieste štartu, čo sme veľmi ocenili. Bolo to naozaj len kúsok od nášho ubytovania.

Ako to pre mňa dopadlo?

To som sa dozvedel až večer na izbe z internetu. Celkovo som skončil pätnásty, čo nie je zlé, ale škoda toho záverečného stúpania, kde som výrazne spomalil. Na 88. km pred spomínaným stúpaním som bol desiaty a v stúpaní som stratil päť miest. Víťaz to zabehol za 12:42.

Limit bol 25 hodín, teda poslední pretekári dobehli medzi polnocou a jednou hodinou ráno. Do cieľa dobehlo 209 pretekárov z 368 na štarte, teda celkom slušné skóre. Ja som si preteky užil, nočný beh, brieždenie, výhľady, biele mestečká. A inú prírodu a iné exotické rastliny, ako rastú u nás, na Slovensku...

... a exotika,

tá bola hlavným dôvodom, prečo som si vybral práve tento trail.

Broňo Novák, 31. 7. 2016