foto: Všetko Maratón klub Rajec

Vilko Novák Svetobežný

33. Rajecký maratón, 13.8.2016

(Konečne nerajecké počasie, ale k bežcom milosrdné...)

Výsledky

Cesty prozreteľnosti sú niekedy nevyspytateľné. Tak to bolo aj s mojou účasťou na krásne „bruchatom“ 33. ročníku, tohto bohumilého podujatia. Posúďte sami.

V piatok, 12. 8. 2016 poobede,

sme cestovali z Bratislavy do Rajca červeným automobilom s dolnokubínskou poznávacou značkou, patriacom jednému z nás, Paľovi. Mimochodom tiež z Dolného Kubína, ako aj tá červená Fabia.

V aute sme boli len traja, Paľo Hajdúk, Pepo Šafarik a ja, Vilo Novák, lebo jedna z ozdôb nášho spolku Ľubo Petrík, sa na poslednú chvíľu z rodinných dôvodov ospravedlnil. Všetci sme prihlásení na polmaratón. Každý mal na túto voľbu svoje dôvody. Čo sa mňa týka, bolo to vcelku jasné. Nebol som pripravený. Stav nepripravenosti trval mesiace.

Celá vec sa mala tak, že od 14. marca 2016 som bol zranený. Zaujímavé je, že kritický zrejme nebol pretek v Majcichove, 13.3.2016, kde som bol so sebou vcelku spokojný, ale deň nasledujúci, ktorý som strávil usilovným rýľovaním v záhrade, s ktorou máme podstatne viac starostí, ako radostí. Menej potešený som bol na druhý deň ráno, keď som sa nemohol postaviť na nohy, lebo štvorhlavý sval (alebo lapidárnejšie pravá časť zadku) ma príšerne bolela. Do práce som sa ledva domotal. Do konca mesiaca som ani nepobehol, v apríli som sa snažil aspoň ľahko klusať, ale dopadlo to zle; úpon hamstringov ma bolel ešte viac. Nedá sa povedať, že by som bol zúfalý; bol som zúrivý...

Bolo mi jasné, že maratón v Bostone, kam som bol prihlásený, si nezabehnem, nezabehol som si ani maratón v Krakove (kam som sa tiež prihlásil). Keď si teda nezabehnem maratón, skúsim si v máji zabehnúť (alebo domotať) polmaratón. Radosť mi pokazila EvaS, keď ma zmrazila informáciou, že v Krakove sa polmaratón nebeží...

Trošku sa mi to zlepšilo až v júni, keď som v lekárskych potrebách na Obchodnej ulici v Bratislave objavil návlek na stehno, za mizerných 40€; ale čo chudák bežec nedá, ak je tu šanca, že bude môcť keď nie behať aspoň klusať? A predsa ten návlek pomohol, aj keď som počas behu cítil v stehne tupú bolesť, ale nezhoršovalo sa to, takže Bohu vďaka...

V júni som bol dokonca aj na polmaratóne, nezahynul som, ale bolo to slabučké. Tí, ktorých som bez problémov ešte v marci t.r. porážal, ma zdolávali rozdielom triedy. Aj viacerí ma aj „povzbudili“. Vieš Vilo, to máš tak v našom (teda mojom) veku sa forma mení skokovite; pozranení zrazu zistíš, že už si úplne niekde inde. Žiaľ, asi majú pravdu.

Tak teda preto som sa prihlásil do Rajca „len“ na polmaratón; a nielen ja; moji komplici boli radi, že sme v jednom vreci a všetci ako jeden sa prihlásili na polku. Tak teda sedíme v aute a dumáme o vecich zajtrajších...

Chlapci – začínam rozhovor- je mi nejako blbo, neviem, ako to zajtra dopadne. Už niekoľko dní ma bolia svaly a motá sa mi hlava, podobá sa to na stav po vírusovej chorobe, ale teplotu som nemal, fakt neviem, čo mám robiť. Keď ti je blbo, poznamenáva Pepo Šafarik, prehlás sa na celý, to je pomalší pretek, dnes večer to ešte bude možné. Čo blbnete? Na maratón? To je hrozne dlhé...

Ak pôjdeš na maratón ty, išiel by som aj ja, hodí do placu poznámku Paľo, to by som mal zabehnúť. Neblbnite chlapci, to je predsa kravina. Dobre, ja to teda skúsim, poznamenáva Paľo. Nezmätkuj, ja na to. Nanešťastie (alebo našťastie) ma vyložili v Považskej Bystrici, kde som nocoval u bratranca, ktorý sĺúbil, že ma ráno zavezie do Rajca. Dúfam, že to Paľo neurobí, je to predsa blbosť, uvažujem. Lenže, večer mi prišla SMS správa: Prehlásil som nás dvoch na „celý“, balíček som ti vyzdvihol. Mali sme šťastie. Horkýže šťastie, myslím si, je to hrôza.

Spal som mizerne. Neviem, či to spôsobil ten strach z maratónu, alebo niečo iné, ale zobudil som sa ako zbitý pes; malátny, nevyspatý, pesimistický.

Pred štartom

Už o 7:45 sme boli pred školou kde boli šatne; Paľovu červenú Fabiu som zbadal už z diaľky a v telocvični aj oboch komplicov: Paľa a Pepa. Tu máš sáčok, podarilo sa mi prehlásiť nás dvoch. Mali sme šťastie, bol tam Paľo Uhlárik (teda otýc) a ten telefonoval nejakému technikovi, ktorý povedal, že sa to (teda tá zmena) ešte dá nahodiť do systému, doplatil som dve eurá. Vy ste blázni, reagoval som rezignovane; to dnes bude deň...

Poobzeral som sa po telocvični; pri rebríkoch stojí a prezlieka sa Šaňo Simon. Ahoj Šaňo, som rád, že ťa vidím. Dnes nebežím, mám teplotu, vraví, prišiel som sem kvôli jednému...chce so mňou nejaký rozhovor. Škoda. A kde je eN? Ten? Už vyštartoval, išiel o hodinu skôr. Skôr vybehol aj Cyril Bohunický... To je na tom eN tak zle?

Tak teda, pomaly sa dáme do maratónskeho „gala“. Pripínam si číslo 228 s hnedým podkladom, polmaratónci ho majú s modrým. Čo si dáš, pýta sa Pepo. Je to jasné tielko, veď je teplo. Hm... ráno bolo ešte chladno. Ráno možno, ale teraz nie je a bude ešte teplejšie. Chválabohu, je zatiahnuté, mohlo by to tak vydržať.

Je pol deviatej, klušeme na štart. Tam je už veselo. Mažoretky „kordovánky“ sa vlnia jedna radosť, bežci sa tlačia do koridoru a diváci obzerajúci kordovánky im v tom nechtiac bránia. Je tu aj nebehajúci kapitán košičanov „tato“ Furin, vpredu húf Tlmačanov aj z hviezdou jasnou Evičkou a sympatickou Michalkou (a vôbec, dnes sú mi sympatickí všetci, jedine ja som si nesympatický, lebo som sa nechal zblbnúť na maratón). Ale, pravdu povediac, kdesi vnútri cítim aj kúsok uspokojenia; veď je to Rajecký maratón a nie polmaratón, snáď to zvládnem.

Štart

Na rajeckom námestí sa nás tlačilo skoro tisíc bežcov, preto nejaký čas trvalo, kým sme sa prepchali cez štartovný portál, lebo čas sa už aj v Rajci meria elektronicky a nie na vežových hodinách ako v časoch predmaratónskych. Stlačil som svoje stopky a vzdychol som si. To som teda zvedavý ako to dopadne, dobre určite nie. Peter vybieha dopredu, s Paľom sa držíme spolu, aj keď v maratóne nie je dobre preberať cudzie tempo. Treba ísť to svoje. Ake je to „svoje“? Každý ho má iné a to moje bude hodne pomalé, musím bežať voľne. Z námestia nás na malý okruh mestom vyprevádza mohutné povzbudzovanie divákov; sem tam počujem zakričať aj svoje meno, už ma tu trošku poznajú. Bežíš maratón, vravím si, tak teda voľne, žiadny kvalt. Občas sa aj ja nechám strhnúť, hlavne vtedy, keď nemyslím na beh, ale obzerám (samozrejme) dievčatá. Vpredu sa strácajú sympatické ale aj rýchle dievčiny Marta so Zuzkou, dobieham dievčinu, ktorej zadná časť mi je povedomá, len ten dres ŠKP Žilina ma mýli; jasné je to Janka Žideková (aj Koledová). Ahoj Janka, bežíš polku? Je to tak... Mimochodom, zadné časti skromného počtu maratónkyň zo Slovenska máme viacerí v oku, takže ich poznáme aj bez čísel (samozrejme štartovných). Vpredu cupká EvaS; tie čo nepoznám sú určite polmaratónkyne.

Bežím s Ľudom Brodňanom

Ahoj, pamätáš si ma? Vlani sme bežali spolu. Ty maratón, ja pol, prihovára sa mi prešedivelý muž v žltom. Čosi sa mi marí, ale na meno si nespomínam. Ja som Ľudo. Ľudo Brodňan zo Stránskeho. Som tu vlastne domáci. Dnes idem maratón.

Ako by si to chcel zabehnúť? Tak okolo štyroch vraví. Ja tiež, skúsme to spolu, ak ti to bude vyhovovať, navrhujem. Prebehli sme námestie a dávame sa von, na Šuju. Tak čo, tempo ti vyhovuje, pýtam sa. Zatiaľ je to dobré, vraví. Mne to vyhovuje tiež, odpovedám. Však nie sme ani na piatom kilometri, to musí byť bez problémov. Prebiehame povestnú zákrutu pri kostole v Šuji, kde (dá Boh) budeme cestou späť prebiehať 40. kilometer. To je však, hudba budúcnosti.

Piaty kilometer (27:53)

Žiadna sláva, ale je to v danej chvíli dobré. Ľudo odskakuje piť, ja to zatiaľ nepotrebujem, nie je teplo, napijem sa na desiatom kilometri. Autá nás zatiaľ netrápia, stoja zoradené v kolónach na svojej strane cesty, aspoň (predpokladám) po odbočku do Rajeckej Lesnej, kam zamieria polmaratónci, potom to bude horšie. Poradie bežcov sa viac – menej stabilizovalo, vpredu vidieť reťaz rôznofarebných škvŕn, roztrúsených vari kilometer dopredu. Napriek nášmu pomalému tempu predbiehame. Sú to polmaratónci, ktorí sa precenili, rozpálili to a teraz sú radi, že sa hýbu.

Po ľavej strane beží povedomá postava v čiernom, s číslom 621. Veď je to Ivo Nesrovnal, primátor Bratislavy! Tak čo bude to lepšie, ako to dal Milan Ftáčnik (jeho predchodca vo funkcii)? Veď ten má o 20 kíl menej, reaguje. Nie je to také zlé, posmeľujem ho, nech sa ti darí. Ahoj. Odbieham. Naozaj to nebolo také zlé. V kategórii M50 skončil 36-ty, v čase 2:02:29. Jediné, čo ma prekvapilo je fakt, že už má 52 rokov. Ja som mu hádal o desať rokov menej.

Polmaratónci doľava, maratónci rovno! Volajú na nás vojaci v maskáčoch. A nemáte virózu? Pýtam sa ich (narážajúc na hromadnú virózu vojakov z výcvikového práporu v Martine). Zatiaľ nie, odpovedajú vážne. A ide sa dalej. Už nás je poriedko, ale o to viac áut bŕka okolo nás. Zatiaľ to nevadí, ešte sme pozorní a pri diagonálach cez cestu sa ešte dobre orientujeme. Obzerám sa dozadu; Paľa sme niekde stratili, bežkáme si s Ľudom vcelku v pohode. Dokedy? Pýtam sa sám seba, obávajúc sa blízkej budúcnosti. Prebiehame Fačkovom, okolo cesty je plno ľudu a mohutne nás povzbudzujú, najviac potleskom. Ak vydržíte, kým sa vrátime, bude ešte väčšia sranda, radím im. Budeme tu! Odpovedajú.

Desiatka (55:21), tempo je približne rovnaké ako počas prvej päťky, je to dobré, vravím Ľudovi, ale sme ešte len na začiatku, ani nie v štvrtine! Dávam si kofolu, je tam predsa len nejaký kofeín. Ľudo sa šuchce, čosi je, potom zapíja a ja bežím ďalej, spomaľujem aby ma Ľudo dobehol. Toto je môj syn, ukazuje na mládenca na bicykli. Dáva na teba pozor? Ale nie, nesie mi pitie. To by si nemal, môžu ťa diskvalifikovať; aj keď tu sa to tak neberie, vravím.

Odbočka na Čičmany

Tak konečne! Výhodou je, že tu bude menej áut, horšie však je, že nás čaká väčšie stúpanie. A je to aj cítiť; posledná „päťka“ bola o minútu pomalšia. Teda 15. kilometer 1:23:49. Odskočím si oznamujem Ľudovi; je tu vhodné miesto, samé kríky, asi 50 metrov vpredu sa k stromu tisne aj on. Vybieham, ale jemu to trvá, spomalím teda, aby ma mohol dobehnúť.

Veď ty si mal bežať polmaratón, volá na mňa nezameniteľná postava Mira „eN“, ktorý beží (s niekym) v protismere. (Vieme, že vyštartoval o hodinu skôr ako my.) Rozhodím rukami; čo tu navysvetľuješ. Zaujímavé. Už máme viac ako tretinu maratónu za sebou a mne sa stále beží dobre. Dokedy? Občas zafúka studený vietor v protismere. Ľudo reaguje: To bude dobré, bude nám fúkať do chrbta, keď pobežíme nadol. Vietor nie je silný, ja na to, počasie nám vskutku praje. Otýc to má „hore“ dobre obšľapané. Vybiehame na dlhú rovinku. Tu spravidla stretávame v protismere najlepších, vravím. A naozaj: blikajúce autá s časomierou, len bežci nikde. Ba nie; tam sú dvaja. Obaja blonďáci, nepoznám ich. Že by Maďari, háda Ľudo. Asi 500 metrov za nimi beží ďalší bežec, z ktorého sa vykľuje Dao. Výborne Dao, volám. Zdvihne prst, ďakuje. O ďalších 500 metrov ďalší známy: Imro Maďar, zdravíme sa.

V cieli zostalo zachované poradie prvých dvoch. Zvíťazil borec s divným menom a priezviskom Otman Nebil (vraj Maďar) za 2:34:11, ale mladší Imro (2:38:50) predbehol Dana (2:44:13). Na šiestom (alebo siedmom?) mieste prebehla tenká, tmavá, nakrátko ostrihaná dievčina. Z výsledkovej listiny som zistil, že je to bola Simona Staicu z Maďarska. Zvíťazila medzi ženami v čase 2:52:16. S odstupom za touto sedmičkou sa to začalo nadol trúsiť hustejšie.

Teda, do tých Čičmian je naozaj ďaleko a maratóncovi zvlášť. Kedy bude ten 20-ty kilometer? Našťastie, áut je tu menej, a v protismere sa každú chvíľu objaví niekto známy, zakývame si. Mám dojem, že som na rodinnom podniku, kde každý každého pozná. Dokedy mi to takto (teda celkom dobre) vydrží? Dvadsiatka (1:52:18); obstojné; je tu občerstvenie, zase si dám trošku kofoly a pomaly idem dopredu, veď za chvíľu nás čaká polovica maratónu. Obzerám sa, kde je zase ten Ľudo? Motá sa, pije, pojedá a potom ma dobieha. Spomaľujem, ale zastať nechcem, lebo to by som sa zase dlho rozbiehal. Tak som tu, oznamuje mi Ľudo pred polmaratónom.

Polmaratón: 1:58:37

Čo k tomu dodať? Slabé, ale na Rajec, kde je to do kopca to ujde, také slabé (ba slabšie) som to mal vlani, ale to bolo 35 °C. To neveští nič dobrého. Veľmi dobre beží Peter Fašung, a s odstupom aj jeden z mála Bratislavčanov Ľudo Volek (obaja šesťdesiatnici). Bežíme po olympijskej dedine, oznamuje mi Ľudo. Čo to vravíš, aká „olympijská“. No predsa ich maľovánky majú naši olympionici na tričkách. Musím priznať, že sa mi celkom páčia, bol to dobrý ťah. Pred jedným z takto pomaľovaných domov rapkajú dvaja krojovaní Čičmanci; vpredu je vidieť veľkú fľašu; to bude obrátka. A nadol. Pomaly predlžujem krok a zrýchľujem, ešte to ide.

S malou stratou v protismere beží môj súper Milan Krajči (tomu to dnes teda ide veľmi dobre, vravím si). V našom vzťahu je aj trošku rivality, ale naozaj len trošku. Maratón je disciplína, kde si úspech každý tvrdo zaplatí v tréningu, ale hlavne v preteku, preto nikomu nič nezávidím, ani prípadný úspech. Vybiehame (stále spolu s Ľudom) z dediny a stretávame Evičku Seidlovú, zdravíme sa. Tá mi to ešte dnes naloží, myslím si, vediac o jej strojovom tempe, nakoniec, nebolo by to prvý raz...

Okolo 25. kilometra stretávam v protismere Paľa Hajdúka. Čo ten robí tak vzadu? Má na mňa stratu asi 2 kilometre a to sa ešte natiahne. No bieda. Nepočujem kroky Ľuda. Zaostal? Mne sa však beží dobre. Dokedy mi to vydrží? Postupne dobieham a predbieham desiatky bežcov, medzi nimi aj Vlada Kovalčíka (tak, už si tu, vraví). Cítim však, že pomaly strácam švih, ale je to stále dobré. Blížime sa k napojeniu na Fačkovskú cestu a hustej doprave, to ma teda neteší. Tridsiatka je hneď za pravotočivou zákrutou (2:47), poslednú päťku som mal najrýchlejšiu (26:14). Ja viem, je to smiešne, veď čo to je za čas, ale žiaľ, bude to len a len horšie... Na bicykli ma obieha Ľudov syn: otec je ďaleko za tebou, oznamuje mi.

„Hlušina“ je za nami, čo ma čaká?

Iste viete čo je to maratónska hlušina. A čo ma čaká? Určite nič príjemného. Stále bežím, ale cítim, že tvrdnem. No čo už. Taký je maratón a čím je človek skúsenejší, tým je to horšie, ťažšie, dlhšie. Fačkov nie je ďaleko a v ňom bude občerstvovačka, niečo vypijem. Počasie „otýcovi“ aj nám vychádza, ale predsa sa oteplilo, je asi 22 °C. Potím sa statočne. Vpredu, na pravej strane cesty vidím občerstvovačku s dievčinami, držiacimi plné poháre. Lenže..lenže ja som na ľavej strane cesty a medzi nami sa posúva nekonečne dlhý rad áut. Spomalím, dúfajúc, že sa mi podarí prebehnúť na druhú stranu cesty, ale kdeže; ten rad je vari nekonečný... Takže až pred Šujou, tam sa napijem.

Tie autá!

Lezú mi na nervy. Doprava hustá, cesta úzka a tí na tých plechoch jazdia často ako blázni. Najhoršie je, keď sa stretnú dve autá na jednej úrovni a ešte je tam aj bežec. A to sa stáva často. Je to bez krajníc, ženú nás do jarku. Ticho zúrim.

Fačkov. Bežím popri kostole, keď sa ozvú fačkovské zvony. Áno, je pravé poludnie, na trati som už tri hodiny. Do cieľa je to asi 10 kilometrov a mám na to hodinu, aby to bolo pod „štyri“. To by som mal stihnúť, no uvidím, uvidím, lebo už to nie je ono. Na koniec dediny z posledných síl doklušem, ale potom prechádzam do chôdze. Som slabý ako para nad hrncom a zoslabol som zrazu, tak, ako sa to píše v knihách, ktoré sa tvária múdro. Narazil som na „stenu“, alebo in English „hitting the wall“. Nestáva sa mi to často, ale musím priznať, nie je to prvý raz. Tá príprava nebola kvalitná.

Do cieľa je to menej ako „desať“,

keby som len pochodoval, mám to za dve hodiny, celkový čas bude 5 hodín. To je blbosť, musím striedať chôdzu s behom. A tak to aj robím. Po 100 metrovej chôdzi môžem asi dvesto (alebo viac?) metrov prebehnúť (je to silné slovo, lepšie je preklusať) a potom musím znova do chôdze.

35. km (3:13:29).

Mám teda trištvrte hodiny zhruba na 7 kilometrov. Kašlem na čas, je to jedno vravím si. A teraz sa začína odvíjať opačný proces ako doteraz. Tých čo som predbiehal, predbiehajú mňa. Pekne, jeden za druhým. Aj Vlado Kovalčík, mi kývne ako aj mnohí iní. To som teda dopadol. Blížim sa k Šuji, motám sa na rovinke pred ňou, keď ma doslova ofúkne Milan Krajči. Neuveriteľné, ako mu to ide. Po chvíli sa jeho mierne zhrbená postava stráca kdesi v Šuji a videl som ho až v cieli: dal mi skoro 5 minút na piatich kilometroch a vyhral našu (najstaršiu) vekovú kategóriu.

Kedy ma už konečne predbehne Eva a Ľudo? Pri mojom tempe sa to stať musí. Letmým pohľadom na hodinky sa presvedčím, že to pod „štyri“ zrejme nedám, ale v cieli chcem byť čím najskôr, aby som sa trápil čo najkratšie.

Štyridsiatka (3:45:47).

To za 14 minút dnes do cieľa nedám, aj keď to zvyčajne robím za 11 -12 minút. Ale snažím sa, nejde to (a nejde to, ako spieva Kristína). Vyzerám odbočku doprava, konečne sa tam objavuje; to nie je ďaleko, skúsim zrýchliť. Ono to ide!

Pomerne svižne prebieham cieľom. Čas? V čistom 4:00:07 a v hrubom o desiatky sekúnd viac. Na tom však nezáleží. Ako to, že ma nepredbehla Eva ani Ľudo?

Ľudo je však tesne za mnou. Dobehol som dve sekundy za tebou! Viem si predstaviť, ako ho to štve a ako sa snažil aby ma predbehol. A ja som o tom (chvalabohu) nevedel. Bol by som sa pechoril. Ale možno by sme to dali pod „štyri“. Kto vie?

Evička dobehla 3 minúty za mnou. Tiež sa zrejme na trati trápila. Ale tesne pred cieľom, v cieli a za ním určite nie. (Kukajte klikať na foto.)

Medaila, a na pivo. Už je tu Peter, alias Pepo, bežal polku. Tak ako? 1:51, žiadna sláva. Pôjdeme sa prezliecť, alebo počkáme na Paľa? Paľo? Ten príde tak za pol hodiny, veď pred obrátkou strácal na mňa asi 2 kilometre. Dobre teda. Dáme si pivo, ale nie to sladké a pôjdeme do šatne.

Desinka padla dobre, lepšie, ako ten Birell. Zrazu sa pri nás objavil Paľo. Vzdal si, pýtam sa ho. Čoby, dobehol som, tu mám medailu. Ale, veď ty si mal na mňa veľkú stratu, vravím. Dolu som išiel ako guľa, vraví. Naozaj, druhú „polku“ urobil za 1:53 a mal teda negatívny split. Teda Paľo, to si išiel dobre. Jasné, usmieva sa. Pre úplnosť, dobehol v čase 4:08:39. Lepšie ako sme očakávali my, ale aj on.

Rajecké pódium

je povestné. Sláva trvala dlho, lebo sa vyhlasovalo mnoho disciplín. Od inline korčuliarov po rajčanov. Nakoniec sme prišli na rad aj my (starší), ktorých komentátor Gabo odporučil zastreliť.

Najviac sa tešil (a zaslúžene) Milan Krajči, ktorý mi vrátil všetky príkoria, ktoré som mu na iných maratónoch spôsobil ja. Úprimne (naozaj) mu blahoželám. Predviedol obdivuhodný beh. Je najstarším aktívnym maratóncom na Slovensku. Ja som až druhý v poradí, tak ako aj tu v Rajci na „bedni“.

Organizátori a „otýc“ v ich čele si zaslúžia obdiv. Ale ako to (myslím na počasie) dokázali vybaviť „tam hore“...?

Viliam Novák, 16. 8. 2016