Výsledky mierečné

a výnimočne

výsledky podmierečné

Rok ubehol ako voda a máme „to“ tu zase... To „to“ je ďalší ročník Záhoráckeho maratónu a aj polmaratónu. Hrôza, ako ten čas len uteká, zase sme o rok starší (a pomalší). Čo narobíš. Čas je nezávisle premenná a to všetko ostatné (aj naša schopnosť zdolávať fyzické nástrahy vytrvalostných behov) je na ňom závislé a mení sa, žiaľ k horšiemu.

11.júna, okolo ôsmej hodiny rannej, Bratislava Patrónka

Zaparkoval som Fabiu kombi v známej slepej uličke „K Železnej studničke“ a čakám, kedy sa ukáže Jano Štekauer a Erich Kopplinger, s ktorými to máme namierené do Senice. Janovi sa šoférovať nechce, má toho dosť počas celého týždňa, ale ani mne sa nechce, Erich je zase nevlastník auta. Asi pred rokom (ak si dobre spomínam) ma Jano viezol do Moče na jedeny upršané preteky, takže aj keď sa mi nechce, beriem auto ja. Prišiel som o niečo skôr, doma som sa zbytočne znervózňoval, tak stojím na teplom slniečku a vyhrievam sa. Je ešte ráno, nie je teplo, ale predpovede sľubujú tých 28 °C. Ak sa nezatiahne, určite to nebude menej.

Tak a Jano je tu. Erich býva najbližšie, tak musí byť posledný, ospravedlňuje Ericha Jano. Ináč to ani nemôže byť, utešujem ho. Ale už je tu aj Erich a môžeme vyraziť.

Senica, oblasť štartu medzi Lídlom a športovou halou, 9:15

Zaparkovali sme pred Lídlom a registrujeme sa. Je hodina pred štartom, ľudí pomenej; ba aj modré tričko veľkosti „L“ sa nám ušlo; Jano to kvituje: vidíš, ani sme vopred nezaplatili a darček sme dostali. Totiž „darček“ sľubovali len tým, čo vopred zaplatia, my sme síce vopred nezaplatili, ale sa aspoň vopred prihlásili. Zaujímavé je to, že hoci taký maratónec (alebo polkár) vyhodí kopec peňazí na cestu a ostatné výdavky, veľmi pozorne sleduje čo za to od usporiadateľov dostane. Vždy je v deficite (čo je pochopiteľné, pokiaľ nie je na debni v absolútnom poradí), ale sleduje každé euro. Okrem toho sme dostali veľkú fľašu ústnej vody Odol. To bude doma radosti...

A sú tu aj iné radosti. Množstvo známych maratóncov. A otázky: Bežíš „celý“? Kedysi som tu bežal celý a mám toho dosť na celý život, vyhováram sa. Teplo je tu vždy a tie hrozné autá na hlavnej ceste medzi Senicou a Šaštínom, no hrôza. Našťastie, toto je už minulosť. Pekná trať vedie cez lesy, po hrboľatej síce, ale ináč príjemnej trase, radosť behať...

Je tu aj Cyril (ani nemusím písať jeho priezvisko, každému je jasné kto to je) a nahovára ma na jeho „Hamburg“, Milan Vago, Jarino Pavlacký, Štefan Polc, ktorý sa pýši holým opáleným pupkom, lebo z tielka si polovičku odstrihol, pretože sa očakáva horúčava. Si holopupkáč ako detvanec, vravím. Však aj detvanec som, odvetí. Tak potom to máš oblečené správne, schvaľujem mu úbor. No a je tu samozrejme Šaňo Simon, Evka Seidlová, ba aj až hen z Rakús prišiel Anton Reiter. Nechýbajú Tiszovci ba ani Bačíkovci (tvorení Petrom a Zlatkou), no proste je tu všetko, čo maratóny zbiera (až na eN, ktorý sa pasuje s finančnou krízou).

Štart

Výstrel nás zastihol uprostred družnej debaty so Šaňom a Evičkou. Stlačiť stopky a poďme dopredu. Je teplo, Slnko páli, treba bežať opatrne. Chvíľu bežím s Janom, ale prepínam na voľnobeh, bežíme predsa dolu kopcom a 21 kilometrová trať dá zabrať. Pozerám sa pod nohy, aby som o niekoho, alebo niečo nezakopol. Trošku som sa rozbehal, ale len trošku, aby som sa neunavil ešte pred pretekom.

Odbočujeme doľava hore miernym kopcom a potom zase doprava na cestu z mesta. Trošku sa to roztiahlo; rýchlejší sú vpredu, pomalší vzadu a vpredu vidím známu figúru Eda Baumgartnera (z Radošoviec, s jeho nezameniteľným štýlom behu. Okrem zvláštneho štýlu tu má dozor (svojej vlastnej) šarmantnej manželky. Často s Edom súperíme, aj keď viac – menej z recesie, pretože Edo je asi o 15 rokov mladší (a krajší) ako ja a je rád, ak ma „urobí“.

Ahoj Vilo, ozve sa zboku z úst mládenca v čiapke. Ten hlas mi je povedomý. Ahoj Dávid (Nagy), ideš „celý“? Samozrejme, a ty? No ja len polku, maratónov mám dosť. V družnej debate čas ubieha rýchlo, prebiehame niekoľko železničných priecestí, vypil som niekoľko pohárov vody a pozerám po „päťke“. Je to hodne pod 5 minút, hlási Edo. Blbosť, ja bežím skoro 25 minút a päťka nikde. Už bola, vraví Edo, tam, za občerstvovačkou. Áno? Nemyslel som, že bežíme tak rýchlo, lebo sa mi beží ľahko, mám pocit, že sa flákam. Nakoniec, raz za čas mám aj ja nárok na pohodový beh. Ten sa mi už pekných pár mesiacov nepodaril. Že by obrat k lepšiemu? Len bežať pohodovo, s rezervou, vravím si, nenaháňaj sa s Dávidom, ten je lepší, aj keď beží dvojnásobok ako ja.

Mierne spomaľujem. To už vybiehame tiahlym stúpaním po hrboľatej, asfaltovej lesnej ceste, ktorú aspoň trošku pokrýva milosrdný tieň. Riedka reťaz bežcov sa tiahne k obzoru, Dávid sa posúva dopredu a ja sa doťahujem na trojicu bežcov. Bežia približne mojim tempom. Ten, čo beží v strede ma znervózňuje. Zavadzia. Keby bežal v niektorej polovici cesty, bolo by sa ho dalo obehnúť, ale takto...

Dvaja z trojice sa posúvajú dozadu, ja sa držím za oným žltotričkovým bežcom. Ako sa zdá aj ja mu leziem na nervy. Obzerá sa a pridáva. Nebeží ľahko. Keď som sa dostal na jeho úroveň, zrýchlil; po chvíli som sa na neho mojim rovnomerným tempom dotiahol. Takýto „trhák“ zopakoval viackrát, takže som sa dal s ním do reči. Bol evidentne mladší ako ja.

Netráp sa, ja nie som tvoj súper, vravím. Nie? Aký si ročník? 42-ka, vravím. Teda... to sa divím. Ty 52-ka, pýtam sa. 57-ka, odpovedá. Ja som Vilo, predstavujem sa. A ja Stano, odpovedá. Napriek vyjasneniu situácie nezanecháva svoj štýl behu: zrýchlenie- spomalenie. To som zvedavý, ako ďaleko to s týmto štýlom behu vydržíš, myslím si. Nemýlil som sa, po čase sa jeho kroky za mnou ozývajú tichšie, až ich nepočuť...

Kilometer desiaty, 48:35

Ten začiatok musel byť dosť rýchly, aj keď to bolo z kopca, lebo počas druhej „päťky“ to tak rýchle nebolo; stúpanie a asfaltka s dierani a hrboľmi. Je tu občerstvovačka; pohár toho, čo bolo deklarované ako „iontový nápoj“ a ďalej...Po chvíli sa vedľa mňa objaví Dávid. Kde si do čerta bol? Zdržal som sa na občerstvovačke, vraví. A naša spoločná bežecká anabáza pokračuje ďalej. Zdá sa, že cesta mierne klesá, hrboly pribúdajú, sily ubúdajú... Ešte to nie je zlé, bežím v pohode, ale už myslím na „Búre“, teda Borský Sv. Mikuláš, kde je „pätnástka“. Kedy do neho konečne vbehneme?

Už sme roztiahnutí; vpredu vidieť niekoľko postáv, ten les nemá konca – kraja, je to však oveľa lepšie ako to minulé behanie po hlavnej ceste, ktorá je síce hladká, ale otvorená slnku a hlavne autám...

Vpredu sa črtajú domy dediny, okamžite sa oteplilo a veru únavu už cítim aj ja. Z vlaňajška si pamätám, že sme bežali okolo kostola skôr ako sme prešli do stúpania vedúceho z dediny. Veža nie je v dohľade. Kľučkujeme po dedine, usmerňovaní regulovčíkmi, ja im nadávam: Načo vám je taká dlhá dedina, treba ju skrátiť; divné, že mi tiež nenadávajú, ale sa smejú.

Pätnástka (1:12:29), posledných päť bolo na moje pomery dosť rýchlych (23:53), ale to sa bežalo mierne dolu kopcom.

Konečne kostol, tá dedina je neuveriteľné dlhá, zase sa na mňa dotiahol Dávid, ktorý sa na tých občerstvovačkách zdržuje dlho; nuž beží maratón a to treba dávať na pitný režim pozor; polmaratón je malina. A tak sa zase trápime spolu, vybiehame stúpanie.

Ale toto! Kde sa vzal, tu sa vzal Edo. Má to premyslené. Rýchlo ma predbieha, aby som sa ho nemohol chytiť. Edo! No toto! Dobre, len tak ďalej, povzbudzujem ho. Edo sa mi pomaly vzďaľuje, až sa jeho náskok ustáli asi na nejakých 70 metrov a tak to zostane až do cieľa.

Už idú maratónci, vpredu je blikajúce auto, vraví Dávid. Je na čase, aj vlani sme ich stretali kdesi v týchto miestach. Svižne bežiaci mládenec, ktorého nepoznám beží s veľkým náskokom, aspoň 500 metrovým, ďaleko za ním ďalší mne neznámy borec, ale tretieho poznávam z diaľky: je to Jano Moravec, toho stretávame už na otvorenom priestranstve kúsok pred povestnými šaštínskymi rampami.

Ako to s onými maratóncami dopadlo? Poradie sa nezachovalo. Ten prvý borec bol Jakub Valachovič. Polku dal za neuveriteľných 1:15:36, ale na 35 km vzdal. Ten druhý v poradí za Šaštínom bol Michal Puškár (3:44:39). Ten nakoniec zvíťazil. Na druhé miesto sa prepracoval Moravák Harnoš Petr (2:50:22). No a tretí bol Jano Moravec, už päťdesiatnik (!), za 2:51:53.

Po tomto oživení prebiehame železnicu, vbiehame do Šaštína, vpredu vidieť veže Národnej baziliky, ale vieme, že sa po Šaštíne ešte hodne pomotáme. Slnko páli, ulice sú prázdne, len osamelé stoly s personálom občerstvovačky stoja v tieni stromov. Usilovne núkajú pitie. Ďakujem, neprosím, za chvíľku budem „doma“, teda v cieli.

Dvadsiatka (1:37:38)

Posledných „päť“ za hodne pomalých 25:09. Ale každé trápenie raz skončí a aj tento polmaratón má svoj koniec. Ten štadión tu už musí byť, vravím si. V protismere ma obieha starý známy Roman Tománek.

Vbiehame na štadión, obiehame ihrisko, ja točím doprava, do cieľa. Dávidovi, ktorý pokračuje ďalej želám hodne šťastia. Som v cieli. Stláčam stopky: ukazujú čas 1:43:12. Nie zlé, vzhľadom k okolnostiam, teda hlavne veku. Čo narobíš? Čas je nezastaviteľný, spolu s ním aj degradácia organizmu. Vďaka Bohu aj za toto...

A Edo Baumgartner? Dal mi asi 20 sekúnd, je spokojný, celý žiari. Prajem mu to. Veď preto to celé robíme, aby sme sa tešili.

V cieli polmaratónu

Najskôr sa napchávam červenými melónmi, ktorých je tu požehnane, potom blahoželám rozradostnenému Edovi a sledujem otáčajúcich sa maratóncov, ktorým zostáva do cieľa pravá polovička. Som zvedavý na známych borcov.

Prebieha Jarino Pavlacký, Števo Polc, Betka Tiszová s asi 100 metrovým náskom pred celoživotnou rivalkou Zlatkou Semanovou. Ako to medzi ženami dopadlo? Zvíťazila Dellingerová (3:42), druhá dobehla Betka Tiszová (3:58). A teraz pozor, veľké prekvapenie: na treťom mieste skončila Eva Seidlová (4:03). Štvrtá Zlatka Semanová (4:11). Asi na tom niečo bude, že Eve teplo nevadí a čím je skúsenejšia, tým je lepšia. A to už bude mať jubileum (aké, radšej nepoviem).

Čo dodať?

Vekovú kategóriu M 70 som vyhral s náskokom 12 minút pred dvomi Františkami - Kubíčkom a 24 minút pred Kovaríkom, štvrtý skončil Erich Kopplinger za 2:14. Jano Štekauer to dal za výborných 1:50:16 a skončil medzi „šesťdesiatpäťkármi“ s nešťastnou „zemiakovou“ medailou. títo bežali skvele, veď víťaz Vlado Varmuža to „dal“ za 1:34 a aj tretí v M65, Karel Navara to zabehol za 1:36. To je úroveň!

A čo sa stalo s mojim ambicióznym spolubežcom Stanom? Onen Stano Prachár z Novej Bane to nakoniec zabehol celkom dobre, v čase 1:44:36 a stačilo mu to na 5. miesto v M60.

Viliam Novák, 12. 6. 2017