foto: Korzár.

20. 8. 2017 o 0:00 Jaroslav Vrábeľ

Košičan pred 56 rokmi držal tabuľku Abebe Bikilovi. Sám je dnes legendou.

Juraj Fotul by schoval do vrecka aj Forresta Gumpa.

V roku 1961 ako 14ročný na štadióne v Čermeli niesol tabuľku s názvom Etiópia legendárnemu bosému maratónskemu olympijskému víťazovi Abebe Bikilovi pred štartom Medzinárodného maratónu mieru (MMM) v Košiciach.

„Bol to zážitok! Môj brat bol v technickom štábe na štadióne, on mi vybavil, že som mu mohol niesť tabuľku. Bikila bol mojou najväčšou motiváciou. Povedal som si vtedy, že aj ja raz musím zabehnúť maratón,“ spomína Juraj Fotul.

Odvtedy prešlo 56 rokov a Ďuri, ako ho volajú kamaráti bežci, teraz ako 70ročný finišuje v príprave na svoj 39. MMM a celkovo 175. maratón v živote.

„Ale v tom sú už zarátané aj jedny 100-km preteky a päť 50-km,“ spresňuje svoje neuveriteľné štatistiky maratónska legenda.

Okrem nezničiteľného „terminátora“ Petra Poláka (68), ktorý má na konte rovných 40 účastí na MMM, nikto nemá viac štartov než Fotul.

Kedysi 100, teraz 1 500

Behá už 49 rokov a jeho srdcovou záležitosťou je práve košický MMM, ktorý o mesiac a pol napíše svoju 94. kapitolu.

Posledné roky sa celkový počet bežcov vo všetkých disciplínach MMM pohybuje okolo 10tisíc, z toho maratóncov zhruba 1 500.

Napríklad v 60. – 70. rokoch to bolo rádovo približne 100, keďže vtedy maratón nebol otvorený pre všetkých. Štartovať mohli len pretekári prvej výkonnostnej triedy s najlepším časom pod 2 hodiny a 40 minút.

A kto nestihol 35. km do 2:45 hod., stiahli ho z trate. Dnes môže na MMM štartovať každý bez obmedzenia, limit v cieli je 6 hodín.

„Ja som prvú výkonnostnú triedu nemal, takže na štart som bol pripustený, až keď MMM otvorili verejnosti,“ spomína Fotul.

„Limit 2:40 bol veľmi prísny, kedysi na MMM štartovalo 50 – 60 ľudí. Vraj bol príkaz zhora, že to musí byť výberový maratón, a držali ho na uzde, lebo najväčšia masová udalosť v Československu bola spartakiáda. Keď neskôr MMM otvorili, bežcov výrazne pribudlo.“

Prvý, keď prišli Rusi

Svoj prvý košický maratón zabehol v roku 1968 ako 22ročný, keď prišli Rusi. Konal sa neskôr ako obvykle. Organizátori urobili výnimky a povolili štart bez limitu. Ďalší otvorený ročník bol v roku 1974, pri príležitosti 50-teho výročia vzniku MMM. Od roku 1980 (50. ročník), je už MMM otvorený pre každého nepretržite.

Odvtedy bol Fotul na štarte každý rok. Teda, keď práve nemal zápal slepého čreva, ako sa mu to pritrafilo v roku 2000. Ale aj vtedy ušiel z nemocnice aspoň sa pozrieť ako divák.

„Ja som bol v tých časoch nútený trénovať dvojfázovo, aby ma nestiahli z trate. Dnes to niektorí bežci podceňujú a riskujú, že pred maratónom si len sem-tam idú zabehať. Jedna vec je maratón dobre zabehnúť, iná nejako sa dostať do cieľa. Čím je človek trénovanejší, tým rýchlejšie prebieha aj regenerácia.“

Stále má chuť behať

Osobný rekord 2:52 dosiahol v Brezne pred 33 rokmi. Ako 56-ročný zabehol 50km v Žiline za 3:53.

Ročne nabehá 3500, aj vyše 4000 km. Trénuje skoro každý deň, behá napríklad 345 dní v roku. Akurát časy ho už veľmi nezaujímajú.

„Pre mňa je alfa a omega, aby som mal stále chuť do behania.“ Prvýkrát videl košický maratón ako 9-ročný, odvtedy ako divák či pretekár nevynechal ani jeden ročník.

„Maratónci boli pre mňa ako malí bohovia, kedysi ich z Košíc bolo len päť až šesť, bolo to čosi neskutočné, že niekto dokáže zabehnúť maratón a ešte tak kvalitne.“

Spomína, že v minulosti fungovali v Košiciach tri atletické oddiely a ich pretekári začínali postupne s 5 a 10kilometrovými traťami. Budovali si základ, vďaka ktorému, keď potom prešli na maratón, ako Pavol Madár či František Višnický, dosahovali vynikajúce časy okolo 2:15.

„Niektoré tréningy vyzerajú ako módna prehliadka, ale ja som rád, veď prečo by mal bežec vyzerať ako šupák? Kedysi boli jedny univerzálne čierne botasky, behalo sa vo vyblednutých trenírkach z vojny a mne raz manželka uštrikovala parádne tielko. Teším sa z každého nového bežca,” s úsmevom komentuje súčasný boom veselý chlapík so 174 maratónmi v nohách.

Zlý papierik od brata

Jurajovi, ktorý pochádza zo šiestich súrodencov, pomáhal v začiatkoch pri tréningu brat Peter, ktorý študoval v Bratislave na inštitúte telesnej výchovy a športu.

„Chodili sme spolu na dlhé behy z Čermeľa až za Alpinku 25 km, či šprinty do kopca. Behával som aj od novej nemocnice do Šace a späť 20 km."

Pri prvom maratóne sa však spolu nejako prerátali.

„Brat nevedel, že som netrénoval rýchlosť, a pred mojím prvým MMM mi napísal na papierik, že mám bežať 5kilometrové úseky po 18 minút. Tak som bežal. Dobre to išlo, ale len kým som si na 25-tom km neodskočil a zrazu mi stvrdli stehná. Bol som v šoku, čo sa to so mnou deje. Vykapal som a ledva sa doterigal do cieľa za 3:31."

Londýn, Monaco, San Francisco

Maratóny nebehával len v Košiciach a na Slovensku, ale aj v Čechách, Maďarsku, Poľsku, Nemecku, Taliansku, Holandsku. Na konte má aj štarty v Londýne či Monaku.

„V Monalcu ma neprekvapili kopce, lebo profil trate som si vopred naštudoval, ale dobeh na štadión na atletickú dráhu. Tú som čakal úplne inde, ale nakoniec bola na niekoľkoposchodovom objekte nad telocvičňami, plavárňami, bufetmi a parkoviskami. Až tam som v cieli dostal aj svoju prvú masáž."

Úplne najväčším zážitkom bol maratón v San Franciscu, kam sa dostal ako 64-ročný vďaka svojmu synovcovi. Nikdy nezabudne na beh cez slávny most Golden Gate Bridge.

„Bolo to niečo úžasné, aj výhľad na Tichý oceán. Človek vidí z mesta najviac, keď ním beží, aj preto sú mestské maratény také obľúbené."

Jeho najdlhšími pretekmi bola 100kilometrová trať Košice  Družba v roku 1982 z Košíc do Hrhova a späť. S problémami ju zvládol za 9 hodín a 9 minút.

„Ale asi len vďaka pivu, ktoré mi na 80-tom km na Pereši dal môj brat, keď už som bol hotový."

Ďuri je známy aj tým, že počas maratónu neje energetické gély ani nepije iontové nápoje. Jeho špecialitami sú banán a kokakola.

Pomáhal reštartovať MMM

V roku 1991 nominovali bežci Juraja Fotula za zástupcu pretekárov do organizačného výboru MMM.

„Ako nová generácia bežcov sme sledovali aj iné maratóny, ako bol Frankfurt či Londýn, ako to funguje tam. Chceli sme tiež niečím prispieť. Mali sme v sebe entuziazmus a túžbu dostať košický MMM na svetovú úroveň. Mnohé veci sme síce robili sami na kolene, ale reštart MMM sa podaril."

Opisuje, že napríklad v cieli, keď sa presťahoval z Lokomotívy do centra mesta, predtým nebývala žiadna cieľová brána, len karavan pre rozhodcov.

„S bratom Viktorom, tiež bežcom, sme zohnali oblúkovú konštrukciu. Upravili sme ju a postavili na Námestí Maratónu mieru. Odbehli sme maratón, potom sme ju rozmontovali a odniesli. Povedali sme si, že to je predsa MMM, druhý najstarší na svete, tak musí mať nejaký dôstojný štart a cieľ.

Vymyslel fľaštičku, maľovali čiary

Fotul je aj „vynálezcom" podlhovastých červených flaštičiek s úzkym hrdlom, v ktorých sa bežcom podáva občerstvenie.

„Špekuloval som nad tým, že z obyčajného pohára sa počas behu zle pije, navyše bežec polovicu vyleje, tak som vymyslel flakón, používajú ho dodnes."

Zábavné sú aj spomienky na prvé maľovanie ciest na mestskom okruhu, označení kilometrov a navigačných šípok.

„Dostali sme príkaz, že to musí byť namaľované ekologickou farbou, tak sme s bratom týždeň pred maratónom celý deň maľovali. Počas nasledujúceho týždňa však ekologická, vodou riediteľná farba začala z ciest pekne miznúť. Tak sme potom rýchlo v sobotu pred maratónom ešte raz premaľovávali aspoň niektoré dôležité zákruty a každý 5-ty km. Robili sme to tak, že som si vtedy vyrezal z gumolitu nápis MMM aj čísla kilometrov a išlo sa na to, taká bola doba. Dnes už to jedno auto urobí celé za tri hodiny, haha."

Zmena trate sa vyplatila

Fotul vraví, že zmeniť trasu MMM z Košice  Seňa a späť na dva mestské okruhy v centre sa ukázalo ako výborný krok.

„Dlhá rovná otvorená trasa, keď zafúkal prudký severný vietor, vedela maratóncov vytrápiť. Navyše popri trati stáli fanúšikovia najmä v meste, na križovatke Haniska  Čaňa a na obrátke v Seni, takže to bolo dosť prázdne. Teraz MMM s mestskými okruhmi lemovanými tisícmi ľudí a ešte aj so slávnostným zapaľovaním maratónskeho ohňa a Bielou nocou, to je jedna úžasná oslava a sviatok, na ktorý môžu byť Košičania hrdí tak, ako som na to hrdý aj ja. Vďaka patri súčasnému tímu aj všetkým, ktorí teraz i v minulosti pomohli košický maratón udržať a dostať na vysokú úroveň. Kedysi organizátori museli robiť na maratón dokonca aj finančnú zbierku v uliciach..."

Čím viac, tým lepšie

Fotul sa teší zo súčasného bežeckého boomu, aj z toho, že počas MMM vybehne 10tisíc ľudí, bez ohľadu na kvalitu výkonu.

„Som zástancom pohybu, čím viac ľudí bude športovať, tým lepšie. Kedysi, keď behali dievčatá, sa niektorí čudovali, čo robia, preto sa niektoré hanbili. Ale dnes už aj u nás v lesoparku na Furči beháva mnoho žien. Niekedy to vyzerá ako módna prehliadka, ale ja som rád, veď prečo by mal bežec, ktorý ide trénovať, vyzerať ako šupák? Dnes je v obchodoch široký výber oblečenia. Predým boli jedny univerzálne čierne botasky a behalo sa vo vyblednutých trenírkach z vojny. Teraz vidíte krásne farebné oblečenie aj pre ženy, je to aj estetický zážitok. Mne raz manželka na maratón uštrikovala parádne tielko..."

Už sa len smeje, v akých maratónkach kedysi behali.

„Mám ich ešte na povale na chalupe. S dnešnými sa nedajú porovnať, to je ako nebe a dudy. Boli univerzálne, značky Botas. Ťažké, tvrdé, dnes by v takých nikto nebehal. Ale iné neboli, pretekári si ich podlepovali gumou. Ja som si dával pod pätu molitan. Potom som bol v Nemecku a doniesol som si značkové."

Dodáva, že dnes zas majú bežci iný problém  vybraf si z nekonečného množstva. Na rozdiel od Bikilu ho beh naboso nikdy nelákal.

„Práve naopak, vždy som kládol dôraz na kvalitné a mäkké maratónky, lebo mi záleží na mojom zdraví."

Super partia na Furči

 Obrovskú energiu čerpá Fotul aj z výnimočnej partie starých pánov, ale aj mladších bežcov z klubu O5 BK Furča.

Tí každé ráno o 8.00 hod. vyrážajú od SBD III na asfaltku alebo lesnú cestičku každý svojím tempom svoj počet kilometrov.

„Vždy sa tešíme, keď tam stretneme nových bežcov a pridajú sa k nám. Radi im aj poradíme a podelíme sa o naše skúsenosti, ktoré by som odporúčal viac než niektoré ,múdre` rady z internetu. A každý si už sám vyberie, čo mu vyhovuje."

Klub každý rok organizuje Furčiansky aj Extrém maratón, ktoré sú obľúbené vďaka rodinnej atmosfére. Extrém sa zrejme ako jediný na Slovensku preslávil aj pravou domácou pochúťkou  chlebom s masťou a cibuľou po pretekoch.

Fotul spoluzakladal aj viaceré ďalšie behy na východe, napr. Budimírsky polmaratón, Malý lesný beh, Promenádnu desiatku či Spojársku 20-ku.

Pružina vystreľnje o 7.15

Únava z tela podľa neho sa najlepšie vyháňa opäť pohyb, nie ležaním na gauči.

„Príroda je aj vynikajúci relax, behom v lese získava človek cit pre prírodu. Niekto rozjíma v kostole, niekto pri behu. Počas behu človek veľa premýšľa. Ja už som tak už vyriešil rôzne problémy, vrátane technických, keďže som trochu kutil. Takže keď som dobehol domov, už som mal všetko vymyslené a mohol som sa hneď pustiť do práce, alebo som nejaký problém už videl v inom svetle.”

Žartuje, že po takmer 50 rokoch behania mu už v tele koluje bežecká krv.

„Niektorí bývalí spolužiaci a kamaráti, ktorí sa nehýbu a zaokrúhlili sa, sa ma pýtajú, ako to robím, lebo im sa nechce ráno vstávať. Tak im vravím, že ja mám doma v posteli takú pružinu, ktorá ma každé ráno o 7.15 vystrelí, aby som o ôsmej mohol v lese s partiou vyštartovať na každodenný beh. Akurát pozriem na teplomer, ako sa obliecť, ale či je horúco alebo mrzne, idem. Samozrejme, v živote narážame na mnohé problémy, krízy, ale keď má človek beh rád, nevzdá sa ho. Moja manželka neraz frflala, že nie som doma, keď treba byť poruke, či pomôcť s deťmi, ale aj vďaka jej tolerancii môžem stále behať," hovori vyučený elektrikár, bývalý šofér z povolania a otec troch detí Juraj

Teší sa na kamaratov

Leto trávi s manželkou počas pracovného týždňa na chate pri Margecanoch, kde behá sám. Na víkendy sa vracajú domov do mesta, takže Ďuri sa vtedy teší na kamarátov, s ktorými si zabehá, pokecá i zažartuje.

„O dva roky mladší kamarát bol po zranení u lekára a pýtal sa, či ešte bude môcť behať. Lekár otvoril dvere do čakárne, kde sedeli viacerí starší pacienti a hovorí mu: Pozrite sa, oni sú radi, že vôbec ešte chodia, a vy chcete behať?

V partii s nimi beháva aj gréckokatolícky farár.

„Keď zabehol svoj prvý maratón, hovorí mi: 'Ďuro, ja v kostole kážem o utrpení a teraz som to zažil...' Myslel som, že sa vzdá, ale on nie. Už má tento rok odbehnuté štyri maratóny!"

Vďaka behu i ďalším aktivitám je stále pozitívne naladený a plný života.

„Niektorí starší ľudia, ktorí sa celý život venovali len jednej veci, nemali iné záujmy a nič už teraz nerobia, sú namrzení, dudrú, stále sa im dačo nepáči a partnerka s nimi nevie vydržať. Ja mám veľa záujmov, starám sa o záhradku, zaujímam sa napríklad aj o psychológiu zvierat Každý človek by mal mať čo najviac záujmov a aktivít."

Už 11. septembra sa chystá na polmaratón v poľskej Krynici. A potom 1. októbra na MMM.

JAROSLAV VRÁBEĽ FOTO NA STRANE: ARCHÍV