Ján Hazucha zo Zvolena bude mať tento rok 75. Napriek svojmu veku stále naplno pracuje ako stavebný inžinier – statik a popri robote sa venuje behu. Najčastejšie beháva maratón, pričom vo svojej vekovej kategórii od 70 do 75 rokov patrí k najlepším na svete.

Okrem Košíc a Prahy vyhral aj maratóny v Berlíne, Bostone, Aténach či vo Viedni a v novembri bol najlepší vo svojej kategórii aj na maratóne v New Yorku. V absolútnom poradí obsadil 5704. priečku a v celom štartovom poli predbehol viac ako 45-tisíc bežcov. Väčšina z nich bola výrazne mladšia ako on.

Som bývalý horolezec a v mladosti som hlavne liezol. Keď som bol starší, tak to skončilo, no stále som chodieval na bežky alebo na turistiku. Behať som začal až v neskoršom veku.

Kedy presne?

Prvý maratón som odbehol, keď som mal 45 rokov – v roku 1988. V meste bol Zvolenský maratón a mal som viacero kamarátov, ktorí ho behali, tak som to išiel skúsiť aj ja. Najprv mi to prišlo trochu zvláštne, no rýchlo sa mi behanie zapáčilo a maratón vo Zvolene som odbehol aj o rok a takisto o dva roky. Iné maratóny som nebehal, len občas som išiel aj na iné preteky. Tak sa začalo moje behanie.

Myslím, že to nebolo najhoršie. V mojej kategórii od 40 do 50 rokov som nevíťazil, ale väčšinou som skončil blízko prvej trojky. Ale hlavné pre mňa bolo, že som sa dokázal rýchlo zlepšovať. Prvý maratón som zabehol za tri a pol hodiny, o rok neskôr za 3:14 hod. a o ďalší rok, keď som mal 47, som zabehol maratón za 2:56 hod. To je môj osobný rekord, keďže potom som na osem rokov prestal behať.

Po zmene režimu boli problémy v zamestnaní a aj v rodine to bolo náročné – synovia začali študovať a v roku 1995 nás postihla tragická udalosť. Po rozpadnutí podniku sme museli prejsť na súkromné podnikanie. K behu som sa vrátil až v roku 1998, keď sa situácia ustálila.

Kamarát, ktorý s behom neprestal. Povedal som si, že to opäť skúsim a že na jeseň s ním odbehnem maratón v Košiciach. V lete som preto bol na turistike vo Vysokých Tatrách, rozchodil som sa, potrénoval. Od vtedy už behávam pravidelne až doteraz. Novembrový maratón v New Yorku bol môj stosiedmy.

Nie vždy. Napríklad v Berlíne som to vôbec netušil ani nečakal, keďže to považujem spolu s Londýnom za najprestížnejší maratón na svete. Ale bežalo sa mi dobre a zabehol som pod tri a pol hodiny. V cieli som potom volal domov, že som v poriadku a až cez telefón mi povedali, že podľa výsledkov som vo svojej kategórii najlepší.

V New Yorku som však už v minulosti bol ako návštevník a veľmi som sa tam chcel dostať na maratón. Keď sa mi to vlani podarilo, snažil som sa v príprave urobiť maximum, aby som bol úspešný.

Snažil som sa byť dôsledný a každý deň urobiť niečo pre dobrý výsledok. Behávam tri alebo štyrikrát do týždňa a pomedzi to chodím plávať – to je moja forma regenerácie. Z toho, ako sa poznám, viem, že ak chcem byť úspešný, mal by som za mesiac odbehať aspoň 200 kilometrov. Okrem toho sa snažím ráno cvičiť aspoň trikrát do týždňa. Či už gymnastiku, alebo na hrazde.

Tých desať zdvihov spravím. S nadhmatom aj s podhmatom. Ale keď to zopakujem trikrát, tak mám dosť.

Neviem to presne vyhodnotiť, ale myslím si, že na svete budú aj lepší rovesníci ako ja. V mojej kategórii sme všetci poloamatéri a v prvom rade nám ide o zážitok. Ani ja si pred pretekmi nepozerám mená súperov a neštudujem, akú mám šancu na dobré umiestnenie. Snažím sa bežať najlepšie, ako viem, a na aké miesto to stačilo, zistím až v cieli. Ja mám možno tú výhodu, že som súťaživý typ a na trati sa dokážem zaprieť.

Myslím si, že do veľkej miery pomáha to, ako som žil, keď som bol mladší.