Ján Hazucha. Foto N – Peter Kováč.

Peter Kováč | streda 10. januára 2018 | 09:17

Behať začal, keď mal 45 rokov. Zvolenčan má dnes 74 a vyhral maratón v New Yorku

Za dobrými výsledkami nie je špeciálny tréning ani špeciálna strava. Najviac mi pomáha to, že som žil celý život aktívne, hovorí Ján Hazucha.

Ján Hazucha zo Zvolena bude mať tento rok 75. Napriek svojmu veku stále naplno pracuje ako stavebný inžinier – statik a popri robote sa venuje behu. Najčastejšie beháva maratón, pričom vo svojej vekovej kategórii od 70 do 75 rokov patrí k najlepším na svete.

Okrem Košíc a Prahy vyhral aj maratóny v Berlíne, Bostone, Aténach či vo Viedni a v novembri bol najlepší vo svojej kategórii aj na maratóne v New Yorku. V absolútnom poradí obsadil 5704. priečku a v celom štartovom poli predbehol viac ako 45-tisíc bežcov. Väčšina z nich bola výrazne mladšia ako on.

Čo ste robili v mladosti, keď máte dnes takú výdrž?

Som bývalý horolezec a v mladosti som hlavne liezol. Keď som bol starší, tak to skončilo, no stále som chodieval na bežky alebo na turistiku. Behať som začal až v neskoršom veku.

Kedy presne?

Prvý maratón som odbehol, keď som mal 45 rokov – v roku 1988. V meste bol Zvolenský maratón a mal som viacero kamarátov, ktorí ho behali, tak som to išiel skúsiť aj ja. Najprv mi to prišlo trochu zvláštne, no rýchlo sa mi behanie zapáčilo a maratón vo Zvolene som odbehol aj o rok a takisto o dva roky. Iné maratóny som nebehal, len občas som išiel aj na iné preteky. Tak sa začalo moje behanie.

Ako sa vám vtedy darilo?

Myslím, že to nebolo najhoršie. V mojej kategórii od 40 do 50 rokov som nevíťazil, ale väčšinou som skončil blízko prvej trojky. Ale hlavné pre mňa bolo, že som sa dokázal rýchlo zlepšovať. Prvý maratón som zabehol za tri a pol hodiny, o rok neskôr za 3:14 hod. a o ďalší rok, keď som mal 47, som zabehol maratón za 2:56 hod. To je môj osobný rekord, keďže potom som na osem rokov prestal behať.

Čo sa stalo?

Po zmene režimu boli problémy v zamestnaní a aj v rodine to bolo náročné – synovia začali študovať a v roku 1995 nás postihla tragická udalosť. Po rozpadnutí podniku sme museli prejsť na súkromné podnikanie. K behu som sa vrátil až v roku 1998, keď sa situácia ustálila.

Čo vás vtedy motivovalo?

Kamarát, ktorý s behom neprestal. Povedal som si, že to opäť skúsim a že na jeseň s ním odbehnem maratón v Košiciach. V lete som preto bol na turistike vo Vysokých Tatrách, rozchodil som sa, potrénoval. Od vtedy už behávam pravidelne až doteraz. Novembrový maratón v New Yorku bol môj stosiedmy.

Ján Hazucha na novembrovom maratóne v New Yorku.

V New Yorku ste vyhrali. Chodíte na preteky s ambíciou vyhrať?

Nie vždy. Napríklad v Berlíne som to vôbec netušil ani nečakal, keďže to považujem spolu s Londýnom za najprestížnejší maratón na svete. Ale bežalo sa mi dobre a zabehol som pod tri a pol hodiny. V cieli som potom volal domov, že som v poriadku a až cez telefón mi povedali, že podľa výsledkov som vo svojej kategórii najlepší.

V New Yorku som však už v minulosti bol ako návštevník a veľmi som sa tam chcel dostať na maratón. Keď sa mi to vlani podarilo, snažil som sa v príprave urobiť maximum, aby som bol úspešný.

Čo to znamená?

Snažil som sa byť dôsledný a každý deň urobiť niečo pre dobrý výsledok. Behávam tri alebo štyrikrát do týždňa a pomedzi to chodím plávať – to je moja forma regenerácie. Z toho, ako sa poznám, viem, že ak chcem byť úspešný, mal by som za mesiac odbehať aspoň 200 kilometrov. Okrem toho sa snažím ráno cvičiť aspoň trikrát do týždňa. Či už gymnastiku, alebo na hrazde.

Koľkokrát sa zdvihnete na hrazde?

Tých desať zdvihov spravím. S nadhmatom aj s podhmatom. Ale keď to zopakujem trikrát, tak mám dosť.

Vyhrali ste v Berlíne, Bostone vo Viedni či v New Yorku. Dá sa podľa toho povedať, že ste vo vašej kategórii najlepší na svete?

Neviem to presne vyhodnotiť, ale myslím si, že na svete budú aj lepší rovesníci ako ja. V mojej kategórii sme všetci poloamatéri a v prvom rade nám ide o zážitok. Ani ja si pred pretekmi nepozerám mená súperov a neštudujem, akú mám šancu na dobré umiestnenie. Snažím sa bežať najlepšie, ako viem, a na aké miesto to stačilo, zistím až v cieli. Ja mám možno tú výhodu, že som súťaživý typ a na trati sa dokážem zaprieť.

Maratón stále zvládate aj pod 3:30 hod. To je čas, ktorý nedosiahnu ani mnohí mladší bežci napriek poctivému tréningu. Čím to je?

Myslím si, že do veľkej miery pomáha to, ako som žil, keď som bol mladší. Aj keď som nebehal, prakticky celý život som bol aktívny.

Ako malý chlapec som bol skoro stále vonku, hrával som futbal, na vysokej škole som sa venoval horolezectvu, chodil som po horách, liezol, hýbal sa. Myslím si, že aj vo vyššom veku sa dá dobre natrénovať, ale ak človek nebol aktívny v mladosti, má to omnoho ťažšie.

Okrem toho mi určite pomohlo aj to, že som v zime vždy chodil na bežky. Kremnické vrchy máme neďaleko, a tak som bežkoval vždy, keď sa dalo. Dnes som jediný, kto absolvoval všetkých 42 ročníkov Bielej stopy (preteky v bežeckom lyžovaní, pozn. redakcie) a vždy som išiel tú najdlhšiu, teda hlavnú trasu. Bežky mám veľmi rád a bol som preto aj na iných pretekoch. Napríklad aj na legendárnom 90-kilometrovom Vassovom behu vo Švédsku. Ten som zvládol za sedem hodín a 14 minút, s čím som bol veľmi spokojný, keďže to bolo v čase, keď som mal 68 rokov.

Medaila a štartové číslo z víťazného maratónu v New Yorku.

Ako vaše telo zvláda maratón? Veď niektorí profesionáli potrebujú na regeneráciu aj celý mesiac.

Profesionálni bežci to majú zrejme iné a telo nastavia na jeden maximálny výkon. Ja už v mojom veku nedokážem bežať na prahu úplného vyčerpania, ale to je možno aj dobre. Hoci každý maratón sa snažím bežať naplno a zatiaľ ani jeden som nebežal len tak, aby som ho len dobehol. Ale zatiaľ to telu neublížilo.

To ale neznamená, že oddych nie je dôležitý. Aj u mňa platí, že väčšinou po maratóne od nedele do nedele oddychujem a regenerujem. Pred dvoma rokmi som však bežal za mesiac štyri maratóny a necítil som na tele žiadne nadmerné vyčerpanie.

Ako ste sa dostali zo Zvolena na elitné svetové maratóny?

Postupne sme sa v meste stretli dobrá partia bežcov a spoločne sme trénovali. Myslím si, že sme tu boli traja takí, ktorí boli vtedy v kategórii šesťdesiatnikov najlepší na Slovensku. Najprv sme navštevovali domáce maratóny, no potom, asi pred šiestimi rokmi, sme si povedali, už s mladšími Zvolenčanmi, že pôjdeme spoločne skúsiť maratón v Paríži. Išli sme s manželkami. Aj sme mali výlet, aj sme športovali.

Podobne sme neskôr išli do Ríma, do Budapešti, veľmi sa nám páčilo v Barcelone. Potom sme boli vo Viedni, v Berlíne a až neskôr som bol už s väčšou skupinkou v Amerike. Mám dobrého kamaráta Vilka Nováka, ktorý beháva a má dcéru v Bostone, on mi presne povedal, ako sa prihlásiť, skúsil som to a vyšlo to. Po pretekoch v Bostone, to bolo v roku 2015, sme boli tri dni v New Yorku a už vtedy som si povedal, že by bolo výborné tu raz bežať.

Veľa ľudí vo vašom veku sa už bojí cestovať, nemáte obavu?

Ak by som išiel sám, už by to zrejme nebolo ani pre mňa. Zatiaľ som vždy cestoval s rodinou alebo partiou a to je iné, navzájom si pomôžeme a preteky ma oveľa viac tešia, keď viem, že na nich nie som sám. Ale pred New Yorkom sa mi len na poslednú chvíľu podarilo dohodnúť s mladým sprievodcom zo Zvolena, ktorý mesto dobre pozná a vďaka nemu to dobre dopadlo. Vďaka tomu som sa mohol sústrediť len na preteky.

Máte 74 rokov, už by ste mohli byť na dôchodku, no napriek tomu stále vediete firmu, v ktorej pracujete ako stavebný inžinier. Zvládate to?

Zatiaľ áno, hoci niekedy je toho dosť. Ale vždy hovorím, že kým som v práci, musím ju robiť na sto percent. Inak to nejde. Je to práca, ktorú som vyštudoval a robím ju celý život, zatiaľ ma to napĺňa. V auguste to bolo 50 rokov, odkedy som začal pracovať v budove, v ktorej pracujem dodnes.

Ján Hazucha. Foto N – Peter Kováč.

Dnes ľudia trávia viac času v kanceláriách či za počítačom. Môže byť pre nich chýbajúci pohyb v neskoôr problémom?

Netrúfam si to presne vyhodnotiť, ale nie som pesimista. Napríklad tu vo Zvolene urobili prednedávnom športový chodník popri Hrone až do Sliača a na ňom stretávam veľmi veľa športovcov. Či už na bicykli, na kolieskových korčuliach, kolieskových lyžiach alebo ako bežcov. A nielen mužov, ale je medzi nimi aj veľa dievčat a žien. Mám pocit, že mnohí prichádzajú na to, že športovanie a pohyb sú k životu potrebné. A to je dobre.

Ale na druhej strane, je veľa ľudí, ktorí sa športu nevenujú, a mám pocit, že mnohé zdravotné problémy sú zapríčinené práve tým.

Čítal som, že o vás lekár povedal, že nikoho v takej kondícii ešte vo vašom veku nevidel.

Áno, bolo to v jedných novinách, ale trochu to prehnali. Pýtali sa ma, či chodím k doktorovi, a pravdou je, že veľmi málo, u športového som nebol päť rokov. Ale ako som už spomínal, pred maratónom v New Yorku som si dal naozaj záležať, aby som bežal čo najlepšie, a tak som išiel na záťažové testy. Doktor mi povedal, že som urobil rekord, lebo som mal hodnoty na úrovni 198-percent, ako by prislúchalo môjmu veku.

Hoci mám dobré zdravotné dispozície, mám aj jednu vrodenú chorobu. Volá sa talasémia a tá je mojím hendikepom. Je to krvná choroba, takže mám nedostatok červených krviniek, respektívne nízku hladinu hemoglobínu. Červené krvinky sa mi menia na bilirubín – žlté farbivo. Preto nemôžem pri behu ísť na kyslíkový dlh a bežím len v aeróbnej hladine. Nebyť tohto limitu, pri otázke, či sú na svete v mojej kategórii lepší bežci, by som bol sebavedomejší.

Zistili sme to v mladosti pri výstupe na Pamír, ktorý mal byť prípravou na Himaláje. Vo výške 6500 metrov som dostal výškovú chorobu a už som ďalej nepokračoval. Až neskôr sa ukázalo, že na vine bola táto choroba. Neskôr sa takisto potvrdilo, že ju mám dedičnú, keďže ju mal aj môj syn.

Okrem spomínanej dedičnej choroby ste v živote nemali problémy so zdravím?

Na vážne zdravotné problémy si nespomínam, hoci občas sa mi ráno stane, že ma zabolia kríže. Ale také malé zranenia sa aj mne prihodia. Napríklad pred dvomi rokmi som mal problém so šľachou na nohe, zrejme som si ju niekde natrhol. Ale dal som si oddych od behu, snažil som sa poctivo regenerovať a prešlo to.

Maratón nie je len o hrubom výkone, ale aj o výžive či dopĺňaní tekutín. Platí to aj pre vás?

Určite áno, aj u mňa je to rovnaké. Takisto sa snažím dbať na pravidelné dopĺňanie tekutín a nie len počas behu. Pred maratónom je dôležité prijať dostatok tekutín, takisto je potrebné prijať uhľohydráty pre energiu do svalov a ďalšie veci. Minimálne týždeň pred maratónom je naozaj potrebné klásť dôraz na správnu stravu. Vhodnej literatúry k tejto téme je dnes dosť a sú to rady odborníkov, ktoré sa oplatí rešpektovať.

Ján Hazucha na novembrovom maratóne v New Yorku.

Vo všedný deň sa stravujete nejako špeciálne?

Nie, myslím si, že sa s manželkou stravujeme úplne normálne a jeme v podstate všetko. Okrem cukru. Ten sme vylúčili a doma ho vôbec nepoužívame. Mám pocit, že to trochu otravuje organizmus, veď cukor je v mnohých iných produktoch a aj tak ho dosť prijímam v ovocí.

Mám zaužitý zvyk, že každé ráno raňajkujem chlieb s ovčou bryndzou a k nej si dám veľa zeleniny. Na obed jem klasické domáce jedlá, myslím si, že zdravé. Varí mi manželka a tá sa dosť zaujíma o to, aká je zdravá strava. Snažíme sa jesť striedmo, ale dáme si aj mäso či klobásu. Skratka klasické slovenské jedlá.

Máte trénera?

Nie. Nemám trénera ani športové hodinky či hrudný pás na meranie tepu. Ale myslím si, že aj pomocou literatúry, skúseností a aj vďaka poznaniu vlastného tela viem, aký tréning bude pre mňa vhodný.

Ktorý zo svetových maratónov by ste bežeckým nadšencom odporučili?

Z elitnej šestky, do ktorej patrí Berlín, Londýn, Boston, Chicago, Tokio a New York, som bežal tri maratóny. Najviac z nich sa mi páčilo práve v New Yorku, kde je úžasná atmosféra od štartu až do cieľa. Povzbudzovať tam pravidelne prídu viac ako dva milióny ľudí a to je výnimočné. V Berlíne je to podobné, no mal som pocit, že sa tam bežalo po širších uliciach a povzbudzovanie fanúšikov som tam až tak nevnímal. V Bostone je štart za mestom a vo výbornej atmosfére sa bežia až posledné kilometre.

Ale krásne behy sú aj mimo spomínanej šestky. Napríklad maratóny v Paríži či Ríme sú nádherné, tie by som doprial zažiť každému.

Peter Kováč | streda 10. januára 2018 | 09:17

Tento text ste mohli dočítať vďaka tomu, že TéTého si Denník N a eN váži. Vážte si ho aj Vy.