Peter Tichý vľavo, sa nehnevá ani na Blažeka vpravo. Svedkom je Otýc v strede.

foto: pefo

8. feb 2018 o 13:44 Radoslav Blažek

O rekordy ho obral Tóth! Nehnevám sa na neho, tvrdí bývalý olympionik

Peter Tichý st. a dodáva, že Tóth mu v Dudinciach nedá viac ako hodinu.

Keď sa v roku 1983 narodil Matej Tóth, Peter Tichý st. symbolicky získal svoj prvý chodecký titul v žiackej kategórií. Paradoxne, práve súčasný chodecký fenomén a Olympijský víťaz z Brazílie obral rodáka z Kysuckého Nového Mesta o dorastenecký slovenský rekord na 5 km a následne mu vzal aj historicky najlepšie umiestnenie v rámci Svetového pohára mužov v chôdzi na 50 km.

Hoci sa účastník OH v Atlante a Sydney Peter Tichý st. venuje v posledných rokoch skôr behu, tohtoročnú Dudinskú päťdesiatku si určite nenechá ujsť. Veď na trati sa stretne práve s Matejom Tóthom, ktorému odkazuje, že v cieli nebude mať horší čas viac než o hodinu.

V rokoch 1996 a 2000 ste Slovensko reprezentovali na Olympijských hrách v chôdzi na 50 kilometrov. Vraciate sa ešte k týmto najvýznamnejším momentom vašej kariéry?

Určite si na to spomeniem. Olympiáda je úplne niečo iné ako majstrovstvá sveta či Európy. Je vnímaná ako celospoločenská udalosť, nie je to len vrchol jedného športového odvetvia. Aj verejnosť to vníma inak ako samostatné ME alebo MS. Na zážitky sa nedá zabudnúť. Vždy ma to vráti aj k mojím športovým začiatkom. Doteraz spomínam na pocity, ktoré sa mi premietali na posledných sto metroch, keď som finišoval na štadióne. Vtedy sa mi splnilo to, po čom som túžil od mojich začiatkov. Chcel som prísť na štadión, kde budú divákmi zaplnené tribúny. Sníval som o tom ako 12-ročný a splnilo sa mi to po trinástich najprv na ME, o dva roky aj na OH. Tam sa človeku premietne všetko a na to ťažké takpovediac zabudne. Tento pocit stojí naozaj za to, hoci mi prvá olympiáda nevyšla podľa predstáv. Neodradilo ma to, ale naopak motivovalo. Ešte viac som si tento pocit vychutnal o štyri roky v Sydney pred 100 tisíc divákmi. Až mi bolo ľúto, že sa nešlo na štadióne ako obvykle 300, ale len 100 metrov. Boli to krásne emócie, eufória. Povedal som si, že všetko to stálo za to.

Napriek tomu, že aj vám rôčky pribúdajú, občas máme pocit, že čím ste starší, tým ste lepší. Ako to robíte?

Mám toho už veľmi veľa za sebou a dnes už všetko robím viacmenej pre dobrý pocit. Necítim potrebu niečo dokazovať sebe ani nikomu inému. Behám, chodím, bicyklujem či plávam preto, aby som sa dobre cítil, aby ma to napĺňalo hlavne duševne. Výkonnosť mi už nie je prioritou, ale len súčasťou. Mňa už ani nevie sklamať nejaký výsledok či umiestnenie, naopak častejšie som príjemne prekvapený. Možno to vyzerá, že tie výkony sú lepšie a lepšie, ale, samozrejme, o časoch, ktoré som dosahoval v minulosti, môžem už len snívať (smiech). Na druhej strane, keď prepočítam svoje momentálne výkony vekovým koeficientom, naozaj sa celkom držím vo forme. Napríklad v maratóne sú moje momentálne časy síce o 15-20 minút horšie, vzhľadom k veku sú však také, aké som dosahoval počas vrcholovej úrovne.

Aké sú vaše priority na rok 2018?

Mám určité predstavy, ale nejaké konkrétne ciele, žeby som niečo naozaj musel, si nedávam. Všetko musí prísť prirodzene. Pravdou je, že sa cítim opäť dobre, mám veľa nabehané, obchádzajú ma zranenia z preťaženia, na ktoré som už po skúsenostiach veľmi opatrný. Podobne ako pred rokom sa chcem postaviť na štart Dudinskej päťdesiatky. Vlani som tam štartoval po piatich rokoch a získal striebro, a tak tento rok určite nechcem chýbať. Bude to také symbolické, veď už aj Matej Tóth sa po problémoch rozbehol s prípravou, takže sa na to veľmi teším. Čakajú ma aj maratóny, či už v Bratislave, kde mám opäť robiť vodiča na tri hodiny, vypustiť nechcem ani Kysucký maratón, kde sa teším na staronovú trať smerom do Starej Bystrice a späť. Okrem ešte iných maratónov ako napríklad Banskobystrického, MMM v Košiciach či Vianočného v Žiline a pretekov Bežeckej ligy Žiliny je jedným z plánov aj svetový šampionát na 100 km začiatkom septembra v Chorvátsku. Po šiestich rokoch sa tak postavím na 100-kilometrovú trať.

Jednou z priorít je aj Dudinská päťdesiatka. Nedávno ste sa vyjadrili, že vám Matej Tóth nedá na tejto trati viac ako hodinu. Trváte na tomto vyhlásení?

Verím si (smiech). Viem, ako som pred šiestimi rokmi absolvoval päťdesiatku, vlastne takmer bez chodeckého tréningu. Minulý rok som sa v Dudinciach cítil veľmi dobre. Pripravil som sa najmä technicky a takpovediac som si zaspomínal na staré dobré časy. Podľa minulého roku viem, na aký čas mám a teraz verím, že som schopný ísť opäť rýchlejšie. Smerom k Matejovi to bolo skôr tak úsmevne. Podpichol som ho, aby trénoval. Po patáliách, ktoré má za sebou, nech sa len pripravuje, že aj ja makám a viac ako hodinu mi nedá (smiech). Matej potrebuje v Dudinciach predovšetkým splniť limit na ME, viem však, že sa zameria na kvalitnejší výkon, i tak mi však vychádza, že by som sa do tej hodiny mohol zmestiť.

Navrhnete mu aj nejakú stávku?

(Smiech). Uvidíme, opýtam sa ho. Celkovo však pri momentálnej chodeckej základni na Slovensku hrozí, že reálne môžeme spolu stáť na stupňoch víťazov. Bolo by to pekné, trochu aj symbolické. Veď Maťo sa narodil v roku 1983, kedy som ja získal prvý titul majstra Slovenska v chôdzi žiakov. Zároveň práve on v roku 2001 prekonal dorastenecký slovenský rekord na 5 km, ktorý som držal a neskôr pokoril aj moje rekordné umiestnenie Slováka i Čechoslováka na 50 km v histórii na Svetovom pohári. V minulosti sme sa stretli zopárkrát na štarte, ja som už bol na odchode a on nastupoval. Teším sa, že budeme opäť na štarte a vôbec mi nebude vadiť, aj keď na tom stupni spolu stáť nebudeme.

Ako ste spomínali, práve Tóth vám takpovediac „ukradol“ dva z rekordov. Nehneváte sa na neho?

(Smiech) Absolútne nie, naopak som rád že to bol práve Maťo, nakoniec veď ich potvrdil olympijským víťazstvom.

Tóth je vlastne fenoménom v tomto športe. V čom sú podľa vás jeho najväčšie výhody, prednosti, prečo vyniká?

Poznám ho od jeho žiackeho veku a už vtedy bol oproti iným svojim rovesníkom výnimočný, či už v prístupe k tréningom alebo celkovým vnímaním či zanietenosťou pre chôdzu. Je veľmi inteligentný, a hoci skromný a pokorný, tak zdravo sebavedomý. Bez týchto vlastností športovec môže byť ťažko úspešný, nehovoriac o olympijskom víťazstve.

Poďme k vašim ďalším plánom. Trať dlhú 100 kilometrov ste v minulosti túžili zdolať do siedmich hodín. Chceli by ste ešte skúsiť zabojovať o tento vynikajúci čas?

Áno, chcel som to dať do siedmich hodín, ale to je naozaj už výkon svetovej extratriedy. Celkovo som na MS na 100 km podával dobré výkony, veď dvakrát som skončil na šestnástej priečke a v rámci ME dvakrát dvanásty. Teraz si už podobný cieľ nedávam, predsa len mám zas o pár rôčkov viac. V minulosti som na tento čas určite mal, ale viacmenej z ultravytrvaleckých neskúseností sa mi to nepodarilo. Krátko po štyridsiatke som bol na 100kilometrovú trať pripravený po fyzickej i psychickej stránke. Podcenil som však občerstvovačky a odišla mi energia asi na 80. kilometri. Bolo to v roku 2011 na Gibraltari. V Chorvátsku bude cieľ iný. Nie zmestiť sa do siedmich hodín, ale pokoriť trať bez spomínaných problémov v dobrom tempe a mať v cieli dobrý pocit. Samozrejme, verím, že v cieli by mi mohli namerať čas do 7.30 h.

Počas každého roka absolvujete desiatky pretekov. Máte spočítané, koľko kilometrov ročne pokoríte?

Od roku 1979, kedy som začínal, si vediem túto štatistiku na svojej stránke. Najskôr som si písal tréningové denníky, z ktorých som si tieto informácie vytiahol. Odvtedy mám na stránke každý jeden kilometer, ktorý som počas tréningov či pretekov odbehal alebo nachodil. Vlani som strávil behaním 6000 kilometrov, priemerne je to ročne asi štyri až päť tisíc kilometrov. Okrem toho už aj viac bicyklujem. Vlani som nabicykloval 5000 km, 300 km naplával, takže tých pohybových aktivít mám dosť a aj preto si udržujem vysokú výkonnosť.

Počas športovej kariéry ste si toho preskákali naozaj dosť, za sebou máte aj dlhý triatlon. Je niečo, čo by ste chceli ešte skúsiť?

Ja mám rád výzvy. Bol som chodec, bežec, zvládol som aj rôzne ultratrate. Dlhý triatlon mi skrsol v hlave, keď som začal robiť na plavárni. Ako hovorím, vždy som dosť plával. Počas kariéry som zdolal vyše sto maratónov, absolvoval množstvo 50 či 100 kilometrových tratí. Chcel som si však skúsiť, aké je to vydať sa na maratónsku trať po siedmich hodinách plávania a bicyklovania. Bola to výzva. Nedával som si konkrétne časové ciele. Bol som milo prekvapený, trať som zvládol za desať hodín a dvanásť minút. Druhý dlhý triatlon mi mohol vyniesť ešte lepší čas, chcel som sa zmestiť pod desať hodín. Zo skúseností z prvého som síce maratón rozbehol rozumnejšie, počas cyklistickej časti boli však ťažké poveternostné podmienky (vietor), a tak sa mi ten čas nakoniec nepodaril. Minulý rok som na dlhom triatlone neštartoval kvôli zdravotným problémom. Mal som zlomené rebro, čo u mňa nie je až tak nezvyklé (úsmev). Či sa postavím na túto trať tento rok ešte uvidím.

Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste si skúsili trénerský chlebíček?

Ja sa nebránim spolupráci. Trošku vypomáham v Atletickom klube v Čadci. Pekne to tam rozbehol Jozef Majerík, aj výkony detí sa už začali prejavovať. V súčasnosti, skôr na dobrovoľníckej báze, rád komukoľvek kto má záujem odovzdám svoje skúsenosti. Na viac každý svoj tréning zverejňujem na internete. Žeby som však mal nejaké trénerské ambície, to sa nedá povedať.

Na sklonku vašej vrcholovej kariéry ste sa zaradili do života bežného človeka a začali pracovať na plavárni v Žiline. Ako ste si zvykli na túto životnú zmenu?

Pre mňa ako pre bývalého vrcholového športovca je to ideálna práca už len tým, že som ostal určitým spôsobom pri aktívnom športe. Plávanie mi je navyše blízke, vždy som popri chôdzi či behu veľa plával. Aj preto bol prechod z vrcholového športu do pracovného života jednoduchší, som stále aj medzi mladými ľuďmi, športovcami. Táto práca ma napĺňa, takže nemôžem vyjadriť nič iné ako spokojnosť.

Z pozície plavčíka musíte dbať o bezpečnosť ľudí. Museli ste za tie roky už aj pomáhať niekomu z vody von?

Ja osobne som za sedem rokov musel pomôcť z vody trikrát. Častejšie sme skôr pri úrazoch, ktoré sa občas aj napriek prevencii proste pritrafia.

MY Kysuce | 8. feb 2018 o 13:44 | Radoslav Blažek

Tento text ste mohli dočítať vďaka tomu, že sturmvogel Peter Wé zaplatil SMEtiarom, aby si v roku 2018 mládeNca vážili. Vážte si to!