(len) 12. ročník Rajeckého polmaratónu

Tentoraz sa rajčania vyznamenali. Vybavili dobré počasie...

Sobota, 11. augusta 2018, 5:55 ráno.

Spolu s manželkou Katkou nasadáme do nášho (zaslúžilého) auta Fabia kombi. Sme v Žiari nad Hronom, pred domom, v ktorom syn Broňo vlastní šikovný, dvojizbový byt. Už dávno v ňom nebýva, ako bydlo mu slúžil počas ročnej užitočnej praxe v Slovalcu. Rodina sa však uzniesla, že šikovný byt na tak dobrom mieste by bolo škoda predať. Rozhodli sme sa ponechať si ho, pokiaľ budeme vládať platiť nájomné.

Veď uvážte: nie je to skvelá poloha, keď sa do zo Žiaru do Rajca (na maratón, alebo polmaratón) doveziete za 1,5 hodiny? A to nehovorím o takých, je moderné písať „destináciách“, ako Sklené Teplice, Zvolen, Banská Štiavnica, Kremnica, ktoré sú z „Kríža“ na skok.

Vráťme sa k maratónu.

Nabalení vyrážame smer Handlová. A tak som sa na tento polmaratón tešil! Ale čo narobíš? Človek mieni, Pán Boh mení...

Tak sa stalo, že počas behu do vrchu Pruské – Vršatec, som prišiel k bolestivému otlaku na päte pravej nohy. To sa mi vari v živote nestalo! Ako by nestačilo, že tam mám kostený výrastok.

Bežal som vo vyskúšaných maratónkach, ale pri behu do kopca spôsobil zvýšený tlak na päte krásny otlak. Cítil som to aj pri chôdzi; pokúšal som sa ho zalepiť viacerými druhmi náplastí, ale každá sa po krátkom čase zhrnula a bolo to ešte horšie.

Celý týždeň som nebehal, dúfajúc, že sa otlak „polepší“. Lepšil sa, ale nepolepšil... Aby toho nebolo málo, začalo ma intenzívne bolieť ľavé lýtko, cítil som každý krok... Poznám známu pravdu, že „na pos...ého aj hajzel spadne“, ale prečo práve na mňa a práve pred „Rajcom“, ktorý behávam rád? Odpoveď sa zrejme nedozviem. Neviem, kde som mohol lýtko natiahnuť (jasný zápal), keď som nebehal?

Takže som si v stredu kúpil a postupne užil 4 tabletky Voltarenu a (čuduj sa svete) v sobotu ráno ma lýtko bolelo len trošku; to by vari nemal byť problém. Ale čo otlak? Bol som z neho nešťastný. Takáto vec práve teraz! Čo s tým? S boľavým otlakom sa polka bežať nedá a lepiť to nemá zmysel...

Rajec, 7:15-8:30, milostivo zatiahnuté,

aj keď chladno nie je. Zaparkovali sme pri kostole. Do ôsmej (dokedy sa treba zaprezentovať) je času dosť. Tak sa ťahám pomaly (ako smrad) do Mestského domu. Nálada pod psa, sem – tam kývnem na pozdrav známym. Tých z mladšej generácie veľmi nepoznám a z mojej generácie je nás tu už málo. Vari jediný starší by tu mal byť Milan Krajči zo Zvolena. Ten ale má výdrž! Cestou stretám „direktora“ Paľa Uhlárika; keby si nenechal rásť bradu, zapadol by medzi omladinu. Ten to tu organizuje už 35 rokov! Pomaly by mu mali na námestí začať stavať sochu. Od usmievavých dievok rajeckých som pri prezentácii vyfasoval zaujímavé číslo 654, sivé tričko a rajeckú vodu. Je čas obliecť sa do maratónskeho.

Ako to dnes dopadne? Dobre určite nie.

Aj keď viem, že pocity môžu klamať a organizmus sa niekedy vypne k neočakávanému výkonu, otlak je fakt, ktorý z nohy ho neodstránim. Za 6 dní sa nedal do poriadku. Čo sa s tým dá urobiť teraz? Teda okrem toho, že nenastúpim. Nakoniec, stalo by sa niečo? Určite nie, aj manželka ma na to nahovára, ale mňa by to dlho mrzelo, že som sa sem dopravil a nakoniec nebežal...

Napadla ma jedna vec: čo keby som maratónku na pravej nohe šnúrkami stiahol na maximum tak, aby sa noha v maratónke nemohla pohybovať a teda nedošlo by k treniu medzi pätou a maratónkou?

Skúsiť to môžem. Ale keď obmedzím cirkuláciu krvi v nohe, nestŕpne mi? Možné to je, ale nič iné mi aj tak nezostáva. Ako som naplánoval, tak som urobil. Tuho stiahnutá noha v maratónke sa pri chôdzi nehýbe. Skúšam bežať, noha drží, nebolí. Dokedy to vydrží? Uvidíme.

8:30-9:00, pomaly, pomaličky sa rozbehávam

a starostlivo sledujem pravú pätu. Drží, o topánku sa netrie. Teda, zatiaľ dobré. Dokedy...? Aj oblečenie sedí, modré tielko a trenírky.

V dlhom rade pred prenosnými WC stretám Evu Seidlovú a iných známych, želáme si všetko naj... Z mojich rovesníkov v behoch maratónskych vidím Mariana Cypriána. Beží „celý“. Nezávidím, ale cítim trošku viny, že bežím len „polku“. Počasie je v porovnaní s minulými dňami výborné.

Marian ukazuje potenciálnych súperov, lebo RM má „najstaršiu“ vekovú kategóriu M60. Skoro nikoho z konkurentov nepoznám. Sú aj o 16 rokov mladší ako ja. To nemôžem zvládnuť. Vykladám mu, v akom som stave, že budem rád, ak vôbec dobehnem. Súperi mi môžu byť ukradnutí.

(Konečne) sme vyštartovali.

Vraj vystrelil Matej Tóth. Z davu som to nevidel. Pretláčam sa portálom a za mohutného povzbudzovania diváckej obce sa vydávam na trať. Bežím pomaličky. Uvidím, čo to na to niekoľkých km povie otlak.

Zdravím sa so známymi. Je tu Paľo Brandis z Košíc, aj Fero Chebeň z Bratislavy. Bežia „celý“, tak sa posúvam pred nich. Predsa bežím „iba“ polmaratón.

Blížime sa opäť k námestiu. Máme za sebou asi dva kilometre a noha nebolí, beží sa mi dobre. Totiž rajecký maratón sa začína jedným, asi tak 2,5 kilometrovým kolieskom, znova prebehneme štartovným portálom a von, smerom na Čičmany.

Katku nevidím, ale iste tu kdesi je. Stále bežím opatrne, ale keď noha drží, pomaly zrýchľujem. Prebieham Šujou, na občerstvovačke si dám  preventívne glg „ionťáku“ a poďme ďalej.

Päťka (25:17) - zatiaľ dobre.

Blížim sa k známej postave. Neprehnal si to s rýchlosťou, vravím Ľudovi Volekovi z Bratislavy, ktorý beží maratón. Asi je to trošku rýchle, spomalím, vraví Ľudo. Má to totiž rozbehnuté na výsledný čas 3:35 a mám dojem, že na to Ľudo asi teraz nemá. Ale bežal dobre, 3:47:51!

Ahoj strýko! To ma zdraví synovec Dušan, telocvikár z Považskej Bystrice. Ahoj, drž sa! Je tu aj Matej (môj bratranec), pýtam sa.  Je na námestí. Tak mu povedz, nech ma počká. Dobre a pomaly sa mi vzďaľuje...

Beží sa mi dobre, aj keď sa mimoriadne potím a to u mňa nie je zvykom. Patrím skôr k „nepotičom“. Zrejme dôsledok vysokej vlhkosti vzduchu. Po pretekoch sa na to sťažovali viacerí. Ale za to riaditeľ RM Paľo Uhlárik nemôže. Vďaka aspon za teplotu vzduchu, ktorú sa mu podarilo „tam hore“ vybaviť.

Polmaratónci doľava,

upozorňuje nás mládenec pred odbočkou do Rajeckej Lesnej. Teda doľava, hore strmším kopčekom. Je to asi siedmy kilometer a teraz to pôjde do kopca stále strmšie a strmšie. Obyvateľstvo tejto pomerne dlhej dediny si nás obzerá, sem–tam zatlieskajú.

Kde už len tá „desina“ je? Nakoniec sa na pravej strane cesty objaví veľká, žltá 10-ka. Čas poslednej päťky 25:42. Nedá sa nič robiť, bolo to celé v stúpaní, nejaká sekunda sa nabalila.

Vybiehame z dediny. Stúpanie strmšie, cesta rozbitejšia, bežíme pomalšie. V protismere letí bicykel s rozsvieteným svetlom a vynára sa aj auto, za ním vidieť prvého vracajúceho sa bežca. Zdá sa, že je to Gabo Švajda (aj vyhral, v dobrom čase 1:11). Za ním vari pol kilometra nikto, potom druhý, tretí a už sa s bežcami v protismere roztrhlo vrece. Medzi nimi aj dievčatá. Čo narobím, nemladnem.

Pozerám dopredu, kde len tá obrátka je? Vidieť iba dlhú reťaz bežcov, ktorá sa stráca kdesi v lese. Asi pol kilometra pred lesom sa zdravím so synovcom, už sa vracia. Konečne! Zdá sa, že vidím obrátku. Je asi na dvanástom kilometri. Dolu to bude veselšie.

Obrátka a nadol!

Je to samozrejme rýchlejšie ako smerom hore. Míňame zhluky bežcov, trápiacich sa v protismere. Som prekvapený, koľko ich ešte za mnou je. Márna sláva, nielen vek je limitujúcim parametrom, ale aj danosti a úroveň trénovanosti.

15. kilometer (posledných 5 kilometrov 24:59).

Iba o niečo rýchlejšie, lebo nebežím na doraz. Netreba to preháňať, veď na „bedňu“ aj tak nemám. Udržujem solídnu rýchlosť, asi 5 minút na kilometer. Už verím, že to dobehnem, alebo aspoň dokráčam. Šesť kilometrov určite „dám“.

Konkurentov nepoznám, teda ani neregistrujem. Z videnia poznám len jedného: Vila Nagya z Tlmáč. Čerstvý šesťdesiatnik, teda o 16 rokov mladší a o hodne lepší ako ja. A ostatní? Neviem, kto sú, ani ako na tom sú.

V diaľke vidieť Šuju a pred ňou, asi na 19 kilometri je občerstvovačka, núkajú vodu, ionťák, ovocie, soľ, špongie. Nepotrebujem nič, do cieľa sú „len“ tri kilometre.

20. kilometer, Posledných 5 kilometrov som „dal“ za 24:48.

Nič moc, ale zas o čosi rýchlejšie, ako päť predtým. Vyzerám odbočku doprava, na námestie, potom doľava a zrýchľujem. Napriek tomu ma predbiehajú vari dvaja mladí borci. Nakoniec, veď je to jedno.

Cieľ prebieham v čase 1:46:14 (netto 1:45:54).

Samozrejme, „nič moc“. Skôr slabé, ako výborné. Ale aj oveľa lepšie, ako som čakal. Som spokojný.

Na krk dostávam medailu so svätým Ladislavom, rajeckým patrónom. Tak ako to vyzerá s pravou nohou? Je stŕpnutá, takmer si ju necítim. Ale dotiahla ma až do cieľa! Vďaka ti „hnát“ môj.

Obzerám sa po Katke, prejdem okolo pódia, nikde nič. Asi bude pri aute, aspoň sa vyklušem. Auto stojí opustené, tak naspäť k cieľu.

Nakoniec, asi po hodine sme sa našli. Kde si bola? Čakala som za cieľom, myslela som, že prídeš až po dvoch hodinách, alebo ťa dovezú, keď si mal také problémy...

No nič, hlavná vec, že som to zvládol a celkom dobre, veď medzi M60 som skončil piaty. Vyhral, ako som očakával, onen Viliam Nagy, ročník 1958, za 1:31. Ďalších predo mnou som mal na dostrel. Tretí v poradí mi dal len 1,5 minúty. Super...

A čo maratónci?

Myslím, že tí boli potešení zmenou počasia najviac. Prejavilo sa to aj vo veľkom počte „negatívnych splitov“, čiže hodne časov druhého polmaratónu bolo lepších ako tých smerom do Čičmian a to sa nestáva často, aj keď späť sa beží dolu kopcom.

U dám to bolo jednoznačné. S prehľadom (ako aj vlani) zvíťazila Silvia Sebestian (3:05). No a „tlmačský zázrak“ Eva Seidlová dobehla v dobrom čase 4:09, s negatívnym splitom 4:36 minúty.

U mužov zvíťazil Marek Mockovčiak z Košíc (2:42), ale celkovo štvrtý bol už päťdesiatnik „Pefo“ Tichý (2:52).

Pre mňa zaujímavé boli súboje veteránov M60 a M70. Tam sa diali veci! V kategórii M60 nezvíťazil ako obvykle Jacek Tadeusz z Poľska, ten skončil druhý (3:18), ale český borec P. Kučírek za 3:08. Veľmi dobre bežali aj Bratislavčania, Fero Chebeň (4./3:47:10) a Ľudo Volek (5./3:47:59). Bol to asi bratovražedný boj, ako sa patrí.

Ešte zaujímavejšia bola „moja“ kategória M70. Prekvapujúco (aspoň pre mňa) zvíťazil nezmar Jano Hazucha (3:44), pred o štyri roky mladším (a teda aj rýchlejším) Jarom Mikuštiakom (3:50). Tretí bol novic v M70, hviezda slovenského maratónskeho poľa, Petr Polák (3:54). Ešte na polmaratóne sa s ním držal Marian Cyprián. Medzičas na 1/2M mali zhodný, 2:01:03. Ale v druhej polovici bol Peter o 17 minút rýchlejší.

Môj obdiv má tiež Milan Krajči, ročník 1941! Dobehol v čase 4:32. Prezident Šaňo to tiež doklepal k ďalšej čiarke. eN v Rajci chýbal. Na čiarkach pracoval doma v pracovných dňoch, aby cez rajecký víkeNd (pre mňa nepochopiteľne) oddychoval.

Pokiaľ môžem posúdiť, vo vekovej kategórii M70 je Slovensko na svetovej úrovni. Naši borci sú konkurencieschopní kdekoľvek. Veď Jano Hazucha vyhral svoju „age group“ v Bostone, ja som tam bol toho roku tretí.

Kedy to budeme môcť povedať o tých mladších?

...