BRATISLAVA. Až do začiatku päťdesiatych rokov sa košický maratón behával 28. októbra – v deň vzniku republiky.

Potom znova až v šesťdesiatom ôsmom. Za asistencie tankov.

Trochu z núdze cnosť, zároveň však symbolika, ktorá mohla byť vnímaná agresorskými krajinami aj ako provokácia.

O tridsať rokov neskôr to po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa hrozilo znova.

Pozvať zahraničných bežcov za nemožnosti garantovať ich bezpečnosť si nikto nechcel vziať na zodpovednosť – ale ani zrušiť tradičné, nielen v Košiciach populárne podujatie.

Dva mesiace pred štartom maratónu pripomínali Košice vojnové mesto. V prvý deň invázie vojsk Varšavskej zmluvy zomrelo v meste sedem ľudí.

(zdroj: ARCHÍV MMM)

Optimálne riešenie neexistovalo a konzultácie o nájdení ako-tak schodného aj s politikmi zamestnanými ťaživejšími aktuálnymi problémami sa naťahovali.

V termínovej listine v roku 1968 figuroval Medzinárodný maratón mieru (MMM) s dátumom nedeľa 6. októbra. Ale ten sa už nestíhal.

Dilemu vyriešili kompromisy. Prvým bol posun pretekov na pondelok 28. októbra, presne na 50. výročie vzniku Československej republiky.

A druhým škrtnutie jedného z troch M v skratke maratónu od roku 1952 – bol bez akejkoľvek zahraničnej účasti.

Českým a slovenským bežcom však organizátori otvorili brány úplne dokorán, lebo zrušili účastnícky limit.

Hanbil sa vzdať a zabehol rekord

„Keby nebolo toho, nemôžem štartovať, veď dovtedy som maratón nebežal,“ priznáva po polstoročí šaliansky rodák Eduard Földvári, ktorý senzačne skončil druhý za pražským superfavoritom Václavom Chudomelom.

Tento povolaním cukrár bol účastníkom olympiády 1964 a majstrovstiev Európy 1962 aj 1966.

Földvári časom 2:28:56,2 o 40 sekúnd zlepšil historicky najlepší slovenský výkon Topoľčanca Adama Košťála, víťaza Pražského maratónu 1965.

„Pôvodne som mal v tom termíne bežať 20 km v Nemecku, kam ma pre okupáciu ako člena banskobystrickej Dukly nepustili. A tak môj kouč Róbert Rozim rozhodol, že pobežím v Košiciach.

Reku, dobre, no vymienil som si, že len po obrátku – na maratón som totiž nemal natrénované,“ opisuje Földvári.

„Bežal som však v pohode a odstúpenie som odložil najskôr na tridsiaty a neskôr na tridsiaty piaty kilometer. Kríza ma napokon neminula, posledné tri kilometre som sa hrozne trápil, ale stále som bol druhý, nuž som zaťal zuby,“ spomína.

Navyše, mňa košickí diváci, z ktorých mnohí mali v ruke štartovú listinu, vzhľadom na maďarsky znejúce priezvisko zvlášť povzbudzovali,“ hovorí Földvári.

Unikátny dobeh ruka v ruke

„Edo bol vtedy výborný desiatkar, ale s maratónom nemal skúsenosti. Za vážnejšieho súpera som pokladal Košťála. Podcenil som však jeho vôľové kvality – posledné kilometre sa už aj potácal, no nech sme sa ako snažili, nepredbehli sme ho,“ spomína Piešťanec Anton Javorka.

Javorka je trojnásobný slovenský maratónsky šampión z úvodu sedemdesiatych rokov, neskôr iniciátor trnavskej Kalokagatie, medzinárodných detských olympiád, šéforganizátor Olympijských festivalov detí a mládeže Slovenska a nositeľ Trofeje MOV 2007.

Do histórie košického maratónu sa v roku 1968 zapísal unikátnym dobehom na treťom mieste ruka v ruke s lovosickým vytrvalcom Karlom Cvičkom (16).

„Obom nám to spontánne napadlo až tesne pred cieľom vplyvom úžasnej atmosféry na trati aj na štadióne. A obecenstvo aj hlásateľ to pochopili presne tak, ako sme to mysleli – ako gesto súdržnosti dvoch bratských národov vo chvíľach spoločného ohrozenia,“ vysvetľuje Javorka po rokoch.

„Tóno má pravdu, ale spoločný dobeh sme si prvý raz vyskúšali už rok predtým v Znojme na majstrovstvách Československa,“ pripomína Cviček.

Karel „hral“ Čecha, ale bol Karol

Cvičeka mnohí pokladali za čistokrvného Čecha, lebo behal len za české kluby, spravidla za Lovosice, kde po kariére roky úspešne pôsobil ako tréner.

Aj v štatistike MMM figuruje ako Karel – košický maratón bežal 20-krát bez jedinej prestávky v rokoch 1966 až 1985, naposledy ako 46-ročný.

Pokrstili ho však na Slovensku ako Karola a pod týmto menom ho v roku 2012 uviedli aj do športovej siene slávy Litoměřicka.

„Narodil som sa v dedine Turie ležiacej osem kilometrov od Žiliny smerom na Rajec,“ spresňuje Cviček.

„Vychovávali ma starí rodičia z maminej strany. Keď som sa raz babky pýtal, prečo mi dali meno Karol, odvetila, že po jej staršom bratovi, ktorý sa vysťahoval do Ameriky.

Vraj mi v žilách koluje aj trochu modrej krvi. Neskôr som si to overil v New Yorku, kde som našiel v zozname prisťahovalcov meno Károly Báthory,“ približuje.

Osudy sú nevyspytateľné. Cviček ako drobec odmietol nasledovať mamu, ktorá od roku 1942 žila vydatá neďaleko Lovosíc, ale uprostred gymnaziálneho štúdia v Žiline sa predsa pobral za ňou a na severozápade Čiech žije dodnes.

„Takmer až do penzie som pracoval v lovosickej chemičke, potom skoro do sedemdesiatky v rovnakej oblasti ako obchodný zástupca rakúskej firmy,“ vraví.

„Na Slovensko som však cestoval často – sprvu ako bežec, neskôr aj služobne. Najčastejšie a najradšej do Košíc, kde mi veľmi pomáhali kontakty z bežeckej kariéry.

Nech som sa s čímkoľvek obrátil na Jána Margitu, bývalého dlhoročného šéfa maratónu po Vojtechovi Bukovskom, vždy našiel cestu, ako pomôcť: Pôjdeš za tým a tým, čaká ťa vtedy a vtedy a – vyjde ti v ústrety. A vyšiel.“

Cviček o rok oslávi osemdesiatku. Tvrdí, že v precíznosti a spoľahlivosti spočívala aj podstata vysokého renomé najslávnejšej éry MMM.

„Jeho účastník vedel, že od príchodu do Košíc až po odchod bude všetko prebiehať tak hladko, že sa môže sústrediť len na svoj výkon.