Podplukovník vo výslužbe Anton Gombár. Foto N – Daniel Vražda.

Anton Gombár trpel za to, že v auguste 1968 vysielal správy z vojenského auta, keď už televízia nemohla

DANIEL VRAŽDA

Podplukovník vo výslužbe jazdil 22. augusta autom po Košiciach a vysielal správy o okupácii nahraté na magnetofóne.

Mal iba desať rokov, keď nastúpil prvý raz do vojenskej školy a nemal ešte ani tridsať, keď ho vyhodili z vysokej školy a prepustili z armády, pretože ako vojak z povolania ilegálnym vysielaním poškodil Komunistickú stranu a vládu.

Anton Gombár, 68-ročný podplukovník vo výslužbe, sedel vo zvolenskom klube Združenia vojenskej obrody Slovenska, ktorému šéfuje. Viac ako na svoj osud po roku 1968 upozorňoval na šiltovku rádioamatéra s kódovým označením OM7AG Tóno, ktorú mal na hlave. Je na ňu hrdý, ako aj na svoje odbehnuté maratóny. Dvadsaťjeden v Košiciach, päť v Bratislave…, od roku 1975 ich bolo dvesto.

Neľutujem, ale často rozmýšľam

Keď bývalý vojak rozprával nadšene o maratónoch namiesto o normalizácii po roku 1968, ktorá jemu a jeho rodine zmenila život, pripomínal trochu filmového Forresta Gumpa. Dostal nápad, že si pôjde zabehať, ani nevedel prečo. Chcelo sa mu behať, tak behal, kým vládal.

Anton Gombár často rozmýšľa o takzvanej pražskej jari, aj o normalizácii, ktorá prišla po nej. S odstupom päťdesiatich rokov hovorí, že dnes by veľmi rozmýšľal, či by urobil znovu to, čo urobil.

„Rok 1968 mi zmenil celý život. Naopak, ľudia ktorí stáli bokom, sa mali veľmi dobre. Neľutujem, ale často o tom rozmýšľam,“ povedal vážne väčšinou usmievavý muž.

Anton Gombár jediný deň 22. augusta 1968 po obsadení obsadení košického rozhlasu a televízie vysielal do éteru z vojenskej pojazdnej rádiostanice o sovietskej okupácii Československa. Počas normalizácie ho vyhodili z vysokej školy a prepustili z armády.

Manželka, vojačka – letovodka musela odísť po jeho prepustení s ním na Oravu a zamestnala sa v námestovskej fabrike. Syn vyštudoval elektrikársku učňovku s maturitou, pretože sa nedostal na vysokú školu.

„Nejako sme ten život prežili. Niektorí s odreninami, iní s úsmevom. Nakoniec aj Vasil Biľak, ktorý pozval Sovietov, a potom ideologicky riadil normalizáciu po roku 1968, sa dožil konca svojho neužitočného života v pokoji.“

Vojak od desiatich rokov

Anton Gombár sa narodil v polovici novembra roku 1944 v Brodzanoch pri Partizánskom. SNP práve potlačili a krajčír Vasil Biľak sa liečil zo zranenia v povstaní. V čase, keď Biľak vstupoval do Komunistickej strany, sa ťažko chorý otec Antona Gombára vrátil zo zajatia a krátko po vojne zomrel.

Pre rodinu bez muža bol ťažký život po vojne ešte ťažší. Podplukovník vo výslužbe spomína, že mal desať rokov, keď prvý raz nastúpil do vojenskej školy Jána Žižku v Moravskej Třebovej. Odtiaľ sa dostal do spojovacieho učilišťa v Novom Meste nad Váhom, a potom slúžil v rôznych vojenských útvaroch. Mladý poručík prišiel v roku 1964 do Košíc do práporu rádiotechnického zabezpečenia pre 2. Letecký školský pluk.

Deň pred okupáciou Československa vojskami Varšavskej zmluvy, 20. augusta, nebol v Košiciach, ale na služobnej ceste. Havarovali a poškodené auto zaparkovali v Rimavskej Sobote. Nadránom už počuli, ako im nad hlavami lietali maďarské a sovietske lietadlá a obrnené transportéry jazdili po ceste smerom na Košice.

„Veliteľ útvaru nám povedal, že nás napadli Rusi a hovoril o invázii. Dozvedeli sme sa, že čelných predstaviteľov Československa zatkli. Provizórne nám opravili havarované auto a vyrazili sme do do Košíc.“

Cesta bola preplnená sovietskou vojenskou technikou. V priekopách videli havarované nákladné autá, obrnené transportéry, poškodené tanky a vedľa posekané telegrafné stĺpy. Vojaci im mávali na pozdrav, pravdepodobne si mysleli, že sú na vojenskom cvičení.

V Košiciach už Sovieti Gombárovej posádke nemávali. Ľudia sa im postavili v centre na odpor, hádzali dlažobné kocky, auto na Námestí sovietskych osloboditeľov horelo. Kasárne strážili sovietske obrnené transportéry a vojaci mali zákaz vychádzať. Neskôr ho velenie zrušilo.

Anton Gombár s manželkou vyzdvihli 21. augusta deti zo škôlky a jaslí a išli do obchodov. V meste vypukla nákupná panika.

„Ľudia skupovali všetko, ale najmä potraviny, lebo očakávali vojnu. Sledovali správy, ktorých bolo čoraz menej, až nakoniec obsadené rozhlas a televízia stíchli,“ spomínal si podplukovník a pokračoval.

„Obsadili aj letisko. Nepotrebovali nič ani na pristátie. Veliteľ pristál „naslepo“ a zo svojej rádiostanice riadil pristávanie ďalších. Rušili rádiolokačnú sieť, aby sme nemohli sledovať, koľko ich ide, kam smerujú. Rádiolokátor sme zapli, ale nebolo vidno nič, ako nedávno na Kryme,“ zasmial sa.

Vysielali v okupovaných Košiciach

Bolo 22. augusta ráno, keď Gombár prišiel do útvaru a dozvedel sa, že ľudia z košickej televízie požiadali vojakov, aby vysielali cez mobilné rádiostanice proti invázii.

„Obliekli sme sa do civilných monteriek a zobrali sme rádiovú stanicu na nákladnej Prage V3S. Zamaskovali sme ju a namontovali sme civilnú poznávaciu značku, a vysielali sme text z televízie nahraný na magnetofóne. Keď ľudia hľadali doma vysielania, ktoré už nefungovali, tak objavili naše.“

Anton Gombár s kolegami sa presúvali s nákladným autom po Košiciach. Odvysielali reláciu a zmenili miesto, aby ich nemohli zamerať. Vysielali 24 hodín v okupovanom meste plnom cudzích armád, a nechytili ich.

Veliteľ posádky sa však neskôr stretol so sovietskym veliteľom a dohodli sa, že vojsko nebude klásť odpor. Po dohodách so Sovietmi stiahli auto do kasární a vysielanie sa skončilo tak rýchlo, ako sa začalo.

Výsluchy

Obsadené Československo čakala postupná normalizácia. Gombár spomína, že vnútorná prišla takmer okamžite. Väčšina ľudí, ktorí inváziu v prvých dňoch odsudzovali, ju do mesiaca-dvoch schvaľovali. Neskôr, v 70. rokoch, prišla skutočná normalizácia. Na pohovory, prepúšťania a tresty aj pre rodinných príslušníkov bol pripravený málokto.

V roku 1969 ešte nebolo až tak zle. Anton Gombár sa prihlásil na Vojenskú akadémiu Antonína Zápotockého v Brne a začal študovať na vysokej škole.

Približne v tom čase režim donútil členov aj nečlenov Komunistickej strany napísať hromadne takzvaný doplnok k životopisu. Komunistov zaujímal najmä ich život počas „bratskej sovietskej pomoci“.

„Do doplnku k životopisu som uviedol aj vysielanie počas okupácie. Vojenská kontrarozviedka mala podrobnosti už aj tak zmapované.“

Približne dva roky stačili socialistickému režimu, aby sa vrátil poslušne naspäť do sovietskeho „košiara“. Usporiadanie pomerov vo vtedajšom Československu nazvali normalizácia alebo poučenie z krízového vývoja.

Normalizácia znamenala pre účastníkov odporu proti sovietskej invázii, prepúšťanie z práce a postihovalo aj členov rodiny.

„V roku 1971 prišli hlavné previerky, kto sa čoho zúčastnil. Volali si nás po jednom. V miestnosti sedeli asi desiati ľudia a pýtali sa to, čo už dávno vedeli. Čo ste robili, prečo, kto vás poveril…? Neboli agresívni, ani to nepotrebovali. Výsledok bol jasný, pohovor bol len formalita,“ spomenul si v tom čase ešte profesionálny vojak.

Keď Antona Gombára vyhodili v druhom ročníku zo školy, pretože ilegálnym vysielaním „poškodil stranu a vládu“, nikto sa ho nezastal.

Približne o pol roka Gombára predvolali na Vojenskú obvodovú prokuratúru, kde ho chceli za vysielanie obviniť. „Vyšetrovanie zastavili údajne na pokyn Gustáva Husáka, ale z armády ma prepustili,“ dodal.

Do Tesly

Kapitán Gombár sa z Moravy presťahoval naspäť na Slovensko a zamestnal sa v Tesle v Námestove. Pomohlo mu paradoxne to, že nebol v Komunistickej strane. Kádrové materiály boli akýsi cestovný poriadok, ktorý rozhodoval, či niekto skončí s vysokoškolským diplomom v kotolni, alebo sa posunie v profesijnej hierarchii vyššie. Gombár v nich nemal napísanú magickú stopku – vylúčený zo strany -, pretože bol nestraník. Na Orave povedal, že sa mu v armáde už nepáčilo.

Gombár dokonca diaľkovo vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Nevyhnutné odporúčacie stanovisko k štúdiu mu dával predseda celozávodného výboru KSS, ktorý v materiáloch nič nenašiel.

V Námestove Gombár pracoval až do revolúcie v roku 1989. Potom fabrika skrachovala a išiel robiť technika na televízny vysielač.

Antona Gombára rehabilitovali a vrátil sa do armády. Dostal odškodné šesťtisíc vtedajších korún, čo boli jeho dva mesačné platy pred prepustením z armády. Vojenskú kariéru skončil na letisku Sliač a na Veliteľstve vzdušných síl vo Zvolene v hodnosti podplukovníka.

 

DANIEL VRAŽDA