95. MMM Košice, 2018.

23. nov 2018 o 8:00 Ivan Mriška

Prievidžan začal s netradičnou vášňou.

Obyčajný človek má dnes problém prebehnúť pár kilometrov. Vy ste v rámci nedávneho 95. MMM v Košiciach dobehli svoj tisíci maratón. Ako je to možné?

– Odbehnúť maratón je veľmi široký pojem. Môže to znamenať zabehnúť svetový, európsky, slovenský, osobný rekord, ale aj maratón, ktorý sa nebeží naplno, lebo na druhý, alebo o pár dní, chcete bežať ďalší. Maratóny totiž zbierate, čo je môj prípad.

Vždy ste mali  tento prístup?

– Zbieranie maratónov je zábava pre starších a pokročilých. Prvých dvadsať rokov maratónskej kariéry som bol nastavený behať na výkon. Od prvého maratónu v roku 1980 za 2:55 som sa desať rokov postupne zlepšoval až na 2:27. Pár maratónov som vyhral, bol som tretí na M-SR v maratóne.

Potom som sa desať rokov postupne zhoršoval a vážne uvažoval, že prestanem behať. Nemal som motív, prečo pokračovať.

REBRÍČEK SZM a.s.

podľa počtu maratónov

##. meno ročník            počet
eN. Kriško Miroslav 57      1004
 1. Simon Alexander 47       984
 2. Milovník Pranjal 73      711
 3. Seidlová Eva 48          419
 4. Bačík Peter 53           382
 5. Michalička František 64  343
 6. Orálek Daniel 70         303
 7. Polák Peter 48           288
 8. Pavlacký Jaroslav 62     266
 9. Bohuněk Zdeněk 60        250
10. Hlávka Jozef 51          220
 

Ako ste sa k tejto zberateľskej vášni dostali?

– Dovolím si vás poopraviť. Som zberač maratónov, nie zberateľ. Zberateľ zbiera v papučkách, bez námahy, napríklad známky. Zberač maratónov musí 42,195 km odbehnúť. To bez námahy, ani keď nebeží na doraz, nedokáže.

Impulzom k zberačskej vášni bol stý maratón kamaráta Jozefa Bašovského z Nitrianskeho Pravna. Bežal ho v Rajci v roku 2000. Vtedy som mal odbehnutých 65 maratónov a Jozefova stovka mi dala motív.

Chcel som mať tiež stovku odbehnutých maratónov. Založil som akciovú spoločnosť Slovenskí zberači maratónov, vytvoril rebríček Slovákov, ktorí dobehli 50 a viac behov (akcií) 42,195 km a dlhších. Naša internetová nástenka funguje dodnes.

95. MMM Košice, 2018.

Čiže už vás nemotivuje výsledok, ale „len“ dobehnúť?

– Nie celkom. Napríklad v Košiciach som mal v pláne bežať rýchlejšie ako za 4:22. Nevyšlo to, ale radosť z 1000-ky menšiu nemám. To je výhoda zberača maratónov. Zlepšujete sa každou dobehnutou akciou.

Oficiálnych maratónov sa organizuje výrazne menej, ako ich je možné odbehnúť. Preto si organizujeme polooficiálne maratóny na presne zmeranom okruhu, tzv. hamburgy. Vďaka nim sa dá dopracovať k zaujímavejším číslam.

Zaujímavejšie čísla u vás – za mesiac, za rok, sú aké?

– Najvýkonnejší zberač maratónov na svete je Nemec Christian Hottas, ktorý sa blíži k 3000-ke akcií. Vyše 2000 akcií má Fín Kalevi Saukkonen a aj najlepšia žena Sigrid Eichner z Nemecka. V porovnaní s nimi je moja tisícka menej zaujímavá ako doma na Slovensku.

Najviac maratónov za mesiac (24) som odbehol v auguste 2014. Najviac dní po sebe (22), som bežal v decembri 2014. Ale potreboval som 26 dní a v nich trikrát bežať za deň dva kúsky. Na to som si už, vzhľadom na zásadnú zmenu, netrúfol. Rok 2014 som uzavrel 27. decembra 191. maratónom. Viac za rok som ich odvtedy už odbehnúť nedokázal.

Čo bola tá zásadná zmena?

– Bola to zmena v zmene. V roku 2007, po bezmála 30 odpracovaných rokoch ako učiteľ telesnej výchovy, som prišiel o zamestnanie. Zlúčenie škôl, prepustenie pre nadbytočnosť.

Našiel som si miesto vychovávateľa na stredoškolskom internáte. Po roku školu zlúčili s učňovkou, opäť nepotrebný. Nájsť miesto učiteľa sa pol roka nedarilo. Odišiel som na dva roky pracovať do Česka, kde som behal málo. Keď som sa vrátil do Prievidze, učiteľské miesto sa stále nájsť nedalo. Ako nezamestnaný som mal oveľa viac času ako peňazí. Preto som začal maratóny, až na pár výnimiek, behať výhradne doma.

Tou zmenou v zmene bol vstup do brigád aktivačnej práce. Deň sa mi skrátil o päť hodín, ktoré som kompenzoval kratším spánkom. Nie som a priori proti tomu, aby si nezamestnaní podporu odpracovali. Ale poslať prepusteného učiteľa zametať ulice a zbierať odpadky, je svojské riešenie. Vzal som to ako prekážku na ceste k 1000-ke, ktorú musím prekonať. Prekonal som ju, ale nezostalo to bez následkov. Málo spánku, lebo o Nástenku som sa staral s oveľa vyšším nasadením ako dnes, ma zlomilo. Dodnes som sa z toho nespamätal. Dúfal som, že odchod do predčasného dôchodku ma vylieči. Nestalo sa. Nemusím už riešiť, ako si za 50 centov kúpiť večeru, ale som zo dňa na deň lenivejší. Nechápem, ako som kedysi dokázal stíhal urobiť rádovo viac ako dnes.

So Sigrid Eichner, ktorá už odbehla vyše 2100 maratónov.

Kde tieto „domáce“ maratóny behávate?

– Mám tri okruhy. Na bojnickej strane rieky Nitry, medzi mostom pri minigolfe a mostom pri garážach, ktorý meria 1103,4 m. Druhý 1537,2-metrový je na letisku. Tretí na cyklistickom a korčuliarskom okruhu v mestskom parku pri Riečnej ulici je najkratší, meria 479,3 metrov.

Preto tri, lebo krúžiť dlhé hodiny na tom istom mieste je nudné?

– Medzi moje najobľúbenejšie maratóny patrila Prievidzská chodba. Deväť rokov sme ju organizovali na 153,7 metrovom okruhu v budove školy. 27, 38 alebo 88 kôl vonku, je v porovnaní s 310 kolami v škole, iba pár opakovaní.

Tri okruhy majú iný dôvod. Každý má výhodu aj nevýhodu. Okruh pri minigolfe je vynikajúci, keď je teplo alebo fúka silnejší vietor. Stromy a rieka sú na nezaplatenie. Nevýhodou je veľmi nerovný asfalt. Korene stromov pod ním vytvárajú roletu, na ktorej sa pri vyššej únave a nižšej pozornosti bežec ľahko potkne. A pri silnom vetre je až životu nebezpečný. Zo starých topoľov padajú suché konáre, ktoré by trafeného dokázali aj zabiť.

Na letisku sa behá najlepšie, ale vietor a slnko tam cítiť dvojnásobne. Navyše, kamióny už jazdia do Brose a z Brose v počte vyššom ako značnom.

Najrovnejší asfalt je, pochopiteľne, na korčuliarskom okruhu. Ale je hladký až príliš. Oveľa skôr bolia chodidlá, lebo podrážky na hladkom asfalte tlmia menej ako na drsnom. Ale má jednu obrovskú výhodu. Verejné osvetlenie umožňuje bežať v noci, čo pre mňa bývalo v zime nevyhnutnosťou, lebo správny zberač zbiera maratóny celý rok.

Ako ste sa dostali k behaniu a kedy?

– Od šiestich rokov som plával za Slovan Bojnice. Beh býval náplňou kondičných tréningov. Neskôr som začal na tréningy z Prievidze do Bojníc a späť behať. Do krytého bazéna na Čajke chodievali po bežeckom tréningu aj bežci Lokomotívy Prievidza. Jeden z nich František Falat vedel o maratónoch pútavo rozprávať. Visel som mu vždy na ústach a plánoval, že raz maratón odbehnem. Prvý, ktorý som si medzi maratóny započítať nemohol, som bežal pred televíznou obrazovkou, keď dávali priamy prenos z MMM v Košiciach. Dal som si za cieľ bežať na mieste tak dlho ako víťaz. Musel som ho dokončiť s vankúšmi pod nohami, lebo suseda o poschodie nižšie povzbudzovala búchaním do plafónu. Je symbolické, že MMM Košice 1980 – môj prvý maratón, bol zároveň posledným 72. maratónom Františka Falata.

Zbierať maratóny sa dá počas celého roku.

Bežali ste maratón aj mimo územie Slovenska?

– Samozrejme, v Čechách. Potom v Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Taliansku. Ale svetobežný typ som nikdy nebol.

A aký najprestížnejší ste absolvovali?

– Bežal som v Berlíne, čo je jeden z najprestížnejšej šestky maratónov na svete. Ale nepodal som prestížny výkon. Pomýlil som si Berlín s Hamburgom. Rád som chodil behať pražský PIM. Praha ma jedinečný genius loci. Tú som si s Hamburgom nikdy nepomýlil. Vždy som tam bežal rýchlejšie, ako som očakával. Až som ju upodozrieval, že má zle odmeranú trať.

Dokážete odhadnúť, koľko párov maratóniek ste už zodrali?

– To netuším, ale je ich výrazne viac, ako som kúpil. A to nepočítam tie, ktoré som fasoval, keď som behával za Baník Prievidza. Spôsobil to Daniel Orálek, brniansky ultramaratónec, ktorý má od roku 2011 priznaný v SZM azyl. Vďaka tomu si žijem na veľkej nohe. Maratónky, ktoré mu nevyhovujú, a že ich už bolo, mi pošle. Sú o tri až štyri čísla väčšie ako moja noha, ale naučil som sa ich upraviť tak, že sa v nich behať dá. Nejeden pár mi poslal iný kamarát, ktorý ich predáva, nejaké priniesol Ježiško...

...

Čo pre vás beh znamená?

– V súčasnej dobe som už vyliečený zo závislosti od neho. Ale keď nebehám, cítim sa divne. Radšej som unavený z behania ako z nebehania.

Venujete sa aj iným športom?

– Už nie. Kedysi som veľa plával, čo je výborná regenerácia po behu. Bol som dvojnásobný majster Slovenska v diaľkovom plávaní. Dva roky som sa venoval triatlonu. Mám prvé a druhé miesto z M-SR v krátkom triatlone, 4. miesto z M-ČSSR v dlhom triatlone. Veľmi rád som behával na lyžiach Bielu stopu.

Kto je vaším vzorom?

– S pribúdajúcim počtom letokruhov sú to stále viac borci, behajúci navzdory vysokému veku. Príkladom mi bol aj spomínaný Feri Falat a jeho desať Považských maratónov bez prerušenia. To som chcel dokázať aj ja v Košiciach a zatiaľ sa mi darí. Tohto roku som nepretržitú sériu dobehnutí do cieľa MMM natiahol na 39.

...

Aké sú vaše ďalšie ciele, sny?

– Nové ciele si už nedávam. Cítim, že 1000-kou by sa môj maratónsky kruh mohol uzavrieť. Ale staré ciele a sny zostávajú v platnosti. Môj prvý MMM v roku 1980 bol 50. ročník tohto pre mňa osudového maratónu. Vtedy som si v mladíckej nerozvážnosti vytýčil cieľ behávať ho až do stého ročníka. Započítanie ročníkov, ktoré sa konali v Budapešti, mi dosiahnutie cieľa uľahčilo.

Toho roku som podľa nového počítania bežal 95. ročník. Zostáva mi odbehnúť päť MMM, aby som splnil presunutý cieľ. Pôvodný cieľ, odbehnúť bez prerušenia 50 ročníkov, zostáva v platnosti, ale leží už v zóne sotva splniteľných snov. Vydržať ešte jedenásť rokov bude veľmi ťažké remeslo.

Chceli by ste ešte niečo dodať?

– Osobne sa do médií príliš netlačím, lebo „moja vášeň“ medializáciu nepotrebuje. Z jedného hľadiska však náš rozhovor vítam. Môžem sa poďakovať kamarátom bežcom, bez ktorých by bolo moje domáce behanie neplatné. Pravidlá Hamburgov podmieňujú platnosť akcie minimálne tromi účastníkmi. Dvaja nemusia bežať celý maratón. Za šesť rokov sa nestalo ani raz, aby ma aspoň dvaja zo skupiny „všetkých spätých“, ako kamarátov nazývam, neprišli podporiť. Bez nich by náš rozhovor na tému 1000 maratónov nevznikol. Ďakujem všetkým spätým a vám za možnosť poďakovať sa im za pomoc

23. nov 2018 o 8:00 Ivan Mriška