Až tam som videl, čo znamená skutočný tréning. Tu nám tréneri hovoria, že musíš bežať s rezervou, šetriť sily a podobne. Skrátka, my sa tu hráme. Tam je to iné. Maká sa na stodesať percent.

Áno, je to tak, ale to neznamená, že netrénuje tvrdo. Ak aj má stanovený tréning v určitom tempe, záver väčšinou ide s vyššou intenzitou. Platí tam, že ak ideš špeciálny tréning, napríklad tempový beh či intervalový tréning, musíš podať výkon, inak nemôžeš čakať zlepšenie.

Denne to bolo približne tridsať kilometrov, týždenne to vychádzalo od 200 do 260 kilometrov.

Keď som bol v Keni vlani prvýkrát, aklimatizácia bola veľmi náročná. Takmer mesiac a pol som sa trápil. Prišiel som tam s miernou nadváhou - mal som 65 kíl. Po troch mesiacoch som schudol na 55 kíl. Túto hmotnosť si odvtedy udržujem.

Pri tohtoročnom návrate som sa aklimatizoval prakticky hneď, náročný však bol posledný mesiac, predovšetkým psychicky. Aj viacerí svetoví atléti, ktorí tam trénovali, mi povedali, že už som tam zbytočne dlho. Na nižší životný štandard a samotu sa zvyká ťažko. Už som potom dosť vymýšľal, a keď človek nie je psychicky v pohode, ubíja ho to aj fyzicky.

K tomu ťažko niečo dodať, to je neskutočné, treba to zažiť. Napríklad v utorok bývalo na štadióne aj päťsto či šesťsto bežcov a každý z nich drel. Ten pohľad by som doprial každému. Obzvlášť tým bežcom, ktorí si myslia, že sa tu trénuje tvrdo.

Je tam obrovská chudoba a beh je pre nich najjednoduchšie východisko. Áno, mohli by pracovať napríklad v obchode či vo fabrike, ale tam nikdy nezarobia toľko, koľko si dokážu zarobiť behaním. Škoda len, že u mnohých som mal pocit, akoby neboli svojprávni, čo mnohí manažéri zneužívali.

Sú to často jednoduchí chlapci a manažéri ich zdierajú, urobili si z nich dostihové kone. Poviem príklad. Za účasť bežca na pretekoch manažér zinkasuje 10-tisíc eur a bežcovi dá 1500 eur, z ktorých si musí pokryť živobytie, tréningy či ubytovanie.

Manažérov tmavej pleti je minimum. Nerád by som ale zovšeobecňoval. Neplatí to o každom manažérovi ani o každom Keňanovi. Napríklad elitní bežci ako Eliud Kipchoge či Wilson Kipsang majú dobré vzdelanie a hospodária so zarobenými peniazmi rozumne. Investujú ich napríklad do hotelierstva v krajine.

Istý čas to trvá, ale sú bežci, ktorí sa tam udomácnili, zvykli si na tamojšie pomery, našli si tam priateľov, Keňa je pre nich momentálne domovom. Napríklad bratia Robertsonovci - skvelí bežci z Nového Zélandu, ktorí sú tam už dvanásty rok. Práve oni pomohli so začlenením sa Julienovi Wandersovi, talentovanému Švajčiarovi, ktorý je v Keni sedem rokov a dosahuje výborné výsledky.

Problém bol skôr na ulici, hlavne v obchodoch. V meste bol len jeden supermarket, kde boli pevné ceny. V ostatných obchodoch som mal pocit, že sa ceny menili podľa toho, akú mal zákazník farbu pleti. Bieli platili, samozrejme, viac. To ma vytáčalo.

Áno, stretol som ho na pretekoch, mám s ním spoločnú fotku, ale nemôžem tvrdiť, že by sme sa poznali.

Tibor Sahajda so svetovým rekordérom v maratóne s Eliud Kipchogem.

Zdroj - archív TS.

Mnohí sa často mýlia, keď hovoria, že Kipchoge trénuje v Itene, teda v meste, kde som trénoval aj ja. V skutočnosti trénuje niekoľko kilometrov odtiaľ v malej dedine Kaptagat v nadmorskej výške 2800 metrov. Je tam obrovská chudoba a takmer žiadna civilizácia. Tam by ste ťažko našli nejakých Európanov. Možno dvaja či traja, aj to sú len maséri.

Už v Itene je ťažký život, čo sa týka štandardného civilizačného vybavenia, a v Kaptagate je to ešte oveľa horšie. Tam už naozaj nie je šanca niekde vyjsť. V podstate len trénuješ a spíš. Nič viac.

Ale Kipchoge je na také podmienky naučený, v tréningu má systém a disciplínu. Je to veľmi rozumný, študovaný a cieľavedomý človek. Má usporiadanú rodinu, jeho deti študujú na kvalitných školách.

Hlasy z Kene vraveli, že je vo výbornej forme a že rekord tento rok padne. Ale taký výrazný posun sa zrejme nečakal.

Zdroj - archív TS.

Určíte je to aj genetikou. Pozorne som v Keni sledoval domácich bežcov, ich stavbu tela či pohyby a je vidieť, že sú to iní ľudia ako sme my. Áno, s ľudským telom sa dá pracovať a formovať ho, ale len do určitej miery. Avšak, samozrejme, bez tvrdého tréningu a hlavne systematickosti by bežecký úspech Keňanov nebol možný.

Neviem povedať, ani som nenabral odvahu sa na niečo také spýtať. Ale myslím si, že keby sa človek o to zaujímal, k dopingu sa dostane. Ale to platí takmer všade, nie len v Keni.

Skôr naopak. Keď u nás vyjdete na ulicu, vidíte v ľuďoch istú dynamiku. Keňania sú iní - pomalí a rozvláčni. Celé to vystihuje africká fráza "hakuna matata", ktorú tam často používajú. (v slovenčine ju môžeme preložiť ako "zahoď starosti" pozn. redakcie). To však platí len dovtedy, kým si neobujú maratónky.

Skúsim to prirovnať na maratóne. Na začiatku roka 2017 som odchádzal do Kene ako bežec, ktorý by dokázal zabehnúť maratón približne za 2:30 hod. Po návrate som na jeseň zabehol maratón za 2:18, po roku za 2:15.

Keňa mi určíte pomohla, bez nej by som výkonnostne nebol tam, kde som. Ale to isté platí aj o bežeckých sústredeniach v Tatrách.

Myslím si, že áno. Tatry by som určíte nepodceňoval. Aj keď sa nenachádzajú v takej vysokej nadmorskej výške, v istom smere môžu byt pre nás efektívnejšie, keďže sme v prostredí a pomeroch, ktoré nám nie sú cudzie. Len treba trénovať systematicky a disciplinovane. Aj u mňa platí, že všetky osobné rekordy z tejto sezóny som zabehol po príprave na Štrbskom Plese. Na Tatry nedám dopustiť.

Pre mňa sú najdôležitejšie dlhé tempové behy, často so stupňovaným tempom v závere. Tie striedam s intervalovým tréningom a s regeneračným klusom. Cez víkend zvyčajne absolvujem dlhý voľný beh.

Najlepšie je, keď je strava pestrá. Skúšal som kadejaké experimenty, ale nefungovalo to. Dnes si preto dám aj pečivo, mäso či palacinky. Myslím si, že telo to potrebuje.

Raňajkujem klasicky, dám si žemľu alebo chlieb so zeleninou, šunkou či syrom, k tomu kávu. Nasleduje tréning a po ňom sýty obed - napríklad kuracie mäso s ryžou či cestoviny, po tréningu bez výčitiek zjem aj keks. Podobne ako obed vyzerá aj večera, ktorú si dám po druhom tréningu.

Tie sú pre vytrvalostných bežcov mimoriadne dôležité. Ja som ich dlho zanedbával, ale bola to chyba. Teraz mám doktorku, s ktorou presne konzultujem, čo užiť, ako a kedy. Či už ide o vitamíny, minerály alebo aminokyseliny.

Dôležité sú aj produkty na podporu imunity, pretože po fyzickom výkone je telo oslabené a náchylnejšie na chorobu. Navyše nemôžem zjesť všetko, čo sa tvári zdravo, kvôli dopingovým kontrolám.

Je umenie dokázať s tým bojovať. Veľakrát sa mi stalo, že som vzdal tréning, človek sa s tým musí popasovať, zvážiť, čo bolo príčinou zlyhania, a ísť ďalej. Ja sa snažím oddýchnuť si a potom neúspešný tréning zopakovať. Psychicky to veľmi pomôže, keď nevydarený tréning človek neskôr zvládne.

Aj minulý týždeň som mal rýchly desaťkilometrový beh na bežeckom páse, ktorý som musel na 6. kilometri vzdať. Nohy jednoducho nevládali. Ale oddýchol som si a neskôr som tých 10 km zabehol za 30:30 min.

Aj áno, netreba sa toho báť, ani to zatracovať. Veľa elitných zahraničných vytrvalcov dnes behá tempové behy na páse. Hlavnou výhodou je, že bežec udržuje konštantné tempo a nespomaľuje, čo sa na dráhe stane takmer vždy. Tréning je vďaka tomu efektívny. Samozrejme, bežecký pás musí byt kvalitný.

Nie. V celom Itene bol jeden pás, aj ten sa kazil.

Najlepšou regeneráciou je kvalitný spánok. Ale pomáha mi aj lymfodrenážny prístroj, ktorý si dám na nohy a rýchlo z nich dostanem únavu.

Je to presne o tom, že tréning by mal byt systematický. Je dobré mat určený hlavný ciel a naň sa sústrediť. Ak pretekám každý víkend, nemôžem sa na hlavné preteky poriadne pripraviť. Väčšinou bežec vynechá tréning pred pretekmi, potom zase vynechá tréning po pretekoch, lebo sa cíti unavený. Tak systematická príprava nevyzerá.

Niekto síce povie, že najlepší tréning sú preteky, ale tak to nefunguje. Ak sa raz postavíš na štart a pripneš si štartové číslo, môžeš si hovoriť, čo chceš, ale vtedy pretekáš, netrénuješ.

Za hlavné pokladám zvolenie správneho tempa. Príliš rýchly začiatok je známou a časťou chybou. Sám som sa o tom tento rok presvedčil. Na majstrovstvách Európy v polmaratóne vo Valencii som bol po návrate z Kene vo výbornej forme a nechal som sa strhnúť k rýchlemu začiatku. Potom prišla kríza aj žalúdočné problémy a preteky som len dokráčal. Ale poučil som sa a v septembri na maratóne v Košiciach som aj vďaka bežcovi z Poľska, ktorý mi pomáhal určovať tempo, začal voľnejšie a v závere som dokázal ešte zrýchliť a zabehnúť dobrý čas.

Hlavne disciplínou a niekoľkokrát spomínanou systematickosťou. Bežci sa vtedy dlhodobo pripravovali v športových centrách a postupne sa zlepšovali. Práve trpezlivosť je vo vytrvalostnom behu veľmi dôležitá.

Určíte som mal aj nejaký talent, v mladosti mi však chýbala disciplína. Mal som divokú pubertu. Chvíľku som behal veľa, potom len trochu, inokedy vôbec. Keby som mal vtedy dnešnú hlavu a fungujem tak ako dnes, mohol som byt výkonnostne inde.

Uživiť sa dá, ale vyskakovať veľmi nemôžem. Zarobím možno toľko, koľko robotník v závode. Na živobytie to stačí, ale ak by som si chcel nasporiť napríklad na auto, bol by to problém. Vrcholový šport sa nedá robiť bez finančnej podpory. Aj preto veľmi ďakujem klubu Bratislava Marathon a takisto Slovenskému atletickému zväzu.

Je to iné, ale v dobrom. Človek sa pozerá na život inak. Je to veselšie, keď sme doma už traja.

Je pravda, že pred pôrodom som mal v pláne sústredenie v Tatrách, ale v danej situácii som vedel, že mám zostať doma.

Čo sa týka tréningov, zatiaľ som to nepocítil. Samozrejme, človek sa musí prispôsobiť, trochu lepšie si usporiadať denný harmonogram, ale stihnúť sa dá všetko.

Tentokrát určíte nie. Budem s rodinou, práve v týchto dňoch sa spoločné presúvame na dva mesiace na Štrbské Pleso, kde začínam intenzívnu prípravu na maratón, ktorý pobežím 17. februára v Seville. Možno sa do Kene vrátim o ďalší rok, ale o tom teraz nemá zmysel špekulovať.