Vilko Novák Svetobežný

14. ročník ČSOB maratónu a polmaratónu

v Bratislave, 7. apríla 2019.

Toto ráno sa nezačalo najlepšie.

Nastúpil som do autobusu č. 68, ktorý prišiel načas, tak ako to malo byť o 7:57, ba aj miest na sedenie bolo dosť, napriek početnému davu dôchodcov, ktorí tiahli domov s taškami na kolesách, plných všelijakých zlacnených tovarov z Kauflandu, ktorý sa týči hneď pri zastávke. Aj pár bežcov sa tu našlo; bolo ich poznať podľa športového oblečenia pestrých farieb, aj tí sa usadili. Hoci inak spravidla stojím, teraz sa radšej posadím a šetrím energiu na polmaratón. Času mal autobus dosť; na každej druhej zastávke si postál aby nešiel skôr ako mu predpisuje cestovný poriadok.

Aj ja mám času dosť.

Štart je o 9 hodine, aby vraj kvôli nejakému preteku dlho neblokovali mestskú dopravu, limit na maratón je 5 hodín, dosť tvrdý. Asi o 8:10 by sme mali vystúpiť na moste Apollo a odtiaľ je to do šatní vari 5 minút chôdze, aj rozbehať sa stihneme.

Človek (aj pol a celý maratónec) mieni a DPMB mení.

Bežci znervózneli. Čo sa deje? Ba veru veci nedobré sa dejú, autobus mieri na Prístavný most. Tak skoro odkláňajú dopravu? Však až za hodinu sa štartuje...

Je to jedno, už sme nad Dunajom a vystupujeme pri predajni OBI. To je teda pekných pár kilometrov skoro na „Šafko“. Nebol som sám, nadávalo nás hodne, ale všetci sme sa pohli smerom do mesta.

Nič sa nestalo, za pol hodiny, o 8:40 som bol na mieste, debatujúc jedným dlháňom, ktorý sa chystal na štafetu. Vraj netrénuje; neboj sa, utešujem ho, mladý človek zabehne 10 kilometrov aj bez tréningu, to je malina...(Len pre zaujímavosť, náhodou som ho stretol po preteku a bol vysmiaty, zrejme to vyšlo.)

Keby...keby,

úschovňa nebola taká impotentná, všetko by sa dalo stihnúť. A to je tu už chronické. Čo im bráni, aby nechali naskladať veci kamsi na hromadu aj s visačkami, ktoré každý dostal a potom nech to separujú... Radšej som si môj batoh nechal pod lavičkou v šatni, ako vždy doteraz. A nebol som sám. Je čas ísť do štartovného koridoru, na rozbehanie nebol čas. Snažím sa dostať dopredu, ale nejde to, tam je plno, hlavne tých pomalých, ako vždy a všade.

Štart!

Moderátor zvučným hlasom odrátal posledných 5 sekúnd, zaznela rana a nič sa nestalo. Len časomiera zmenou červených číslic dávala najavo, že sa už vari beží. Asi sa štartuje po vlnách, debatujú okolostojaci. Asi je to tak, uvidíme, kedy nás pustia.

V dave je teplučko, nikoho nepoznám, ale je čo obzerať, tie dievčatá fakt dobre vyzerajú. Teplota vzduchu je okolo 10°C, vraj sa má otepliť až na 15 °C. Asi som to s oblečením prehnal; mám síce trenírky, ale hore tričko s krátkymi a na ňom tričko s dlhými rukávmi, to sa teda zapotím. Ale, márne je čokoľvek meniť, aspoň neprechladnem.

Okolití borci môžu byť zaradení do dvoch skupín; jedni sú naobliekaní ako cibule (tí neskúsení) a druhí (hlavne muži) sa trasú v tielkach alebo tenkých tričkách. Uvidíme...

Posúvame sa dopredu, asi prichádza náš čas...

Pohli sme sa. Zdá sa, že nás odštartovali (teda druhú vlnu) po troch minútach od prvej vlny; mne však treba ďalších asi 50 sekúnd, kým prejdem štartovný portál a stlačím stopky.

A už to začalo. Najskôr pomalým klusom, lebo je tu husto, potom sa to trošku uvoľní, ale je to stále pomalé, nevadí aj tak som sa nerozbehal.

Obzerám sa; nepoznám tu nikoho, tak sa aspoň koncentrujem na beh. Po obrátke po 1. kilometri sa to trošku rozriedi, pomaly sa tlačím dopredu a po dvoch kilometroch už bežím takmer voľne; dávam si pozor, aby to nebolo prirýchle, lebo som sa nerozbehal. Blížime sa k značke

5. kilometra, (24:55)

Je to pomalé. Nečudo. To motanie ešte pred portálom sa k tomu času behu prirátava, ináč fajn...

Občerstvovacia stanica s príslušnou tlačenicou; radšej využijem voľný priestor a pôjdem dopredu; na „desiatom“ sa napijem aj ja, to v tomto počasí bude stačiť.

Vybiehame na rovnú cestu smerom na Štrkovec. Vpredu v protismere blikajú svetlá auta a ženú sa cyklisti; to budú zrejme polmaratónci. Keďže tu nemáme (čo je fajn) drahých Keňanov, tak by to mali byť naši.

A už sa to blíži; ľahkým krokom beží Sahajda, zdravíme ho pokrikmi; odpovedá zdvihnutím ruky. Za ním aspoň minútu nikto; až potom sa začnú trúsiť v rýchlom slede polmaratónci aj maratónci. Najlepší Slováci dnes bežia polku; sú to totiž majstrovstvá Slovenska a to majú vraj „povinné“.

Kontrolujem sa, mám správnu rýchlosť? Nie je to pomalé, alebo rýchle? Som uvoľnený? Asi áno; bežím voľne, s rezervou.

Ahoj Marta,

zdravím Martu Hanckovú, dobrú maratónkyňu a príjemnú devu; ideš celý? Ja áno a ty? Ja len polku. Ty sa máš, vraví Marta. To áno. Tak, a nech sa ti darí... a idem dopredu.

Vbiehame na Štrkovec; približujem sa k povedomej postave v modrom; je to Jano Štekauer; ten ide polku, akiste odštartoval v prvej vlne. Vymeníme si niekoľko slov a pomaly sa odpútavam. Obzerám sa, či tu neuvidím Janka Nebeského, alebo Vlada Bílika, tu kdesi by mali byť.

Nevidím nikoho z nich. (Ukázalo sa, že Vlado stál v Sade Janka Kráľa, ale nezbadal som ho. To vieš Vlado, ja som taký rýchly, že si ma nestačil identifikovať, teším ho už po preteku). Otáčame sa skôr ako inokedy a vraciame sa do mesta. Je tu konečne

10. km (23:43), 48:37

Beriem si od jednej dievčiny fľašku s vodou, spomalím a potiahnem si niekoľko glgov. Fajn. To stačí. Do mesta sa beží nejako lepšie; možno je to spôsobené miernym sklonom cesty, alebo miernym vetríkom do chrbta?

V protismere sa valí zdanlivo nekonečný zástup bežcov. To nás dnes je! Sme asi na jedenástom kilometri, keď pred sebou vidím postavu s nezameniteľným štýlom behu. Ahoj Andrejka (Walterová). Ahoj, len makaj, Dag (Úlehla) je pred tebou, radí mi. Nech je. Mám sa pripojiť k Andrejke? Je to trošku pomalé, radšej pôjdem. Tak Ahoj...

V značne „zriedenom“ húfe bežíme ďalej, do centra mesta; pred Manderlákom doprava, pri pošte by mal stáť Mišo Holík, presúvam sa na ľavú stranu cesty a pozerám na chodník. Tam je. Ahoj Mišo! Ahoj, dobre, že si sa ozval, vraví, ináč by som ťa v tom húfe nezbadal.

Čaká nás menej príjemné behanie po dlažbe

a kockách cez Staré mesto; v podstate okolie nevnímam, dávam pozor, aby som sa nepotkol; na Panskej ulici beží dievčina s nápisom na tričku „húrka“.

Čo to je - prihováram sa jej - čo je to „hurka“ viem, ale toto...To je tiež jedlo, vraví. Ale aké, zostalo pre mňa tajomstvom. Zaujímavá epizóda sa udiala pred Hviezdoslavovým divadlom na Panskej; dáma (zrejme doma nosí nohavice) z páru bežcov v zelených tričkách, dôrazne volala na muža; musíš pridať! Nemám to ľahké, obrátil sa chlapík na mňa. Ak žena vie niečo lepšie ako chlap, nedá sa s ňou vydržať, poznamenal som. Oná dáma sa na mňa zlostne pozrela, ale sekírovala svojho chlapa naďalej. Boh vie, ako to dopadlo...

Vrátili sme sa okolo SND a pred Mostom SNP pred výbehom na cestu popri Dunaji je

15. kilometer (23:59), 1:12:36

Zatiaľ je to „v norme“, aj keď ten beh po rôznom povrchu nebol najrýchlejší. Znova som sa dostal do rovnomerného tempa, keď moju pozornosť zaujal muž v žltej vetrovke so známym štýlom behu; keď som prišiel bližšie, zistil som, že je to Slavko Ganaj, vojenský kaplán z Kuchyne, s ktorým občas spolu behávame.

Ahoj Slávko. Ahoj, som rád, že sme sa stretli, vraví. (Nie som si celkom istý, či je naozaj rád). Bežíme teda spolu a debatujeme, pokiaľ nám to dych dovolí. Len choď dopredu, ponúka ma Slávko. Prosím ťa, som rád, že sa udržím s tebou, vravím.

Keď som sa na Slávka dotiahol, podvedome zrýchlil, čo je úplne bežný jav. Totiž, podmienkou úspechu vo vytrvalostných disciplínach je nasadiť správne, trvale udržateľné tempo. Ak zvolí pomalšie tempo, dosiahne slabší čas; toto bol zrejme tento prípad. Je to stále lepšie, ako keď sa začne rýchlo, vtedy to môže skončiť žalostne. Na to, aby to bežec zvládol, sú potrebné skúsenosti a čas...

Výbeh na Starý most nie je príjemný, stúpanie je mierne, ale spomalí to. V Sade Janka Krála konečne (!) vidím známu postavu: Daga Úlehlu. Pozdravíme sa a pomaly sa posúvam ďalej, ťažko sa mení tempo pred koncom preteku. Aj ja by som bol rád, keby už bol koniec. Je tu 18. kilometer; Slávkovo tempo je pre mňa prirýchle, spomaľujem, Slávko ide pomaly dopredu, na 20. kilometri má náskok asi 20 metrov.

20. kilometer (25:34), 1:37:22

Posledný úsek je pomalší, prejavujú sa tu stúpania a ostré zmeny smeru behu, ale už je to len kúsok do cieľa. Ešte výbeh na most a mierime pred Euroveu; Slávko je asi 30 metrov vpredu.

Cieľ 1:42:51 (BT), 1:42:00 (NT)

Som spokojný, hlavne s behom, ale aj s počasím. S oblečením som to trošku prehnal, potil som sa a nestačil som si utierať oči, kam mi stekal pot. Pekná medaila. Jano Hazucha už stojí v priestore za cieľom, blahoželáme si navzájom. Voda, jablká a rožok a idem do šatní s nádejou, že tam nájdem svoje veci. Boli všetky a boli v poriadku. Umyjem si aspoň tvár a hurá a pozrieť na dobiehajúcich bežcov.

V kategórii M60 som skončil na 9. mieste; o umiestnenie mi nejde, ani ísť nemôže, pretože v tejto vekovej kategórii bežia borci až o 17 rokov mladší, s tým sa nedá nič robiť. Jano Hazucha, ktorý je len o rok mladší bol necelú minútu a Slávko Ganaj necelé tri minúty za mnou.

V polmaratóne zvíťazil (ako sa aj čakalo) Tibor Sahajda v slušnom čase 1:05:25, až tri minúty za nim dobehol G. Horváth z Maďarska a potom v tesnom slede Urban, Hladík a Csiba...

Vari aj preto boli časy v maratóne slabšie ako v iné roky, lebo najlepší Slováci bežali polmaratón.

Akí boli maratónci?

Keď som sa trošku spamätal, tak som išiel obzerať maratón. Je už 11:20, do cieľa sa hrnie len sila polmaratóncov, majú to skoro za dve aj pol hodiny a maratónci nikde...

Vzrušenie spôsobil mládenec v tmavom, ktorý svižne zbehol z mosta a trielil k cieľu. Tak ten to dá okolo 2:30. Ako sa neskôr ukázalo, nebol to maratónec, ale posledný člen maratónskej štafety Petrovics Alex (Adidas runners Budapest), ktorá to dobehla za 2:30:11.

Na prvého maratónca sme si museli počkať ešte sedem minút kým sa Slawomir Gawlik (2:37:17, PL) dostal do cieľa a za ním prekvapujúco (aspoň pre mňa) Rasťo Kalina z Rajca (2:40:04). Príjemne ma prekvapil Tomáš Kopčík (až hen z Trnavy), ktorý to dal za 2:42:48, a skončil prvý v M50. „Pefo“ skončil síce druhý v M50, ale ten nemohol byť rýchlejší, lebo bol vodičom na 3:00 (2:58:47).

Pomaly som sa vybral smerom k mostu SNP, sledujúc dobiehajúcich maratóncov. Prebieha Marta Hancková (bude to pod štyri, volám na ňu, 3:45:54).

Na 36. kilometri si to svižne beží Eva Seidlová (4:13:36; 1./Ž60), nevidieť na nej že už má za sebou toľký kus trate, za ňou (tiež svižne) beží a dokonca komunikuje Ivetka Kamenská (4:19:56; 3./Ž50), kde sa to v tých ženách berie?

Čo mi tu chýba? Predsa eN. Asi má na tento maratón ťažké srdce, lebo na „našej“ webovej stránke tento maratón nebol ani len v „kalendári“...

A kto nechýba? No predsa Šaňo Simon (5:03:11), ktorý síce prišiel o „funkciu“ prezidenta SZM, práve zásluhou eN, ale maratóny váľa s chuťou ďalej.

Čo na záver?

Jednoznačne vyjadriť obdiv Pukalovičovmu tímu, aj dobrému počasiu. Podujatie sa naozaj vydarilo. Čo by sa dalo zlepšiť? No určite odber batožín. Prečo by ich nemohli bežci ukladať na kopu (ako v Madride) a počas behu by to devy roztriedili...

Alebo: prečo nepridať aj vekovú kategóriu M70? Ceny byť nemusia (ani v Budapešti nie sú), ale vyhodnotiť ju samostatne. To by bolo fajn...