zdroj: https://resultater.copenhagenmarathon.dk/.

Vilko Novák Svetobežný

40. Telenor Copenhagen marathon, nedeľa, 19. 5. 2019

(alebo behanie v labyrinte ulíc Kodane)

Pravdou je, že jubilejné preteky mám rád.

Jubileum je predsa len príležitosť na oslavu (niekedy aj na zaplakanie), ale nie je to jav každodenný, ani každoročný. A tento maratón má byť štyridsiaty. Nie, že by sme doma na Slovensku nemali aj staršie (a to samozrejme nehovorím o tom košickom, ktorý je najstarší), ale aj iné sú zaslúžilé, napríklad „kysucký“; škoda, že tie ešte staršie ako Považský, Malokarpatský zakapali. Taký je už život, bez peňazí a obetavých funkcionárov to nejde...

V Kodani sa im zdá sa darí,

keď dobehli až k „štyridsiatke“, sponzor Telenor je bohatý a behanie je v móde. Pravdu povediac, nikdy som Copenhagen marathon, (ako ho volajú) neplánoval. Nevidel sa mi byť dosť atraktívny. Je to predsa na rovine (čo je pre maratónca dobré), ale na druhej strane, my čo sa maratónmi neživíme, potrebujeme niečo navyše; atraktívnu lokalitu.

Nie, že by Kodaň nebola pekné mesto, to nie, ale je podľa mňa predsa len trošku fádne. Navštívil som ho viackrát, ale ako cieľ zájazdu sa mi nevidelo dosť výstavné. Nemá ani ten štandardný hrad nad mestom.

Keďže tam však dočasne žije dcéra s rodinou, tak sme si povedali prečo nie? Zabijeme dve muchy jednou ranou: aj návštevu odbavíme, aj si zabehneme, však až aké hrozné vari to behanie po placatej Kodani nebude... Hrozné to nebolo, ale ako sa dočítate, ani jednoduché.

Nedeľa, 19. mája, 7:30

Pomaly sa poberáme z nášho dočasného bydliska na ulici Vesterlede, v severnej časti viac ako polmiliónového mesta Copenhagen (v preklade obchodný prístav) a po našom Kodaň. Je zamračené, teplota asi 12 °C. Podľa predpovedí Dánskej meteorologickej služby má byť celý deň zamračené, maximálna teplota 18 °C, bez dažďa.

Bude to dobré, vravíme si s Paľom Hajdukom,

členom našej mini výpravy, ktorú tvorí moja manželka Katka, ja a Paľo. Ja som však opatrný, viem ako môžu byť predpovede nepresné a som pripravený na všetko, aj na dážď. Na to mám nepremokavú vestu, keby niečo...

Všetko som si premyslel počas ranného rozjímania na toalete (ešte šťastie, že u dcéry ich majú viac), pretože ranné posedenie na tomto mieste je dôležitou súčasťou prípravy na beh zvaný maratónsky...  Kto to nezvládne, má problém: v oblasti štartu a cieľa sú toalety obkľúčené davom potenciálnych maratóncov...

Pochodujeme na stanicu mestskej dráhy, ktorá je podobná ako v Berlíne S-Bahn, ba aj sa vola S-tog (čo znamená to isté ako v nemčine) a stanica sa volá Svanemoellen, čo je vraj v preklade „Labutí mlyn“. Karty na mestskú dopravu máme „nabité“ dánskymi korunami, jedna cesta stojí v prepočte niečo cez tri Eurá, kartičku priložíte k čítačke s nápisom „ingang“ (a po výstupe ju priložíte k čítačke nadpísanej „udgang“. A je to.

Sme rozhodnutí vystúpiť na stanici Dybbelsbro a odtiaľ pešo po moste do oblasti štartu. Nebolo to také jednoduché, pretože informácie o tom, kde je štart a ako sa tam dostať boli kusé a nepostačujúce. Na schémach bolo síce rozloženie šatní, štartu, cieľa ale nebolo jasné kde to vlastne je... Organizátori síce rozosielali informáciu „how to reach the starting area“ elektronicky deň pred pretekom, ale ja som sa k tomu nedostal.

Som nervózny.

Je to tak pred každým maratónom; telo vie, že dostane zabrať a potichu protestuje stavom, podobným tréme. Aj Paľo sa mi zveruje, že je nervózny a má obavy. To vieš, vravím mu, ako kedysi poznamenal náš kamarát zo zemí koruny českej pán Zdeněk Kopecký:

Nikdy nevieš, kedy ťa dostane. Je to tak, ale keď sme ich odbehli vyše stovky a nikdy nevzdali, tak vari ani dnes...  Nezabúdaj vravím, že nikdy sme neboli tak starí ako sme dnes a únava materiálu robí svoje. No uvidíme...

Na stanici Svanemoellen bolo hodne ľudí a medzi nimi množstvo tých, ktorí išli na maratón. Ako sme to zistili? Jednoducho. Pri registrácii bola súčasťou výstroje (okrem trička, štartovného čísla) aj biely gumený ruksak s logom maratónu, na ktorý sme si nalepili štartovné číslo a dali do neho svoje propriety. (Mimochodom; registrácia bola v hale zvanej Spartahallen.) Sparta je názov klubu, ktorý organizuje onen maratón; toto miesto je dosť vzdialené od centra a je úplne inde ako štart a cieľ preteku). Vráťme sa na stanicu Svanemoellen; množstvo bežcov a bežkýň boli vybavení (tak ako aj my) bielym ruksakom.

Tak teda ideme dobre, vravíme si s Paľom. Lenže celá spoločnosť sa zrazu zdvihla (ani neviem na akej stanici to bolo) a vychádzala z vlaku. Poďme za nimi vraví Paľo. Nedbám, vravím a tiahli sme s davom kamsi...  Ukázalo sa, že do metra, ktoré vedie na druhú stranu prístavného kanála, smerom na Christianiu. (Tí mazanejší vedia, že Christiania je niekoľko desaťročí existujúca časť Kodane, kde žijú bezdomovci, hippies a všelijaká divná spoločnosť, ktorú chcelo mať mesto pod kontrolou na jednom mieste, ale tá kontrola vraj dobre nefunguje).

Podľa metódy známej z vojny “rob to čo ja“ sme s húfom došli do oblasti štartu a cieľa. Času dosť, nie je ani štvrť na deväť; no a štart je naplánovaný na 9:30, takže máme času a času...

Janka a Jožo(Sedlákovi)

sú maratónski manželia z mestečka Revúca, ktorí nás oslovili, počujúc rodnú reč, keď sme s Paľom pochodovali smerom k šatniam, aby sme zistili, ako to tu majú vlastne zorganizované. Veľmi jednoducho. Na bielom ruksaku mal každý nalepené svoje štartovné číslo, ktoré odovzdal do prístrešku kam kde bol označený interval čísel (napr. 4500- 5000), ja som mal štartovné číslo 4581; pri prevzatí bola otázka sekúnd dostať ho späť; mali ich už zoradené a fungovalo to. Kedy na túto jednoduchú metódu prídu v Bratislave?

Vráťme sa k tomuto príjemnému páru:

Ako sa ukázalo, obaja sú skúsení maratónci (tento rok je to už ich tretí maratón) a tak sme ohovorili početných spoločných známych zo Slovenska; dúfam, že sa im doma nečkalo.

To počasie nie a nie sa držať predpovedí malo byť predsa zamračené...

Čas bežal a počasie sa menilo a otepľovalo, okolo deviatej sa na nás usmialo slniečko a začalo pripekať. Hm...  Čo na seba? Nezamračí sa zase, ako predpovedajú dánski meteoveštci?

Je asi 20 minút do štartu, treba sa rozhodnúť, čo na seba. Trenírky sú jasné, ale čo hore? Ja som konzervatívny. Tenké tričko s krátkymi rukávmi a tielko. V najhoršom prípade niečo z toho vyzlečiem. Ak by pripekalo, tak na hlavu musí vystačiť čelenka, zatiaľ si ju dávam za trenírky. Už teraz mi je teplo a to by nemalo. Pred štartom musím pociťovať mierny chlad, potom je to dobré... 

No čo už, kocky sú hodené.

Postavili sme sa do húfu stojaceho pod tabuľkou 3:50, sme optimisti. Zaujímavé je to, že bežci (a bežkyne) dostávali pridelené čísla podľa toho, kedy sa prihlásili a každý sa postaví tam, kde si myslí, že je jeho miesto, podľa očakávaného cieľového času. To neplatí o elitných bežcoch, ktorí musia spĺňať určité, organizátorom stanovené limity a sú vpredu, aby sa im začal čas počítať „vod výstřelu“.

Štartovný portál je asi 100 metrov pred nami, vedú sa tam nejaké prejavy v dánčine. Mimochodom, dánčina je jazyk na počutie podobný nemčine s maďarským prízvukom (ako vraví náš Broňo). Písanému slovu sa zhruba rozumieť dá, však je to anglosaský jazyk, ale hovorené slovo je pre mňa nepochopiteľné. Zaznieva dánska hymna v podaní altu a zaznie výstrel...

Štart!

Tak konečne. Tam, kde stojíme sa nič nehýbe. Janka a Jožo sú kdesi inde, pred štartová nervozita nás rozdelila. Ani sme sa nestačili rozbehať, ale to by nemal byť problém, na to budú stačiť prvé kilometre preteku. O nič nejde, len treba dobehnúť.

Ja dobehnem, to nemám strach, vraví Paľo, ale malo by to byť pod „päť“ hodín. Za dve hodiny zabehnem polmaratón a potom už môžem aj chodiť, vraví. Limit je šesť a pol hodiny, nikde to nie je napísané explicitne, ale našiel som informáciu, že posledných bežcov očakávajú o 16:00, oznamujem. Teda, pod „päť“ by som to aj ja rád dal,. Začnime spolu a potom sa uvidí, navrhujem. Dobre, vraví Paľo.

Začíname klusať, portál prebieham asi 3 a pol minúty po výstrele, stláčam stopky. Tak, a sme v tom...

Bežíme pomaličky, obklopení množstvom dievčat, ktorých tu beží viac ako tretina (0,36% všetkých štartujúcich), ktorých bolo 11497. Kde ste Slovenky?

Paľo beží vedľa, občas prehodíme nejakú pozitívnu kritiku na okolo bežiace blonďavé dámy; predsa je to krajší pohľad ako na nejakých vychrtlých chlapov.

Nebeží sa mi ľahko, mám nejaké ťažké nohy; to asi preto, že som sa nerozbehal, ono to po pár kilometroch povolí, utešujem sa. Bežíme po moste cez prístavný kanál; máme za sebou prvý kilometer (skoro jednu štyridsatinu maratónu máme za sebou), čas asi 6:30, to nič nehovorí, uvidíme ako ďalej. Kde bude to „ďalej“ neviem. Dostali sme schémy trate, vyzerá to na jeden veľký a druhý menší okruh, ten druhý sa pôjde v podstate dvakrát. Však vždy bude niekto vpredu nezablúdim.

Asi tretí kilometer, občerstvovacia stanica,

trošku vody by mi nezaškodilo. Máme na výber: v pohároch je voda a „energy drink“ od vody sa takmer nelíšiaci. Dám si teda energy drink.

Postavím sa bokom, aby som sa neoblial a pokračujem ďalej. Je teplo! A čo špongie s vodou? Nie sú, malo byť predsa zamračené. Už teraz sa potím; čo bude ďalej? Kde je Paľo? Nevidím ho, nečudo, je tu hustý zástup, možno ma počká. Niet ho. Pozerám na hodinky, je asi 25 minút od štartu, pomaly by tu malo byť 5 kilometrov. Obzerám sa okolo, kde to som, nič známeho mi to nepripomína, bežíme okolo radu domov.

Konečne mám za sebou piaty kilometer

Čas? Pozerám na hodinky; no hrôza! Ubehol som 5 km za 28:11 (a to som netušil, že to bude môj najrýchlejší päťkilometrový úsek). Nohy ťažké, už by mali byť rozbehané, niečo nie je v poriadku. No, uvidíme. Utieram si pot z čela a očí, bežím ako lazár. Snažím sa rozptýliť pohľadom na okolie, ale sú tu rovnaké, fádne ulice. Tak predsa niečo známeho! Je tu pevnosť zo 17 storočia, zvaná „kastelet“, niečo podobného ako je leopoldovská pevnosť. Za ňou na brehu mora, ktoré nevidíme, je známa soška morskej víly.

Prebiehame desiaty kilometer (28:16), 56:28

Začínam sa obzerať, kam by som si mohol odskočiť...  Toalety som nevidel, tak pozerám na nejaký parčík. Áno je tu. V lepšej nálade pokračujem ďalej, ale tempo je rovnako biedne. Nohy sú ťažké. Inokedy po 10. kilometri klusám ľahučko, ale teraz...  Urobil som kdesi chybu?

Pred dvomi týždňami som bežal polmaratón tlmačský, veľmi dobre; no a po troch dňoch rovnako ľahko osmičku, „Beh Sliačskym chotárom“. A odvtedy nič. Tieto preteky by nemali predstavovať problém. Asi indispozícia, alebo strata formy, čosi také. Proste, nejde to.

Nie je to Jožo Sedlák? Pozerám na známu figúru pred sebou, sme asi na 13. kilometri. Ahoj Jožo, kde je Janka? Tu som, tu som, ozýva sa zozadu. Vieš, dohodli sme sa, že dnes dobehneme spolu, takže ideme pomalšie. Dobre, nech sa vám darí. Pomaly sa vzďaľujem...

A tak sa posúvam ďalej, predbiehajúc ešte pomalších ako som ja, nevediac, kade vlastne ideme, vari to dnes len dobehnem, vravím si.

Tak predsa si ma dobehol,

ozýva sa Paľov hlas. Sme asi na 19. kilometri. Ani som ho nezbadal. Pozerám sa na asfalt, myslím na vytúžený (ale žiaľ hodne vzdialený) koniec preteku a takmer nevnímam okolie. Nemám z behu pôžitok, je to obyčajná drina. Ako sa cítiš, pýtam sa. Ale dobehnem to, vraví. V to dúfam aj ja, budem rád, keď to budem mať za sebou. Ideš so mnou? Nie pobežím svoje, vraví.

Dvadsiaty kilometer (1:53:45), polmaratón (2:00:25)

To teda nie je žiadna sláva myslím si. Kontrolujem sa, ako na tom som. Nič ma nebolí, silne sa potím, nevládzem zrýchliť, ale na chodenie to nie je, pomaly bežať vládzem. Ak vydržím do tridsiateho kilometra, bude to dobré. Interval medzi polmaratónom a tridsiatym kilometrom je zvláštny; bežec toho už má dosť ale do konca maratónu je ďaleko.

Tridsiaty kilometer ( 2:53:47)

Je mi naozaj teplo a som oškvrčaný ako „špekáček“. Na úpal to nie je, lebo smer behu sa stále mení, takže slnko svieti každú chvíľu na inú časť hlavy. Je však pravé poludnie a tieňa je málo. Pozerám sa, kde by sa dalo vyzliecť jedno tričko. Prebiehame cez park, sme asi na 33. kilometri, to je to pravé miesto.

Vyzliekam si propylénové tričko s krátkym rukávom a nechávam si tielko. Hneď sa cítim lepšie. Diváci so záujmom sledujú môj striptíz. Tielko si ale beriem so sebou. Sprevádzalo ma už mnohými maratónmi, nenechám ho predsa v ďalekej cudzine, budem ho držať v ruke a utierať si ním pot, hojne stekajúci do očí.

Pomalý beh po neznámych uliciach pokračuje, líši sa len tým, že som čím ďalej tým pomalší. Medzi 30-35 kilometrom mi to trvalo neuveriteľne dlhých 33:34 minút, ale medzi 35-40 kilometrom už 34:46 minút!

Konečne štyridsiatka (4:02:46)

A známe terény; bežíme popod modernú operu a supermodernú Kráľovsku knižnicu, po ľavej strane máme konečne vodu; je to prístavný kanál; na jeho druhej strane nás po dvoch kilometroch konečne čaká cieľ.

Škoda, že trať maratónu neviedli viac po nábreží; to by bolo o inom. A okrem toho, tam pofukuje vetrík, nemuseli by sme sa smažiť vo vlastnom pote ako počas kľučkovania v mestskom labyrinte.

Ale ešte predtým sa rozdáva Red bull. Pretože topiaci sa aj slamky chytá, aj ja si jeden dám, dúfajúc, že mi dá krídla. Viem, že nedá, ale je to už jedno, koniec maratónu sa blíži.

Ešte výbeh na most (tadeto sme v opačnom smere bežali po štarte) - nejde to a nejde. Skúšam chodiť, ale po desiatke metrov predsa len pobehnem, bežať stále vládzem (ak sa to dá vôbec nazvať behom), len je to pomalé...

Národ bežecký ma predbieha, ale nech, tam, za mostom je cieľ, ten dosiahnem, aj keby som to mal dôjsť štvornožky. Na beh štvornožky nedošlo, dokonca som sa pokúsil zrýchliť. Áno. Tam, niekoľko stovák metrov pred nami je

Cieľ (4:17:38)

Však bolo na čase. Stláčam stopky, pozerám na čas, aj keď dôležitý nie je. Hlavne že som v cieli!

Pekná (naozaj) medaila, fľaša vody (nechcem), nejaké tyčinky (nemám chuť) a idem si vybrať gumený batoh. Dostanem ho ihneď. Odchádzam si sadnúť tam, kde sme sa s Paľom dohodli, na múrik.

Medzitým si dám „hot chocolade“ ako tu volajú naše kakao, potom na Coca – colu, pchám sa nejakými koláčikmi, striedam to s kúskami banánu, sadám si a pozorujem prichádzajúci národ bežecký. Dostali zabrať, to je pravda. Však aj ja som si užil. Nebol to dobrý pretek.

Neviem, neviem, kedy sa mi stalo, že som bol počas maratónu taký nemožný. Proste nevládal som! Prečo? Neviem. Nič takého, čo by to mohlo spôsobiť som nerobil. Ale som tu a to je hlavné.

Sedím na múriku pred šatňami a je mi dobre.

Ešte tak pivo keby som mal. Pivo (nealkoholický Erdinger) tu je, ale treba stáť v rade a to sa mi nechce. Však „doma“ máme v chladničke Tuborg, v porovnaní s našimi pivami nič moc, ale pivo to je... 

A už je tu aj Paľo. Tu som, prihlási sa. Fajn. Ako? 4:49:21. Paľo mi povedal trošku inú cifru, tú čo mal na stopkách. A nevidel si Janku a Joža? Videl, dobehli dve minúty predo mnou. (Nebola to pravda, Sedlákovci dobehli za ním v čase 4:52:21, samozrejme ruka v v ruke, alebo lepšie rúčka (Jankina) v ruke (Jožovej)).

Tak sme skoro všetci, choď do šatne, a pôjdeme „domov“. Tentoraz je cesta domov cesta krásna, lebo nemusíme bežať, ale si vykračujeme po nábreží, stále sa opaľujeme a smerujeme na S-tog, ktorý nás odviezol až na stanicu Svanemoellen. Nešli sme rovno domov, ale zastavili sme sa na pláži, kde sa napriek studenej vode otužilí Dáni, Dánky a ich omladina kúpu.

My sme sa síce nekúpali, ale sme sa brodili studenou vodou až po trenírky. Pomôže to utlmiť prípadné zápaly. Po príchode som dostal vynadané, vraj čo som sa neozval, lebo už nás videli prinajmenšom ležať v jarku (takých veru bolo... ), alebo oddychovať v nemocnici. (Nesplnilo sa im to). Bolo skoro 17:00...

Aké to teda bolo?

Ako pre koho. Pre mňa ťažké. Už dávno sa mi nepodarilo sa tak vytrápiť od samého začiatku maratónu. Nakoniec (však to poznáte) maratón nie je žiadne „peříčko“ a aj ten najvydarenejší maratón dá zabrať. Ale, ak sa trápim už od začiatku a cítim, že to nejako nejde, tak to vyzerá na ťažký maratón. Dostal som zabrať.

Ale, celá sláva mala osobitnú pointu, ktorá prišla na rad až večer, keď sme sa so zaťom išli pozrieť na výsledky. Na obrazovke počítača to bolo čierne na bielom: Vekovú skupinu M75-79 som vyhral!

Zaujímavé na celej veci je to, že som vyhral len 17 sekúnd pred Talianom Vittoriom Crescentinim, ale o 18 minút pred Erikom Tringsoe z Dánska. Bolo nás (v M75) deväť. Skrátka, bola to „tesnotka“, s takým malým rozdielom sa na maratóne málokedy vyhráva.

A ako som zistil s kinematogramu, na rozdiel odo mňa, ktorý som ku koncu spomaľoval, Vittorio zrýchľoval. Ale nedostatočne na to, aby ma urobil.

1. Vilko - 40. Telenor Copenhagen M. Kodaň, 19. 5. 2019 (split +16:48)

5km

10km

15km

20km

25km

30km

35km

40km

42195

0:28:11

0:56:26

1:25:13

1:53:45

2:23:18

2:53:47

3:27:21

4:02:06

4:17:38

28:11

28:15

28:47

28:32

29:33

30:29

33:34

34:45

15:32

5:38

5:39

5:45

5:42

5:55

6:06

6:43

6:57

7:05

2. Vittorio - 40. Telenor Copenhagen M. Kodaň, 19. 5. 2019 (split +15:45)

5km

10km

15km

20km

25km

30km

35km

40km

42195

0:28:19

0:56:50

1:25:45

1:54:35

2:23:54

2:55:24

3:29:50

4:04:00

4:17:55

28:19

28:31

28:55

28:50

29:19

31:30

34:26

34:10

13:55

5:40

5:42

5:47

5:46

5:52

6:18

6:53

6:50

6:20

Pocit? Napriek víťazstvu nie som sebou nadšený. Nebol to pre mňa najlepší maratón. Ale vďaka Najvyššiemu za to. Som živý (zatiaľ) aj zdravý, tak čo?

Širší pohľad na maratónovanie v Kodani

Nechcem tu opisovať výsledkovú listinu, ale aspoň víťazov spomeniem. Zvíťazil (ako ináč) Keňan Kibet – Limo (2:09:54), druhý bol tiež Keňan, ale aspoň s iným priezviskom: V. Kiplimo (2:11:04). Medzi ženami dobehla prvá Etiópčanka s pozoruhodným menom Etalemahu Zeleke Habtewold (2:29:29). Boli to dva preteky; tí z okolia priekopovej prepadliny v Afrike ( jeden pretek) a tí ostatní.

Ale poďme na Slovákov trápiacich sa ďaleko od rodnej hrudy. Bolo nás desať. Najlepšie zabehol M. Dornák (3:11:12); medzi maratóncami bola aj šarmantná právnička Nikolka Molnárová (JOJ running team),

ktorú sme stretli v lietadle. Dobehla v čase 4:16:20 a ohlasy na ňu sledoval aj Paľo na facebooku. Páčila sa mnohým!

A čo bratia Češi? Bolo ich 14, teda viac ako nás, ale ich najlepší (bežiaci za divnú firmu Helsingborgs lasarett) M. Chytil to zabehol za 3:19, teda horšie ako náš borec. A keď uvážime, že ich je doma dvakrát viac ako nás, tak nás bolo relatívne viac ako Čechov...

A čo maratón ako taký?

Organizácia (až na problémy s identifikáciou miesta a dosiahnutia štartu a cieľa pred pretekmi) veľmi dobrá. Čo mi vadilo bolo, že sme sa motali po mestskom labyrinte a tí cezpoľní zrejme (tak ako aj ja) nevedeli, kade vlastne bežia. Spoliehali sme sa na to, že už len niekto bude pred nami.

Kodaň je mesto síce výstavné, ale nemá výraznú dominantu (ako napr. Praha, Bratislava, Budapešť) a teda oko sa nemá čoho chytiť. Neviem, prečo nevyužili nábrežia, veď behať po morskom pobreží je atraktívne a trošku by aj pofúkalo. Dá sa sem letieť z Viedne a mestská doprava funguje.

Takže: Hor sa do najstaršieho kontinuálne fungujúceho kráľovstva na svete, do kráľovstva Dánskeho!

V, Novák, Bratislava, 23.5.2019.