|
|
|
|
|
Foto N – Tomáš Benedikovič Ľubomír Okruhlica aj v penzijnom veku odbehne týždenne priemerne 85 kilometrov. V nohách má desiatky maratónov a ultrabehov (beh dlhší ako maratón) a tvrdí, že svojím spôsobom je od behu závislý. Roky pracuje ako riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislostí a v rozhovore vysvetľuje, či je závislosť od pohybu dobrá, ako sa k nej dá prepracovať či ako môže pohyb pomáhať pri liečby závislostí. Tiež rozpráva o tom, čo spôsobujú hormóny vyplavujúce sa pri športe a že pri rôznych druhoch športov sa produkujú rozličné hormóny.
Ste závislý od behu? Každý človek by mal byť a aj je závislý od pohybu a od jedla. Od behu som závislý zo zdravotného hľadiska. S vekom sa zvyšuje riziko ochorení pohybového aparátu alebo stúpa krvný tlak. Kompenzujem si to behom. Z medicínskeho pohľadu však nie je závislosťou, ak človek vykonáva činnosť, ktorá ho udržiava v dobrom zdravotnom stave. Závislosť je to vtedy, keď človek začne zvyšovať dávku tak, že mu začína narúšať zdravie či ďalšie aktivity. Koľko kilometrov za týždeň odbehnete? Ak sa pripravujem na nejaký organizovaný beh, je to viac ako v regeneračnom zimnom období. V priemere odbehnem 85 kilometrov za týždeň, pred akciou aj 120 kilometrov. Bolo obdobie, keď som odbehol aj 160 kilometrov za týždeň. Je však dôležité, aby beh nezasahoval do pracovných a rodinných povinností. Hovoríte, že pokiaľ nám šport prospieva, nejde o závislosť. Čo však v prípade, že niekto chodí dvakrát za deň do fitka? Je to diagnóza? Klasifikovaná diagnóza nie, je to však prejav duševnej poruchy. Keď niekto začne nadmerne športovať, aby mal nízku váhu a dostane sa na podváhu, ide o zdravotne rizikové parametre, aj keď človek má pocit, že by mal vynakladať väčšiu fyzickú aktivitu a ešte menej jesť. O akého človeka typicky ide? Napríklad medzi bežkyňami na dlhšie trate sú také, ktoré majú isté príznaky mentálnej anorexie. Známym prípadom je napríklad česká biatlonistka Gabriela Koukalová, ktorá chcela byť aj vďaka športu akceptovaná trénermi a rodičmi. Boli štúdie a je vysoko pravdepodobné, že medzi rekreačnými bežcami na veľkých maratónoch veľká časť z nich používa doplnky, ktoré sú medzi profesionálmi zakázané a považované za doping. To svedčí o tom, že majú nejakú poruchu osobnosti a človek to preháňa, aby si kompenzoval nejaké iné problémy.
Aký je rozdiel medzi klasickou látkovou závislosťou a závislosťou od pohybu? Pohyb je prirodzený, no momentálne sa ľudia nehýbu toľko, na koľko sú naprogramovaní. Čiže človek pohyb potrebuje prirodzene, aby organizmus normálne fungoval po telesnej aj psychickej stránke. Pri látkových závislostiach nejde o látky, ktoré sú nevyhnutné k životu. Keď sa narodíme, nemáme potrebu piť alkohol. Až potom sa to obracia a často počuť, že „keď si vypije normálny človek, nemá problémy“ a je diskriminovaný, keď je abstinent. Pritom abstinencia je normálny stav. Ilustračné foto N – Peter Kováč Keď dva-tri dni nešportujem, som nervózny. Keď si zašportujem, zrazu mi je lepšie. Ide o absťák? Dva-tri dni je presne čas, ktorý sledujeme aj u väčšiny závislostí, ktoré pôsobia na opiátové receptory. Napríklad aj pri alkohole je účinok aj cez opiátový systém. Po náhlom prerušení pravidelného pijana sú prvé dva-tri dni kritické. Potom sa systém adaptuje na nižšiu úroveň. Pri pohybovej aktivite sa okrem dopamínu stimuluje produkcia endorfínov, čo sú endogénne opiáty, sú prirodzené a organizmus ich potrebuje. Vďaka nim športujúci ľudia nie sú precitlivení na bežné poranenia či štuchnutia. Keď človek pravidelne športuje a má prestávku, prichádza k deficitu normálnej hladiny endorfínov. Ide o stav zvýšeného nervového podráždenia. Hladina endorfínov by mala byť vyššia a pohyb je prirodzený spôsob, ako sa udržiava. Čiže keby som tri týždne vydržal bez športu, už mi tak nebude chýbať? Po psychickej stránke nebude, začne sa strácať pocit túžby, človek sa adaptuje. Z telesného hľadiska to však nie je dobrý stav. Absťáky od pohybu, to musí znieť super ľuďom, ktorí sa chcú hýbať, no nechce sa im začať. Ak by človek dnes začal športovať, ako dlho bude trvať, kým sa dostane do stavu, že bude mať absťáky? Môže to trvať týždne. Prvé dni zmeny v pozitívnom smere, to je boj, hovorím to aj pacientom, ktorí začínajú abstinovať. Môžeme to obdobie uľahčiť psychoterapiou a liekmi, ale postupne sa adaptujeme na normálny život v abstinencii. To isté platí aj pri tejto zmene. Pokiaľ ide o navodenie závislosti od pohybu, záleží aj od dávky a aké má človek genetické predpoklady.
Foto: FaxCopyPro Treba sa obávať, keď človek na pocit uspokojenia po športe potrebuje stále väčšie a väčšie dávky? Áno, je to jeden z typických príznakov pri užívaní drog. Samotné zvyšovanie dávky pohybu nestačí na označenie človeka za závislého, aj keď je to veľmi pravdepodobné. Treba splniť aj predpoklad, že to človeku začne škodiť aj v iných smeroch, začne zanedbávať povinnosti a radšej pôjde športovať ako sa venovať práci alebo rodine. Aj preto to však nie je diagnóza, ale skôr problém, ktorý si kompenzuje, a mal by ho začať riešiť. Môžu byť športovci závislí od dosahovania cieľov? Veľmi veľa mojich známych skončilo s behom, keď sa prestali zlepšovať a keď ich začali mladší predbiehať. Šport treba mať ako životný štýl a pokračovať v ňom bez ohľadu na to, že sa časom nebudem zlepšovať. Je to vec postoja, či vždy treba vyniknúť a stále sa zlepšovať alebo… Je to trochu sprofanované, ale poviem to: cesta je cieľ. Opakovane mi to napadne, keď si idem zabehať a predbehne ma dáma s nadváhou. Mám radosť z tréningu a poteší ma, keď sa dobre umiestnim na nejakej súťaži. Jednorazové uspokojenie u mňa však nevyváži to, že by som bol týždeň bez pohybu. Nevieme endorfíny do tela dostať umelo? Napríklad tabletkou? Nedá sa to. Sú štúdie, trochu inak zamerané, kde sa atlétom dávali lieky proti bolesti s malým obsahom opiátov, aby boli schopní prekonávať bolesť. To však nie sú endorfíny, pretože tie si telo tvorí samo. V porovnaní s tým, čo sa dá užiť umelo, ide o desať- až stonásobne vyššie dávky. Opiát, či je endogénny alebo umelo dodaný do organizmu, každý pôsobí len na určité množstvo receptorov. Ak ich je nedostatok, prestáva účinkovať. Neviem si teda do žily pichnúť endorfíny a navodiť si pocit, že som práve dobehal? Odpoviem vám na to inak, výskumom jedného kolegu zo Ženevy. Pri ľuďoch závislých od heroínu pravidelnou fyzickou aktivitou prišlo ku kompenzácii abstinenčného stavu. Hypotéza je, že opiáty, ktoré vyvolávajú pocit uspokojenia vo forme drogy, boli nahradené endogénnymi opiátmi – endorfínmi. V druhej skupine, ktorá síce prestala užívať drogy, ale pravidelne nešportovala, prevládal pocit diskomfortu dlhšie. Ultrabežci vraj zažívajú halucinácie alebo aj takzvané runnershigh. Je to spôsobené nadbytkom endorfínov? Je predpoklad, že áno. Párkrát som zažil pocit eufórie na konci behu, ale stáva sa to len občas, potom sa človek adaptuje. Častejšie tieto stavy prichádzajú u ľudí, ktorí začínajú s dlhými behmi, lebo organizmus nie je adaptovaný na takú záplavu pocitov biologických endorfínov. Halucinácie prichádzajú z vyčerpania pri ultrabehoch alebo na dlhých cyklomaratónoch. Je to spôsobené aj skresleným vnímaním, pretože bežíte aj za šera a v noci. Mne sa to nikdy nestalo, ale mal som veľa spolubežcov, ktorí videli dinosaura alebo podobné veci. Bežec si uvedomuje, že to nie je reálne? To je rozdiel medzi pravou a nepravou halucináciou alebo ilúziou. Bežci môžu mať oboje, záleží od stupňa vyčerpania a zmeny psychiky. Väčšinou sú to bežci schopní skorigovať, uvedomia si to, keď im povieme, že tam žiadny dinosaurus nie je. Viem o nevidiacich, ktorí mali pri behoch vidiny – halucinácie.
Foto: FaxCopyPro Doteraz sme sa rozprávali o endorfínoch, vy však tvrdíte, že sú aj športy, pri ktorých sa vyplavuje adrenalín. Keď beháte stovku alebo zjazdujete na bicykli lesom či skáčete na lyžiach, prudko sa vyplaví adrenalín aj dopamín. Človek má veľký pocit eufórie. Pri vytrvalostných športoch to však ide na úrovni endorfínov. Dlhodobá a systematická stimulácia. Možno preto inak oslavujú úspechy šprintéri alebo vytrvalostní bežci, ktorí nie sú takí napumpovaní. Áno, je to týmto. Psychológovia hovoria, že ukončenie kariéry profesionálneho športovca môže byť ako smrť. Môže to byť spôsobené aj náhlym deficitom endorfínov a adrenalínu? Určite áno. V 90. rokoch sme mali vlnu mladých ľudí, ktorí v dôsledku epidémie heroínu brali drogy bez ohľadu na svoju sociálnu triedu. Robili sme prieskum na veľkom počte a pýtali sme sa, či predtým športovali, veľká časť z nich odpovedala kladne. Aj dnes vidíme, že ak človek, ktorý počas dospievania športoval, no prestal a nestal sa aspoň rekreačným športovcom, si často pravidelné tréningy nahradí drogou alebo alkoholom. Je medzi bývalými profesionálnymi športovcami viac závislých ako v bežnej populácii? Nie, ale ani menej. Faktom však je, že šport v detskom veku nechráni deti pred vznikom závislosti. Kritický je prechod, veľa detí so športom skončí veľmi skoro. Vo vašom denníku som teraz čítal rozhovor s bývalou tenistkou Klaudiou Malenovskou, "Život niektorých hráčok hraničí s prostitúciou. Spávajú u sponzorov a agentov". Ona to veľmi presne opísala. Ja som kedysi po behu Devín – Bratislava položil otázku Matejovi Tóthovi, čo bude robiť po kariére. Prekvapil som ho a nevedel mi odpovedať. Myslím si, že teraz už vie, ale väčšina nemá pripravenú alternatívu. Ľudí okolo špičkových športovcov to však nezaujíma, im ide o výkony športovca. Máme pacientov, ktorí so závislosťou začali, keď museli skončiť so športovaním a bolo jasné, že sa nesplní, čo si predstavovali. Riziko tam je. Akoby ste hovorili, že známy slogan „Zober loptu, nie drogy“ neplatí. Nehovorím a existuje na to dobrý príklad. Je to však také komplexné, že si neviem predstaviť, ako by sa to u nás uskutočnilo: Island je asi jediná krajina v Európe, ktorej sa podarilo v priebehu 15 či 20 rokov výrazne zmeniť životný štýl mladých ľudí, pokiaľ ide o konzumáciu alkoholu či fajčenie a užívanie drog. Dosiahli to tým, že od útleho veku začali podporovať rekreačné športové a kultúre aktivity s tým, že sa do nich zapojila rodina, škola, cirkev, samospráva aj štát. Nemajú za cieľ vychovávať špičkových športovcov, ide o to, aby sa tešili, ako si zahrajú futbal alebo pôjdu niekam na výlet.
Foto: FaxCopyPro Profesionálni športovci sú závislí od športu aj po finančnej stránke. Čo sa deje v ich hlave, keď sa zrania na dlhšie obdobie a prídu o peniaze, ale zároveň nemôžu športovať, a tak prídu aj o dopamín, endorfíny a adrenalín? To asi nie je jednoduché zvládnuť. Prichádzajú depresie. Nemeckí vedci zistili, že pri liečbe depresie je pravidelná aeróbna záťaž veľmi dobrým prostriedkom, aby sa človek dostal z depresie. Účinkuje podľa intenzity športovania a dôvodu vzniku depresie.
|
