Viliam Novák

19. Bratislavský „hamburg“, 7.novembra 2020 (tentokrát neoficiálny, ale predsa len uskutočnený na tradičnom mieste v SJK)

Tento bežecký rok je charakterizovaný minimálnymi možnosťami zmeriať si sily na pretekoch. Nakoniec, ani nejde o to meranie síl, ale skôr o stretnutia s kamarátmi (a samozrejme aj s kamarátkami) a o prediskutovanie aktuálnych udalostí. Teraz je aktuálnou udalosťou COVID-19, ktorý nám veru pije krv. Nejde ani o nejakú tú chorobu; nakoniec nepoznám nikoho, kto by ju mal, aj keď niektorí priatelia vraj takého videli. Nechcem  túto virózu bagatelizovať, nakoniec každý deň sa  nových „koviďákov“ objavia tisícky a podaktorí sú na tom zle. To hlavné, čo mi pije krv je mentálna stránka veci: nikam nechodiť a keď tak s „náhubkom“; divadlá a športoviská sú zatvorené. Chápen to a nezávidím tým, čo o tom rozhodujú; musia voliť medzi zlým rozhodnutím a ešte horším. Dobré neexistuje. Ešte že môžeme dýchať a v „prírode“ aj pobehovať, čo radi robíme, ale chceli by sme si bežeckého života užíť viac.
Bratislavský „hamburg“ je Bohumilé podujatie, ktoré sa už vari desať rokov uskutočňuje v Sade Janka Kráľa (SJK) pod komandom Miša Holíka. Janko Kráľ je ten kamenný muž s palicou uprostred onoho parku a Mišo H. je mládenec v žltej vetrovke pobehujúci v ňom. Na jeseň sa onen „hamburg“ behával  v prvú novembrovú sobotu a tento termín je zafixovaný v mysliach pravidelných účastníkov. (Mimochodom, 7. november bol Dňom českoslovenslej armády, vtedy, v roku 1944 dosiahli naši vojaci hranicu SK v Duklianskom priesmyku). Na otázky „bude tohoto roku jesenný BAH?“ Mišo (Holík) stereotypne odpovedal. Ja nič neorganizujem ale ani nikomu nemôžem zakázať, aby do SJK prišiel a zabehol si svoju dávku. Keďže nám nikto prístup do SJK nazakázal, tak sme sa niektorí rozhodli, že tam prídeme ako obvykle s náhubkom (alias rúškom) a uvidíme kto sa ukáže. A ak nikto, zabehnem si sám.
SJK
(alebo ako hlásia v petržalskej električke „Janko Kral city park and Arína tyáter“), asi 8:45. Prichádzam od Auparku a pozerám sa, či niekoho známeho neuvidím. Neuvidel som. Keď som prišiel  na miesto, na bicykloch dokvitli Dušan Oravec (alias Buldog) a za ním Marcel Burkert (alias Gepard). Kde sa vzali tu sa vzali Stoliční sa ukázali - Zuzka a Martin, Pepo Šafarik a dokonca neskôr prikvitol aj Mišo Holík a nejakí dvaja borci, ktorých nepoznám.
Odštartovali sme bez dlhých rečí. Nejaký som tvrdý, uvedomil som si po pár krokoch. nemôžuc zachytiť svižné tempo ostatných. No čo už, kým rozhýbem svalstvo prejde pár kilometrov; je to daň za životné skúsenosti (nechcem použiť slovo „staroba“). Mal som tiež pocit, že som sa celkom nevystrábil z virózy, ktorá ma kvárila ešte v pondelok, kto vie? Voľne sformovaná skupinka sa mi začala vzďaľovať; po prvom kole (1691 metrov) boli vpredu asi vo vzdialenosti 30 metrov a stále zväčšovali medzeru. Asi po piatom kole som ich už nevidel. A tak to zostalo až do konca behu. No toto!
Takto to videl Marcel vo svojom dojáku:
Pelotón mal 8 ľudí, ale od začiatku sa vykreovala skupina 5-tich stredne silných mužských kusov plus Zuzana S. Na prekvapenie v nej nebol Vilo. Hneď zaostal a veštil som, že to s ním dnes nedopadne velice dobre. Bol po viróze. Keď sme ho na 10. km nedobiehali o jedno kolo späť, povedal som si: Vzdal to! a šiel domov. Keď som už bol v cieli polmaratónu, zrazu sa Vilko zjavil ako duch! Takže kolo som mu nedal ani po polke a to som ho už odpisoval na 10. km... Nie je pravda že to s ním ide dolu vodou, veď augustový Rajecký polmaratón v 30°C dal za 1:50 a čosi, ja v rovnakej dobe na Železnej, kde bol viac-menej chládok, som pri tom teple zabehol polku za 2:03.

Spontánny 19. BAH, 7.11. 2020. Zľava:  Dano Martinec, Peter Šafarik, Zuzka Stoličná, Michal Hubík, Vilo Novák. Martin Stoličný, Marcel Burkert (alias Gepard), Dušan Oravec (alias Buldog). Fotografuje Mišo „Mike“  Holík (preto ho nevidieť...).

A to som si chcel s národom pokecať...Nuž čo, som už pomalý. Tak som teda čakal, kedy mi nadelia celé kolo, veď tam boli takí matadori ako Martin Stoličný, prípadne Marcel. Nič sa však neudialo. Zdá sa, že mi dali asi pol kola a potom sa to ustálilo. Aj ku koncu som krútil hlavou, či ich neuvidím za sebou, ale  nikde ani bežeckého živáčka. S jedinou výnimkou: V cieľovej rovinke sa motal už oddychujúci Pepo; ten bežal desať kilometrov a odbehol si so mnou ešte pol kola k autu (vlastnému) a odišiel na zaslúžený obed k milujúcej manželke...Stoliční po dobehu zmizli z parku skôr ako som dorazil do cieľovej rovinky. Kým som točil osamote a monotónne jedno kolo za druhým, mimo môjho zorného poľa sa odohrávala dráma. (Pretože som to nevidel, požičal som si opis  súboja medzi nezmieriteľnými priateľmi Marcelom, alias Gepardom a Dušanom alias Buldogom, z dojáka napísaného Marcelom; našťastie tam nemal copyright):

Druhú polku, resp. od 11. km do 21. km som bežal o dosť rýchlejšie (5:14 na kilometer) ako prvú desiatku (5:24), pričom v prvej som z grupeta 2 krát vypadol, mierne zaostal, a chcel som to už vzdať, že si pôjdem svojim tempom, ale vždy som to s Buldogom dolepil. Paradoxne, asi 100 m pred koncom 7. kola, a zároveň 12. kilometra, ktorý grupeto zabehlo v dovtedy najrýchlejšom čase (5:08), som zaútočil... vystrelil do úniku!... Z ničoho nič som akoby chytil druhý dych. Bol to risk. Bol to trhák, na ktorý nikto nezareagoval, a hlavne nie Buldog! Hovorím si: Aspoň kilometer bež tak, aby si náskok navyšoval, aby Buldoga ani len nenapadla myšlienka ma stíhať! A potom máš víťazstvo a body (v lokálnej lige medzi Buldogom a Gepardom), v hrsti! Keď sa mu stratíš v tom polo lese z dohľadu, Buldog bude tak vyvedený z miery, že pri jeho terajšej nie oslnivej forme mu nepomôže ani jeho najväčšia zbraň – Buldočia povaha- ktorou ma už neraz zdolal aj pri svojej slabšej forme,  keď som bol o triedu v lepšej forme ako on.  Po 14. km ma začal v ľavej nohe úplne hore pri rozkroku dosť silne bolieť úpon (zanedbal som strečing). Asi aj preto mi padlo tempo na okolo 5:23; až na posledný kilometer (5:08). Najrýchlejší som mal 13. km (4:56), keď som Buldogovi zasadzoval smrteľnú ranu...
Dodávam, že Marcel zdolal Dušana o slušných 5:57 minút. Avšak Dušan si nahlásil čas o 10 minút lepší a ja (ViloN) som mu ho (na vlastnú zodpovednosť) skresal tak, ako to napísal Gepard..
Bežeckého živáčka som nestretol, ale mamičiek s ratolesťami vo vozíku  a s rúškom na puse bolo viacero, ba aj bežci sa našli, ale bežali si svoju vlastnú túru. Bežať „polku“ sámému nie je pravdu povediac žiadny plezír. Bolo mi trošku otupno, len som rátal kolá a utešoval sa, že  ich do konca polmaratónu zostáva čoraz menej. 12 a pol  (1691 metrového) kola je dosť... Počasie bolo dobré, trošku veterné, ale trať relatívne pomalá. Prečo ?  Asi tri štvrtiny onoho okruhu bolo pokryté mokrými listami. Neverili by ste, ako to spomaľuje. Totiž zvyšuje sa trenie medzi maratónkou a povrchom asfaltu. Je to vec známa, a presvedčil som sa o tom, keď som vybehol z listami pokrytého chodníka na suchý asfaltový povrch. Ako keby ma niekto potlačil dopredu. Samozrejme, nebol som brzdený len ja, ale všetci...Tie posledné okruhy sú nejaké dlhšie ako na začiatku behu, ale aj tie nakoniec skončia. Dobehol som k značke polmaratónu pred opravovanou vežou od klarisiek, Prvý pohľad na stopky od začiatku behu (bežím vždy na pocit; načo sa mám zvytočne stresovať pohľadom na hodinky) Polmaratón som zabehol za 1:59:04. Skvelé (pre mňa tu a teraz), je to dokonca pod „dve“. Spomalím a pol kola dobieham k svojmu batohu. Ani smädný nie som, hoci som počas behu nič nepil. No, je chladno (asi 7 °C), potím sa mierne, takže je to fajn. Cestou som stretol Janka Nebeského, ktorý už nebehá, ale potešil nás, že sa ukázal a pochválil: má vnuka, ktorý hrá za žiakov reprezentačne basketbal; vo  veku 13 rokov má už 195 centimetrov. Ja som toľko určite v jeho veku nemal, to by som si pamätal...
Cieľový priestor
bol skoro prázdny, všetci čo dobehli, rýchlo odišli až na troch: Miša Holíka, ktorý strážil naše veci a na Geparda a Buldoga (ten druhý sa mi sťažoval, že Gepard mu dal na polke skoro 7 minút); tak ten musel dobehnúť do cieľa dosť tesne  pred tým, ako som vbiehal do posledného kola ja. Dobre, že som ho nevidel, bolo by to podlomilo moju morálku a zdravie, aj keď mám negatívny test na koronavírus...a ináč som zdravý...A tu sú výsledky:


Meno

Priezvisko

Ročník

Dĺžka

Čas

Martin

Stoličný

1969

21,1

1:41:05

Dano

Martinec

21,1

1:42:27

Dušan

Oravec

1971

21,1

1:57:58

Michal

Hubík

1995

21,1

1:50:30

Marcel

Burkert

1968

21,1

1:51:10

Zuzana

Stoličná

1968

21,1

1:52:10

Viliam

Novák

1942

21,1

1:59:04

Peter

Šafárik

1960

10,04

0:54:18

Výsledné časy boli uvedené pretekármi na ich vlastnú zodpovednosť.
 Ak sa to niekomu nezdá, nech sa obráti na Mikea…..

Viliam Novák, Bratislava, 07.11. 2020