|
|
|
|
|
Miro (eN) Kriško 11.12. 1957 (Handlová) – 7. 8. 2020 (Prievidza) Narodil sa v Handlovej, ale Kriškovci sa čoskoro sa presťahovali do neďalekej Prievidze, kde Miro prežil zvyšok života. Základné vzdelanie získal na ZDŠ Sama Chalupku, a zmaturoval na známom (bývalom piaristickom) gymnáziu v Prievidzi. Vysokoškolské vzdelanie získal na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, v špecializácii telesná a branná výchova. Prečo práve telesná a branná výchova ? To sa musíme vrátiť do jeho školských liet, kde mu učarovalo plávanie, v ňom aj pretekal za oddiel Slovan Bojnice. Aj keď v plávaní v bazéne nedosiahol významných úspechov, v diaľkovom plávaní (kam neskôr presedlal) získal titul Majstra Slovenska v rokoch sedemdesiatych. Pretože dobre plával a ako sa ukázalo neskôr aj dobre behal, na Majstrovstvách Slovenska v krátkom (v súčasnej terminológii v olympijskom) triatlone obsadil 1. a 2. miesto a na Majstrovstvách ČSSR v dlhom triatlone obsadil skvelé 4. miesto. Zrejme práve preto, si nadšený športovec Miro Kriško po matúre vybral štúdium telesnej a brannej výchovy. Po obligátnej ročnej vojenčine sa vrátil domov, do Prievidze a začal učiť na „svojej“ ZDŠ telesnú výchovu a telesnú výchovu plavcov, neskôr sa skoncentroval len na výuku plávania. Naučil plávať stovky detí; a nielen naučil, ale ich priviedol k športu ako takému. Deti ho mali radi, lebo bol láskavý, obetavý a nezištný. Miro bol „univerzál“, pretože okrem plávania, behania a bicyklovania behal aj na bežkách a Bielej stopy SNP sa zúčastnil až 10 krát. Po roku 1989 prišli systémové zmeny v spoločnosti aj v školstve a Miro, ako učitel plávania sa stal „nepotrebným“ a dostal výpoveď. Tento krok Mira výrazne zasiahol, stratil jeden zo zmyslov života; našťastie priatelia a hlavne rodina (sestra Alenka) mu pomohli dostať sa z psychickej traumy. Začal sa intenzívne venovať behu. Beh je totiž najlacnejšia forma športu; okrem obuvi nepotrebuješ takmer nič a nikoho, môžeš sa mu venovať kedy chceš a beh má úžasné terapeutické účinky. Maratónska komunita nebola organizovaná, ak nepočítame profesionálnych športovcov združených v niekoľkých strediskách, hlavne v Dukle B. Bystrica. Miro prišiel s nápadom, založiť neformálne združenie maratóncov, alebo ako ho Miro nazval „mierečných“ bežcov. To vyplývalo z toho, že Miro neuznával iné dĺžky tratí okrem dĺžky maratónskej (alebo po kriškovsky) dĺžky mierečnej. Pokiaľ viem, tak Miro okrem „mierečných“ dĺžok vari iné ani nebehával, aspoň o tom neviem. Skrátka Miro bol aj tvrdohlavý. Slovenskí zberači maratónov (SZM) Založenie tohoto združenia (nepliesť si to so Socialistickým zväzom mládeže), bolo pre slovenskú maratónsku komunitu kľúčové. Bolo (a aj je) zdrojom informácií o maratónoch a ich výsledkoch, rubrika „kniha“ bola významných komunikačným prostriedkom medzi maratóncami. Netreba pripomínať, že Miro napriek svojej biednej finančnej situácii zpočiatku financoval všetko sám, sám pripravoval jednotlivé rubriky webovej stránky www.42195.sk . Robil to nezištne, na plný úväzok, pretože v takej forme, ako to robil Miro sa to ani ináč robiť nedá. Myslím, že angažovanosť prostredníctvom SZM mu pomohla prežiť obdobia bez práce a s minimálnymi finančnými zdrojmi, z ktorých mu ešte uberali výdavky na prevádzku webstránky SZM. Ponúkanú finančnú pomoc odmietal...až na jeden raz...Starý PC mu vypovedal službu, tak sme (iniciovaní Mišom Holíkom) zorganizovali zbierku na nový PC. Bola to parádna Toshiba a to Miro ako počítačový expert nemohol odmietnuť (napriek svojej povestnej hrdosti a zásade, že on nič od nikoho nevezme a nepotrebuje), lebo by to znamenalo koniec našej webstránky a možno aj SZM. Za zmienku stojí Mirova tvorivosť pri tvorbe tejto webstránky. Čo ten pomocou vhodných grafických programov dokázal...Aj v tomto bol nedostižný. „Mierečný“ bežec „eN“ Prvý maratón zabehol v Košiciach, a práve „košický“ MMM sa stal jeho najobľúbenejším maratónom. Bolo to v roku 1980 a dobehol ho v čase 2:51:01. Mal vtedy 22 rokov. Celkovo odbehol 40 ročníkov MMM a kasal sa, že ich zabehne päťdesiat. Prečo nie? Zdalo sa, že Miro je neopotrebovateľný. Pravdou je, že jeho (a nielen jeho) výkonnosť sa s časom znižuje, ale to neznižovalo jeho nadšenie pre „mierečné“ behy. Miro sa rýchlo vypracoval medzi najlepších amatérskych „mierečných“ bežcov; svoj najlepší čas dosiahol v roku 1990 vo Zvolene na Maratóne na počesť letcov SNP – 2:27:59. Zvíťazil aj na Rajeckom maratóne v roku 1985 časom 2:33. Zaujímavé na Mirovej účasti na tomto maratóne je, že sa kdesi dopočul, že víťaz dostane bicykel. Mirovi nebolo viac treba, statočne sa pripravoval a pripravil, takže slávne zvíťazil. Na jeho prekvapenie prvou cenou bola „akási z dreva vyrezaná žena“, ako mi sklamaný neskôr popisoval neúspešnú snahu vybehať si bicykel. Ďalším výtvorom Mirovým bol „indoor“ maratón zvaný Prievidzská chodba. Okruh (alebo lepšie obdĺžnik) s dĺžkou 153,7 m, ktorý sa odbehol 310 krát. Bežal sa v škole, kde nezamestnaný Miro robil „aktivačné práce“ pod vedením maratónca Ondra Hanzlíka, ktorý tam robil školníka. Pozvánka na „chodbu“ bola Mirom považovaná za vyznamenanie. Preto raz, keď ma Miro pozval na tento pretek a ja som mu povedal, že tentokrát nemôžem, ale rád prídem inokedy, odvrkol: „Žiadne inokedy už nebude!“ Nechápal, ako niekto môže odmietnuť možnosť odbehnúť si tento maratón! Miro Kriško celkovo odbehol 1019 maratónov (viac ich má na Slovensku odbehnutých len Prezident SZM Šaňo Simon - 1054), najviac ich odbehol v roku 2014 – 191, čo je (ako sa zdá) slovenský rekord. Drvivá väčšina maratónov zabehnutých Mirom sú tzv. „hamburgy“. Sú to neoficiálne, ale presne zmerané maratóny, bežiace sa podľa istých pravidiel tak, aby mohli byť započítané „zberačovi“ maratónov ako akcia na účte zberačov maratónov v rámci SZM, ktorý sa dá nájsť na webe v stĺpci „rank“. Zaujímavé sú tvrdenia Mira (Beháme .sk, júl, 2014), že maratóny nebehal, nebehá, ani nebude behať pre vlastné potešenie, ale „len“ pre čiarku v počte odbehnutých maratónov. Ja tomu neverím. Bežal som s Mirom viacero maratónov a viem, s akým nadšením to robil a ako sa tešil po dobehu. Tento výrok je zrejme jednou z póz, ktorou sa Miro snažil zakryť svoje skutočné pocity. Ak sa spätne pozerám na záznam Mirových maratónskych výkonov za posledné roky, vidieť výrazný pokles počtu maratónov a tiež výrazne horšie časy. Pozrime sa na to: v roku 2017 zabehol 80 maratónov, čo je zhruba jeho obvyklý počet v posledných rokoch. V roku 2018 to bolo 52 maratónov, ale pozor! V roku 2019 zabehol už „len“ 5 maratónov vo veľmi slabých časoch (7:22; 6:40; 6:29; 4:44; 5:53). Ten najlepší čas patrí v poradí 40. MMM, poslednému, ktorý Miro odbehol. V roku 2020 odbehol len jeden „hamburgový“ maratón (Pavlice, 13.6, dva mesiace pred smrťou) v čase 6:50:51. Mne z toho vyplýva, že Miro mal v posledných dvoch rokoch zdravotné ťažkosti, s ktorými sa boril s energiou jemu vlastnou. A požiadať niekoho o pomoc? Pre Mira s jeho hrdosťou a tvrdou „palicou“ absolútne neprijatelné. Takže, podľa môjho názoru Miro prekonával (žiaľ neprekonal) významné zdravotné ťažkosti, ktoré ukončili jeho život. Niekoľko osobných spomienok Na Mirovi ma zaujal originálny spôsob myslenia a jeho hlboké znalosti okolitého sveta. Keď sme sa v kruhu priateľov bavili o niečom, Miro vytiahol neštandardný spôsob interpretácie založený na množstve prežutých informácií. Mnoho vecí videl ináč ako väčšina a často mal pravdu. Preto som s ním rád behával maratóny (lebo Miro nič iného nebehal), počas ktorých (teda aspoň po polmaratón) sme predebatovali rôzne témy a hodnotili dámsku účasť, aj keď pravdou je, že Mirova angažovanosť voči dámam mala oveľa nižšiu intenzitu ako tá moja... Ako hovoria bratia Rusi, ak chceš poznať človeka musíš s ním zjesť „pud“ soli (pud je asi 16 kíl), alebo (pozn. VN) sa s ňou oženiť, alebo za neho vydať... Príležitosť spoznať Mira bližšie, som mal počas zájazdu štvorčlennej skupiny na Treviso marathon do Talianska, neďaleko Benátok v roku 2008. Mišovo Holíkovo nové auto malo na palube okrem majiteľa aj Mira Kriška, Milana Furína a mňa, Vila Nováka, všetko členov SZM. Už si nepamätám ako sa Mišovi podarilo nahovoriť Mira na tento podnik, lebo Miro zásadne odmietal prijať akúkoľvek pomoc od kohokoľvek a finančnú pomoc na odvoz, ubytovanie ako aj vložné na maratón vždy doteraz odmietol s odôvodnením, že na čo nemá, na to nejde. Lenže, koľko toho môže mať nezamestnaný učiteľ a kam môže ísť? No maximálne na bicykli do Bojníc zabehnúť si povestný BOH (Bojnický hamburg), čo Miro pravidelne robil. Skrátka Majkovo nové auto dorazilo až do hotela aj s eN-om. Nebudem tu popisovať onen pozoruhodný maratón, ale predsa aspoň pár slov, lebo bol naozaj nezvyčajný. Usporiadali ho pri príležitosti 90. výročia povestnej bitky na rieke Piava, v roku 1918 v ktorej bojoval aj slávny 82. Bratislavský peší pluk. Vojenská latina hovorí, že vojaci pochodovali po dne rieky Piava, a nad hladinou im trčali len bodáky a dýchali cez hlavne pušiek...Taliani zvýšili hladinu vody v Piave vypustením priehrady a „vytopili“ našich krajanov. Považujú to za víťazstvo, preto onen maratón. Na tomto ročníku maratónu (lebo astatné ročníky sa bežia len z mestečka Vittorio Venetto) je zvláštne to, že sa štartuje z troch miest (Vidor, Vittorio Venetto a Ponte de Piave), všetky tri prúdy sa spoja na moste cez Piavu a potom sa beží až do cieľa v slávnom to meste Treviso (pozri obrázok). Časť trate som bežal s Mirom; jeho komentáre okolia boli zábavné a poučné. Napriek tomu, že v týchto končinách nikdy nebol, vedel o nich veľa a tak nám maratón rýchlo ubiehal...až kým nás únava nerozdelila. Najzaujímavejšie to však bolo po maratóne, na výlete do Benátok. Doviezli sme sa tam vlakom a mesto sme obehali po vlastných. Miro bol v Benátkach prvý krát, ale všeličo o nich vedel a ukazoval nám kde čo je, mal to naštudované. A zaujímalo ho všetko. Keď sme vošli do obchodu so spomienkovými predmetmi firmy Ferrari, upútal nás červený monopost na ktorom M. Schumacher získal vraj 20 pool positions a 14 víťazstiev. Toto auto má len 600 kg a rýchlosť 300 km/h, takže je vypiplané tak, aby tam nebol ani gram navyše a aby bolo aerodynamicky perfektné. Detailne sme ho obzerali; Miro opäť prekvapil znalosťami z fyziky, Takže sme si rozanalyzovali aerodynamiku monopostu. Ja by som o tom mal niečo vedieť, keďže mojim zamestnaním je mechanika tekutín (aj vzduch je tekutina). Prečo to píšem? Preto, lebo Miro ma prekvapil pozoruhodnou šírkou vedomostí aj z oblastí na hony vzdialených od telocviku... V Mirovi sme stratili priateľa so širokým spektrom záujmov a vedomostí, človeka, ktorý vnútorne zjednotil „mierečných“ bežcov, dal im vrámci SZM platformu pre vzájomnú komunikáciu... Hovorí sa, že každý je nahraditeľný. Ja tvrdím, že nikto nie je nahraditeľný. Je to preto, lebo každý sme iný. A pre také indivíduum ako bol „mierečný“ Miro to platí dvojnásobne. Viem si ho predstaviť, ako sedí v bielej tunike, samozrejme s krídelkami na bielom oblaku a pozerá sa, čo sa na tom pandémiou sužovanom Slovensku deje. Miro, chýbaš nám a spomíname.... 
Slovenskí absolventi 5. ročníka Treviso marathon v roku 2008. Všimnite si tri trasy maratónu, stretávajúce sa na moste cez riečku Piavu. My sme bežali “zelenú” trasu z mestečka Vidor, pretože tú štandardnú z Vittoria Venetta sme odbehli v predchádzajúcich ročníkoch. Zľava: Milan Furín, Mišo Holík, Vilo Novák a Miro “eN” Kriško, s okuliarmi zavesenými “zicherhajckou” o čelenku. Všetci sú členovia SZM.
Vilo Novák, Bratislava, 20.11. 2020 |
