Vilo Novák

10. Copenhagen Halfmarathon, 19. September 2021

Je to zrejme „najplacatejší“ polmaratón v Európe...

Chodiť do vzdialeného zahraničia na polmaratóny sa mi nikdy nechcelo. Ešte tak na maratóny, to je samozrejme iná „káva“, to sa „oplatí“, ale polka? Je to príliš krátka trať, aby to stálo za namáhavé cestovanie. Na polmaratónoch v zahraničí som bol len v Budapešti, a vo Viedni, to je predsa len kúsok, je to v okolí Bratislavy, to sa ako veľký výlet ani neráta. Jedinou výnimkou bol polmaratón v Miláne, ale ten hlavne kvôli mestu, ktoré sa za rímskych čias volalo Mediolanum. Lenže... v Kodani dočasne žije dcéra s rodinou, takže ak spojíme návštevu s polmaratónom, to môže byť celkom fajn, to sa „oplatí“. Takže, keď ma dcéra nahovárala na návštevu, nenápadne som sa pozrel na preteky v Kodani a v jeho okolí a „hurá“ v Kodani by sa mal bežať polmaratón v pre mňa výhodnom termíne 19. septembra 2021. Pretože v čase rozhodnutia bol už august 2021, bol som prekvapený, že na internete bola registrácia otvorená a teda dalo sa na CPNhalf prihlásiť, stálo to púhych 70 euro a bolo možné sa na tento podnik začať tešiť. Cestovanie nie je problém, do Kodane z Viedne lieta Austrian aj Ryanair a ten ostatný v utorok a v piatok, čo mi vyhovovalo, takže som neváhal a letenky kúpil. Manželka Katka “pracuje” ako dobrovoľníčka a každý deň kočíkuje vnuctvo, takže odmietla sa angažovať.

Kodaň, 19.9.2021, Osterbro, Falledparken

Je ráno, 10:10 a už sme tu, v areáli Osterbro (čo znamená po dánsky Východný most), kde by mal byť o 11:15 odštartovaný polmaratón. Prišli sme sem z nášho bydliska vo Vesterled peši, je to pohodlná prechádzka v dĺžke asi dva kilometre, aspoň sa rozhýbeme. Máme to tu už okukané, lebo v tomto areáli v severnej časti Kodane sme sa boli včera (v tej istej zostave, dcéra Jarka, vnuk Miško a ja) zaregistrovať. Všetko prebehlo rýchlo, akurát ma prekvapilo to, že nikto po mne nechcel žiadne dokumenty, alebo potvrdenia; povedal som štartovné číslo a dostal som číslo aj tričko. To je Dánsko, ľudia si veria a aj im (aj vláda) verí. A samozrejme žiadne protipandemické “opatrenia” sa nekonajú, žiadne rúška sa nenosia. Pravdou je, že všade sú dezinfekčné roztoky na ruky, ale ináč…

Našiel som si “svoje” miesto v štartovnom poli kde sa postavím pred štartom, pozrel som sa, kam si dám batôžtek. Ono je to tak: štartovný blok (alebo po aglicky “corral”) si prideluje každý tým, že deklaruje očakávaný čas v polmaratóne a podľa toho dostane štartovné číslo. Čím kratší čas, tým nižšie číslo a tým viac vpredu sa bežec objaví. Ja som si dal realistický interval času 1:45 – 2:00, dostal som číslo 8798. Celkovo bolo prihlásených asi 20 tisíc duší (ako hovoria Rusi), vyštartovalo “len” 15222 bežcov a bežkýň (že by kovid?) a nedobehlo len 168. Ak to porovnáme z Košicami, tak polmaratóncov a (kýň) bežalo bežalo v Kodani asi o 11 tisíc viac ako v našich milých Košiciach.

Teplota vzduchu mala byť (aj bola) asi 16 °C, čo je skvelé, ale do toho fúkal severný silný, nárazový vietor. Trenírky sú jasné a navrch pod tielko radšej polypropylénové tričko s krátkymi rukávmi; istota je istota, vyzliecť sa to vždy dá. Zídu sa aj rukavice; ani nie proti chladu, ale mám ich odskúšané na utieranie potu (a sopľov). Ako som pri odovzdávaní oblečenia zistil, aj tu sa “vlúdila chybička”; štartovné čísla, ktoré sme si mali nalepiť na tašky nedržali dobre, nepodaril sa im lep. Zistil som to už doma a preto som si vedľa nalepeného čísla fixkou toto číslo napísal hneď vedľa. Z “nelepenia” sa vykľul problém: v okolí úschovní sa povaľovalo množstvo odlepených čísel, ktoré sa pri odovzdávaní batohov museli znova písať a to zdržovalo celý proces úschovy, na ktorý som doplatil aj ja. Aby som stihol načas štart, tak som poveril dcéru zodpovednou úlohou: odovzdaním batohu.

Štart

sa zrealizoval skoro presne o 11:15, ale to vybehla len prvá vlna tzv. “eliťáci”, my ostatní sme si museli počkať, naša skupina vybehla s asi 13 minútovou stratou, čo nevadí, lebo aj tak sa rátajú čisté časy a na štartovnom čísle máme čip, ako to býva zvykom už aj u nás. Vybehli sme mierne klesajúcou ulicou, relatívne pomaly, súc zapichnutý v hustom dave. Slniečko svietilo, vietor v dave cítiť nebolo, príjemná idyla. Predbiehať sa nedalo, ale veril som, že sa to časom rozriedi. Už chvíľu po štarte som stratil orientáciu a nemal som ani poňatia, kde sme. Skrátka Kodaň je “placka” zastavaná uniformnými budovami. Stratiť sa nemôžem, lebo bežecký koridor je jasný, ale nie je to dobrý pocit, keď sa nevie, kade bežíme. Samozrejme, naštudoval som si trasu na mape mesta. Je to jeden okruh okolo centra mesta, s minimálnym prevýšením (alebo prenížením). Z mapy som vyčítal, že nadmorská výška polmaratónu sa pohybuje medzi 1.9 metra (je to na 16. kilometri pri Slotholme, čo je “kopec” s kráľovským palácom) a maximálna výška nad morom je 14.3 metra na “kopci” zvanom Frederiksberg (teda Frederikov vrch) a toto stúpanie s prevýšením 5.5 metra sa udeje na dĺžke 1.5 kilometra. Ono to ani ako stúpanie nevyzerá, cítime len, že sa nejako ťažšie beží. Ale do toho miesta je ešte ďaleko. Obzerám sa okolo; je sa na čo pozerať, dievčat je tu viac ako tretina účastníkov. Väčšina má oblečené “elastáky”, s čiernymi tričkami, ktoré sme dostali pred pretekmi, takže to tu vyzerá ako na funuse. Ale funus to veru nie je, aj keď tých srandičiek na rozdiel od amerických maratónov je tu menej, zdá sa, že “Dánstvo” ten pretek berie vážne.

A čo ja? Nielenže neviem, kde som, ale neviem ani ako rýchlo bežím…Dcéra mi nanútila nejaké najnovšie hodinky, ktoré merajú vari všetko: čas, tep, výdaj energie, počet krokov, rýchlosť. Dobre. Pred štartom som si nastavil hodinky tak, že pri prechode cez štartovnú čiaru stačí na display ťuknúť a oni začnú fungovať. Lenže…Asi preto, lebo som ich niekoľko minút mal v tejto pohotovostnej polohe, ony sa zrejme samočinne prestavili do nejakej základnej polohy, takže, keď som chcel po nich klepnúť a tým začať proces merania, už tam bolo čosi iné a teda nefungovalo mi to. V tom dave a zmätku som sa nemohol s tým hrať a tak som rezignovane vybehol s tým, že výsledný čas mi aj tak zmerajú oni a hodinky nech si robia čo chcú…

Beží sa mi však dobre, mám pocit, že ľahko. Keďže sa nemám o čo oprieť (myslím čas), tak sa snažím bežať voľne, nie na maximum, však nejako bude a vari to len dobehnem. Obiehame banner s označením 5 km. Nemal som ani poňatia, “za koľko to mám”, ale teraz to už viem z výsledkov (25:06). Pochválil som dievčinu v čiernych elastických podkolienkach, ako dobre jej to ide (volá sa Maylin a je z Nórska). Mimochodom Škandinávci. Tých tu bolo najviac, majú to blízko a dokonca majú už aj most a tunel pre automobily z Kodane do Malmö, takže si sadnú do auta a poďme do Kodane.

Z mapy trate som vedel, že budeme musieť vybehnúť na onen Frederiksberg; vizuálne sa identifikovať nedá, to stúpanie je veľmi mierne, veď čo je to 3 metre na kilometer a celý podnik je dlhý asi 1.5 kilometra? Akurát, trošku oťažejú nohy, to je všetko. Vrchol “stúpania” je asi na 9. kilometri a potom dolu…Lenže to klesanie nie je vidieť, také je mierne.

10. kilometer (50:03)

Teda o trošku rýchlejšie, ako počas prvej “päťky”, ten rozdiel však nestojí za reč. Stále neviem, kde som. Dav sa trošku rozriedil, bežať sa už dá a na 13. kilometri som konečne zbadal more, alebo lepšie úžinu medzi centrom mesta (vraj sa to volá Indre By) a Christians-havn. Až teraz sa objavil studený škandinávsky vietor a dobre nás schladil. Totiž doteraz som sa skôr potil, pretože beh v dave a v uliciach ohraničených vysokými budovami nedáva vetru šancu, aby nás schladil. Ale tu? Prefukuje nás, dobre, že mám dve vrstvy. Teraz nás čaká centrum mesta a to mám prechodené, takže nejakých 5 kilometrov budem v obraze. Najskôr sa beží okolo supermodernej budovy Kráľovskej knižnice, potom okolo kráľovskej rezidencie Christiansborg a starej burzy, tu nás čaká

15. kilometer (1:15:38),

je to o 38 sekúnd pomalšie ako počas predchádzajúcich piatich kilometrov. Možno je to preto, lebo bežíme na sever oproti studenému vetru, alebo že by sme už mleli z posledného? Uvidíme. Pravdu povediac, okolie sa veľmi vnímať nedá. Polmaratón je predsa len rýchla disciplína a treba sa dívať pred seba (alebo po dievčatách) a potom na okolie veľa času nezostane. Registrujem pravidelné rady žltých, jednoposchodových domov, bývalých kasární vojakov slúžiacich v neďalekej pevnosti zvanej “Kastelet”, prerobených na (vraj celkom pohodlné) byty. Obiehame vysoké, zatrávnené valy Kasteletu a čakajú nás asi 4 kilometre behu po jednotvárnych uliciach. Lenže, asi na 19.5 km sa dostaneme na ulicu Osterbogade a potom len dolu, až do cieľa. Tak sa aj stalo. Na tejto ulici je množstvo divákov a ženú nás nadol.

20 km (1:41:37)

Zase je to o čosi pomalšie. Lenže, fúkal vietor a bolo tu vraj stúpanie; aj keď ho nebolo vidieť. Jasajúce davy nás ženú do cieľa, ale tá správna zábava ich ešte len čaká, to keď okolo nich pobežia trojhodinoví…

Cieľ (1:47:05),

ako obvykle: medaila, nealkoholické pivo Carsberg (je na ňom napísané “probably the best world bier”). Mimochodom Carlsberg je naozaj dobré pivo, chutilo mi, ale nie to nealkoholické. Ešte energetická tyčinka a jablko. Obliekol som si tričko, na to protiveternú fóliu a pomaly som sa pobral “domov”, teda k dcére na Vesterled, je to len kúsok čosi cez 2 kilometre. Lenže, zábavy koniec to ešte nebol.

Cesta domov cesta (krásna)?

Cesta domov viedla pozdĺž záverečného úseku polmaratónskej trate, v protismere dobiehajúcich bežcov v dĺžke asi 1.5 kilometra. Takže, mal som možnosť sledovať dobiehajúcich v čase 2:30 -3:00. Zastavil som sa a snažil sa ich povzbudiť pokrikom ako “looking good”, “the last kilometer”, “keep running, do not stop” a podobne. Treba povedať, že dobiehajúce davy vyzerali všelijako, len nie dobre. Bolo tam hodne skúsených borcov, obtlstlých, chodiacich, motajúcich sa, hlavne niektoré dámy oplývali tukom, ale zrejme im to nevadilo, vystavovali ho na verejnosti s hrdosťou…Preboha, takto vyzerám aj ja, keď dobieham? Vari nie. Keďže každý mal na čísle meno, tak sa dalo povzbudzovať adresne. Priznám sa, najviac sa mi páčilo dámske meno Pernilla, pripomína mi to rozprávkovú bytosť, ale zaujímavé je aj meno Nana, ale moje obľúbené je Mette. Takéto meno má aj dánska premiérka Mette Frederiksen (42), typicky škandinávsky typ a je úspešná a (vraj) obľúbená. Táto prehliadka tých pomalších bežcov evokuje otázku. To vyzeráme (alebo budeme vyzerať) aj my, ja? Je to správne vystavovať svoje nedostaky verejne? Neviem, neviem…

Ako teda celá sláva dopadla?

Aký čas som zabehol ja, už vieme. Až “doma” som zistil, že som sa umiestnil vo vekovej kategórii M75-80 na 2. mieste; ten prvý, Dán Leif Vincentsen dobehol v čase 1:40:38; aj keď je o päť rokov mladší “dal” mi dosť, tretí bol za mnou asi 7 minút. Ja som so svojim výkonom spokojný; o pár minút som to stiahnuť mohol, ale na Leifa som rozhodne nemal.

Len pre zaujímavosť, celkovým víťazom sa stal Amdework Walalegu (ETH) v čase 59:10; prví štyria muži to zabehli pod hodinu. To sú časy, však? Tretí bol Keňan so zaujímavým menom Daniel Matejko (59:25). Medzi ženami kráľovala Tsehay Gemechu (ETH) v čase 1:05:08, až ôsma bola európanka Nina Lauwart (BEL), 1:13:18.

Najväčšie prekvapenie (pre mňa),

však bola deva slovenská Kristína Procházková. Kto to je? Keď som z letiska dorazil na Veľvyslanectvo SR v Kodani, dcéra mi oznámila: polmaratón bude bežať aj Kristína, zo sekretariátu veľvyslanca. Bežala už polmaratón? Asi nie, ale už pred mesiacom prestala fajčiť. To sú mi veci...Hneď v ten deň som zašiel do budovy veľvyslanectva a vyhľadal Kristínu. Je to dobre vyzerajúca deva, (ako ináč, keď je Slovenka). Ako to chcete zabehnúť, pýtam sa. Asi za dve a pol hodiny. A bežali ste už nejaké preteky? To nie, ale chodievam behávať. Tak želám vám veľa zdaru, len pozor na začiatok, neprepáliť to. Budeš to mať dievča ťažké, myslel som si. Polmaratón je dosť dlhá trať na prvé preteky, to už treba mať tiečo natrénované, držím palce...

Nebudem napínať, Kristína zabehla polmaratón skvele, v čase 2:09:38 a skončila v kategórii W 30-35 na 524. mieste zo 733 štartujúcich. Boli to však jej prvé preteky! Viac ako jej výsledný čas ma zaujala rovnomernosť jej behu. Toto sú jej priemerné rýchlosti v minútach na kilometer na 5 km úsekoch: 6:09; 6:05; 6:12; 6:14. Neuveritelné. Ak to porovnáme s mojimi splitmi (5:09; 5:00; 5:07; 5:10), tá rovnomernosť je porovnateľná a to som starý kozák. Dobre, bol som asi o minútu na kilometer rýchlejší, ale jej výkon a hlavne rovnomernosť je obdivuhodná. Takže tak. Hanbu Slovensku sme rozhodne neurobili. Naopak. Rád by som videl ambasádu, ktorej družstvo by to zvládlo lepšie.

V. Novák, Bratislava, 26.9.2021