Na Rajecké maratóny má aj Kovid krátke nohy…
(Bežal sa
už 38. ročník tohoto podujatia.)
Ťažko – preťažko doľahľa na šport (nielen
slovenský) táto pliaga, Covid-19. Vari všetky maratóny slovenské to pocítili. Neboli, alebo boli (ako ten košický), ale v značne
okýptenom tvare, takže sme sa naň všetci nedostali. Maratón rajecký bol
predvídavo už pred 38. rokmi naplánovaný v takom termíne (začiatok augusta),
kedy už bude po vlne druhej, ale vlna tretia k nám ešte (chvála Bohu) nedorazila. To všetko svedčí o
pozoruhodnej predvídavosti jeho usporiadateľov. Alebo, že by mali nejaké videnie?
To je nakoniec jedno. Ale termín je to dobrý, až na tie horúčavy. Ale, čo sa dá
čakať od leta v podmienkach klimatickej zmeny?
Takto dumajúc, sediac v autíčku, a nadávajúc na
mizerný povrch cesty po ktorej nás (mňa a moju manželku) približuje cez Fačkovské sedlo do maratónskej zeme
zasľúbenej, do doliny Rajeckej. Skoro nás pomýlilo značenie na ceste v
Nitrianskom Pravne, kde žlté tabuľky po nás chceli, aby sme onen Rajec obišli a
tiahli na Žilinu. Lenže na poslednú chvíľu sme si všimli vysvetľujúci text, že
to platí až od 8:30 a na hodinách sme mali ešte len 7:30, takže veselo cez
kopec do Rajca.
V Rajci
je veselo, ba jarmočno. Za plotom sú sústredení
“kolotočiari” aj s kolotočmi, ale prázdnymi, národ si neželá, aby niekto s ním zatočil. Stánkári
vybaľujú igelitové vrecia so všeličím, ale ja tiahnem ako vôl ku kope sena na
rajeckú radnicu, kde je prezentácia maratónu a podobných aktivít. Okolo prechádza
s úsmevom Paľo Uhlárik, riaditel maratónu, zvaný tiež “otýc”, zdá sa teda, že
je všetko v poriadku. Aby tomu tak naozaj bolo a hlavný a najtučnejší hygienik Slovenska
bol spokojný, dve dievčatá odo mňa vynáhajú negatívny test, alebo iný doklad o
tom, že kovid nemám. Uspokoja sa s mojim “kovidovým preukazom”? Dievčatá a to
chcete od každého? Divím sa. Veru, od každého… Som nimi milostivo vpustený do
sály, kde dostávam štartovné číslo (617), tričko a modré rajecké maratónske
ponožky; tie vraj chránia toho, kto si ich obuje pred všelijakými neduhmi, aj
pred koronou. Uvidíme.
Pred štartom maratónu,
polmaratónu a inlajnistov.
Veru, veru, nazbierala sa nás tu hojná kopa a
medzi nimi mnoho známych tvári. Skoro som nespoznal ostrihaného Tomáša Kopčíka,
ale ľahko som spoznal Zuzku a Martina Stoličného a samozrejme šarmantnú (tiež)
Zuzku, už s priezviskom Kamendy a ešte Zuzku (Korotvičkovú), sprevádzanú
opatrným manželom až do Rajca (človek nikdy nevie) a mnohých iných. Veď uvážte,
nazbieralo sa nás hojne pod rajeckým slnkom: 74 štafiet, čo je spolu 296
bežcov, 452 polmaratóncov a “len” 153 maratóncov, čo je spolu slušná kopa 901
bežcov. To zas bude dnes deň, vravíme vyčítavo Slnku (spolu s Petrom
Šafarikom), ale aspoň nikdo neprechladne. Mohutné odpočítavanie Gabom Kováčom
(ten má dnes v ruke mikrofón), výstrel a
štartujeme.
Chvíľku to trvá, kým sa dostávame za nafukovací
portal, dávajúc pozor, aby sme sa nepošliapali. Hľadáme si svoje tempo a svoje
miesto v poli bežcov. Je tu zrejme aj najstarší z maratóncov, Milan Krajči zo
Zvolena (1941), zdravíme sa. Štíhla postava devy predomnou mi je povedomá, je
to predsa Zuzka Kamedny. Pripájam sa k nej a vyzvedám, čo a ako je to s ňou.
No, muž nebehá je zranený, ma libiotibiálny syndróm (bolesť píšťaly na nohe,
povedané slovensky). To prejde, utešujem ju, to chce čas, občas mu to
pofúkaj…Počuj Zuzka, vyhovuje ti toto tempo? (Bežali sme asi tak kilometer za
5:30). Jasné. Tak sa chvíľku s tebou zveziem, ak to vydržím. A tak sme sa
viezli, a viezli, zvýšili sme tempo asi na 5 minút na kilometer; tak to by
mohlo stačiť, vravím Zuzke. A hľa; pred Šujou stojí pri krajnici Mišo Holík aj
s kolobežkou. Ahoj Mišo, volám, Ahoj, už som ťa odfotil rečie. Fajn, dúfam, že
tú fotku uvidím. Elektrokolobežka. Skvelý vynález, ktorý nemôžem ani cítiť, aj
keď uznám, že to niekoho môže baviť. Keďže Mišo už dlhšiu dobu nie je aktívny maratónec,
ale maratón ho baví a má tu veľa kamarátov, tak sa podujal sprevádzať
prezidenta Šaňna Simona, ktorý však nie je v najlepšej forme, tak preto tá
kolobežka. Ale vráťme sa k Zuzke, s ktorou sme to prebehli až za Šuju, kde sme
využili občerstvovačku.
Päťka. (26:02), Pre oboch zatiaľ dobré, ale už
to bude ešte pomalšie. Vpredu vidieť “kofoláreň” a pred ňou množiny
rôznofarebných bodov; to sú bežci. Nad
nimi kraľuje “zub” Kľaku, vraj ako Kriváň, lenže ten je zahnutý opačne. Odbočka
do Rajeckej Lesnej; čierna šípka so slovom “polmaratón”, nás nekompromisne
posiela doľava, do kopca. Takže som sa musel oddeliť od príjemnej a krajšej
Zuzky a zatočiť doľava. Tak, veľa zdaru, kričím za ňou…Preriedení maratónci
mieria do Čičmian…Nezávidím im.
Rajecká Lesná
je dedina dlhá,
asfaltová cesta stúpa a je hrboľatá. Spomaľujem, aby som to s tempom neprehnal,
ale aj tak predbieham. Skúmam sa; nejdem rýchlo? Nenamáham sa príliš? Vyzerá to
dobre. Zatiaľ. Uvidím. Hustý pot mi zalepuje oči, takže vidím rozmazane.
Vytieram si ich rukou a pot utieram o stehná. Lesňania sú vonku a povzbudzujú,
zakývam, najmä detváky sú vďačné. Blížime sa ku koncu dediny a stale sa nik
nevracia. Ba konečne, preletí neskorší víťaz polmaratónu Miro Ilavský (1:14:20)
a až po dlhšom čase sa objavuje druhý v (aj konečnom) poradí Dominik Zaťko
(1:20). A po ňom sa to konečne začalo
sypať.
10 km (53:11),
To stúpanie sa
prejavilo na tempe aj dehydratácii. Špongia, voda a ďalej. Obrátka je v
nedohladne, ale rozbitú asfaltovú cestu máme pod nohami. Všetci sa tlačia do
stredu, kde je to relatívne najhladšie. Zástup bežcov sa tiahne, až kam oči
dovidia, obrátka nie je na dohľad; ešte niekoľko kilometrov; v tejto horúčave
to dá zabrať. Konečne nadol. Je to predsa len lepšie. Dlhší krok, mierne
klesanie, len tá cesta je hboľatá. Míňam Petra Šafarika, kývneme si. Peter si išiel
sem užiť si preteky, je nám jasné, že tu medzi mladými nemáme šancu umiestniť
sa. Dobieham dievčinu, za ktorou bežim už niekoľko kilometrov. Má maratónske
číslo. Čo tu robíš, maratón sa beží inakade. Už to viem, ale na odbočke ma poslali
sem. S tým už nič nenarobíš, bež s nami a v cieli povedz, čo sa stalo, budú ťa
klasifikovať ako polmaratónkyňu. Škoda.
Tieto preteky sú spoločenskou udalosťou. Lesňania
sa polepšili; na dvoch miestach nás ostrekujú vodou, čo pôsobí (aspoň na mňa)
ako živá voda. Nakoniec, každá vec má svoj koniec a to platí aj o dedine Rajecká
Lesná. Na jej dolnom konci je 16. kilometer, to znamená, že do cieľa je ešte
predlhých (alebo púhych) 5 kilometrov! (A čo majú povedať chudáci maratónci, v
tejto horúčave; myslím si).
Ani Šuja a potom Rajec sa nechcú priblížiť,
stale sú ďaleko. Nakoniec predsa sme sa vnorili do Rajca, odbočili doprava a mohutne
povzbudzovaní mierime do cieľa, snažiac sa udržať aké –také tempo, lebo možno
niekto fotografuje. Aj tak ma predbieha dvojica mládencov. Nevadí. Vbieham do
cieľa, stláčam, stopky, dostávam medailu.
1:53:13
Je to dobré, alebo zlé? Objektívne povedané, ako polmaratónsky čas,
je to slabé. Ak to znormujeme vekom, nie je to až take zlé, najmä ak vezmeme do
úvahy teplotu vzduchu a neľahký profil trate. Nakoniec, na tom nezáleží. V M60
som skončil siedmy, medzi mužmi 185 z 356. Rýchlosť “presunu” som mal 11:18 km/h.
Zvíťazil Oldřich Puler z Čadce (1:37:34), ročník 1959, druhý bol starý známy Pavol
Peter (1:47:45), roč. 1953, len o 11 rokov mladší ako ja. Kamaráti P.Hajduk a
P. Šafarik to dali za pohodových a jarmočných 2:13. Takže dobré. A máme to za
sebou. Dve kofoly dolu hrdlom a kde je manželka ?
Príbeh maratónsky
Je úplne o inom ako bol príbeh polmaratónsky.
Je to skrátka dlhšie a keď je tak teplo, je to tvrdé. A bolo to tvrdé. Najviac
ma prekvapil Tomáš Kopčík z Trnavy, skromný a príjemný borec s neuveriteľnou
výkonnosťou. Predstavte si, že má 53 rokov (1968) a stal sa absolútnym víťazom
(a samozrejme, aj víťazom kategórie M50), čase 2:43 pred rajčanmi Rasťom
Kalinom (2:45) a Tomášom Michalcom (2:47). Blahoželám Rajčania. Ale, na métu
polmaratónu dobehli Kopčík a MIchalec spolu (1:22:35) a ten rozdiel 4 minút sa vytvoril
v druhej polovici pretekov. Tomáš mal negatívny split (-2:12)! Možno sa tento čas zdá niekomu na víťazstvo
slabý, ale pozrite sa na teplotu vzduchu! Bolo hodne cez 30 °C a to nehovorím o teplote sálajúceho asfaltu: 45 °C! V M60 zviťazil Stano Ďuriga (3:21:24). Chválu si zaslúžia všetci,
ktorí dobehli, teda aj známy europoslanec Ivan Štefanec (4:01:45). V naj… (M70)
vekovej kategórii zvíťazil Števo Polc (4:21), pred M. Cypriánom (4:45). Senior
maratoncov Milan Krajči dobehol v čase (5:42) a za ním prezident SZM Š. Simon,
ktorý nie je celkom fit, (6:20).
Pozrime sa na dámy. Tu sa to skončilo tak, ako
sa čakalo. Zvíťazila Petra Pástorová (Seitl Ostrava) 3:04:20), a len kúsok za
ňou dobehla Silvia Sebestyen (3:06:47). Zaujímavé je, že obe dámy sú z množiny
Ž40 a zaujali prvé dve miesta aj v absolútnom poradí. Moja spolubežkyňa Zuzka
K. dobehla výborne v čase (3:48:22), lenže v kategórii Ž40 skončila až štvrtá.
Ale Iná Zuzka (Stoličná) z Bratislavy dominovala v Ž50 v čase 3:52:58 a to je
skvelé. Posledná medzi ženami (16.) dobehla Eva Seidlová (4:53:21), lenže je
ročník 1948! (Eva je skrátka prírodný jav). Výborne bežala tiež zaslúžilá deva
Zlatka S. (Ktosi mi vravel, že vraj tam pobehovala aj Betka T., ale vo
výsledkoch som ju nenašiel a ani nevidel.)
Tento prehľad nemôže a nechce byť úplný; chcel
som len napísať svoje dojmy a poukázať na výnimočné výkony. Nakoniec, každý kto
dobehol v týchto podmienkach si zaslúži uznanie.
Po maratóne,
nám už bolo hej. Piva, kofoly, čo hrdlo ráči,
len tieňa bolo málo. V tom Rajci majú stromy s malými korunami, takže tam, kde
bol tieň, bolo husto. A v tom najtieňovatejšiom tieni stála aj rodina Seidlova.
Samozrejme na čele s Tiborom, ktorý si zahryzoval z bagety, ktorú vyfasovala po
dobehu Evička, ktorá musela zniesť kritiku, že Tibor vraj schudol. No nedáva mi
jesť, vysvetľuje Tibor. Nuž keď beží, tak nemôže variť ja na to. Boli tu aj tri šikovné blonďavé Evine a
Tiborové vnučky; že by “next running generation”? Ba, ukázal sa tu aj kedysi
známy maratónec Jaro Horný (až hen z Košíc), pochválil sa (nie behom, ten už
nerobí), ale piatimi vnukmi a autorom oných detí synom Vlastom, ktorý podal aj
tu v Rajci výborný výkon. A tak, v duchu radostnom sa niesol celý maratónsky deň
v Rajci. Veľká sláva bola ukončená vyhlasovaním víťazov, ktorej sa na moje
prekvapenie zúčastnil (aj s kolobežkou) Mišo Holík. Pretože kolobežka má dojazd tak maximálne 25
kilometrov a Mišo nie je žiadne pierko, stroj sa vybil a MIšo musel z Čičmian
nožne kolobežkovať až do samého Rajca. A nohy? Tie boleli.
Rajčania (a otýc zvlášť) vďaka, bolo to
výborné. Myslím organizácia. A bežci? Ako ktorý.
Vilo Novák,
Bratislava, 16.8.2021.