Vilo Novák

ČSOB Bratislava marathon 2021

(Dozviete sa, čo všetko sa udialo počas 16. ročníka ČSOB maratónu a polmaratónu)

(Dozviete sa, čo všetko sa udialo počas 16. ročníka ČSOB maratónu a polmaratónu) Takto sa tento maratón správne volá, lebo tak je to napísané na zaujímavej medaile, ktorú každému dobehnutému tentokrát vešali na krk švárni mládenci a nie švárne devy, ako je to na iných maratónoch zvykom. A ešte niečo je na tej medaile zaujímavé. Jej tvar. Je to určite nejaký výsek z mapy mesta, lebo je tam identifikovateľný Dunaj, mosty a nejaké cesty, ale akú časť Bratislavy ten nepravidelný tvar medaile znázorňuje, sa mi nepodarilo zistiť. Nevadí, iste nie som sám.
Je nedeľné slnečné ráno, hodiny na mojej ruke ukazujú pol ôsmej, je čas ísť do areálu EUROVEA, kde sa to všetko dnes udeje. S Petrom Š. a Pavlom H. sme sa dohodli na ôsmu pri fontáne, takže treba ísť. Situácia sa zdá byť jasná: bude teplo, takže teraz a potom aj na beh sa oblečiem ľahko, 4o znamená trenírky a tielko. Svižne kráčam na električku, kúpenú z Eurofondov aby som sa z Patržalky dostal včas na „Šafkoˇa odtiaľ je to len kúsok. Len aby tie električky chodili, Boh vie, kedy sa doprava preruší. Už sa mi stalo, že som pochodoval niekoľko kilometrov, lebo doprava už nejazdila a na štart bol ešte kusisko...
Dnes mi šťastie praje. Električka je tu a ten kúsok k fontáne je maličkosť. Prvého známeho (ale lepšie známu), som stretol Evku Seidlovú, neuveritelne „skonštruovanú“ dámu, pre ktorú čas ako by ani nehral žiadnu rolu. Tak všetko naj...Eva. Sedím na lavičke a čakám na kamarátov. Ešte majú päť minút.
Po chvíli sa objavili vyškerení Peter a Pavol. Máme čas poobzerať si dievčatá, napiť sa birelu, ktorý roznáša dievčina a pomaly sa pobrať do šatní. Niekto mal dobrý nápad: lavice sú rozložené na ploche pred šatňami (býva to parkovisko), kde sa dá pohodlne prezliecť a posedieť. Kto chce môže ísť do šatní, tvorených veľkými stanmi. Nie je tam tlačenica. Času dosť. Sedíme, prezliekame sa, pijeme vodu, navštevujeme WC. Prichádza aj švárna Zuzka (už Kamendy). Kde máš muža, stále je zranený? Tam je, ukazuje na cyklistu. Zoznamujeme sa, je to výborný maratónec a ultramaratónec, dnes však nebehá, za rodinu to musí odtiahnuť Zuzka...
Pozrite sa. Aký obrovský rad je pred úschovňou, vravím. A naozaj, je dlhý vari sto metrov. Je to tradičná „choroba“ tohoto podujatia. Nie a nie sa naučiť jednoduchú vec: každému dať pri prezentácii pásku so štartovným číslom (alebo aj bez neho, nech si ho napíše). A batohy sa dajú kamsi a počas pretekov sa rozdelia. Veď tak je to všade na svete. Kam by prišli trebárs v Londýne, kde štartuje 40 tisíc bežcov, keby to fungovalo takto. Chúdence dievčiny píšu čísla až sa im to v hlave motá. Počkajte chlapci, dáme si to tam tesne pred štartom, však časť merajú elektronicky, nemusíš sa pchať (ako Dušan S.) dopredu. Tak sme aj urobili, Pár minút pred štartom to bolo skoro bez čakania a nemusel som si svoj ruksak dávať do šatne pod lavicu. Už som to urobil viackrát a nikdy mi električenka nezmizla. Nič cenného som tam samozrejme nedal. Medzitým sa konala návšteva WC, po mojom návrate z onoho miesta Petra a Pavla už vidieť nebolo, zmizli v dave bežcov.

Štartovný koridor

Je plný nadočkavých borcov, odhodlaných (skoro) vypustiť dušu, aby bola vybraná osoba „pobitá“. Samozrejme, každý má toho „svojho“ súpera; o tom onen „súper“ často ani nevie. Ale je to tak. Sahajda myslí na víťazstvo a peniaze, my „common folk“ dúfame, že toho vytipovaného borca zvládneme, alebo si aspoň zabehneme dobrý čas. „Tak je to správný, tak to musí být“ (ako vravel jeden dôstojník vo filme Černí baroni). Preliezam ponad koridor a vkĺznem dnu. Mám šťastie, zrovna tu stojí Jano Hazucha, a Šaňo Simon. Tak čo borci, ako? Scenár rozhovoru začína obvyklými sťažnosťami na svoju telesnú schránku. Každého čosi bolí, natrénované nemá a teda nevie ako to dopadne. Pravdou je, že vždy čosi nie je v stave ideálnom. Tréningy so sebou prinášajú bolesti, ba aj zranenia a pred pretekmi v rozhovoroch s bežcami má (ne)bežec dojem, že je medzi mrzákmi. To samozrejme platí len do výstrelu, kedy sa všetci zmenia na šelmy. Pravdou však je, že my skôr narodení (Jano je ročník 1943, ja 1942, len Šaňo je mladší: je ročník 1947), teda máme na neduhy „nárok“. Ako nemladnem, keď poviem, že som ročník 1942, mám dojem že som za mladšieho, ako keď vyslovím tú hroznú cifru 79...No, sme tu my traja pekná zbierka: Šaňo má za sebou viac ako 1000 maratónov; Jano je nesporne najlepší súčasný maratónec sveta v o vekovej skupine nad 75 rokov, vyhral všetkých šesť tzv. „marathon majors“, čo je svetový unikát. Ba dokonca aj ja som vicemajster sveta v behu do vrchu. Na Jana však v maratóne nemám. Aj tak, necítim žiadnu rivalitu medzi nami, Janovi prajem, držím palce a žasnem, čo ten chlap dokázal. Ale dnes bežíme polmaratón a to je „iná káva“. Problém je v tom, že ten čas pôsobí na organizmus devastačne a ideme dolu vodou veľmi rýchlo. Ešte, že nás to baví, veď ináč by sme to nerobili.
Všetko stíchlo, spieva sa štátna hymna. Spieva ju nejaká deva, tak ako sa má teda po „katolícky“. Pichádza mi na um spievanie americkej hymny pred začiatkom každého maratónu, ale tam z hymny spravia populárnu pieseň. A tak to má byť.

Výstrel a štart prvej vlny.

My ostatní máme čas. Len dúfame, že výsledky budú v „čistých“ časoch a nie ako (niekde, nechcem menovať kde) majú aj elektronickú časomieru, ale čas je „vod výstřelu“. Po štyroch minútach došlo aj na nás. Pomaly vybiehame. Šaňo volí pomalší variant, ide si po čiarku. My s Janom volíme rýchlejšie tempo, tak okolo 5 minút na kilometer, to znamená polmaratón asi za 1:45. Neverím, že to takto dobehneme, ale davu sa treba prispôsobiť, aspoň zpočiatku. Oni síce (teda väčšina z nich) „vykapú“, ale zatiaľ tlačia na pílu. Vľavo odo mňa sa pomaly dopredu posúva dievčina v oranžovom tričku. Dobre ti to ide, chválim ju. Ďakujem, ozve sa a pridá úsmev. Podvedome som trošku zrýchlil a pridal sa k nej. Myslel som si, že je to jeden z tých „kilometrových“ rýchlikov; čo znamená, že po kilometri sa to výrazne spomalí a tak to bude do konca. Ale Liliana (to meno som sa dozvedel až oveľa neskôr, hoci sme sa predstavili, ale v tom hluku...) to ženie aj po štyroch kilometroch ako na začiatku. Kladiem si otázku: vydržím to?. Uvidím. Zatiaľ bežíme spolu. Ešte sme nevbehli na Štrkovec, keď sa v protismere objavilo blikajúce auto a za ním Tibor (Sahajda), nasledovaný Hladíkom. To sme takí pomalí ? Ani nie, štartovali o 4 minúty skôr ako my, teda s náskokom viac ako kilometer. Tak, tí to mastia...
Ahoj Vilo, volá Janko N., stojaci na koľajniciach električky. Ahoj Janko, vraciam mu. Obrátka. Tak, a tadeto už nepôjdem, vytešujem sa. Vyzerám značku piatich kilometrov, tu by kdesi mala byť. A zároveň pozerám do protismeru. Aha Jano H. je tu, má na mňa stratu asi sto metrov, to doženie, za ním je Jano Štekauer (ten to dnes ženie, myslím si).

5. kilometer (24:54)

Zatiaľ je to dobré, vravím si, len vydržať tých zvyšných 16 kilometrov. (A čo maratónci ? V tomto teple, ešte 37 kilometrov, nie je o čo stáť...). Našťastie v opačnom smere bežíme v tieni, slnko je nízko, tiene sú dlhé. Naozaj to pomáha. Zaujímavé je, že po tých piatich kilometroch sa sformovala skupina, ktorá sa drží pohromade viac – menej počas celých pretekov. Všímam si dvojicu muža a dobre formovanú dámu v rovnakých červeno - čiernych tričkách, s ktorými sme bežali v dohľade viac ako 10 kilometrov. Obiehame Metropol, policajné riaditeľstvo, vpredu vidieť manderlák, tam by mala byť moja žena. Nevidím ju. Pravdou je, že sa pozerám viac pod nohy, aby som sa nepotkol na koľajniciach električky. Pred poštou prekvapivo (pre mňa) odbočujeme k františkánom. Ahoj Vilo, ozýva sa Péter Hodossy, ktorého som dobehol (máme za sebou spoločné trápenie na maratóne v Bostone). Tak ako? Ale nič moc. To ti verím, maratón je tvrdý chlebík. Držím ti palce. S Lilian sme rýchlejší, ideme dopredu. A zase počujem Ahoj Vilo. To je zase Zoli Zsély, organizátor to Kolárovského maratónu. Pozdrav manželku (poznám ju z Kolárova, kde sa tiež činila), vravím. Je tu so mnou. No vidíš, ty sa máš. Ahoj. Tak vyzerajú stretnutia na trati.
Dávam si glg vody; to musí stačiť, bežím predsa „len“ polku. Vilo! Vilo! Ozve sa pokrik keď vybiehame z Panskej ulice na Kamenná námestie. To je mnoja vlastná manželka, oznamujem Lilian. Kývnem jej a už točíme doprava na Jesenského ulicu kde je „banner“ s číslom 10.

Desiatka 50:06 (25:10)

Stále dobré, vravím Lilian. Tá síce občas zrýchli, ale nakoniec sa stále motáme v jednom chumli. Zatáčame k Redute, potom doprava a tiahneme po asfalte na západ, až za most Lanfranconi. Ako na tom som? Skúmam sa. Nič ma nebolí, iba cítim tupú bolesť na pravej nohe nad prstami. Dúfam, že sa nechystá únavová zlomenina ? Kvôli nej som raz (jediný raz) vzdal polmaratón. Nie je to ostrá bolesť, dúfam, že je to v poriadku. Ináč všetko v norme, zatiaľ vládzem.
Cesta rovná, hladká, kam až oko dovidí, dá sa bežať rovnomerne, po jednom cestnom pruhu, vyhradenom pre nás. Je čas na zábavu. Pozri sa, vravím svojej spolubežkyni Lilian tak, aby to tí dvaja dobre počuli, áno, stále je reč o tých dvoch v červeno – čiernych tričkách. To je demonštrácia ideálneho manželstva, keď manželia spolu nielen jedávajú, ale aj behávajú! My nie sme manželia, zahlási oná deva. On je rozvedený a ja som vydatá. Aký problém, ja na to. Ešte jeden rozvod a môže byť svadba, utešujem ich. Ešte, že sa zasmiali. Ahoj Vilo! To nás predbieha šikulka Marta Hancková. Nakoniec skončila 10. V kategórii Z40, jedno miesto pred Lilianou Hausnerovou.
Vbiehame do areálu bývalého PKO a mierime k mostu Lafranconi. V protismere si to mastia tí rýchlejší. Nakoniec sa za mostom otáčame aj my a mierime späť, po Dunajskej promenáde do mesta. Vyzerám banner 15. Kilometra. No konečne! Na stopkách som však stlačil zlé tlačítko, takže neviem, neviem čo sa tam zaznamenalo. Nakoniec, je to jedno, už len šesť kilometrov. Lilian mi podáva fľašku s vodou, glgnem si. To musí stačiť. Bežíme dosť svižne, na reči to v tomto štádiu behu veľmi nie je. Dozvedám sa, že Lilian H. pracuje v Martine, ja sa tasím svojimi koreňmi v Turci a čas ubieha. Neveril by som, že dokážem bežať tak rýchlo, tak dlho. Ja viem, je to smiešne hovoriť o „rýchlom“ behu, keď je to okolo 5 minút na kilometer, ale (nezávisle premenná) - čas žiaľ nie je môj kamarát. Mám tu množstvo známych, občas na mňa niekto zakričí, v tom dave ho nie som schopný identifikovať, tak len kývnem rukou. Konečne vybiehame na starý most. Chce to skrátiť krok. Lilian je zdatná deva, mám čo robiť aby som sa za ňou udržal.

SJK (Sad Janka Kráľa)

Je príjemnou zmenou; je tu totiž tieň. Vidíš, tu bývajú slávne Bratislavské hamburgy. Ja do Bratislavy chodím len na Devín – Bratislava, vraví Lilian. Oných „manželov“ už nevidím, zaostali na promenáde. Po výbehu so SJK odbočujeme na vedľajšiu cestu, v protismere bežia maratónci s bannerom 3:45, ako je to možné? Aha, tí vyštartovali o 4 minúty skôr, ináč by sme museli byť (s našim tempom) pred nimi, vravím Lilian. Konečne ďalšia obrátka (už tretia) a už asi len dva kilometre! Lilian, bež si svoje, vravím, vidiac, že je na tom dobre. Zrýchľuje a vidieť ako sa jej oranžové tričko pomaly posúva dopredu. Podbiehame Starý most a asi po 100 metroch je značka

20 km (ostatných 10 km za 52:30, celkovo 1:42:36)

Točíme do protismeru a vybiehame na hrádzu a na starý most. Lilian má na mňa asi 100 metrov, ale viditeľne akceleruje. To bolo posledný raz, čo sme sa videli. Aj tak, vďaka za spoločnosť. Snažím sa udržiavať tempo a celkom sa mi darí. Odbočka doprava, vpredu je vidieť cieľ. Sú tu tri portály, ale ako sa ukazuje, ten „pravý“ je až ten posledný. Zrýchľujem (nie na maximum), ale jeden mládenec ma aj tak prešprintoval, ale aj ja som niekoľkých obehol.

Cieľ (1:48:35)

Je oficiálny čas, ja som si nameral o 35 sekúnd menej. Na tom nezáleží. Medaila, voda, jablko a do šatní. Vyzerá to tak, že Paľo, Peter ba ani Jano Hazucha ma nepredbehli. Jano H (1:54:47) dobehol spolu s Janom Štekauerom, Peter Š. to dal za 1:58:28 a Paľo H. Za 2:08:21. A ako dopadla Lilian? Dobehla v čase 1:47:37, teda „dala“ mi minútu na dvoch kilometroch. Len pre úplnosť: Prvý dobehol T. Sahajda (2:07:35). Čas nič moc, ale treba povedať, že trať od 8. kilometra nebola rýchla. Zákruty a stúpania (hlavne na most) nepomohli k rýchlym časom. Čorbová Nikola zvíťazila medzi ženami (1:21:39). Čo sa mňa týka, som spokojný, vzhľadom na objektívne fakty (vek). Skončil som 10 /45 v M60 a celkovo 375/1216. Priemerné tempo bolo 5:06 min/km a rýchlosť 11.7 km/h. Lepšie to už nebude.

Ako dopadol maratón?)

Pri absencii najlepšieho Slováka (T. Sahajda) zvíťazil Miro Ilavský časom 2:34, pred M. Frelichom (CZ) v čase 2:42. A dámy? Zvíťazila Nováková Barbora, CZE (3:04:15), až tretia bola naša krajanka Hudeková A. (3:27:30). Viac ako tieto nie slávne časy ma potešili výsledky našich diev: Eva Seidlová zvíťazila v Z60 časom 4:39; čo je výborné a ešte zaujímavejšie je, že bežala aj Evina dcéra, (tiež Eva),a aj jej syn (tiež Tibor ako jeho otec). Svojou prvou „bedňou“ v Z40 ma potešila Zuzka Kamendy (3:43:03); bola tretia. Ďalšia Zuzka (Stoličná, ako vodka) bola na pódiu v M50. Skvelé. Ešte ako dopadli Hodossy Péter (3:55:17) a tiež Zolo Zsély (4:37). Zolo to musel mať ťažké, lebo, keď som ich v Starom meste obiehal, tak Péter bol za Zolom!
Nuž, tak to bolo. Čo bolo ďalej neviem, lebo som musel ísť domov. V cieli ma čakala manželka...

V. Novák, Bratislava, 6.9.2021.