Vilo Novák

Na Rajecké maratóny má aj Kovid krátke nohy…

(Bežal sa už 38. ročník tohoto podujatia.)

Ťažko – preťažko doľahľa na šport (nielen slovenský) táto pliaga, Covid-19. Vari všetky maratóny slovenské to pocítili. Neboli, alebo boli (ako ten košický), ale v značne okýptenom tvare, takže sme sa naň všetci nedostali. Maratón rajecký bol predvídavo už pred 38. rokmi naplánovaný v takom termíne (začiatok augusta), kedy už bude po vlne druhej, ale vlna tretia k nám ešte (chvála Bohu) nedorazila. To všetko svedčí o pozoruhodnej predvídavosti jeho usporiadateľov. Alebo, že by mali nejaké videnie? To je nakoniec jedno. Ale termín je to dobrý, až na tie horúčavy. Ale, čo sa dá čakať od leta v podmienkach klimatickej zmeny?
Takto dumajúc, sediac v autíčku, a nadávajúc na mizerný povrch cesty po ktorej nás (mňa a moju manželku) približuje cez Fačkovské sedlo do maratónskej zeme zasľúbenej, do doliny Rajeckej. Skoro nás pomýlilo značenie na ceste v Nitrianskom Pravne, kde žlté tabuľky po nás chceli, aby sme onen Rajec obišli a tiahli na Žilinu. Lenže na poslednú chvíľu sme si všimli vysvetľujúci text, že to platí až od 8:30 a na hodinách sme mali ešte len 7:30, takže veselo cez kopec do Rajca.

V Rajci

je veselo, ba jarmočno. Za plotom sú sústredení “kolotočiari” aj s kolotočmi, ale prázdnymi, národ si neželá, aby niekto s ním zatočil. Stánkári vybaľujú igelitové vrecia so všeličím, ale ja tiahnem ako vôl ku kope sena na rajeckú radnicu, kde je prezentácia maratónu a podobných aktivít. Okolo prechádza s úsmevom Paľo Uhlárik, riaditel maratónu, zvaný tiež “otýc”, zdá sa teda, že je všetko v poriadku. Aby tomu tak naozaj bolo a hlavný a najtučnejší hygienik Slovenska bol spokojný, dve dievčatá odo mňa vynáhajú negatívny test, alebo iný doklad o tom, že kovid nemám. Uspokoja sa s mojim “kovidovým preukazom”? Dievčatá a to chcete od každého? Divím sa. Veru, od každého… Som nimi milostivo vpustený do sály, kde dostávam štartovné číslo (617), tričko a modré rajecké maratónske ponožky; tie vraj chránia toho, kto si ich obuje pred všelijakými neduhmi, aj pred koronou. Uvidíme.

Pred štartom maratónu, polmaratónu a inlajnistov.

Veru, veru, nazbierala sa nás tu hojná kopa a medzi nimi mnoho známych tvári. Skoro som nespoznal ostrihaného Tomáša Kopčíka, ale ľahko som spoznal Zuzku a Martina Stoličného a samozrejme šarmantnú (tiež) Zuzku, už s priezviskom Kamendy a ešte Zuzku (Korotvičkovú), sprevádzanú opatrným manželom až do Rajca (človek nikdy nevie) a mnohých iných. Veď uvážte, nazbieralo sa nás hojne pod rajeckým slnkom: 74 štafiet, čo je spolu 296 bežcov, 452 polmaratóncov a “len” 153 maratóncov, čo je spolu slušná kopa 901 bežcov. To zas bude dnes deň, vravíme vyčítavo Slnku (spolu s Petrom Šafarikom), ale aspoň nikdo neprechladne. Mohutné odpočítavanie Gabom Kováčom (ten má dnes v ruke mikrofón), výstrel a

štartujeme.

Chvíľku to trvá, kým sa dostávame za nafukovací portal, dávajúc pozor, aby sme sa nepošliapali. Hľadáme si svoje tempo a svoje miesto v poli bežcov. Je tu zrejme aj najstarší z maratóncov, Milan Krajči zo Zvolena (1941), zdravíme sa. Štíhla postava devy predomnou mi je povedomá, je to predsa Zuzka Kamedny. Pripájam sa k nej a vyzvedám, čo a ako je to s ňou. No, muž nebehá je zranený, ma libiotibiálny syndróm (bolesť píšťaly na nohe, povedané slovensky). To prejde, utešujem ju, to chce čas, občas mu to pofúkaj…Počuj Zuzka, vyhovuje ti toto tempo? (Bežali sme asi tak kilometer za 5:30). Jasné. Tak sa chvíľku s tebou zveziem, ak to vydržím. A tak sme sa viezli, a viezli, zvýšili sme tempo asi na 5 minút na kilometer; tak to by mohlo stačiť, vravím Zuzke. A hľa; pred Šujou stojí pri krajnici Mišo Holík aj s kolobežkou. Ahoj Mišo, volám, Ahoj, už som ťa odfotil rečie. Fajn, dúfam, že tú fotku uvidím. Elektrokolobežka. Skvelý vynález, ktorý nemôžem ani cítiť, aj keď uznám, že to niekoho môže baviť. Keďže Mišo už dlhšiu dobu nie je aktívny maratónec, ale maratón ho baví a má tu veľa kamarátov, tak sa podujal sprevádzať prezidenta Šaňna Simona, ktorý však nie je v najlepšej forme, tak preto tá kolobežka. Ale vráťme sa k Zuzke, s ktorou sme to prebehli až za Šuju, kde sme využili občerstvovačku.

Päťka. (26:02),
Pre oboch zatiaľ dobré, ale už to bude ešte pomalšie. Vpredu vidieť “kofoláreň” a pred ňou množiny rôznofarebných bodov; to sú bežci. Nad nimi kraľuje “zub” Kľaku, vraj ako Kriváň, lenže ten je zahnutý opačne. Odbočka do Rajeckej Lesnej; čierna šípka so slovom “polmaratón”, nás nekompromisne posiela doľava, do kopca. Takže som sa musel oddeliť od príjemnej a krajšej Zuzky a zatočiť doľava. Tak, veľa zdaru, kričím za ňou…Preriedení maratónci mieria do Čičmian…Nezávidím im.

Rajecká Lesná

je dedina dlhá, asfaltová cesta stúpa a je hrboľatá. Spomaľujem, aby som to s tempom neprehnal, ale aj tak predbieham. Skúmam sa; nejdem rýchlo? Nenamáham sa príliš? Vyzerá to dobre. Zatiaľ. Uvidím. Hustý pot mi zalepuje oči, takže vidím rozmazane. Vytieram si ich rukou a pot utieram o stehná. Lesňania sú vonku a povzbudzujú, zakývam, najmä detváky sú vďačné. Blížime sa ku koncu dediny a stale sa nik nevracia. Ba konečne, preletí neskorší víťaz polmaratónu Miro Ilavský (1:14:20) a až po dlhšom čase sa objavuje druhý v (aj konečnom) poradí Dominik Zaťko (1:20). A po ňom sa to konečne začalo sypať.

10 km (53:11),
To stúpanie sa prejavilo na tempe aj dehydratácii. Špongia, voda a ďalej. Obrátka je v nedohladne, ale rozbitú asfaltovú cestu máme pod nohami. Všetci sa tlačia do stredu, kde je to relatívne najhladšie. Zástup bežcov sa tiahne, až kam oči dovidia, obrátka nie je na dohľad; ešte niekoľko kilometrov; v tejto horúčave to dá zabrať. Konečne nadol. Je to predsa len lepšie. Dlhší krok, mierne klesanie, len tá cesta je hboľatá. Míňam Petra Šafarika, kývneme si. Peter si išiel sem užiť si preteky, je nám jasné, že tu medzi mladými nemáme šancu umiestniť sa. Dobieham dievčinu, za ktorou bežim už niekoľko kilometrov. Má maratónske číslo. Čo tu robíš, maratón sa beží inakade. Už to viem, ale na odbočke ma poslali sem. S tým už nič nenarobíš, bež s nami a v cieli povedz, čo sa stalo, budú ťa klasifikovať ako polmaratónkyňu. Škoda.
Tieto preteky sú spoločenskou udalosťou. Lesňania sa polepšili; na dvoch miestach nás ostrekujú vodou, čo pôsobí (aspoň na mňa) ako živá voda. Nakoniec, každá vec má svoj koniec a to platí aj o dedine Rajecká Lesná. Na jej dolnom konci je 16. kilometer, to znamená, že do cieľa je ešte predlhých (alebo púhych) 5 kilometrov! (A čo majú povedať chudáci maratónci, v tejto horúčave; myslím si).
Ani Šuja a potom Rajec sa nechcú priblížiť, stale sú ďaleko. Nakoniec predsa sme sa vnorili do Rajca, odbočili doprava a mohutne povzbudzovaní mierime do cieľa, snažiac sa udržať aké –také tempo, lebo možno niekto fotografuje. Aj tak ma predbieha dvojica mládencov. Nevadí. Vbieham do cieľa, stláčam, stopky, dostávam medailu.

1:53:13

Je to dobré, alebo zlé? Objektívne povedané, ako polmaratónsky čas, je to slabé. Ak to znormujeme vekom, nie je to až take zlé, najmä ak vezmeme do úvahy teplotu vzduchu a neľahký profil trate. Nakoniec, na tom nezáleží. V M60 som skončil siedmy, medzi mužmi 185 z 356. Rýchlosť “presunu” som mal 11:18 km/h. Zvíťazil Oldřich Puler z Čadce (1:37:34), ročník 1959, druhý bol starý známy Pavol Peter (1:47:45), roč. 1953, len o 11 rokov mladší ako ja. Kamaráti P.Hajduk a P. Šafarik to dali za pohodových a jarmočných 2:13. Takže dobré. A máme to za sebou. Dve kofoly dolu hrdlom a kde je manželka ?

Príbeh maratónsky

Je úplne o inom ako bol príbeh polmaratónsky. Je to skrátka dlhšie a keď je tak teplo, je to tvrdé. A bolo to tvrdé. Najviac ma prekvapil Tomáš Kopčík z Trnavy, skromný a príjemný borec s neuveriteľnou výkonnosťou. Predstavte si, že má 53 rokov (1968) a stal sa absolútnym víťazom (a samozrejme, aj víťazom kategórie M50), čase 2:43 pred rajčanmi Rasťom Kalinom (2:45) a Tomášom Michalcom (2:47). Blahoželám Rajčania. Ale, na métu polmaratónu dobehli Kopčík a MIchalec spolu (1:22:35) a ten rozdiel 4 minút sa vytvoril v druhej polovici pretekov. Tomáš mal negatívny split (-2:12)! Možno sa tento čas zdá niekomu na víťazstvo slabý, ale pozrite sa na teplotu vzduchu! Bolo hodne cez 30 °C a to nehovorím o teplote sálajúceho asfaltu: 45 °C! V M60 zviťazil Stano Ďuriga (3:21:24). Chválu si zaslúžia všetci, ktorí dobehli, teda aj známy europoslanec Ivan Štefanec (4:01:45). V naj… (M70) vekovej kategórii zvíťazil Števo Polc (4:21), pred M. Cypriánom (4:45). Senior maratoncov Milan Krajči dobehol v čase (5:42) a za ním prezident SZM Š. Simon, ktorý nie je celkom fit, (6:20).
Pozrime sa na dámy. Tu sa to skončilo tak, ako sa čakalo. Zvíťazila Petra Pástorová (Seitl Ostrava) 3:04:20), a len kúsok za ňou dobehla Silvia Sebestyen (3:06:47). Zaujímavé je, že obe dámy sú z množiny Ž40 a zaujali prvé dve miesta aj v absolútnom poradí. Moja spolubežkyňa Zuzka K. dobehla výborne v čase (3:48:22), lenže v kategórii Ž40 skončila až štvrtá. Ale Iná Zuzka (Stoličná) z Bratislavy dominovala v Ž50 v čase 3:52:58 a to je skvelé. Posledná medzi ženami (16.) dobehla Eva Seidlová (4:53:21), lenže je ročník 1948! (Eva je skrátka prírodný jav). Výborne bežala tiež zaslúžilá deva Zlatka S. (Ktosi mi vravel, že vraj tam pobehovala aj Betka T., ale vo výsledkoch som ju nenašiel a ani nevidel.)
Tento prehľad nemôže a nechce byť úplný; chcel som len napísať svoje dojmy a poukázať na výnimočné výkony. Nakoniec, každý kto dobehol v týchto podmienkach si zaslúži uznanie.

Po maratóne,
nám už bolo hej. Piva, kofoly, čo hrdlo ráči, len tieňa bolo málo. V tom Rajci majú stromy s malými korunami, takže tam, kde bol tieň, bolo husto. A v tom najtieňovatejšiom tieni stála aj rodina Seidlova. Samozrejme na čele s Tiborom, ktorý si zahryzoval z bagety, ktorú vyfasovala po dobehu Evička, ktorá musela zniesť kritiku, že Tibor vraj schudol. No nedáva mi jesť, vysvetľuje Tibor. Nuž keď beží, tak nemôže variť ja na to. Boli tu aj tri šikovné blonďavé Evine a Tiborové vnučky; že by “next running generation”? Ba, ukázal sa tu aj kedysi známy maratónec Jaro Horný (až hen z Košíc), pochválil sa (nie behom, ten už nerobí), ale piatimi vnukmi a autorom oných detí synom Vlastom, ktorý podal aj tu v Rajci výborný výkon. A tak, v duchu radostnom sa niesol celý maratónsky deň v Rajci. Veľká sláva bola ukončená vyhlasovaním víťazov, ktorej sa na moje prekvapenie zúčastnil (aj s kolobežkou) Mišo Holík. Pretože kolobežka má dojazd tak maximálne 25 kilometrov a Mišo nie je žiadne pierko, stroj sa vybil a MIšo musel z Čičmian nožne kolobežkovať až do samého Rajca. A nohy? Tie boleli. Rajčania (a otýc zvlášť) vďaka, bolo to výborné. Myslím organizácia. A bežci? Ako ktorý.

Vilo Novák, Bratislava, 16.8.2021.