|
Marcel Burkert
2. Petržalský Hamburg (PAH)
Týmto maratónom som zaknihoval svoj 28. maratón; vrátane jedného ultramaratónu (Trangoška). K tomu ešte jeden polovičný Iron Man z roku 1988, ktorý som zvládol jeden deň po mojich 20. narodeninách za 6 hodín a 49 minút a to len s minimálnym tréningom. Doposiaľ sa čudujem ako som tento triatlon vôbec mohol dokončiť. Bežal sa 25.6.1988 v Prešove, ako majstrovstvá Slovenska a ja som skončil na 55. mieste. Svoj prvý maratón som odbehol v r. 1992, teda k dňu 2. PAH-u presne pred 30 rokmi a 32 dňami, a to v Košiciach (3:50:20) - s polovičným tréningom ako som teraz zabehol 2. PAH s podstatne horším časom. V príprave naň (na 2. PAH) som za posledných 5 mesiacov (jún až október 2022) odbehol v priemere 121 km mesačne. Plus nejaká tá cyklistika a tenis. Moje tipy pred maratónom, ktoré som dal do našej mini bežeckej komunity, boli: Buldog (Dušan Oravec): 4:04 - 4:17 Gepard (to akože ja): 4:17 - 4:45. V skutočnosti som si tipoval najlepší čas 4:29, ale nepredpokladal som, že Buldog by PAH zabehol horšie ako za 4:17 a chcel som pri tipovaní vytvoriť malú drámu, že by teoreticky mohlo dôjsť k ďalšiemu nášmu súboju. Ale v skutočnosti som niečo také neočakával. A aj keď Buldog po septembrovom Košickom maratóne, kde dosiahol výborný čas (na čas 3:58 mu v 51 rokoch stačili len 3 týždne intenzívnejšieho tréningu!), trénoval málo, ono telo si pamätá, a tak som predpokladal, že dosiahne ďalší relatívne dobrý čas. Navyše - po 5 týždňoch od MMM si jeho telo oddýchlo tak akurát, aby mohlo zopakovať výkon podobný tomu v Košiciach. Pôvodne som maratón na druhom ročníku PAH-u vôbec bežať nechcel. Za posledný rok a pol som neodbehol dlhšiu trať ako polmaratón, a ani tých nebolo veľa. A silné kŕče dokážem počas maratónu dostať už pred 30. kilometrom a to aj vtedy keď mám lepšiu prípravu ako som mal na tento maratón. Navyše 23. septembra som bol darovať krv a 26. septembra ma na týždeň hospitalizovali v nemocnici kvôli žalúdočným vredom. Ale povedal som si, už pri prvom ročníku PAH-u, v máji 2022, že tento „náš Hamburg“... chcem aspoň raz v živote zabehnúť celý, bez ohľadu na čas. A tak som si 2 týždne pred PAH-om povedal, že čím skôr, tým lepšie - tým skôr túto tortúru... budem mať za sebou. Ako najhorší čas som si zatipoval 4:45, ale vôbec som si nebol istý, či maratón zvládnem. (Dva krát som maratón kvôli kŕčom vzdal, a jeden z nich bol Varšavský. Kŕče boli tak neznesiteľné, že som na 35. km musel vzdať – nebol som schopný ani kráčať. A to v tom istom roku, 5 mesiacov skôr, som si v Belehrade spravil osobák (3:47:49). Následne, mesiac po Varšave, som v Prahe v Stromovke zabehol maratón za 3:57:20.) Týždeň pred maratónom som si povedal, že ak to po 30. kilometri bude so mnou zle, a nebude šanca, že to zvládnem pod 4:45, tak to vzdám. A je tu výstrel... S Buldogom sme bežali spoločne len prvé 4 kilometre. Jeho tempo (cca 5:35) mi nevyhovovalo, bolo rýchle, a videl som, že ho to ťahá... za Zuzanou Kamendy, ktorá bežala pred nami asi 20 metrov s Paľom Tallom, a tak som mu povedal, že nech beží kam ho srdce tiahne..., že ja sa uskromním, a radšej spomalím. Prvá polka ubehla neskutočne rýchlo. Od 5. kilometra sme ju celú predebatovali, najmä v trojici a neskôr vo štvorici: ja, Dano Martinec, Tomáš Zajac a Martin Stoličný sa ešte na pár kilometrov pridal. Na polmaratóne som mal medzičas 2:01:30. Buldog, ako neskôr povedal, ho mal za 1:58:00. To, že som nakoniec dosiahol výsledný na moje pomery a na stav prípravy veľmi dobrý, má na svedomí hlavne špeciálna taktika ktorú som zvolil, a tá znela – Už po polmaratóne, aj v prípade, že sa budem cítiť dobre, začnem striedať beh s chôdzou. A práve tejto taktike vďačím, že silnejšie kŕče som začal chytať až 6 km pred cieľom – paradoxne najsilnejšie nie do stehien a do lýtok, ako to mám vo zvyku... (tie síce boli aj teraz, ale pri striedavom behu s chôdzou boli zvládnuteľné), ale do chodidiel, resp. prstov na nohách. Bolelo to poriadne aj pri chôdzi. Hodinky na 36. kilometri ale ukazovali čas 3:50 a niečo a tak som vedel, že aj keby som 4 kilometre zo šiestich zvyšných iba kráčal, tak to za 4:45 dám. 36. kilometer som mal za 7:35 a 38. kilometer dokonca za 8:10. Počas neho som zjedol kapsičku detskej výživy (t.j. ani nie 0,1 dcl.). Keby mi ju Buldog zjedol! :-) , ako mi posledne omylom vypil tesne pred koncom Hamburgu odšťavený pomaranč (našťastie teraz nebol Buldog hladný jak taký pes...) tak výsledný čas by som mal odhadujem minimálne o 10 minút horší, lebo by som musel zväčša kráčať. Neskutočne ma tá výživa nakopla. Kŕče akoby zázrakom pominuli. (Inak to sa mi stalo aj pri mojom 1. maratóne, zhodou okolností, ku dňu 2. PAH-u, presne pred 30 rokmi a 32 dňami, v Košiciach, kde som na 35. km začal chytať kŕče, striedal som beh s chôdzou, a potom, ma jedno jediné zelené jablko neskutočne nakoplo a posledné kilometre som už iba bežal. Inak vtedy sa bežal iba maratón, bez polmaratónu a ďalších okrás na navyšovanie účasti. A v cieli, na Námestí mieru, som dosal na krk medailu od pani Zátopkovej. Aj jej manžel tam vtedy rozdával medaile. Ono sa to dalo, vtedy bolo účastníkov relatívne málo). Pri dojedaní detskej výživy, keď som práve kráčal, ma pri tej mystickej vežičke predbiehala Zuzana Kamendy. Možno ma nenakopla len tá kapsička ale aj ona..., keď som videl ako ladne jej to ide aj po toľkých kilometroch. V každom prípade, povzbudil som ju, aby nepoľavila, prípadne trochu pridala, a že to pod 4 hodiny dá (pred 3 týždňami prekonala Covid; inak by s časom pod 4 hodiny nemala problém). Do cieľa jej chýbalo nejakých 600 metrov a mala na to 2 a trištvrte minúty. No a mne do cieľa chýbalo to isté ale plus dve kolá navyše. Zuzana to nakoniec zvládla s prehľadom, aj s rezervou (3:59:28). Posledné, takmer 4 kilometre, som už bežal v kuse, a dokonca som každým kilometrom zrýchľoval. Posledný pol kilometer som zabehol v tempe 4:42. To ma pre zmenu nakopol Buldog, ktorého som vzhliadol cca 800 metrov pred cieľom, vo vzdialenosti asi 150 metrov predo mnou. Ležérne si vykračoval do cieľa s istotou, že Gepard (to ako ja - Marcel Burkert) je v bezpečnej vzdialenosti... A tak som na Buldoga zvolil svoju, už neraz úspešnú taktiku - v tichosti som sa zakrádal, aby som ho v pravej chvíli, pár metrov pred cieľom, prekvapil odzadu, lebo šprint má gepard lepší. Lenže Buldog má silné inštinkty, a so zákerným Gepardom má aj dosť nemilých skúsenosti, keď mu Gep už viackrát vypálil rybník v posledných metroch pretekov. Už asi má na Gepa aj myšlienkové prepojenie a tak Gepov zákerný plán dnes Bog rýchlo odhalil. To už ale som mu bol na dosah - nejakých 50 metrov, keď sa prvý krát obzrel za seba. Akurát som míňal tú vežičku v parku. A aj keď išlo o 50 metrovú vzdialenosť, aj tak som v Bogovej tvári videl paniku!... - veď z ničoho nič zistil, že má v pätách Geparda, ktorého v týchto pretekoch už dávno odpísal, resp. s ním ako so súperom ani nepočítal. Do Buldoga zrazu akoby strelilo, z ležérnej chôdze rázom vyšprintoval. A ja za ním! Posledných 700 metrov pred nami! A potom príde zaslúžená odmena – Krušovická dvanáctka; bez ohľadu na to, kto vyhrá. Buldog sa neustále otáčal a kontroloval pre neho ešte bezpečnú vzdialenosť. Za žiadnu cenu ma nechcel k sebe pustiť na menšiu ako 10 metrovú vzdialenosť, lebo vedel, že takúto vzdialenosť dokáže Gep zmazať v priebehu 40 metrov!... Pri soche J. Kráľa bolo medzi nami už iba 30 metrov, ale do cieľa ostávalo už len posledných 200 metrov. Gep dúfal, že Bog spomalí, a tesne pred cieľom opäť raz predvedieme krásny súboj pred zrakmi našich spolubojovníkov a bojovníčky, ktorí už tam oddychovali. Ale adrenalín v Buldogovi a pud sebazáchovy drámu pripustiť nechcel. Hlasným výkrikom: B u l d ó ó ó g!... 70 metrov pred cieľom, Gepard priznal porážku. Ale napriek tomu ešte bojoval na doraz. Časový rozdiel medzi nami v cieli nebol 11 sekúnd, ako to vyplýva z výsledkovej listiny, ale maximálne 5 sekúnd. Sám Vilko povedal, že sme dobehli takmer spolu. Môj výsledný čas bol 4:21:18. Po dvoch rokoch opäť raz krásny súboj medzi zvermi...; aj keď vopred absolútne neočakávaný. Celkovo 12. zdokumentovaný ako doják (nielen v maratónoch). Prvých 11 je zdokumentovaných tu: marcelburkert.blog. . .
|
