Vilo Novák

Medzinárodný maratón mieru v Košiciach: 99 rokov od jeho vzniku.
2.októbra 2022

Boli sme pri tom.
Nielen boli, ale aj bežali. Žiaľ, ja som nebežal celý, ale len polovicu tejto mierečnej dĺžky. (Tento novotvar, vymyslený samotným Mirom Kriškom sa mi páči, aj keď v bohatej množine slov zhmotnenej v Slovníku jazyka slovenského sa tento bohumilý výraz nenachádza a vlastne nikto (okrem nás, maratóncov) nevie, čo to slovo vlastne znamená. Samozrejme, my maratónci to vieme, ale vysvetľovať to niekomu, kto nie je náš, nemá zmysel.
Teraz sme však v Košiciach a trošku s obavami sa pozeráme do blízkej (alebo zajtrajšej) budúcnosti. Trošku preto, lebo my traja (Pepo, Paľo a ja) hodláme bežať len polmaratón a ten sa (vraj) dá zabehnúť aj s prstom v (však viete kde...). Je to tak, zabehnúť sa dá, lenže ako. To nás však bude trápiť až zajtra. Dnes je na programe návšteva Kulturparku, kde vyfasujeme štartovné číslo a (aby som nezabudol) aj zelenú čelenku. A máme až do zajtrajška 10:30 pokoj na izbe, lebo obťažovať nás nejakou pasta párty organizátori nehodlajú, takže sa uspokojíme s rezancami s kuracím mäsom (za púhych 6:20 Eura) v neďalekej vietnamskej reštaurácii. Nebola to zlá voľba. Zlou voľbou nebol ani nocľah v zariadení nazvanom "Turistická ubytovňa Strojár" na Južnej triede. Priestranná izba s tromi posteľami (za 85,50 Eur za noc pre troch) nebola zlým riešením, najmä v časoch, keď mesto Košice praskalo vo švíkoch. Bodaj by nie, keď je MARATÓN.

Deň maratónu, 2.októbra 2022.
Názov Medzinárodný maratón mieru znie trošku nabubrelo a odráža našu "socialistickú minulosť". Kedysi, ešte pred vojnou, ale aj po nej sa nazýval "Slovenský maratón". Ale, zodpovední (alebo ešte lepšie nezodpovední) činitelia sa rozhodli zmeniť jeho názov na taký, ktorý sa našim východným susedom bude páčiť viac. Takže máme Medzinárodný maratón mieru. Aj Moskva má maratón s takým prívlastkom a ešte jedno "M" navyše. Nazýva sa Moskovskij Meždunarodnyj Marafon Mira, v skratke MMMM, čím dal tento maratón "flek" tomu košickému, ktorý sa pýši len tromi "MMM".
Ale dosť bolo prekáračiek, poďme k veci, čiže k maratónu košickému. Ten bol odštartovaný o deviatej hodine ráno, to sme my traja akurát odchádzali z našej ubytovne a pozorovali sme, ako po Južnej triede uháňajú vozíčkari a po nich "inlajnisti". Tí prví inlajnisti išli svižne, ale tí ostatní sa flákali...
Prvé, vcelku príjemné prekvapenie nás čakalo pri úschovni batožín. Pri počte polmaratóncov viac ako 2000, sa dalo očakávať (ako sa to v minulých rokoch stávalo) dlhé rady a zmätky . Nič takého sa však neudialo. Napriek tomu, že "odberné miesto" bolo len jedno, odber išiel plynule. Prečo? Odoberalo viac ľudí a k tomu ešte jeden ochotný a tvrdo makajúci mládenec v predstihu písal na modré vrecia štartovné čísla prichádzajúcich bežcov, takže to išlo rýchlo. Srdečná vďaka.
Aj umiestnenie polmaratóncov do im pridelených štartovných blokov bolo dobré; usporiadatelia každého posunuli tým smerom, ktorým mal ísť a každý sa ocitol na svojom mieste aj keby nechcel.

Polmaratón: Odštartované!
Presne o 10:30 zaznel výstrel ...a nedialo sa nič. Až po pol minúte sme sa pohli a"to" sa začalo. Aj tá štvrťhodinka o ktorú bol štart polmaratónu posunutý oproti vlaňajšku pomôže maratóncom; tí trojhodinoví by mali už byť pred nami. (Nie ako vlani, keď maratónci s cieľovým časom 2:40 boli zamknutí za polkármi). Dokonca som mal dojem, že koridory pre bežcov, vytýčené kovovými bariérami sú teraz širšie...
Pred štartom som si asi kilometer vyklusal v zóne na to určenej a dúfal, že vyrazím správne nahriaty. Stopky som si stlačil až pri prebehu štartovným portálom a obzerám sa, kde sú moji "parťáci". Nikde nikoho... Koncentrujem sa teda na seba. Nohy mám nejaké ťažké, vari to po niekoľkých kilometroch prejde. Pozerám sa okolo seba; na druhej strane námestia, bežia v protismere maratónci s plánovaným dobehom 3 hodiny a viac. Ich pole je už roztiahnuté a bežia veru svižne. Prekvapuje ma, že väčšina polmaratóncov okolo mňa je pomalšia ako ja. Tí si asi napísali do prihlášky čas, ktorý by radi zabehli a nie ktorý zabehli; ale to sa robí všade na svete. Priama časť úvodnej trasy je za nami, sme približne na štvrtom kilometri, zatáčka doprava a za ňou občertvovačka. Piť ešte nepotrebujem. Počasie je dnes k nám milosrdné, je približne 16 °C, zamračené, len občas vykukne slniečko. Na štart som si zobral viacero možností; nakoniec som sa rozhodol pre tričko s krátkymi rukávmi, na to tielko, a samozrejme trenírky. V poslednej chvíli som si tričko vyzliekol, nechal som si len čierne tielko. Dobre som urobil, hoci v niektorých momentoch mi bola zima, najmä keď zafúkal studený vietor a k tomu mrholilo. Počasie bolo teda pestré, ale v podstate pre nás dobré. Takže, žiadne veľké potenie a strata tekutín, preto som to s občerstvením nepreháňal. Aj teraz som občerstvovaciu stanicu oblúkom obehol, lebo už sa mi stalo, že ma občerstvujúci bežci obliali.
Teda, bežím ďalej. Stále som nejaký tvrdý, chýba mi ľahkosť v behu a to sa už blížime k Aničke.

Anička,
je park do ktorého vbiehame na jeho severnej strane. Jeho západná časť, napravo od cesty je vítaným miestom pre početných mužov, ktorí odbiehajú k stromom a obrátení chrbtom sa zbavujú prebytočných tekutín, (chúďatá dievčence, tie to nemajú také jednoduché) lebo teplo nie je a teda potíme sa menej... Aj ja rozmýšľam, ako sa urobiť ľahším, počkám na miesto, kde diváci nie sú a schovám sa za strom. Keď vybehnem späť na asfalt , koho to pred sebou nevidím ? Veď je to Peter Šafarik, alias Pepo. Má náskok asi 20 metrov a tak to ešte dlho zostane.

Kilometer piaty, výbeh z Aničky
Stopky ukazujú 26:15 (vrátane času potrebného na drenáž); je to rozbehnuté na 1:50, teda len tak vydržať. Občerstvovačku znova oblúkom obieham, je predsa chladno. Na desiatom kilometri sa už napijem. Snažím sa udržať doterajšie tempo, ak budem mať dosť síl, posledných "päťku" môžem zrýchliť, ale na to je času dosť.
Vašu energiu by som vo vašom veku chcel mať, prihovára sa mi mládenec bežiaci vedľa mňa. Ako vieš že som starý, ja na to. Zarazilo ho to. Budeš ešte lepší ako ja, ale musíš na sebe pracovať, vravím. Budem, budem, rečie. Čo narobíš, zdá sa, že na týchto pretekoch som najstarší, aspoň z výsledkovej listiny to tak vyzerá.
Asi s 20 metrovým náskokom sa mihá bielo-modré tielko Pepa a vzdialenosť medzi nami sa nemení ani po desiatom kilometri, kde som vypil pohár "ionťáku" (posledných 5 kilometrov sme bežali za 26:30). Sme na južnej triede, v protismere bežia s deprimujúcim, asi s dvojkilometrovým náskokom tí lepší ako som ja...

Kilometer pätnásty, (1:19:30),
stále to nie je ono a nohy sú ťažké. Pepo je stále o kúsok vpredu, trať mierne stúpa, fúka studený protivietor, snažím sa držať tempo. Obieham "bužňu", ako vravia košičania. Zdá sa, že Pepo trošku spomalil; alebo ja som zrýchlil? Pomaly sa k nemu blížim; pravdu povediac, nemám záujem ho predbehnúť; je mladší a zdá sa že aj lepší, ale dnes mu to (však ani mne) nejde podľa očakávania. Snažím sa držať to svoje, nie veru slávne tempo. Blížime sa k 16-temu kilometru a mám taký dojem, že nohy mi kmitajú o čosi rýchlejšie a beží sa mi ľahšie. Prebúdza sa vo mne pretekár a vravím si, možno by som toho Pepa aj mohol predbehnúť. Pri pohľade na hodinky mi je jasné, že pod 1:50 to nebude, ale pod dve hodiny to určite dám...Začínam predbiehať, ale netlačím na pílu, to nemá význam, o nič predsa nejde, a dobehnúť to vari už len dobehnem.

Kilometer dvadsiaty
je lokalizovaný kúsok od Námestia maratónu mieru; čas 1:46:48. V cieli by som mohol byť asi o šesť minút, teda s časom niečo nad 1:52. Snažím sa držať tempo, ale bojovať o každú sekundu nemá význam. Predbiehajú ma mládežníci vydávajúc svoje posledné sily. Kde ste boli doteraz, myslím si. Obieham katedrálu a v diaľke skôr tuším, ako vidím cieľ. Nad ním je časomiera, na ktorej sa pomaly menia čísla; prebieham portálom keď ukazujú 3:08:22.

Môj čas od výstrelu je 1:53:22, čistý čas 1:52:27, je to „bedňa“ !
Nie je to zlé, aj keď...bol by som rád, keby to bolo lepšie, veď vlani som bol rýchlejší skoro o 5 minút. Ale, čas a s ním spojenú degradáciu organizmu nezastavíš. Chvála Bohu aj za to, že som na (vlastných) nohách a zabehol polmaratón. V Kulturparku sme sa stretli všetci "traja králi" Pepo, Paľo a ja. Pepo to "dal" za 1:54:59, Paľo dobehol v čase slabšom ako býva u neho zvykom (2.25:03), ale vďaka Bohu aj za to; ešte včera nemohol ani hovoriť a vyzeralo to na DNS, ale kúpa a aplikácia liekov sa ukázala ako efektívna a Paľo vybehol...V našej "age group" (M70) zvíťazil Ján Cigaš (1:39:42, roč. 1952), druhý bol Štefan Švec za 1:45:30, (roč. 1949), ja som dobehol tretí pred Imrichom Petrom (1950, 1:58:21), čo znamená 903 miesto z 3097 štartujúcich, nie najhoršie pre „old folk“. Zdá sa, že jedno prvenstvo ma neminulo; bol som (žiaľ) najstarší pretekár v Košiciach... Zaujímavosťou (aspoň pre mňa) bol výsledok usilovnej Soni Macejákovej; časom v polmaratóne síce neoslnila (2:52), ale nebola posledná; za ňou bolo ešte 26 pretekárov!

Tí najlepší v polmaratóne
Katka (aj keď teraz už Pejpková) behať nezabudla a slávne zvíťazila v dobrom čase 1:17:13. Medzi mužmi bol najlepší Peter Ďurec, v čase 2:04:24 asi 5 minút pred druhým v poradí. Zhodou okolností sme si vo vlaku do Bratislavy prisadli do kupé k jednej šarmantnej dáme, z ktorej sa vykľula víťazka polmaratónu žien (W50) Iveta Vastušková z Popradu (ročník 1960) vo výbornom čase 1:52:53.

Márna sláva: králom behov je Maratón
Maratón je to, načo sme boli najviac zvedaví. Samozrejme, na maratón v prevedení našich maratóncov, predovšetkým na Tibora Sahajdu. Každému bolo jasné, že zvíťazí niekto z okolia priekopovej prepadliny vo Východnej Afrike. Je nám jedno kto, aj tak ich nepoznáme a nakoniec aj tak to nie sú tí najlepší, od tých majú ďaleko. Je to skrátka druhá "trieda" snažiaca sa zarobiť si na svoj chlieb každodenný a to ako medzi mužmi ako aj medzi ženami. Chápem organizátorov; ako by to vyzeralo, keby víťaz najstaršieho stále funkčného maratónu v Európe mal čas okolo 2:20. Ale, na druhej strane, keby tam neboli Afričania (lebo by boli nízke prémie), prišli by Európania s časmi pod 2:20 a inšpirovalo by to aj domácich pretekárov, lebo by sa mohli objaviť v predných pozíciách výsledkovej listiny. Ale takto, je to vopred jasné. Sú bez šance...
Maratón som teraz nebežal, preto moje vnemy sú len útržkovité. Čelo maratónu som videl natlačený v štartovnom koridore polmaratónu; okolo obrátky preletelo asi desať borcov tmavšej pleti...a potom dlho nikto (až na roztrúsených jednotlivcov tiež tmavej pleti oboch pohlaví).
Na vlastné oči som do cieľa videl dobiehať až borcov s časom nad 4 hodiny (medzitým sme sa umyli a prezliekli). Bol to zaujímavý pohľad, aj keď v mnohých prípadoch so zmiešanými pocitmi, pretože niektorí pretekári boli hodne vyčerpaní...a my sme sa napchávali v reštaurácii...

Kto bol najlepší?
Tak, ako sa očakávalo. Zvíťazil Kiprop Kerio (KEN) v čase 2:07:16, len 3 sekundy pred dvojicou Bantie, Mekasha. Prvý Slovák, Marian Zimmermann (2:28:19) obsadil 16. miesto pred M. Kováčom (2:30:51) Margaret Agai (2:24:04) v novom rekorde podujatia bola prvá medzi dámami, ešte siedma (!) dáma z Etiópie mala čas 2:28, teda slušná úroveň pretekov. Otázne je, či stojí za to robiť v Košiciach majstrovstvá severovýchodnej Afriky... Najlepšou Slovenkou bola Ivana Líšková (víťazka tohoročného Rajeckého maratónu) na 9. mieste v čase 2:54:20.

Boli tu však aj iní borci zo Slovenska...
Vo vekovej kategórii M50 presvedčivo zvíťazil Tomáš Kopčík (Trnavčan, behajúci teraz za Nové Zámky) v čase 3:39:52, viac ako 18 minút pred druhým Marekom Skapom. S Tomášom sa poznám už desaťročia; tentokrát sme sa stretli v košickom Auparku, kde sme kupovali sladké pečivo na zajtrajšie ľahké raňajky. Neboli sme sami, lebo časť so sladkým pečivom bola vykúpená, horko – ťažko som kdesi vyhrabal dva staršie rožky...Tomáš ako vždy usmievavý; takže veľa šťastia zajtra Tomáš. Aj tebe, vracia mi želanie. Ba je tu aj Peter Hodossy - tiež kupujúci pečivo - sa mi sťažoval, že ho už tretí krát nevzali do Tokia na maratón; je to jediný, ktorý mú chýba do série „Marathon majors“. Mimochodom, aj mne chýba do série len tento jediný a Peter sa diví, že nemám ambíciu si ho odbehnúť. Peter, odvolaj sa, napíš im, že len tento ti chýba do série, možno sa zľutujú...
Máme tu aj „najstaršiu“ vekovú skupinu M70, kde už roky kraľuje Jano Hazucha. Jana som stretol tiež v obchode (ako obvykle, s manželkou Vierkou), plného optimizmu. Nakoniec dopadol dobre, bol druhý (3:55), za Jacekom Tadeuszom (3:39); o osem rokov mladším a na Slovensku častým hosťom. Márna sláva čas nie je našim priateľom.

Záver poľa maratónskeho,
Býva spravidla najzaujímavejší. Tí rýchli okolo prebehnú tak rýchlo, že si ich divák ani poriadne neobzrie, bežia ľahko, vzbudzujú dojem, že maratón je pohodička; ešte aj tí „štvorhodinoví“ vyzerajú dobre, ale tí pomalí (5 a viac hodinoví), tí dávajú maratónu tú správnu arómu a demonštrujú aký je to ťažký podnik. Aj známy „muž s tromi guľami“, občianským menom Milan Roskopf dobiehal v závere poľa (5:49), ale bol v pohode; väčšinu trasy totiž žongloval s onými „tromi guľami“. Horšie to bolo s Petrom Bačíkom, bojoval s traťou, so sebou naozaj tvrdo, (ba aj so Zlatkou S., ktorá zrejme nechcela, aby ho bežal). A celkom na konci štartového poľa dobiehal (?) jednonohý pretekár s barlami Maroš Kudlík (6:14:24) sprevádzaný dievčinou Ankou P....Neuveriteľný výkon, to ste mali vidieť, lebo ten čas nie je zlý na muža s barlami. Bolo mi ľúto Šaňa Simona, ktorý maratón na polmaratóne vzdal; je to tvrdý chlap, neviem, v čom bol problém; vzdal to aj „Pefo“ Tichý (ba aj v Rajci to urobil). Najväčšie (nepríjemné) prekvapenie bolo DNF Tibora Sahajdu. Čo bolo príčinou neviem, ale pravdepodobne to „prepálil“, lebo začal chrabro s keňanmi a na 30 kilometri už nemohol ďalej. Vzdalo 63 borcov (kýň) z vybehnutých 1237 , z toho boli šiesti z Afriky (zrejme sa šetrili na ďalší maratón, kde budú mať šancu na peniažky). Veru, tak je, „maratón je děvka...“.

Nezabudnime, že na budúci rok sa beží „stý košický“ maratón.

Vilo Novák, Bratislava, 8.10:2022.