Viliam Novák

42. Rajecký maratón a polmaratón, 9. augusta 2025
(najťažší, najkrajší, najsrdečnejší; ale aj najteplejší…)

Prvé tri vlastnosti sú mottom Rajeckého maratónu; tá štvrtá vlastnosť v príhovore najvrchnejšieho pána onoho maratónu „otýca“ Paľa Uhlárika nie je uvedená, ale je to pravda...Aspoň nikto neprechladne.

Prečo sa tento maratón beží v najhorúcejšom lete? Zrejme preto, lebo vtedy býva a vždy býval v Rajci jarmok. A pridružiť maratón k jarmoku bola dobrá myšlienka. Zaujímavé je, že sa podarilo slávnemu rajeckému organizačnému výboru maratónu zvládnuť a udržať toto podujatie dlhodobo v centre pozornosti maratóncov. Mnohé z maratónov vznikli a zanikli (Malokarpatský, Považský, Považskobystrický, Zvolenský, Vranovský, Brezniansky, Turčiansky), ale tento Rajecký je dlhodobo jedným z najpopulárnejších; patrí do trojice „top“ slovenských maratónov (Košický, Bratislavský, Rajecký). Nie je to len výplod nejakého novinára, ale aj ja to tak cítim a na tieto tri maratóny (alebo aspoň polmaratóny) sa snažím prísť. Prečo? Ťahá ma to tam; okrem toho viem, že tam prídu aj ostatní priatelia „mierečnej“ trate, spoločne sa vytrápime a budeme mať na čo spomínať...

Nedeľa, 9. 8. 2025
Zobudil som sa pred šiestou hodinou rannou v cudzej posteli, lebo som prenocoval u svojho bratranca Mateja v Považskej Bystrici. A nebol som tam sám. Okrem mňa bol u Mateja na návšteve (až hen z Ameriky) jeho syn Matúš (Martini) s dvomi synmi. A tento Matúš nie je maratónec ledajaký, ale podtrojhodinový. Čo je ešte dôležitejšie, doma, v USA sa kvalifikoval sa na Majstrovstvá sveta v triatlone, je to teda borec. Žiaľ, tento rok bol zranený a preto v Rajci bude bežať „len“ polmaratón. Detské behy budú bežať aj jeho „mladí“. Ráno som si dal len kúsok koláča a dva deci čaju, však štartujeme už o deviatej ráno. O štvrť na osem nás Matej vezie do Rajca.

Rajec
Najskôr si vyberám štartovné číslo (783), ale aj kofolu, tričko a bulletin podujatia. Pri vchode stretávam maratónskych „matadorov“ Šaňa Simona a Mariana Michalíka, sú jedni z mála, ktorí zabehli všetky ročníky Rajeckého maratónu (a to je dnes už 42. ročník). Nazdar, tak za koľko to dnes dáme? Nebežíme, vravia. Šaňo je zranený a Marian je po operácii kolena. Škoda. Ani ja nebežím „celý“, zdôverujem sa. Aj by som ho vari zabehol, ale asi nie pod päť hodín, to nemá význam. Čas je nezávisle premenná a degenerácia organizmu je funkciou času. Dám si “polku“. (To som ešte netušil, ako biedne dopadnem). Eva (Seidlová) tu nie je? Vyštartovala o ôsmej, aj s Cyrom Bohunickým, vravia.
To zas dnes bude deň! Bude horúco; to chce trenírky a tielko a na hlavu čiapku. Cestou k autu pomaličky vyklusávam a obávam sa vecí budúcich. Veď polmaratón sa dá zabehnúť aj s prstom v r...utešujem sa. Iste, ale ako sa neskôr ukáže, nie vždy.
Napriek horúčave v dave bežcov je veselo. Je tu Gejza Kele (aj s fešandou manželkou, v ružových šatách s volánikmi), Ľudo Volek (s manželkou Ankou). Deviata hodina (čas štartu) sa blíži. Ešte štátna hymna, príhovor „otýca“ a začalo to…

Štart
Najskôr kráčame z nohy na nohu hore „rínkom“, postupne sa dostávame do tempa a keď asi po dvoch kilometroch znova prebiehame rajeckým „rínkom“, každý si už našiel to „svoje“ tempo a naberáme smer na Šuju. Ahoj, ideš „celý“, prihováram sa Števovi Polcovi, už sedemdesiatnikovi. Chcel by som, vraví. Ja som trošku rýchlejší ako Števo, idem dopredu. Po dvoch kilometroch je to dobré, aj keď je pravdou, že bežím pomaličky. Bude to „pod dve“?
Nie je to Zlatka (kedysi Semanová)? Je to ona. Ahoj Zlatka, ideš celý? Rada by som, vraví. A kde je Peter (Bačík)? Je zranený, ale vybehol aspoň na malý okruh, vraví Zlatka. Ešte pred Šujou, počujem zozadu nežný hlások v podaní Radky Paulíniovej, mojej obľúbenej spoločníčke bežeckej (aj keď žiaľbohu len veľmi zriedkavej). Ahoj Radka, ideš celý? Pýtam sa. Áno, vraví. To máš rozbehnuté tak na štyri hodiny, len kto vie, čo s nami spraví tá horúčava. Radka vyzerá (ako vždy) skvele, práca (je vraj dobrá právnička) aj behanie jej ide. Skrátka, porozprávali sme si naše životné príhody a skúsenosti a skonštatovali sme že „zatím je to dobrý“.
Sme pri kostole v Šuji; už aby sme tu boli cestou späť, je tu totiž 40-ty kilometer maratónu a to je „domov“ už len kúsok. Bežíme rýchlosťou asi 5:40 min/km, nič ma nebolí, je to dobré. Že by to bolo Radkou? Vybiehame zo Šuje; otvoril sa nám krásny výhľad na „zub“ Kľaku ku ktorému smeruje prúd rôznofarebných bodiek; to sú bežci. Krátke stúpanie a je tu odbočka do Rajeckej Lesnej. Sme asi na siedmom kilometri. Ahoj Radka, držím ti palce. Aj ty sa drž, vraví Radka, ktorá sa zaraďuje do riedkeho zástupu maratóncov; väčšia „sila“ bežcov odbočuje do dediny, známej dreveným betlehemom.

Rajecká Lesná
je dedina dlhá a cesta ňou vedúca stúpa. Doteraz sa mi bežalo celkom dobre, napriek horúčave a pražiacemu Slnku. Lenže...Ešte sme nedobehli ani ku kostolu a už začínam spomaľovať. Cítim sa neuveriteľne slabý - a to sme len na ôsmom kilometri! Spomaľujem, pozerám sa na cestu, nevnímam okolie. Toto sa mi síce stáva, ale len na maratóne po 35. kilometri! Len občas sa pozriem na prajných divákov, ktorí vyniesli pred dom stolček s vodou, aby nám uľahčili naše trápenie. Čo sa to so mnou deje? Obiehame kostol s čakajúcimi „štafetármi“. Okolo prebieha v opačnom smere nejaký bežec. Je to prvý, ktorý sa vracia a beží do cieľa ? Neviem a ani ma to nezaujíma. Zaujíma ma len to, aby som sa pohyboval vpred.

Za Rajeckou Lesnou
Občerstvovačka za dedinou je príležitosťou na občerstvenie, ale hlavne na chôdzu, počas ktorej onen pohár vody vypijem…
Tak poďme, vravím si, toto je bežecká a nie chodecká disciplína, a skúšam bežať. Okolo mňa bežia už nadol davy bežcov; inokedy vyzerám kto to je, dnes ma to nezaujíma, hlavu mám sklonenú a dávam pozor na jamy na rozbitej ceste. Dávno nereparovaná (kedysi) asfaltová cesta za dedinou je úzka a rozbitá; dominujú vyjazdené koľaje vyplnené hrubozrnným kamenivom, tým čo zostalo, keď sa vyjazdil asfalt. Zachovaný je asfalt medzi onými koľajami a práve tade sa snažia bežať bežci, smerujúci nahor aj nadol. Našťastie, ku kolízii nedošlo; v kritickej chvíli jeden (spravidla nahor smerujúci) odskočí bokom. Už aby sme bežali nadol, to bude iste ľahšie, vravím si. Konečne je tu tabuľa s nápisom „Obrátka 200 metrov“ a potom nadol, míňajúc davy bežiace v opačnom smere. Nie je nás málo. Len polmaratón bežalo 665 duší a to nerátam stovky bežcov v štafetách.

Bežíme dolu kopcom,
ale neuľavilo sa mi. Skrátka nevládzem. To, čo je inokedy radosť, je teraz pre mňa trápenie. Ani nadol mi to nejde, bežím krátkymi krokmi. Predbieha ma aj Ľ. Volek z Bratislavy, „nadelil“ mi na deviatich kilometroch štyri minúty! Slnko páli; to by však nemal byť pre mňa problém. Teplo obyčajne znášam dobre; ale dnes som slabý ako para nad hrncom. Nič ma nebolí, nie som si vedomý žiadnych zdravotných problémov. Ako skúsený maratónec sa už ničomu nečudujem, viem (od P. Březinu) že „maratón je děvka“, ale toto je „len“ polmaratón, s ním som nikdy nemal problémy. Zrejme „teraz“ nie je „nikdy“. Pravdou je, že je teplo (asi 30 stupňov) a nad asfaltom je aspoň o 10 stupňov viac; okrem toho je vlhko (nedávno pršalo) a teda vlhkosť vzduchu je vysoká (viac ako 80%) a teda pot sa takmer nevyparuje, čo vedie k prehriatiu organizmu. Prečo to postihlo práve mňa? Neviem. Dolu dedinou som uzavretý do seba; inokedy konverzujem s divákmi, ale teraz… Ako všetci vieme, všetko má svoj koniec, aj tento polmaratón. Šuju, aj horný koniec Rajca som preklusal ani neviem ako.

Konečne doprava, do cieľa!
Popri povestnej rajeckej zrúcanine doprava, potom doľava a v diaľke vidieť cieľ. Skúšam zrýchliť, ale aj tak ma predbieha nejaký mládenec. Som v cieli. Môj čas je hrozný, je to „negatívny“ osobák 2:11:12. Môj najhorší čas predtým bol 2:01, dosiahnutý pred tromi rokmi v Ljubljane, a to som len voľne klusal…

Ako teda polmaratón dopadol ?
V mužskej kategórii bol prvý P. Kviatkovski (1:07:20), môj synovec M. Martini (napriek) zraneniu skončil 41., (1:28:30). V M60 bol prvý P. Fratrik (1965), vo výbornom čase 1:34:12. Ja som skončil desiaty z 26 pretekárov. Utešiť by ma mohlo to, že som bol zo štartovného poľa najstarší, ale zrejme aj iní boli na tom zle, lebo som bol v prvej polovici poradia v M60. Príjemným prekvapením bolo víťazstvo Petry Pukalovičovej (1:29:28). Anka Balošáková bola tretia v Ž50 (1:52:09). To sú výkony!

Maratón
je hlavnou disciplínou tohto podniku. Celkovo zvíťazil podľa očakávania M. Hladík v čase 2:32:34. Vzhľadom na počasie je to čas výborný; osem minút za ním dobehol T. Michalec a až za ďalších 10 minút pribeehol tretí bežec; pod 3 hodiny sa dostalo sedem bežcov zo 197 štartujúcich. Aj to svedčí o ťažkých podmienkach na trati. Priebeh maratónu bol jednoduchý u najlepších mužov aj u žien. Separácia sa udiala hneď po štarte a tak to zostalo do cieľa. Skvele bežala víťazka kategórie žien; do cieľa elegantne s rozpaženými rukami (krídlami) priletela Petra Pastorová (3:04), 15 minút pred Lenkou Chorvátovou. Nechcem tu opakovať výsledkovú listinu onoho maratónu, ale za pozornosť stoja výkony v ostatnej vekovej kategórii žien (Ž50). M. Šuchová bola prvá (3:41:05), ale skvele bežali aj moje spolubežkyne (4.) R. Paulíniová (4:35:14), (5.) Z. Semanová (4:38:17) a tiež E. Seidlová (5:52); táto „deva“ je však osobitnou kategóriu bežkýň.
Pozrime sa ešte na najstaršie kategórie mužov; v M60 dobehol prvý Stano Ďuriga (3:27), v M70 bol prvý J. Makky (4:45), len dve minúty pred V. Kovalčíkom. Žiaľ, Števo Polc a ďalší dvaja vzdali. Zrejme nielen ja som mal problémy s počasím.

Medaila
ktorú dostali všetci „dobehnutí“ bola originálna a na pohľad pekná. Keď sme si ju obzerali, nijako sa nám nedarilo rozlúštiť čo to vlastne znamená. Otáčali sme ju všetkými smermi, ale stále nám vychádzalo nejaké „JO“. Čo to má znamenať? Oné písmená mali reliéf atletickej dráhy; zrejme to nám chcel autor povedať, že maratón je atletická disciplína. Nedalo mi to však pokoja a našiel som bulletin a v ňom skvelý príhovor „otýca“ Paľa Uhlárika, kde som sa dozvedel, že tým správnym motívom je číslo 42, čo je počet ročníkov tohto slávneho podujatia. Poďme teda hľadať toto číslo. Nie hneď, ale po nejakom čase sa mi ho podarilo nájsť. Úloha hodná časopisu Lišiak. Myslím si, že takéto drobné záhady sú vtipným spôsobom ako si prevetrať nielen pľúca ale aj mozog…

V. Novák, Bratislava, 17.8.2025