spravy

2. Maratón Nad Jazerom - Košice, 30. 8. 2009.

Minulý rok som o tejto akcii čítala samé dobré veci, preto som bola rozhodnutá zúčastniť sa jej roku 2009. Nešlo o spontánne rozhodnutie na poslednú chvíľu.

V predvečer maratónu vyzeralo, že 2. Jazerný maratón bude jesenný a počasie nevľúdne. Do rána sa situácia zmenila a o pol ôsmej , keď sa už účastníci schádzali na mieste prezentácie bola obloha pekná, modrá, hoci fúkal nepríjemný vietor.

Oproti minulému roku bol rozdiel aj v tom, že každý dostal štartovné číslo, nebolo treba si ho priniesť. Pozn. eN - Peter, tým čo čísla nemali, ich rozdával aj minulý rok.

Väčšina bežcov a bežkýň boli domáci, Saňo Simon bol pravdepodobne cezpoľný z najväčšej diaľky. Že by preto bežal s osmičkou, symbolom nekonečna?

Dozvedela som sa, že bežal aj deň predtým v Lábatlane maratón o ktorom som sa neskôr dočítala, že bol vlajočkový :-), ale bez našich vlajočiek. Ale v každom prípade Saňo mal celý víkend maratónsky.

Okrem neho prišli aj cezpoľní zo SNV, moji Hamburgoví spolubežci Julo a Ondrej. Okrem nich samozrejme aj ja, keďže to píšem.

Neviem, či bol ešte niekto zvonku, lebo píšem tieto riadky bez toho, aby som pozerala dp štartovej, či výsledkovej listiny.

Na štarte bol kopec ľudí. Okrem organizátorov Petra aj Anky bolo veľa ľudí na výpomoc, nechýbal ani komentátor Viktor Fotul.

Hoci si každý priniesol vlastné, občerstvenie zabezpečil aj organizátor. Voda, ionťáky, ovocie, čokoláda, skrátka všetko. Nikomu nehrozilo, že bude o smäde.

Po Petrovom príhovore a informáciách o trati nasledoval štart. Myslím, že nás bolo približne 50 štartujúcich.

Po štarte sa vytvorili skupinky. Každý bežal za svojím výkonom. Nemala som prehľad o tom, kto koľko km beží, koľkí majú v pláne celý maratón. Niektorí to ani nevedeli. Povedali, že ešte sa uvidí.

Ale napríklad Jano Mičko, to som nepochybovala, že pobeží celý maratón.

Neviem, či on pochyboval o mne, lebo sa ma na štarte pýtal, že kelo idzem. No a ja som mu povedala, že predsa som sa šetrila pred týždňom na 6. SHVSR. Prečo asi?

Maratónska trať je taká: 2,5 km cyklistický chodník vedľa Hornádu, obrátka a po tom istom chodníku späť k miestu štartu.

Mierečný bežec beží 8 týchto okruhov deviaty s posunutou obrátkou, aby meral 2,2km.

Prvé dva okruhy sa mi zdali nekonečné. Bolo dosť chladno, miestami až nepríjemný protivietor. Ale po obrátke príjemný, lebo fúkal do chrbta.

Nechcela som bežať sama, ale nevedela som, kam sa mám zaradiť. Po chvíli spoločného behu ma Janko Mičkom vyhnal "ic het dopredu" :-), tak som ho opustila.

Rýchli bežci v čele, Slavo Lindvai, Jánoš Bogár a Jano Tirpák, boli ozaj rýchli. Netrvalo im dlho a dali nám pomalším celý okruh. Neskôr ďalšie.

zľava: víťaz Slavo Lindvai, traťový rekordér (2:46:00/2008) Robo Tatrai
a druhý Bogár János.

Slavo si držal prvú pozíciu, na Jánošovi bolo vidieť, že beží v pohode. Na ušiach slúchadlá, ktovie čo dobré počúval?

Medzera medzi Slavom a Jánosom nebola veľký. Slavo to nemal ľahké s držaním si pozície. Ale to je iba môj názor. Vrátim sa radšej k môjmu behu.

Nie ľahký začiatok som bežala chvíľu s Romanom Jóčikom. Objavil sa pri mne práve vtedy, keď fúkal nepríjemný protivietor a gestom mi dal najavo, aby som bežala tesne za ním. Bol môj vetrolam.

Bežal mne vyhovujúcim tempom, tak som sa na chvíľu priživila :-). Počúval mp3 a určite to bola tiež dobrá muzika, lebo on sám si občas pospevoval. Snažila som sa z tých útržkov zistiť, o akú pieseň ide, ale nepodarilo sa mi to.

Približne v polovici trate sa Roman niekde stratil. Možno sa zdržal pri občerstvení. Neviem presne, ale miesto neho sa objavil Emil Repák.

Bežal 25km a nemal problém rozprávať aj bežať. Ja tiež. Dobehli sme Zlatku Semanovú, ktorá bola celý čas predo mnou, ale záver spomalila. Bežala 30 km.

Emil bol onedlho v cieli a v 6 kolo som bežala po boku Zlatky. Tiež sme trocha porozprávali, napríklad o tom, ako sa nám v tomto roku darí, či nedarí v maratónoch. Jej sa darí, mne až tak nie, čo sa týka časov, ale nevidím to tragicky.

Na 30 km sme sa rozlúčili, siedme kolečko som bežala sama, na trati nás už bolo málo. Myslím, že len maratónci. Aj to nie všetci, prví traja boli v cieli.

Slnko pripekalo, ale dalo sa to vydržať. Približne na 33km ma predbiehal Ondrej Chabada od nás zo SNV. Mal 38 km za sebou, ale stále bol v pohode. Ešte mi aj čosi zaspieval, keď ma obiehal. Je dobré mať takú náladu 4 km pred cieľom.

Keď som dokončila siedme kolo, poniektorí sa mi navrhovali, že sedem je už dosť, že môžem končiť. Srandičky!

Posledné 12, 2 km som zvládla v pohode. Žiadna vážna kríza. Dobehla som bežca, ktorý celý čas bežal predo mnou. (Asi Ľuboslav Mikolaj.)

Pohľad na hodinky prezrádzal, že je reálne dosiahnuť čas pod 4 hodiny. Prezradil mi, že ešte maratón pod 4 hodiny nezabehol. Tak som mu povedala, že teraz má šancu a mala som pravdu. Obaja sme boli v cieli ešte pred štvrtou hodinou behu.

Po dobehnutí všetkých nasledovalo vyhlasovanie výsledkov, po ňom občestvenie. Presnejšie povedané hostina.

Nesmiem zabudnúť spomenúť dôležitú vec. Peter Buc onedlho dosiahne pekné jubileum.

Zatiaľ sedlá 50-kového koňa s asistenciou, ale už bezdržiačky.

Nech sa mu všetko v živote darí, hlavne nech slúži zdravie, a potom bude aj veľa, veľa, veľa maratónov.

To bol môj pokus, priblížiť Vám atmosféru a priebeh 2. Maratónu Nad Jazerom.

Všetkých bežcov 1. 9. 2009 zdraví Eva Hatalová.