Vilo Novák

100 rokov maratónu v Košiciach, najstaršieho aktívneho maratónu v Európe
(28.10. 1924 - 1.10. 2023)

Čo vám mám hovoriť, sláva to bola preveliká. Bodaj by nie, veď sto rokov je dlhá doba, veď si len spomeňme, ako sa za tých 100 rokov svet zmenil. Zmenil sa aj maratón, aj keď nie jeho dĺžka. Treba vari pripomenúť, že olympijský maratón v Paríži začal éru maratónov “mierečných”, teda odvtedy má maratón dĺžku 42195 metrov, aj keď pravdou je, že prvý “mierečný” maratón sa bežal ešte pred prvou svetovou vojnou počas olympijských hier v Londýne; vtedy nebola dĺžka maratónu definovaná; bola to dĺžka medzi 35 a 40 kilometrami. Ak to zoberieme takto, tak “košický” maratón sa v mierečnej dĺžke behá tak dlho ako aj ten najstarší “Bostonský”.
Menili sa aj názvy košického maratónu. Najskôr to bol “Slovenský maratón”, po druhej svetovej vojne sa nazýval “Maratón slobody”, no a teraz je to Medzinárodný maratón mieru”, alebo MMM. Aj trate sa menili. Najskôr sa bežalo tak, ako to bolo zaužívané, teda “point to point”, alebo “od bodu k bodu”, teda štart a cieľ boli každý inde; v tomto prípade sa bežalo 28. októbra 1924 spod hradu v Turni nad Bodvou na štadión do Košíc. Neskôr, do roku 1988, (to som ten maratón, posledný na tejto trati, bežal aj ja) zo štadióna Lokomotívy do Sene a späť. Ak sa nemýlim, tak aktuálna trať MMM je štvrtým variantom MMM. A zdá sa že trať je pekná, mne sa páči. Dôležitým počinom organizátorov bolo tiež umiestnenie miesta štartu a cieľa na začiatok hlavnej ulice, teda tam, kde je aj v súčasnosti.

Táto jubilejná, maratónska “stovka” spôsobila obrovský záujem o štart na tomto podujatí. Len maratóncov nastúpilo na štart 5022. To vyvolalo zvýšený záujem o ubytovanie, takže košické ubytovacie kapacity boli rýchlo vypredané. Veru, aj ja som musel využiť synovcovu ponuku a prenocoval som v Kysaku. To by nebolo nič hrozného, však je to len niečo cez 20 kilometrov od Košíc a chodia tam často vlaky, lenže...Zákon schválnosti hovorí, že ak sa na niečo spoliehaš (a je to dôležité), tak “naschvál” sa niečo pokazí. Tak aj v tomto prípade. Išiel som na vlak do Košíc s odchodom 8:26, lenže ten meškal 60 minút (vraj z dopravných dôvodov). Zo staničného rozhlasu sa ozvalo “Za meškanie vlaku sa cestujúcim ospravedlňujeme”. Priznám sa, na túto frázu som už alergický, lebo ju v ostatnom čase počujem skoro stále. Ale aj tak som mal šťastie, lebo som sa dostal do rýchlika, ktorý meškal “len” 45 minút a zo stanice odišiel len o 34 minút neskôr ako mal plánovaný odchod “môj” vlak. A to som sa bál, že nestihnem štart polmaratónu o 10:35.
Pár slov k štartom. Maratónci mali (a aj vyštartovali) o 9:00 a my o hodinu a pol neskôr, tiež po vlnách s odstupmi po 5 minútach. Je to preto, aby tí maratónci, ktorí absolvovali polmaratón za menej ako 1:30 a teda mali cieľový čas pod 3 hodiny, neboli nami “polmaratóncami” brzdení. Nie je to ideálne, ale aj tak lepšie ako v minulých rokoch.

Košice (metropola slovenského východu)
Pred pol desiatou som vystupoval z vlaku v Košiciach a spolu s viacerými “polkármi” sme sa zrýchlenou chôdzou uberali do tzv. Kulturparku, čo sú bývalé kasárne premenené na akýsi univerzálny kultúrny stánok. V stane zvanom “šatne - muži”, sme sa prezliekli do “bežeckého”. Zase dilema. Čo na seba? Teplota vzduchu je asi 18 °C, teda trenírky sú jasné. A čo hore? Zrejme tielko. Lenže trošku fúka a až tak teplo nie je a to moje tričko s krátkymi rukávmi je tenučké, polypropylénové...Takže na istotu. Tričko, aj tielko, radšej teplejšie ako chladnejšie, aj tak už mám ďaleko od dvadsiatky rokov...
Odber batožín prebieha rýchlo, aj keď odberné miesto je len jedno, ešte mám 15 minút na zaradenie sa do štartovných koridorov. Usporiadatelia si nás šikovne postrkávajú tam, kam patríme. Ani som sa nenazdal a už stojím vo “svojom” koridore a zvítavam sa s vyškereným Ľubom Bučom, spolubežcom zo Železnej studničky v Bratislave...

Odštartované! Je 2. 10.2023, 10:35
Ako obvykle, nič sa nedeje. To ma netrápi, však konečné časy budú aj tak “netto”. Ako som sa zmýlil! (To som sa však dozvedel až neskôr). Asi po dvadsiatich sekundách sme predsa len prebehli cez štartovný portál. Zatiaľ je to pomalé, lebo je nás veľa a navzájom si zavadziame. Nevadí, veď´ ide o dobehnutie, ja s mojimi skúsenosťami aj tak nemám šancu bojovať o popredné umiestnenie, veď “posledná” veková kategória je M70 a ja som už vo fiktívnej M80...Pomaly bežíme okolo katedrály a pozerám sa doľava na maratóncov, ktorí končia prvé kolo. Ale, ale, veď tam beží Zuzka Stoličná, vyzerá sviežo (a dobre), má to rozbehnuté tak na 3:40. Uvidíme, držím jej palce. Pomaly sa bežiaci dav riedi a naše tempo (s Ľubom) sa stabilizuje. Je to voľné, ale žiadny kvalt, o nič nám nejde. Je to tempo 5:15 vraví Ľubo, to je na mňa veľa, ale beží sa mi dobre. Neboj sa, pôjdeme voľne, neponáhľame sa. Pozerám sa doľava, na nezvykle hustý dav maratóncov, končiacich prvé kolo. Pretože maratóncov tu behalo niečo medzi tísíckou a dvojtisíckou, ale teraz ich je vraj do 6 tisíc! Tak preto je ten dav nezvykle hustý. Bežíme svižne, ale v pohode, väčšinou predbiehame, ani Ľubo sa nesťažuje. Točíme smerom k Aničke. Počasie je dobré, slnko takmer nesvieti.

Výbeh z Aničky, 5. kilometer,
Pozerám na hodinky; ukazujú 27:08, to znamená, že je to rozbehnuté nad 1:50, čo je (pre mňa) dobré. Vieš čo, vraví Ľubo, to je na mňa prirýchle, ja spomalím, choď si svoje. Tak sa teda drž, odpovedám a Ľubo mierne spomaľuje, ja si držím tempo. (Ľubo B. dobehol v slušnom čase 1:59:47 a to som netušil, že je ročník 1957, nie zle pre ”old folk”).
Posádky občerstvovacej stanice núkajú vodu; nechcem, vravím si, glgnem si na “desine”, to na polku musí stačiť. Stále hustý, aj keď značne preriedený (a zmiešaný) dav polmaratóncov a maratóncov odbočuje doľava a mieri v ústrety (ne) radostnej maratónskej budúcnosti.

Timea
Trošku zrýchľujem, na hladkej asfaltovej ceste to ide celkom dobre a obzerám (hlavne) dievčatá. Zaujala ma jedna z nich, v čierných trenírkach a bielom tričku, ktorá sa posúvala vpred tempom približne rovným môjmu, ale rýchlejšie ako väčšina okolobežiacich. Asi po kilometri spoločného behu som pochválil jej rovnomerné tempo aj techniku behu a opýtal sa, na aký čas beží. Chcela by som ísť okolo hodiny päťdesiat, vraví a vy? Tiež asi tak, ale bežím podľa pocitov na čase mi až tak nezáleží. Volam sa Vilo. Ja som Timea, ovetí. Chodíš ešte do gymnázia, alebo už na vysokú školu? Divne sa na mňa pozrela. Ja už viac ako 10 rokov robím. Ja mám 38 rokov! Na to teda nevyzeráš, rečiem. Pre istotu som sa na ňu pozrel z odstupu. Naozaj vyzerala veľmi mlado. No, to sa teda šetríš, keď tak mlado vyzeráš, vravím. Ani nie, mám dve dcéry. Tak to máš aj muža. Aj ten behá? Behá. Aj dnes? Bol prihlásený na polmaratón, ráno vstal a povedal že nemôže bežať, lebo ho bolí noha, tak zostal doma. Aspoň sa postará o dcéry, vravím. Medzitým sme dobehli na 10. kilometer, zobral som si pohár “ionťáku”, zastal som a tak som ho vypil, aby som sa neoblial. Nie tak Timea. Tá pila počas behu. Zrýchlil som a ešte pred odbočkou na Južnú triedu som ju dobehol a tak sme pokračovali až po 15. kilometer, keď som si uvedomil, že je to na mňa trošku rýchle a ja sa tu odrovnať nechcem. Timea, vravím, je to na mňa rýchle, nezdržuj sa, bež si svoje. Ahoj. Mierne som spomalil. Rozdiely v rýchlostiach boli nepatrné. Asi po kilometri bola Timea asi 20 metrov vpredu, stále, až do cieľa som ju videl. Timea K., dobehla v čase 1:50:48, 33 sekúnd predo mnou. Skvelé.

15. kilometer.
Medzi davom bežcov som zrazu osamel. Vpredu beží Paľo Blažek s valaškou a v detvianskom kroji, som rýchlejší, posúvam sa pred neho. Sú tu dávno známe objekty: bužňa a dlhá Moysesova ulica. Nebeží sa mi zle, vari som len mal zostať s Timeou. Ale aj tak som jej vďačný. Bežala dobrým tempom a ak to nepokazím, môžem dobehnúť hodne pod 2 hodiny. Je mi teplo, najmä keď bežíme s vetríkom, ak proti nemu, je to fajn. Nedá sa nič robiť, ideálne sa obliecť nedá, treba (aj tu) robiť kompromisy. Bežia sa posledné kilometre, nič ma nebolí, treba sa zmobilizovať a nech to je hodne pod “dve”. Predbiehajú ma niektorí maratónci, tí dobehnú okolo 3:30, patria k tým lepším bežcom v týchto pretekoch.

Posledné dva kilometre,
sa bežia po rovnej ulici, ústiacej na slávne košické námestie. Snažím sa udržať tempo, tak, ako aj ostatní bežci. Blízkosť cieľa mobilizuje mozog, aby prikázal telu odovzdať poslednú energiu. Najmä mladí takmer šprintujú; ja sa snažím aspoň nespomaliť. Na stopky sa nepozerám. Viacero neindentifikovaných známych ma povzbudzuje. Divadlo, katedrála a nakoniec mäkučký, modrý koberec a...

Cieľ.
Nad ním je časomiera, kde sa lenivo menia čísla, ktoré mi nič nehovoria, lebo boli spustené so štartom prvých maratóncov. Moje hodinky ukazujú čas 1:51:03, ale oficiálny čas je “hrubý čas” 1:51:21. Ukázalo sa, že prvých 5 kilometrov (27:08) bolo mojich najpomalších; nasledujúce “päťky” som bežal v časoch (25:46), (26:10), (26:10), mám tzv. “negatívny split” (34 sekúnd), čo sa mi veru nestáva často. Zdá sa, že spoločenstvo s Timeou mi prospelo. Som spokojný, je to (pre mňa) dobré. Ako som dopadol vo vekovej kategórii zatiaľ neviem. Ale dobehol som 876 z 3250 finišujúcich.
Ešte medaila, žltá taška s občerstvením...a je po polmaratóne. Stále ma máta myšlienka: nemal som ísť radšej na maratón? Toto podujatie je predsa 100 ročnica maratónu. Pod 5 hodín by som to zabehol, vravím si. Ale načo? Vraví ten druhý, opatrný Vilo. Potrebuješ to ? Nemáš dosť maratónov? Čo ak to preženieš a... Keď však vidím trápiť sa Ľuda V., Joža O. alebo aj Evu S., hovorím si, možno som to mal skúsiť aj ja. Zrejme aj na to máme rozum, aby krotil vášne (aj maratónske...)
Už len krátke zhrnutie behov polmaratónskych:
Medzi mužmi zvíťazil P. Ďurec, v dobrom čase 1:03:55, druhý M, Kozlovský dobehol za ním o 5:37 minút, u dám zvíťazila Žofka Ňaňová (1:15:41), len 11 sekúnd pred exkošičankou Katkou Pejpkovou (kedysi Berešovou).

Maratón.
Je to už raz tak, košická paráda je predovšetkým o maratóne. Veď “storočné” maratóny sú na svete len dva: bostonský a košický. Boli tu aj iné staršie maratóny, ale tie sa stratili v čase a zanikli. Na štart sa v tomto roku v Košiciach postavilo nevídaných 5022 maratóncov a medzi nimi bol vari každý český aj slovenský aktívny maratónec! Vybehli o 9:00 za zvukov monumentálnej hudby, ako sa pri takejto príležitosti patrí.
Už po niekoľkých kilometroch a prirodzenej separácii bežcov podľa výkonnosti to boli vlastne preteky dva: jeden tvorili bežci z oblasti východoafrickej náhornej plošiny (Keňa, Eritrea a Etiópia) a potom všetci ostatní. Do cieľa dobehol na prvom mieste Cherop Philemon Rono (2:06:55), ktorý prekonal traťový rekord o 6 sekúnd; aj druhý borec to zabehol lepšie ako bývalý rekord 2:07:01. Siedmy bol A.B. Hidru (ERI) v čase (2:11:08), ôsmy bol M. Janoušek (CZ), 2:21:56 a až až deviaty bol najlepší Slovák (a majster SR) M. Hladík časom 2:24:00. Čo k tomu dodať?
Podobne to bolo u dám. Zvíťazila Cherono Jackline (KEN) 2:24:43, piata Beyene, M.G. (ETH) mala čas 2:28:59, až šiesta bola šarmantná Veronika Páleníková (SVK) časom 2:45:51, čo nie je na slovenské pomery zlé. Teda taký je slovenský maratón...

Ako bežali skôr narodení?
Toto ma zaujíma najviac, lebo aj ja sem patrím. Evka Seidlová si zabehla najlepší čas za ostatné roky a zvíťazila v Ž70 v čase 4:35:12. Medzi šesťdesiatnikmi sa objavil aj známy borec Miloš Škorpil; dobehol v zaujímavom čase 5:05:50. Mužov, sedemdesiatnikov sa na štart postavilo viac ako 30. Zvíťazil S. Lisiak (CAN) v čase 3:41, pred Stanom Švecom (SVK), (3:53). Známy matador Jano Hazucha (najstarší v pelotóne) dobehol v čase 4:13, bývalý skvelý maratónec Peter Polák bežal pomaly, ale pekne za 5:34:37. Bratislavčania (M70) Ľ.Volek a J. Oborný bežali dobre a dobehli tesne nad 5 hodín. Závidel som im...

Čo k jubilujúcemu maratónu dodať?
Všetci sme mali obavy, ako to usporiadatelia zvládnu. Veď nikdy tu také množstvo národa nebehalo. Maratóncov bolo viac ako 5 tisíc a polmaratóncov ešte viac. Usporiadateľov treba pochváliť, lebo všetko bežalo ako hodinky, príchod do štartovných koridorov bol hladký, štarty bez problémov, ba ešte aj skvelé počasie sa podarilo vymodliť. Odber batožín bol rýchly. Pri ich odbere po pretekoch sa síce tvorili dlhé rady, ale bolo teplo, preteky boli za nami, tak to nebolelo. Skrátka, usporiadatelia si zaslúžia absolutórium.
Jediná vec by mohla byť (podľa môjho názoru) iná: tričká a medaila. Ja viem, je to do určitej miery otázka vkusu, ale myslím si, že výtvarne boli jubilejné tričká vari najmenej nápadité za ostatné roky. A medaila? Nevýrazná, komplikovaná. Medaila by mala upútať na prvý pohľad (napríklad tak, ako to dokážu medaily z rokov 1990 a 2000). To však celkovo veľmi dobrý dojem nemohlo pokaziť.
Teda, hor sa do ďalšej stovky rokov od založenie maratónu...

V. Novák, Bratislava, 8.10.2023.