Viliam Novák

Legendárny beh Běchovice – Praha sa beží už 128 krát!
(Nedeľa, 29.9.2024,  zážitky veterána)

Beh Běchovice – Praha bol (ako aj slávny maratón „košický“) inšpirovaný prvou olympiádou Aténskou a je skoro rovnako starý ako slávny maratón v Bostone, aj keď ten „bostonský“ je predsa len o päť mesiacov starší. Ten „bostonský“ sa beží vždy tretí aprílový pondelok, vtedy majú v štáte Massachusets sviatok zvaný Patriots Day, na pamiatku toho, ako sa pán Reveree vybral varovať domáce milície, že ich chcú Briti (regulars) odzbrojiť, lebo namiesto proti indiánom (preto boli oné milície ustanovené) hodlajú vraj domáci usadlíci obrátiť zbrane proti Britom, aby sa zbavili platenia daní anglickému královi. Vtedy sa odohrala aj prvá americko – briská ozbrojená konfrontácia a preto sa slávi Patriots Day.

V Prahe  trasa behu viedla z Běchovíc (vtedy ešte samostatná obec) do Prahy (do areálu zvaného „Pražačka“), s dĺžkou trate 10,03 kilometra. Z Běchovíc sa štartovalo (a dodnes štartuje) od povestného „patníku“ s číslom 13 a beží sa smer Praha... Samozrejme, českí nadšenci stanovili termín pretekov na deň najuctievanejšieho českého svätého, sv. Václava, v nedeľu, ktorá bola poblíž menín onoho svätca. Muselo to byť v nedeľu, lebo soboty boli vtedy pracovné. Tentokrát (v roku 2024) sa bežalo v nedeľu, deň po sv. Václavovi, ktorý pripadol na sobotu.

Pred pretekmi
Na tieto preteky sa vyberám už po piaty krát. Prečo? No hlavne preto, lebo sa beží do Prahy a Praha je mesto nad všetky iné a  chodím tam rád. A keď je možné spoljiť návštevu Prahy s bežeckými pretekmi, kto by odolal? Ja nie. Okrem toho (pre pohodu v rodine) posledné roky ma na preteky sprevádza aj manželka Katka, ktorá tiež chce vidieť (nie mňa), ale Prahu. Máme to vymyslené tak, že noc zo soboty na nedeľu prenocujeme v Kolíne a na druhý deň ráno osobáčkom cestujeme smerom na Prahu. Ja vystúpim v Běchoviciach - stred a Katka sa odvezie do Prahy, kde sa oddáva obdivu tohoto nádherného mesta. Potom, v rámci pretekov dobehnem do Prahy, kde sa mám stretnúť s manželkou, čo sa nám doteraz vždy podarilo. Okrem toho, v  Kolíne sa v sobotu pred pretekmi koná na námestí vinobranie, ktoré spočíva v pití vína a jedení všeličoho. Ja však (pred pretekmi) som si doprial akurát tú cestovinu v pizzérii a bez vína.

Běchovice.
Pohodlne sme sa doviezli do Běchovíc, vlak nebol plný, takže som očakával hladký priebeh registrácie v Starej pošte. Lenže... V tom istom čase vošiel do stanice aj plný vlak s bežcami od Prahy, takže smerom k Starej pošte sa hrnul veľký dav bežcov. Do štartu mi zostávala asi hodina, pretože sme pricestovali o 10:15 a štart veteránov je plánovaný na 11:20, takže „tesnotka“. Nakoniec všetko dobre dopadlo, vystál som si asi 10 minútový rad, ale nakoniec som v hrsti držal štartovné číslo 553, červené tričko veľkosti „L“ (aj keď potrebujem veľkosť „S“), a masť na kĺby v červenom sáčku. Čo teda na seba? Na slnku bolo príjemne teplúčko, ale v tieni bolo chladno (asi 10 ?) a fúkal nepríjemný SZ vietor. Trenírky sú jasné a hore? Tričko s „krátkymi“ rukávmi a na to tielko. No a na hlavu čelenka. V budove pošty (bola to budova z čias dávnych, keď sa zásielky prepravovali na vozoch, a teda aj táto pošta bol uzavretý blok prízemných budov, kde podstatnú časť objektu tvorili maštale, teraz prerobené na nejaké sklady.) Za vchodom do budovy boli šatne; vľavo šatne pre dámy a napravo za závesom s tabuľou s nápisom „Šatna muži“, bol priestor asi 7x7 metrov, ktorý obsahoval niekoľko stovák bežcov, ktorí sa snažili prezliecť. Ako vieme, dobrých ľudí (a bežcov obzvlášť) sa veľa aj do malého priestoru zmestí. Po biede sme sa dostali do bežeckého, odovzdali batožiny do kamiónov poblíž a boli sme „ready“ pre preteky. Originálne bolo označovanie batožín a ich majiteľov. Batožina dostala číslo na farebnej stužke a také isté číslo (aj stužku) dostal na zápästie aj jej majitel. Ja som mal červenú stužku s číslom 65. A fungovalo to.

Pred štartom,
Som sa pomaly rozklusal, a zistil som, že teplota vzduchu (v intraviláne) je na beh vhodná, vyhliadal som prihlásených žilinčanov (neprišli, ako som zistil z výsledkovej listiny, kde boli DNS), sem tam som sa vypytoval koľko je hodín lebo (ako na potvoru), sa mi zlomil plastový remienok na hodinkách, takže som bol bez nich a bál som sa, aby som nezmeškal štart. Najskôr vybehli (alebo skôr vyleteli) muži a ženy v rámci MR Česka v cestnom behu; bolo ich viac ako 300. 10 minút po nich bol plánovaný štart veteránov (to znamená mužov po 70- tke a dám po 60-tke). A nakoniec, v rámci „běhu verejného“ s odstupom 10 minút mali odštartovať tri vlny bežcov a bežkýň. To vám poviem, toľko veteránov v požehnanom veku na kope som ešte nevidel. Vraj nás bolo viac ako 300 a medzi nami hodne žien. My máme akurát Evku S., ale tu ich boli desiatky a bežali dobre. Začalo sa odpočítavanie od desiatky; tri dva,

Štart!
Tesne po štarte bola tlačenica, predsa ešte všetci vládzeme, ale prvé stovky metrov kvalitnej cesty sa mierne zvažujú a tak som sa snažil dostať z davu a mať okolo seba voľný priestor. Nikoho tu nepoznám a nikto nepozná mňa, takže...Snažím sa bežať voľne, ale nie príliš pomaly. Trať nie je ľahká, je to roleta s tiahlymi stúpaniami a krátkymi strmšimi zbehmi; rovinka je skôr raritou. Asi po kilometri sa situácia zjednodušila, pred sebou vidím asi pätnástich bežcov (ba aj dve dámy), voľne bežiacich. V tejto „stabilnej“ situácii začínam sebakontrolu. Ako na tom som? Nič ma nebolí, je mi však chladno. Ten potvorský protivietor je studený a fúka skoro presne oproti nám. Schovať sa nemám za koho; dúfam, že neprechladnem; nakoniec, som na takéto zimy zvyknutý.

Asi 10 metrov vpredu beží muž v žltých, kompresných podkolienkach a v červenom tričku, ktoré sme získali pri prezentácii, vzdialenosť medzi nami sa skoro nemení už niekoľko kilometrov. Ako tak bežíme touto „roletou“ zisťujem, že po rovine a nadol sa k nemu približujem, ale hore stúpaním je rýchlejší on. Postupne predbieham obe dámy, ktoré vybehli príliš rýchlo rýchlo na svoje danosti.

Kilometer piaty (24:55),
je v tiahlom stúpaní na „Táborák“, čo je názov pre vrch Tábor, (len 265 m.n.m, ale dá zabrať) známy z husitskej histórie, pretože sa tu udiali bitky preveliké...Zatiaľ je to dobré, je to tesne pod piatimi minútami na kilometer, ale to ťažšie ešte len príde. Čaká nás „Hrdlořezák“. Je tu aj „občerstvovačka“, nemám záujem. Na „desine“ spravidla nepijem a dnes je chladno. Môj spolubežec (Wallinger,Trevor) a ja, bežíme vedľa seba. Ja sa snažím bežať v trvalo udržateľnom tempe, aby som vydržal vybehnúť „hrdlořezák, ten je však ešte ďaleko. Pri zbehu z „Táboráka“ som trošku ušiel Trevorovi. Tu sa však okolo mňa prehnal nejaký rýchlik. Čo tu ten chlapík robí? Okrem toho, je to nejaký mladý borec...Za chvíľu ma obieha ďalší a ďalší...

Prvá vlna pribieha,
Došlo mi, že nás predbiehajú borci z prvej vlny, ktorí štartovali 10 minút po nás. Je to jasné. Ja bežím približne tempom 5 minút na kilometer, tí najlepší z prvej vlny bežia niečo nad 3 minúty na kilometer, teda po piatich kilometroch by ma mohli dobehnúť. To je ono. Predbehol ma asi po 5,5 kilometri. Tí borci z prvej vlny ma prebiehali stále častejšie, ba predbehli ma aj dievčatá! Čo sa dá robiť, nemladnem.

Pred nami je „Hrdlořezák“,
Ale najskôr je dosť výrazné klasanie do údolia potoka Rokytka a hneď za ním je celkom výrazné stúpanie; celé sa to začína asi 2,5 kilometra pred cieľom. Optimalizujem svoj beh, aby som vydržal do konca, po skúsenostiach z rokov minulých už viem, čo ma čaká. (Ako som zistil z fotografií, ktoré, nám urobili usporiadatelia, Trevor bol za mnou len niekoľko desiatok metrov.) Musím bežať rozumne, nechať si energiu na záver, Stále som si myslel, že Trevor je môj súper, aj keď ma prekvapilo, že v behu do kopca bol lepší ako ja. To by musel byť mladší, aby ma predbehol do kopca, myslím si. Pomaly sa doťahujem na iného bežca, vyšportovaného veterána, tiež v červenom tričku, beží trošku pomalšie ako ja, tak sa na neho dotiahnem a snažím sa držať tempo. On (J. Gregor) sa snaží chytiť sa ma, darí sa mu to, aj keď som stále asi 10 metrov pred ním. Nakoniec - hovorím si - dej sa vôľa Božia, keď ma „urobí“ nič sa nedeje, urobím čo sa bude dať.

Kilometer pred cieľom,
široká cesta sa točí doľava, a je to viac – menej rovina. Lenže, po viac ako kilometrovom stúpaní sú nohy tvrdé a nedatrí sa mi zrýchliť, som ako drevený. Predbiehajú ma mladí z prvej vlny; to ma netrápi, len aby ma nepredbehli moji súperi v červených tričkách. Už je vidieť cieľový portál, zrýchľujem, koľko sa dá a prebieham cieľom.

V cieli (51:16),
Za chvíľu pribieha J. Gregor (12. M70, 51:24) a hneď za ním T. Wallinger (2. M75, 51:34). Dobehli sme tesne za sebou, ale, ako sa ukázalo, boli sme v rozdielnych vekových kategóriách. Trevor W. je tesne po sedemdesiatpäťke, a J. Gregor je dokonca “čerstvý” sedemdesiatnik.

T. Wallinger ma oslovil krátko po dobehu, lebo si myslel si, že som jeho konkurent. Ukázalo sa, že hovorí len po anglicky, čo bola voda na môj mlyn. Odľahlo mu, že som predsa len starší, ja som pochválil jeho beh hore sklonom. Ako už vieme, skončil dtuhý v M75 a jeho manželka zvíťazila v Z60! Rýchla rodina.

Umiestnenie (aj časy) som sa dozvedel až oveľa neskôr, pretože výsledkové listiny absentovali a boli vyvesené len QR kódy. Keďže som nemal telefón, tak som nevedel, ako som dopadol. Musel som si asi hodinu počkať na vyhlasovanie výsledkov. Keď sme prišli na rad my „osemdesiatnici“ začali oceňovať víťazov od 3. miesta aj s dosiahnutými časmi. Keďže tretí a druhý v poradí medzi M80 (po ich M84) mali časy horšie ako ja, tak som veril, že som zvíťazil.

Medzi M80 (alebo, ako to označujú vo výsledkovej listine M84) dobehlo 18 pretekárov. Prví traja boli:
1. Novák, V. 51:16
2. Svoboda, J. 57:43
3. Chaloupka,V. 59:39

Borci M75 (42 pretekárov) dopadli takto:
1. Javurek, J. 50:15
2. Wallinger, T. 51:34
3. Pirk, J. 54:38

Môj súper z trate sa umiestnil výborne. Okrem toho som uviedol známeho lekára a bežca Jana Pirka, ktorému to ide tiež dobre, aj keď „bedňa“ mu tesne ušla. Pre zaujímavosť, známy aktivista – bežec M. Škorpil dobehol 18. v M70 (54:23). Slovák Robo Štefko zvíťazil v M55 (38:55), bežal za ČR. Tento 56 ročný borec drží všetky ČR a SR rekordy tratí nad 5km…

V MR ČR zvíťazil M. Zajíc (30:01), u žien známa maratónkyňa T. Hrochová (33:12). Druhá dobehla Moira Stewart (je to Češka) a okrem striebornej medaily, dostala ocenenie za prekonanie českého rekordu v maratóne, ktorý držala známa bežkyňa Nývltová – Vrabcová (2:26:31) časom 2:25:36.
Závod verejný vyhral van Lunter, Y., (Belgicko), časom 33:20, na 6. mieste dobehol Slovák P. Ceniga (34:28).

Aké to bolo? Páčilo sa mi to. A nielen preto, že som bol prvý vo svojej kategórii. Mám rád atmosféru týchto pretekov. A prechádzka Prahou od Hradčan cez Nerudovku, Malú stranu, Karlov most, Staromestské námestie (prvý krát som videl novonainštalovaný stĺp p. Márie), (rozkopaný) Václavák je čerešnička na torte zvanej Beh Běchovice – Praha (aj keď sa vlastne beží len v Prahe, lebo Běchovice sú už jej súčasťou.) Zabehnem si to aj nabudúce? Bol by som rád.

Obr.1. Pasáž medzi 2. a 3. kilometrom; pole bežcov veteránov je roztianuté. Vedľa mňa (vľavo) v červenom tričku beží Trevor Wallinger.

Obr.2. Začiatok stúpania „Hrdlořezákom“. Vpredu, v červenom tričku vidieť J. Gregora (č.515). V. Novák (s bielou čelenkou) je zatiaľ asi 10 metrov za ním .

Obr.3. Hrdlořezák, to isté miesto ako na predchádzajúcej fotografii. Vpredu (č.553) V. Novák, za ním v červenom tričku T. Wallinger.

Obr.4. V cieli aj s maketou slávneho běchovického 13. „patníka“. Čas nie je žiadna sláva, ale bol protivietor a nemladnem...



V. Novák, Bratislava, 29.9.2024