Marcel Burkert

Šok v Severnom Macedónsku!...

Slovák atakoval svetový rekord v maratóne!...

Ale táto správa ešte nie je oficiálna, lebo víťaz, štvrť hodinu pred dobehnutím do cieľa, bol údajne identifikovaný miestnymi štamgastmi v krčme situovanej neďaleko priestoru štartu a cieľa, kde podgurážený, minimálne po piatich pivách, vykrikoval, že čoskoro vyhrá najväčší macedónsky maratón!...

Tým Slovákom mal, alebo mohol ním byť On - Buldog (Dušan O. – ako Oravec)!

Večer pred štartom už bolo ale takmer jasné, že maratón neabsolvuje. Mal silne zapálené chodidlo na ľavej nohe, ktoré ho trápilo už posledné 3 týždne. Mali sme však plán Bé!.. Ale to len akože.

A ten znel: Buldog riadne vyštartuje, a ak to zvládne, tak za najbližším rohom sa zo štartového poľa nenápadne vyparí. Najťažšie pasáže maratónu strávi v najbližšej krčme kde sa bude psychicky pripravovať na záverečný finiš a vylaďovať niektoré taktické a formálne detaily (ako pooblievanie sa vodou atď. a pod.). Po tejto príprave sa potom nenápadne ako duch z ničoho nič objaví na trati v presne stanovenom čase a mieste (450 metrov pred cieľom) a do cieľa dobehne ako prvý...

Plán B však krachol na tom, že Buldog nedokázal prebehnúť so zapáleným chodidlom ani len 10 metrov. Tomu nepridalo to, že deň pred maratónom sme spravili po meste a na výlete v kaňone 20.000 krokov. Buldog ledva došiel na ubytovanie. Následne, aby som ho povzbudil, som mu povedal, že moja manželka a mentálna koučka... v jednej osobe, ešte v meste povedala, že on - Buldog dobre nevyzerá a že zajtra toho veľa neodbehne... Ona to však počula. Čakal som, že mi vytkne, prečo vyzrádzam to, čo odznelo medzi 4 očami, a že ona to tak nemyslela..., ale namiesto toho ma rázne rázne opravila: „Ja som nepovedala, že Dušan toho veľa neodbehne! ja som povedala, že sa na štart ani len nepostaví!“ ... A mala pravdu.

Ale ja som si celú trať odmakal poctivo!

A vďaka tomu som skončil v druhej polovici štartového poľa:-( ALE prvý zo Slovákov! a dokonca aj z Čechov! Samozrejme, veď všetci moji známi potenciálni súperi z našich končín strednej Európy bežali v ten istý deň jubilejný 101. ročník Košického maratónu.

ČO TOMU ALE PREDCHÁDZALO?

V príprave som za posledné 3 mesiace nabehal kilometrov: september 160, august 138, júl 130. Plán som splnil. K tomu som ešte absolvoval jeden dvojdňový 160 km dlhý cyklovýlet, neúspešný výstup na taliansky Ortler, či výstup na Borišov vo V. Fatre. V posledný týždeň pred maratónom som bežal takto: So - deň pred maratónom - 0 km, ale 20.000 krokov, Pia 0, Štv 3, Str 1, Ut 8, Po 0, Ne 6, So 21.

Tip na jeden čas ktorý som si spravil 2 dni pred maratónom - 4:20:00. S časom pod 4:20 by som bol nie veľmi, ale nadmieru spokojný. Radšej vrabec v hrsti ako holub na streche... A manželke som večer pred pretekmi povedal, že v cieli ma môže čakať medzi 12:15 až 12:30, teda že dobehnem v čase 4:15 - 4:30; keď sa nič mimoriadne neudeje – teda ak motyka nevystrelí a skončím v prvej päťke..., ale ma položia kŕče ako na poslednom bratislavskom maratóne.

Predpoveď počasia na deň D: 13 až 20°C, polojasno až jasno, bezvetrie, teda podobne ako to býva v tom čase na Košickom maratóne.

Celkové prevýšenie trate - 50 metrov, teda menej ako v Košiciach!

Už cca 10 dní pred maratónom som sa necítil vo svojej koži a pobolievalo ma trochu hrdlo a začínali sa mi pomaly zapaľovať priedušky. Dosť ľudí z môjho blízkeho okolia (rodina, pracovisko, teda škola - zborovňa a škola - triedy, ľudia z MHD..., malo v chladnom a daždivom septembri virózu, niektorí aj covid.

Ráno pred maratónom som sa ale zobudil už s výraznou bolesťou hrdla a kašľom. Chcel som sa preto na preteky vykašľať; zvlášť keď Buldog bol z maratónu odstavený. Hovorím si, bude to trápenie, a radšej si v peknom počasí spravíme v nedeľu namiesto maratónu výlet na vrch Vodno (1.066 m) vypínajúcim sa nad Skopje, veď toho roku som už maratóny absolvoval 2 a lepší čas ako v Hamburgu ani ako v B. Bystrici v Skopje nedosiahnem. A tak som z postele nevstal a spal som ďalej.

Po chvíli som ale počul budík z vedľajšej - z Buldgovej izby a povedal som si, že keď vstáva Buldog, mal by som aj ja... Stretávame sa v obývačke. Oznamuje mi, že nepobeží a ukazuje mi nohu. Tá je po včerajších, odhadom minimálne 13-tich odchodených kilometroch, poriadne zapálená. S tým je problém čo i len chodiť, nieto atakovať svetový rekord!... Ja mu na to oznamujem a zdôvodňujem svoj zámer, že nepobežím, a že si namiesto toho spravíme pekný výlet. Dúfam, že Buldog nebude namietať, ale nie, on je zásadne proti. „Neblázni Gepard!“ napomína ma. „Si z nášho tímu jediné želiezko v ohni! Iste to dáš! Stačí keď sa na pár hodín zahráš na Buldoga.“... Viac mi hovoriť nebolo treba. Rozhodol som sa, že minimálne 30 kilometrov dám a potom sa uvidí.

Buldog teda nebežal. Naplnilo sa „proroctvo“ mojej, takmer všetko vediacej manželky.

Tej som ale pred odchodom z domu na štart nechal odkaz, aby sa z ubytovania neodhlasovala pred 11:00 pre prípad, že by som maratón skončil „už“ na 30. km. Ten bol práve pri našom ubytku a keďže sa štartovalo už o 8:00 tak do tej jedenástej by som mohol byť už doma... A potom spolu pôjdeme do centra.

A Buldogovi som ešte ráno, ale už tesne pred štartom, kam ma kamarátsky vyprevadil, nabudený už pred štartovou atmosférou, zabúdajúc na bolesť hrdla a zapálené priedušky povedal, že ak nepríde kríza v súvislosti s mojim zdravotným stavom, za 4:20 by som to zvládnuť mohol... a tak nech ma o 4 a pol hodiny čaká v cieli, aby sme hneď mohli ísť spolu na pivo. Vzápätí moje premotivované slová ľutujem. Predsa nemôžem vychádzať z chvíľkového pred štartového opojenia, veď ten po prvých 2 kilometroch úplne vyprchá a až neskôr nastáva realita. Mal som Buldogovi povedať, že stačí ak príde do priestoru štartu a cieľa po 5 hodinách.

Neskoro. Karty sú rozdané, musím sa prekonať..., aby môj realizačný tím... na mňa v cieli nemusel dlho čakať a aby sme si ešte poobede spoločne užili mesto, keďže večer nám už odlietalo lietadlo do Bratislavy.

Som už na méte polmaratónu a hodinky ukazujú čistý čas 2:00:48 a priemerné tempo 5:44. Formálne, to vyzerá dobre, ale cítim sa už takmer tak, ako po dobehnutí 29 kilometrového behu, ktorý som absolvoval 2 týždne pred maratónom. Vtedy som bežal v rovnakom dennom čase a na lačno a bez vody na Železnej studničke vzdialenosť 29 kilometrov s prevýšením 400 metrov a výsledné priemerné tempo som mal 5:41. A 8 dní pred maratónom som bežal na Železnej 20 kilometrov s prevýšením len 215 metrov a tiež v tempe 5:41. Čakal som že to v pohode zvládnem v tempe 5:30. Buď som teda ešte nebol po týždni od absolvovania 29 km behu dostatočne zregenerovaný, alebo sa už na mne prejavovala nejaká viróza. Alebo aj, aj. A vyzerá to tak, že dnes sa to ešte vystupňovalo.

Prichádzajú chmúrne myšlienky a to mám ešte pred sebou jeden polmaratón.

Preto tieto myšlienky potláčam a radšej si hovorím, že maratón v Skopje, keď som už v polovici, dokončím za každých okolností. Hoci aj za 5 hodín. Nemôže to dopadnúť tak ako presne pred rokom v Záhrebe!, kde som vzdal, resp. nakoniec som bežal len polmaratón.

Preto si hneď vyzliekam prepotené tričko, vyžmýkam ho, aby som so sebou nevláčil pol litra potu, resp. pol kila navyše. A idem do toho! Dám to!...

A je to tu! V priebehu 34. kilometra mi začínajú silne tvrdnúť nohy a musím začať striedať beh s chôdzou. Som ale veľmi rád, že to neprišlo skôr.

V priebehu 35. kilometra pociťujem prvé kŕče. Musím si preventívne čupnúť. Na 38. kilometri som to zopakoval. Kŕče neprestávajú, ale pomáha to. Nesilnejú. Teším sa z toho. A posledný kilometer a pol dokonca už dávam v kuse; bez chôdze.

Podľa „očitých svedkov“... - Buldoga (vidieť ho na foto vyššie napravo ako ma fotí) a mojej manželky, som do cieľa dobehol v pohode... - s optimistickým výrazom na tvári..., s dobrým bežeckým štýlom...,

žiadne krivenie sa v páse ani nič podobné, akoby som sa vracal z tanečného parketu či absolvoval bežnú tréningovú jednotku... Ale veď to poznáte, v cieli sa každý maratónec chce ukázať a tak aj keď má veľké problémy, tak tie na pár minút alebo sekúnd vie potlačiť a zahrať divadlo.

Problémy však prišli - 10 minút po dobehnutí, v stane, do ktorého som sa dostal práve keď sa spustil lejak. Mohol prísť skôr, aspoň by nás, pomalších bežcov, dobre schladilo, veď na Slnku bolo od 10:00 okolo 25°C. Dostal som tam, pod stanom..., tak silné kŕče, hlavne do lýtok, že som minimálne 15 minút nebol schopný prezliecť sa od pásu nadol. A Buldogov smäd a chuť na pivo rástli. Dobre som si to uvedomoval, ale kŕče aj tak nepovolili. Samozrejme aj môj smäd rástol, ale rástli aj moje kŕče.

Predstavujem môj úplne celý realizačný tím, ktorý sa spolupodieľal na mojom macedónskom úspechu...: Buldog – nosič batožiny a výživový poradca a po jeho ľavici moja verná mentálna koučka a fyzioterapeutka...

Priemerný tep počas maratónu som mal 118 a maximálny bol 144. Na 30. km som mal čas 2:54:22 a tempo 5:49. Do 31. kilometra som priemerné tempo držal pod 6 minút, a 32. kilometer bol za rovných 6 minút. Potom to išlo prudko nadol. Najpomalší som mal 41. kilometer - 7:52 a 40. kilometer za 7:30. Prvý kilometer som mal za 6:04 a druhý za 5:40, takže od začiatku som si dával pozor, aby som tempo neprepálil. V čistom čase som maratón absolvoval za 4:18:05.

Najrýchlejší muži jubilejného 20. ročníka Skopje maratónu:
1. Hillary CHEMWENO KEN - 2:13:27
2. Daniel KIPROTICH KEN - 2:13:53
3. Dario Ivanovski MKD - 2:16:26 (Macedónec o dosť lepší ako najlepší Slovák na MMM)

Obsadil som 160. miesto z 270 mužov finišujúcich do 6 hodín. To bol limit. Kto dobehol nad limitom, nebol zaradený do výsledkovej listiny. Pre porovnanie - v rovnakom čase prebiehajúci MMM v Košiciach dokončilo 2062 mužov a 402 žien. Najrýchlejšia žena v Skopje, z 54 finišujúcich žien, mala čas 2:37:52 (KEN) a na druhom mieste dobehla domáca pretekárka v čase 2:39:39.

V kat. 55-59 som bral 11. miesto z 18 finišujúcich; o 8 sekúnd za 10. miestom.

Polmaratón vyhral Turek XY za 1:05:54. Prví traja polmaratónci boli Turci; z niečo viac ako 1400 finišujúcich mužov. Žien v polmaratóne finišovalo cca 400. V Košiciach, na 101. ročníku maratónu, ktorý sa bežal súbežne, v polmaratóne finišovalo 3931 mužov a so ženami bolo finišujúcich 5882.

Viac o Skopje a našich zážitkoch v metropole Severného Macedónska tu


Marcel Burkert