Viliam Novák

Rajecký veľký deň, 10 augusta 2024
(už po štyridsiaty prvý krát)

Pravdou je, že dopraviť sa do Rajca nie je najjednoduchšie, je dobre schovaný v doline zvanej Rajecká. Treba prísť o deň skôr do Rajca, alebo aspoň do jeho okolia. My (ja s manželkou) sme to mali o niečo jednoduchšie, lebo sme prenocovali v Žiari nad Hronom a odtiaľ sme sa našim autíčkom (VW Up) pretransportovali do Rajca. Je to asi 80 kilometrov zo Žiaru, ale takú mizernú cestu ako je tá medzi Klačnom a Fačkovom sa hneď tak nevidí. Mimoriadne ostré zákruty s vysokým pozdľžnym ale aj priečnym sklonom kladú vysoké nároky na naše auto a o tých dierach na ceste sa radšej nezmieňujem. Pravdou je, že tam bola umiestnená tabuľa "Pozor poškodená cesta", ale to nikomu nepomôže. Neviem si predstaviť, čo sa udeje, ak sa stretne v tých tesných zákrutách s veľkým sklonom, na ceste plnej dier kamión s autom, lebo veru aj kamióny sa tade hrnuli, pretože cesta cez Strečno je plná a vybudovania tunela Višňové sa určite nedožijem... (Z rozhlasu (slovenského) som sa na druhý deň dozvedel, že naozaj sa v jednej z oných zákrut stala nehoda, kamión sa zrazil a osobným autom.)

Nakoniec, sme sa do Rajca dostali, auto zaparkovali, ja som sa zaprezentoval, a vyfasoval som číslo 702 ba aj uterák a žltučké ponožky; a to nebola ešte ani ôsma hodina, teda času dosť, veď sa beží až o deviatej. (V Paríži odštartovali olympijský maratón o hodinu skôr, zrejme preto, aby sme v Rajci neboli v cieli skôr ako tí v Paríži.)

Súčasťou "veľkého rajeckého dňa" je maratón, ale aj jarmok,
Jarmok však bežcov málo zaujíma a tak kopy drevených variech, perníkových sŕdc, šperkov vraj z "chirurgickej" ocele, ba aj páleného a iných jarmočných špecialít zostali nepovšimnuté, lebo "vážni" kupci z radov rajeckého obyvateľstva sú ešte v posteli a teda nákupy prídu na rad až po maratóne. Zatiaľ sa stretávame s priateľmi, ktorých sme už mesiace nevideli, treba sa obliecť trošku rozklusať a čakať na štart.

Tí, čo štartujú o hodinu skôr,
sa už pred ôsmou zhromaždili za štartovným portálom. O hodinu skôr preto, lebo limit (a teda aj časový interval s vylúčenou dopravou na ceste do Čičmian) je 5 hodín, potom sa doprava rozbehne a tí, čo to nezvládnu za menej ako 5 hodín, by to mali na trati maratónu nebezpečné. Takže, až 15 maratóncov a jedena maratónkyňa (Eva S.) stoja v húfe a čakajú na štart. Vidím tam Cyrila B., ba aj Šaňa Simona, Petra Bačíka, (pribratého) G. Kelle...Boh vás poteš, nebude to dnes ľahké, je teplo a bude ešte teplejšie. Vybehli...

Máme ešte hodinu času,
využívam ju na prezlečenie a ľahké rozbehanie. Chcem bežať len polmaratón, ale ten „rajecký“ aj keď je vraj najkrajší a najsrdečnejší, je zrejme aj najteplejší, no a určite najťažší. Je tu skoro vždy teplo, výškový rozdiel je vraj 100 metrov, čo je na polmaratón veľa a tá rozbitá cesta za Rajeckou Lesnou je tiež nepríjemná. Tak načo sem chodíte, keď je to také zlé, môžete sa opýtať. Odpoveď je „práve preto, že je to také, aké to je“. V dave národa bežeckého, do ktorého som sa zamotal je ešte teplejšie. Predštartovnú nervozitu maskujeme čiernym humorom o trpkej budúcnosti pol a maratónskej...

Najskôr vykorčulovali „inlajnisti“ a potom konečne aj my, bežci.
Pohli sme sa pomaly, asi za minútu je modrožltý rajecký štartovný portál za nami; hľadáme di svoje miesto a tempo. Tvárim sa že nepočujem uštipačnú poznámku na moju adresu od komentátora maratónu, naopak oceňujem povzbudzovanie a začína sa malý, asi 2,5 kilometrový mestsky okruh. Tí slabší ešte vládzu, ale už po kilometri dychčia. Pomaličky zrýchľujem, ale opatrne, dnes by som to rád zabehol pod 2 hodiny, ale na tejto trati (a pre mňa s mojou pokročilou mladosťou) to nie je jednoduché. Uvidím. Ahoj Vilo! Ahoj Paľo. To sa stretávam so starým (alebo ldepšie dlhoročným) spolubežcom Paľom Hajdukom, s ktorým som už viacero maratónov preskákal (a prebehol). Dnes bežím „polku“ vraví Paľo. A kde je Pepo (to je bývalý spolubežec). Je v Anglicku, narodila sa mu vnučka. Zdá sa, že je to na Paľa trošku rýchle, pomaly zaostal. Po 2,5 kilometroch sme znova sme na námestí a smerujeme von z mesta do Šuje.

Andrejka, alias Aťka.
Už asi kilometer bežím za štíhlou, elegantne bežiacou dámou, rýchlosť behu máme podobnú, tak sa k nej „prikmotrím“, pochválim jej beh, a zavediem reč na tému bežeckú; na aký čas beží, či má za sebou maratón, atd. Aťka je zo Žiliny, má dve deti, behá preto, lebo má sedavé zamestnanie a baví ju to. Túto „polku“ by rada zabehla za dve hodiny a menej. Som váš človek vravím, skúsme to aspoň chvíľu spolu...A tak sa aj stalo. Kontrolujem svoje tempo. Je volné, tak nejako si to predstavujem, netreba to preháňať, lebo nás čaká stúpanie hore Rajeckou Lesnou. Zatiaľ väčšinou predbiehame, Aťka beží bez viditeľnej námahy, drží sa po mojom boku, rozpráva (čo svedčí o tom že nebežíme príliš rýchlo), čas príjemne ubieha a zabúdam, že mi je teplo. Nádhernú scenériu Rajeckej doliny zdobí „zub“ Kľaku naklonený (na rozdiel od Kriváňa) doprava.

Už vidieť „kofoláreň“,
čo je fabrika na výrobu kofoly, hneď za ňou odbočíme doľava, do Rajeckej Lesnej. Väčšina bežcov odbočuje na traž polmaratónu a z pestrofarebnej „rieky“ bežcov sa oddeľuje riedka stužka maratóncov, smerujúcich hore na Fačkov a Čičmany. Hlavná sila bežcov smeruje do Lesnej. Stúpanie je výraznejšie a potíme sa intenzívnejšie. Pri kostole vidieť zhluk stoviek bežcov, čakajúcich na svojich štafetových partnerov v rámci štafety 4x5 km.

Kde sa vzal, tu sa vzal, bežec tmavej pleti nadol bežal...
Je to budúci víťaz Kimayo, z Benedek tímu Budapest a za ním vari kilometer nikto. Až potom sa objavil (budúci strieborný) P. Ceniga z Púchova. S Aťkou bežíme stále spolu, aj keď mám dojem, že je to na ňu prirýchle a drží sa kúsok za mnou. Uvidíme ako to pôjde ďalej. Kvalita cesty sa zhoršuje; cesta je pokrytá výtlkmi a nerovnosťami. Nakoniec, máme to všetci rovnaké, prejaví sa to v slabších časoch.

Konečne obrátka, sme asi na 12 kilometri,
Obzerám sa za Aťkou. Tu som, tu som, vraví, ale je asi 10 metrov za mnou, to značí, že má problém udržať toto tempo. Nedá sa nič robiť, pôjdem svoje, čakať nemá význam. Nadol sa beží ľahšie a rýchlejšie, ale ten nekvalitný povrch si vyžaduje manévrovanie po šírke cesty, po ktorej sa nahor pohybuje sila bežcov. Ahoj Ľudo, volám, vidiac v protismere Ľuda Voleka z Bratislavy. Dolu dedinou to ide rýchlejšie, teraz predbieham ja a po chvíli sme znova na ceste do Rajca, beží sa mi dobre a mám dojem, že na moje pomery aj rýchlo. Uvidíme. Do cieľa je to asi 5 kilometrov, ale ten Rajec je stále ďaleko; nemám sa ským porozprávať, na hodinky sa radšej nepozerám, je mi teplo, snažím sa využívať sporadické tiene od stromov vedľa cesty.
Ten rovný úsek cesty za Šujou je zdanlivo nekonečný a do cieľa máme menej ako dva kilometre. Konečne vidieť vpredu povestnú rajeckú zrúcaninu domu, ktorú netrpezlivo vyhliada každý bežec. Totiž pred ňou sa otáčame doprava, k cieľu. Toto povestné miesto sa usporiadatelia snažia (neúspešne) zamaskovať veľkou tabuľou usmerňujúcou pretekárov do cieľa. Ešte raz doľava a už vidieť námestie a modrožltý cieľový portál. Mobilizujem posledné sily, aby ma niekto v záverečnej fáze nepredbehol. (O čas nejde, ale byť pred zrakmi rodiny predbehnutý, sa mi nepáči.),

Cieľ.
Stláčam stopky. Ukazujú čistý čas 1:55:22. Som spokojný, je to dokonca asi o minútu rýchlejšie ako vlani. Medaila. Pomaly sa ťahám smerom k občerstveniu a staviam sa do dlhého radu, keď sa objaví sám principál tohoto maratónu „otýc“ Paľo Uhlárik. Ak sa chceš napiť, tak poď dopredu, tu dávajú len melóny. A tak som sa dostal k vode, bagete a birelu. Paľo, srdečná vďaka. Prekvapeniam však ešte nebol koniec. Ako som posedával na lavici (priznám sa, že som čakal Aťku), keď sa objavil synovec Matúš, ktorý žije aj s rodinou v USA. Slúbil síce, že príde na Rajecký maratón, ale dlho som o ňom nepočul, takže som si myslel, že je to pasé. Nebolo. Pretože bol nedávno zranený, tak tentokrát si zabehol polmaratón v čase 1:30 (8M40). Rád som sa zvítal s celou rodinou...

Ako teda dopadol polmaratón?
Dobehlo 545 polmaratóncov. Zvíťazil S.K. Kimayo (Benedek tím), 1.06:12, pred P. Cenigom z Púchova (1:14:24), u dám to bola Chemutai Mercy (1:21:50) – mimochodom, Mercy znamená milosedenstvo - druhá skončila R. Roháčová (1:30:35), dobre bežala (a vyzerala) aj I. Fialková, známa biatlonistka (1:43:14). Dobre bežala aj moja spolubežkyňa Aťka Šumichrastová (1:59:40). A čo my najstarší, M70 ? Zvíťazil O. Pauer, roč. 1959 vo výbornom čase (1:34:50). Ja (V. Novák) som dobehol 9ty z 30tich „dobehnutých“ (1:55:22), bežal som priemernou rýchlosťou 11,15 km/h (alebo 5,22 min/km) a umiestnil som sa ešte v prvej polovici pretekárov. Do cieľa dobehol aj ďalší bratislavčan Ľ. Volek (2:11:52).

Maratón
je tou najdôležitejšou bežeckou disciplínou v Rajci. Dnes som maratóncom hlavne pre vysokú teplotu vzduchu (28 – 30 ?) nezávidel, nedali sa očakávať rekordné časy. Zvíťazil rajčan T. Michalec (2:39:34), pod tri hodiny sa dostalo 8 bežcov, medzi nimi aj jedna dáma Petra Pastorová (2:57:33), ktorá zvíťazila medzi ženami. Dobehlo 149 maratóncov, ôsmi boli DNF.
Zaujímavé to bolo vo vyšších vekových kategóriách (M70), ktorí odštartovali o hodinu skôr. Všetci dobehli v časoch nad 5 hodín. Prvý z nich dobehol J. Smolár (5:35:49), len 5 minút pred E. Seidlovou (5:40:16). Obdivuhodný výkon podal Šaňo Simon (1947) čas 7:18:16, a zapísal si už svoj 1109 maratónsky záznam, čo je najviac na Slovensku.
Vyhlasovanie najúspešnejších uzavrelo vydarený 41. ročník Rajeckého maratónu...(Prekvapilo ma, ako dobre tie dievčatá maratónske na tom pódiu vyzerali, takže dievky, hor sa na maratón,,,)

V. Novák, Bratislava, 13.8.2024