Pavol Mačičák

Návrat v rytme valčíka
42. Vienna City Marathon

Na počiatku bolo slovo

Keď istá dobrá duša prihlásila Nataniela a Zuzku na košický minimaratón 2023, dal som slovo, že im poradím s prípravou. Obul som si teda znova bežecké topánky a v úzkom rodinnom kruhu zažíval takmer zabudnuté bežecké radosti. Minimaratón sa prvobežcom vydaril, výsledkom bola spoločná fotografia, ale aj moje zistenie, že kto raz prepadne bežeckej závislosti, zostáva závislým, hoci nejaký čas abstinuje. Zuzka, mama troch vitálnych detí, prišla bežeckej radosti tiež na chuť a tak sme na Silvestra po krátkej príprave spoločne vybehli na trať Horovskej desiatky, ktorá je pre nás východniarov ikonická. Tak ako ja pred dvadsiatimi rokmi, aj ona absolvovala svoj pretekársky krst práve tu. Zápisy do výsledkových listín postupne pribúdali a keď som v jeseni zabehol v Ostrave na prvom ročníku Zlatého maratónu Emila Zátopka polovičnú trať v čase blízkom hranici 1:50, bolo rozhodnuté. Je čas sa vrátiť na trasy mierečné, charakterizované magickými znakmi 42.195 m. Dozrel čas na ďalší maratón!

Maratón! Ale ktorý?

Najlepšie taký, na ktorom by si výlet užila aj moja manželka Dada. Jar je plná dobrých ponúk - v Bratislave a Krakove som už bežal, výber padol celkom prirodzene na Viedeň. Mesto ponúka nepreberné zážitkové možnosti, maratónska trať je rýchla. Viedeň nechýba takmer v žiadnom odporúčaní na najlepšie európske maratóny. Kedysi, v roku 1990, pre nás bola bránou do otvárajúceho sa sveta. Aj my sme vycestovali zo šedej socialistickej krajiny za jagavými čačkami spotrebného raja. Dnes, keď už všetci žijeme v Amerike, ako ironicky spievajú rockeri zo skupiny Rammstein, nás zaujíma viac atmosféra mesta. Bežecká špacírka Viedňou je príležitosťou, ako vidieť veľa z najkrajších monarchistických, aj moderných stavieb, počas behu na sympaticky navrhnutej maratónskej trati. Komu nestačí, má šancu počas nasledujúceho dňa!

Sobotňajší predkrm

Pred rokom by som sotva stavil na to, že pri mojom bežeckom návrate budú aj priatelia Patrícia s Jožom. Počas jázd za otužovaním ich zaujala myšlienka zabehať si v zahraničí. Pre svoj krst si vybrali Viedeň a päťkilometrovú trať, na ktorú nahovorili aj kamaráta z Anglicka Paula. Sľúbili sme, že ich prídeme povzbudiť a postaráme sa o deti. Zabúdajúc na to, aká je Viedeň veľká! Hodiny sa vlečú. Nastupujeme, vystupujeme, prestupujeme, študujeme spojenia, prešľapujeme. Desiatky staníc na ceste z miesta ubytovania k miestu vydávania štartových čísiel, ďalšie stanice smerom do centra Viedne, kde beh na 5 km začína. Obrovské EXPO pri prihlasovaní radšej iba preletíme. Frfleme na výluky a pešie presuny. Štart kamarátov stíhame s odretými ušami, pár fotografií ale nemôže chýbať. So synom, ktorý prišiel z Kvetoslavova, ešte stihneme ochutnať tunajšiu štrúdľu a je čas ísť do postele. Večer sme utrmácaní, ako po menších pretekoch!

Pomalý bežec vo veľkom meste

Je ráno! Davy bežcov plnia metro, valia sa ulicami, obsadzujú štartovacie bloky. Tie sú pripravené s typickou germánskou precíznosťou, podľa predpokladaných cieľových časov. Rýchli bežci, za ktorých sú podľa pravidiel pretekov považovaní maratónci s časom do 3:45, musia dokumentovať, že na tento čas majú. Ja, pomalý bežec na výlete vo veľkom meste, si tým hlavu nelámem. Výkon odhadujem realisticky, čo ma zaradzuje do bloku E, ktorý je druhý najpomalší. Viem, že vďaka rozumnej úvahe sa vyhnem tlačenici a strkaniu medzi výkonnostne rozdielnymi bežcami. Poznám to z Nemecka. Uzávierka prebratia vecí na prezlečenie končí o 8:30. Prichádzame s predstihom, vediac, že o 8:31 by už mohlo byť v strojovom naladení organizátorov neskoro. Dobrý odhad! Na trati neskôr stretnem mnohých oneskorencov, vláčiacich prezliekací balíček na vlastnom chrbte až do samotného cieľa..

Zima, zima, zima je tu zas

Prízemný mráz lezie pod kožu, do štartu ostáva viac ako hodina. V starej lyžiarskej vetrovke si obzerám dav bežcov. Nemálo ich je v tričkách, už teraz drkocú zubami. Väčšina sa pripravila prezieravejšie, zohrievajú ich staré zvršky, ktoré pred štartom skončia niekde pri ceste a neskôr v zberných kontajneroch. Sprevádza ma Dada, nachádzame miesto, kde nás zohrieva zubaté slnko. Obdivujeme moderné budovy OSN v blízkosti štartu a zľahka hopsáme v rytme hudby z ampliónov. Chlad vyháňa vodu z tela. Pred prenosnými toaletami sú dlhé rady. Pol hodinu pred štartom sa zaradzujem aj ja. V duchu prepočítavam počty ľudí a ich časy na toaletnom tróne. Náš rad smeruje k dvom kabínkam. Pohoda, stihnem sa s rezervou odľahčiť.

O ľuďoch a potrebách

Zrazu z jednej z toaliet vylieta šarmantná bežkyňa a rad za ňou zhíkne. Vidím dobre? Na okraji misy zostala nevábna tortička. Prepočty padajú, ostáva nám jediná použiteľná toaleta. Minúty sa krátia, z času na čas sa nájde hrdinka, ktorá zamieri do zamorenej kabínky, aby sa za sekundu obrátila späť. Nervozita stúpa. Otáľanie v toaletách je odmeňované búchaním jemných ženských pästí. Premýšľam nad známou Maslowovou hierachiou potrieb. Tu sa nám zredukovala na dve potreby – veľkú a malú. Malopotrebníci pochopiteľne v rade nestoja, malopotrebníčky s tikajúcim časom strácajú ostych a spúšťajú sa do hlbokých podrepov vedľa nízkych okrasných kríkov. Ľudom veľkých potrieb sa šanca na stihnutie štartu rapídne zvyšuje. Aj na mňa dôjde rad. V kabínke sa škeria dve prázdne rolky, ale ja neplatím nováčikovskú daň a z vrecka vyberám balíček hygienických vreckoviek. Ponáhľam sa, do štartu ostala minúta. Bežci sa natlačili bližšie k štartovacej čiare, delí ma od nich dĺžka dvoch futbalových ihrísk.

Odštartované!
Blok F štartuje presne o 9:29! Skladám vetrovku do Dadiných rúk a zľahučka bežím k štartovacej čiare. Niet sa kde ponáhľať. Čistý čas behu sa začína rátať až prechodom senzormi. Blok E podľa organizačných pravidiel treba opustiť do 9:40. Mám obrovskú rezervu, tak ako aj ďalší bežci tmoliaci sa od toaliet. Odmenou za neplánované oneskorenie je beh bez najmenšej tlačenice, s nádhernými výhľadmi na Dunaj a panorámu mesta. Neuveriteľný začiatok! Trasa vedie mostom ponad Dunaj, okolo obrieho ruského kolesa v Prátri, po nádherných miestach, kde pred pár rokmi dnes už tragicky zosnulý legendárny Eliot Kipchoge ako prvý bežec zabehol maratónsku trať pod dve hodiny. Vzhľadom na to, že čas bol dosiahnutý takpovediac v laboratórnych podmienkach a nie v riadnych pretekoch, ide o výkon neoficiálny. Napriek tomu je Viedeň na neho patrične hrdá a aj ja mám zimomriavky, keď bežím po týchto miestach.

Nie je dôležité zvíťaziť

Po trinástich rokoch od môjho ostatného maratónu nemám ambície zvíťaziť ani sám nad sebou. Načo vlastne? Nabehané mám, potrebujem sa pocitovo trafiť do tempa tak, aby som v závere veľmi netrpel. Od piateho kilometra sa mi to darí, bežím v príjemnom rytme a prestávam kontrolovať hodinky. Kalkulačka v hlave mi oznamuje, že výsledný čas by mohol byť niekde medzi 4:22 a 4:25 - podľa toho, ako udržím tempo v závere. Cítim pohodu.

V bežeckom poli je nebývalé množstvo šarmantných bežkýň, vôkol nádherné miesta a stavby impozantnej Viedne. Len ich vymenovanie by tento text poriadne natiahlo. Vynikajúco navrhnutá trať znásobuje dobré pocity. Nenápadne sa stále predieram dopredu, okolo mňa prebiehajú iba rýchli štafetári a polmaratónci, ktorí chcú v závere trate ešte trochu stlačiť čas. V hypnotickom opojení bežím až do tridsiateho kilometra.

Sucho v krku

Na občerstvovačke vedľa štadióna Ernsta Happela je už únava bežcov viditeľná. Pristavujú sa, doprajú si počas občerstvenia krátku prestávku. Nechcem sa v tom chumli zdržať a nechtiac sa dostávam za sektor s vodou. V krku mám sucho, vracať sa späť by bolo asi veľmi komplikované, tak do seba nalejem aspoň jedovatomodrý ionťák firmy Powerade, sponzora pretekov. Telo však chcelo vodu, strácam pohodu a po dvoch kilometroch aj tempo. Nedočkavo vyzerám číslicu 35, kde by malo byť ďalšie občerstvenie. Konečne! Idem na to po východniarsky, v rýchlom slede do seba prevrátim dva poháre s vodou - do ľavej aj pravej nohy, aby som nekríval. Je mi lepšie, ale zrýchliť už neviem. Predbiehajú ma ďalší a ďalší bežci.

Bravó, Pavol!

Z príjemného lesoparku vbiehame do ulíc mesta. Nebeží sa mi práve ľahko, ale neustále svižné povzbudzovanie „Hop, hop, hop!“ striedané s pomalším „Bravó, Pavol!“ ma znova a znova nabíja. Viedenskí fanúšikovia sú neskutočne srdeční, hluční a priateľskí. Mám pocit, akoby sa popri trati rozostavili moji priatelia, spolužiaci, známi, moje lásky z materskej škôlky, aj prajné učiteľky, akoby som mal tisíc bratov a tisíc sestier. Keď som pri preberaní štartového čísla trochu frflal, či to nie je skôr štartovné meno, teraz ten nápad oceňujem. Bravó, 8448! - to by neznelo dobre. Viedenčania, ste skvelí! Ďakujem.

Pri poslednom občerstvení vedľa mňa prebehnú vodiči, bežci s výraznými vlajkami s nápisom 4:30, zodpovední za udržiavanie tempa, zodpovedajúcemu tomuto cieľového času. Vybehli na trať orientačne 2 – 3 minúty predo mnou., čo mi dáva dobrú predstavu, aké číslo si zapíšem do bežeckých tabuliek tentoraz, pokiaľ s nimi udržím krok. V rozpore so zásadou „na pretekoch neexperimentovať“ vypijem po pohári vody aj pohár Coca – Coly. Cítim, že trochu kofeínu by mohlo pomôcť. Zavesím sa za vodičov a čoskoro ich predbieham. A znova počujem hlučné a srdečné povzbudzovanie – tentokrát v slovenčine. Patrícia, Jožo, David a Dorka mi pri hoteli Bristol nalievajú silu a sebavedomie na záverečnú časť trate! Paráda!

Vybavené!

Cieľ sa blíži! Farebný koberec, mierne zrýchlenie vo finiši, tradičná „slavobrána“ a mám hotovo. Môj desiaty maratón je skutočnosťou! Prechádzam z behu do kroku a hneď cítim nepríjemný chladný vietor a spotené zvršky. Na krk mi vešajú medailu, do rúk strkajú cieľový balíček s nápojmi, banánom a jabĺčkom. Túžim už len po suchých šatách a vetrovke. Premiestňujem sa rýchlym krokom stovky metrov ku kamiónom so šatstvom. Špeciálne vozidlá v priľahlých uliciach sú označené rozsahom štartovacích čísiel, Batôžky bežcov s nalepenými číslami visia v nákladnom priestore na háčikoch v perfektne fungujúcom systéme, ktorému kraľujú svižné staršie dámy. Za pár sekúnd mám plastový batoh v ruke a už o pár minút som na vedľajšej ulici pod laubňami kompletne prezlečený. Pribalil som si starý mobil, volám Dade. O pár minút sa objímame a fotíme. A o ďalších pár minút už meditujem v peknej reštaurácii nad kúskom Sacherovej torty. Chutí výborne!

Deň po

Predĺžili sme si víkend, v pondelok ostávame vo Viedni. Pokojne sa prechádzame uličkami, kam ma maratón nezaviedol. Obdivujeme majestátny gotický dóm sv. Štefana. Stretávame viacero ľudí s maratónskou medailou na krku. Tradičná viedenská medaila má tvar hviezdy a je v nej vsadený kryštál. Napriek tomu na mňa pôsobí lacno, ako keby sa na nej šetrilo. Pokiaľ chceš poriadnu medailu, treba ísť radšej na beh do Trebišova! Samotný maratón pritom patrí v Európe k tým drahším, ranné vtáča uhradí 90 eur, oneskorenci, ktorí čakajú na uvoľnenie miesta na vypredanom podujatí, odľahčia peňaženky o 150 eur. Fotografie, cestovinová párty a ďalšie služby sú za príplatky, ktoré by ti v susednej Bratislave pokryli kompletné maratónske štartovné. Pred podujatím som veľa čítal o spojení maratónu a hudby, ktoré tento rok čerpalo z 200, výročia narodenia kráľa valčíkov Johanna Straussa. 2025 párov tancujúcich valčík vytvorilo pred otvorením maratónu nový svetový rekord. Našej pozornosti to na mieste uniklo a výsledok sme sa dozvedeli až po podujatí. Sprievodných podujatí je veľa, človek všetko nepojme. Maratón vo Viedni napriek vyššej „cenovke“ vrelo odporúčam. Pre mňa ostane nezabudnuteľný.

Naplánuj si svoj sviatok

Dozrel čas na návrat. Schody v metre, ani schody na železničných staniciach v Petržalke, Bratislave a Košiciach dnes nie sú mojimi priateľmi. Stuhnuté svaly protestujú, dávam pozor, aby som sa „nestrepal“. Tento zaužívaný výraz má nepochybne korene v nemeckom označení schodov – Die Treppe. Vo vlaku cesta rýchlo ubieha. Spojenie Košice – Viedeň je okrem spomínaných schodov výborné a pri rozhodovaní slovenského bežca nahráva myšlienke zaradiť Viedenský maratón do svojich plánov. Maratón spájam so slovami jedinečnosť a sviatok. Vo Viedni určite naplníš oba významy tohto slova!

Pavol Mačičák