|
|
|
Nevstúpiš dva krát do tej istej rieky. DRUHÝ KROK - 13.08.2005, teda po dvadsiatich rokoch. Medzi prvým a posledným krokom som do Rajeckej rieky vstúpil viac krát. Presne 14 krát. Iba raz, v roku 1991, som dokázal bežať rýchlejšie, ako pri prvom pokuse, kedy som vyhral. Jednotlivé ročníky sa mi zlievajú do jedného univerzálneho pocitu, že Rajecká trať mi nepasuje. Na dosiahnutie ľubovoľného času je potrebné vydať viac úsilia, ako na iných maratónoch.
Prifrčal som z Prievidze na bicykli cez Fačkovské sedlo, čo je medzi nami výživný kopec, pár minút pred štartom. Odbehol maratón za 2:37 a opäť cez Fačkovské sedlo odšliapal domov. Druhý, ktorý do pamäti mojej hlbokú brázdu vyryl, bol rok 2003. S prepáčením som obsral celú trať medzi Rajcom a Čičmanmi. Vtedy som si myslel, že osobný Rajecký antirekord 3:41 vydrží pár rokov. Mal som pravdu. Vydržal presne pár rokov, čiže dva. Že zatiaľ svojim posledným Rajeckým krokom nevstúpim do tej istej rieky ako krokom prvým mi bolo jasné. S tým som už roky zmierený. Nie som si ale celkom istý, či som svojim posledným krokom vstupoval do rieky, aj keď inej. Mám dojem, že som stúpil do niečoho úplne iného. Mojim cieľom 20 rokov po mojom víťazstve bolo moc sa nenarobiť a k času z pred 20tich rokov nepridať viac, ako hodinu. Úloha na inom maratóne nie náročná, sa v Rajci ukázala ako nesplniteľná. Cez prázdniny spávam cez deň ( nepýtajte sa ma prečo, neviem ). Mal som teda celú noc na výrobu Správy o stave rebríka. Samozrejme som ju začal robiť až nad ránom. Stihol som to, ale s odretými ušami. Ujovi sa jednoducho 13. 8. 2005 neurobilo dobre. Začalo to už ráno pri balení. Nevedel som nájsť energetické gely, kúpené pred týždňom v Ostrave. Tam stoja 16 Kč, u nás 30 Sk. Kúpil som si 20 kúskov s pocitom, že do konca sezóny mám vystaráno. Šesťdňovú radosť z úspory 174 Sk nahradilo rozčarovanie. Neušetril som nič. Igelitka v ktorej boli spolu so stopkami za 1 500 Sk musela zostať v šatni v Kravařích. Miesto zisku strata 1874 Sk. V sobotu sa chlapci na Behu ulicami Ráztočna budú diviť, že im rozhodca meria čas počítaním na prstoch. Nebolo ale času na fúkanie boľačky. Musel som frčať vpustiť domov a nakŕmiť sestrinu mačku. Má tiež nočný režim ako ja. Žilinský autobus s odchodom 6:00 som s prehľadom stihol s 3 minútovou rezervou. V Rajci sme s Jožom Zeleníkom boli už o 7,00. Trochu sme sa pomotali po námestí, odprezentovali a šli do telocvične. Zaľahol som na žinenku a sledoval, ako sa mi s blížiacim štartom chce stále viac a viac spať. 10:00 je čas môjho najsladšieho spánku. Nemal som gely, tak som vymyslel, že sa musím najesť. Napriek tomu že ranné maratóny behávam zásadne na lačno. Mám na to aj vedecké zdôvodnenie: Zapíšte si do búdky, na štart prázdne žalúdky. Čo nie je v krvi, v pečení, na výkon sa nezmení. Ignoroval som túto overenú pravdu a bezstarostne konzumoval. Šaňo Simon, tiež vyznavač teórie o nejedení pred štartom, udivene vyzvedal, či už mám po maratóne, keď mi tak chutí. Všetci sa pripravovali, mňa zmáhal spánok. 9:35 som sa premohol a začal sa obliekať. Parádne Adidas trenky ( kľud, second hand za 50 Sk ), ktoré som ešte nemal oblečené mali divné slipy. Vašek Krejsa, ktorý nosí so sebou všetko, na čo si spomeniete, mi požičal nožnice. Jeden možný problém som teda vystrihol. Druhý, zabudnuté ponožky, sa dal riešiť iba jeho ignorovaním. Našťastie maratónky boli k bosým nohám slušné. Ani náznak problémov. Z telocvične som odbiehal úplne posledný. Štyri minúty pred štartom som zistil, že nemám štartové číslo. "Mne sa to už tiež pár krát stalo. Bež si ho vziať, to stihneš", usmievavo mi radil Peter Polák. Mal pravdu. Štart bol o nejakú minútku neskôr. Stihol som si dokonca číslo aj pripnúť. Úsek štart - telocvičňa - štart bol ale môj posledný rýchly beh v ten deň. Dobrý maratón je ten, počas ktorého ma nikto nepredbehne. A ja predbieham až do cieľa. Tento dobrý nebol. Rozbláznené nohy po behu pre číslo ma vystrelili po štarte príliš dopredu. Jasná obloha a usilovné slnko napovedali, že treba spomaliť. Ale spomaľovač tempa sa mi zasekol. Spomaľoval som až do cieľa. Postupne ma predbiehali borci mojej výkonnosti, potom tí ktorí dobiehajú pár minút za mnou, potom tí, ktorí dobiehajú viacej minút za mnou, potom ... Túžba spať sa správala príliš povýšenecky k mojim zmyslom. Guma v trenkách sa správala príliš húževnato k môjmu plnému bruchu. Krížová chrbtica sa správala príliš kruto k môjmu ľavému stehnu. Súperi sa správali príliš bezohľadne k môjmu pomalému behu. Štrnásty maratón v Rajci bol príliš pomalý na to, aby priemer všetkých rajeckých štartov začínal dvojkou. Vyšplhal sa na 3:00:04. Veľa bežcov som potešil svojou nemohúcnosťou. Veľa bežcov sa mi pri predbiehaní prihovorilo ako k nástenkárovi. A to bolo jediné, čo potešilo počas behu mňa. Je milé zistiť, že nástenku číta stále viac bežcov. V Rajci by som asi tento rok nebežal. Nástenkárske povinnosti to zmenili. Paľovi Uhlárikovi som sa už poďakoval verejne na pódiu. Urobím to ešte raz. Paľo, ďakujeme za priestor na pódiu pred vyhlasovaním víťazov.
Počas plnenia príjemných nástenkárskych povinností odišiel autobus do Prievidze aj s Jožom Zeleníkom. Určite by nejaký ešte išiel, ale zmilovala sa nado mnou Monika Kováčová. Odviezla ma v autíčku, spolu so svojou rodinkou na moju obľúbenú planétu, do Prievidze. Musel som na ňu zapôsobiť veľmi zúboženým dojmom, lebo nechcela nič za cestu. Behaj Monika, behaj. Ak budeš mať 100 maratónov na svojom konte, máš u mňa tričko. Kroniku už nevediem. Nástenka je moja kronika. Poznačím si teda medzičasy, lebo o 20 rokov by som si opäť rád spomínal.
A na potvrdenie mojej teórie o potrebe bežať v Rajci druhú polovicu rýchlejšie. V druhom kroku som bežal druhú polovicu o 4 minúty a 08 sekúnd pomalšie prvej. Preto bol druhý podrobne dokumentovaný krok o kúsok menej podarený, ako |
|||||||||||||||||||||||||||
