4. január 2007

Klavirista, to má ľahšie, ako huslista. Ak si pamätá, že musí stlačiť biely kláves, 24 zľava a má dobre naladený klavír, zahrá presne tón, ktorý je v partitúre.

Chudák huslista. Nepomôže mu počítanie, musel by merať presne na tisícinu milimetra. Husle nemajú klávesy, dokonca ani pražce. Ak nemá dobré ucho, hrá falošne. 

Asi preto sa eN ešte nestretol s hluchým huslistom. Dobre počujúceho husľového virtuóza pozná. Tomu Boh dal nie len talent hudobný, ale aj maratónsky.

O hluchým klaviristoch už niečo počul. Maratónca a zároveň klavírneho virtuóza zatiaľ ale nepoznáme. Hláste sa klaviristi maratónci. 

Klavirista to má ľahšie aj aj v porovnaní so životom. Ak je pravda biela a lož čierna, môže hrať iba pravdu a nič viac, ako pravdu. Alebo, ak sa mu žiada, môže zahrať výhradne "lživú" melódiu.

Život bielu a čiernu farbu nepozná, lebo to farby nie sú. Biela je každá farba, ktorá je maximálne osvetlená a čierna je každá farba, ktorá je v úplnej tme.

Pravda a nepravda objektívne tiež neexistujú. Objektívnu skutočnosť si svojim subjektívnym svetlom osvetlíme a dospejeme k výsledku. Ale len k subjektívnemu.

Ovplyvňuje ho aj miesto, z ktorého objektívne dianie sledujeme. Naša dvojrozmerná perspektíva mení rozmery trojrozmerného objektívneho sveta.

Rozumiete, čo to tu eN tára? My už príliš nie. Chce to príklad, pán eN.

Nech sa páči, je na hornom obrázku. Klaviatúra je príklad existencie dvoch kategórií, pravdy a nepravdy. Trochu do seba zapadajú, ale nie sú dvojjediné. Sú medzi nimi na prvý pohľad jasné rozdiely. To platí na klaviatúre, ale nie v živote.

V živote pravda a nepravda, dobro a zlo, krása a špatnosť objektívne neexistujú. Sú ako labute pána M. C. Eschera. 

Narobil sa eN, kým ich na klaviatúru položil. Ktorá z nich je pekná a ktorá je škaredá. Ktorá je dobrá a ktorá zlá? Ktorá z nich má pravdu a ktorá nás klame?

eN si svojim subjektívnym svetlom posvietil na tie, ktoré hľadia vľavo. Tie sú pre neho dobré. Niekto iný si možno viac posvietiť na zobáky smerujúce vpravo. Niekto lampu zhasne a labute budú čierne, iný ...

Kto bude mať objektívnu pravdu? Nikto. Neexistuje.

Labute sú objektívne rovnako veľké a presne do seba zapadajú tak, ako na čiernobielom obrázku.

Nedá sa postaviť presne nad ne. Subjektívna perspektíva spôsobí, že sa nám javia rozdielne veľké. 

Na hornom obrázku, ktorý labute zobrazuje podľa eN subjektívnej perspektívy, je spodná svetlá labuť jeho najväčšia pravda, dobrota a krása. Keby stál na inom mieste, tvrdil by ale niečo iné.

Vraj existuje autorita, ktorá objektívnu pravdu pozná. lebo ňou je ona sama. Vie hľadieť na skutočnosť zo všetkých strán súčasne. Nemení 3D na 2D perspektívu.

eN na túto autoritu svojou lampou nesvieti a v jeho 2D perspektíve sa mu javí ako nepravda. A ako nepravda sa mu javí aj tvrdenie, že existuje interface na komunikáciu so spomínanou autoritou. Ale je to len jeho subjektívny názor, ktorý je rovnako pravdivý, alebo rovnako nepravdivý, ako názor rádoby interface vlastniacich.

A teraz, po tejto filozofickej päťminútovke, si prečítajte tvrdenie pána Topolánka z roku 2004, ktoré eN našiel na blogu nášho neznámeho kamaráta a pokúste sa zaujať "subjektívno - objektívne" stanovisko. 

Z miesta, na ktorom práve stojí eN, sa mu výrok javí, ako "nebývalo veľký, dobre brúsený" myšlienkový diamant.

Brusič ale neprekročil hranice rezervácie, v ktorej má eN politikov zaradených.

eN príliš Českú politickú scénu nesleduje. Pána Mirka nemal zaradeného medzi nešikovnými, ale ani medzi šikovnými.

Diamant je vstupenkou do klubu nešikovných.

Klub šikovných je iba pre tých, ktorý svoj názor neabsolutizujú ani vtedy, ak problematike rozumejú. Tobôž nie vtedy, ak o nej nemajú dostatočné vedomosti. Vtedy za nich hovoria hovorcovia. 

V štátoch, kde je beh populárnejší, ako Českej kotline, by si rozumný politik radšej svoj diamant schoval. Nechválil by sa s ním na verejnosti a neriskoval stratu hlasov od maratóncov.

Svet je aj Česká kotlina, ale Česká kotlina nie je svet.