Zlatý roh, Bospor, more a
foto: Justína

Intercontinental Eurazia maratón

Turecko, Istanbul 28.10.2007

Cestovala, utekala, napísala: Svatoslava Justína Cintulová Kacířová

Rozhodnutie odbehnúť si Eurazia Istanbul maratón padlo v decembri minulého roku pri výročnom vyhodnotení bežeckých úspechov členov oddielu Železná Studienka Bratislava. 

Z obrovského množstva maratónov konaných v blízkom i ďalekom zahraničí bol vybratý preto, lebo sa ako jediný beží cez dva kontinenty. Pod čaro jeho tureckého závoja pred rokom nahliadol ako aktívny účastník ME policajtov môj manžel. Z jeho dojáku sme ja, Vilko Novák, Michal Holík a Ľubo Kasa usúdili, že stojí za to absolvovať ho vlastnými nohami, a to nielen kvôli krásnej panoráme a okoliu, kadiaľ vedie trať, ale i puncu exotickejšej to krajiny sultánov.

V dostatočnom, cca 6 mesačnom predstihu sme si zakúpili cenovo výhodné letenky. Akonáhle sa aktualizovala webová stránka Istanbulského maratónu na rok 2007, naštudovali sme si potrebné informácie a začali konať. 

Vyplnenú elektronickú prihlášku však bolo treba vytlačiť a odoslať klasickou poštou. Email organizátori zatajujú. Zrejme sa medzi nimi skrýva nejaký vášnivý filatelista. Potešujúca bola možnosť platiť štartovací poplatok až v hotovosti na mieste, a to v neveľkej sume 20 dolárov. Na štart do ázijskej časti Istanbulu nás má odviezť usporiadateľský autobus. Tak isto sľubujú príjemných 9° C na štarte a 16° C v cieli. Čo viac si želať. Maratónsky to raj.

Pre kľudný spánok zaraďujeme aklimatizáciu a letíme do Istanbulu už o dva dni skôr. Na letisku vo Viedni stretávame ďalších štyroch slovenských maratóncov: Daga Ulehla, Ivana Franka, manželov Blaženku a Marina Laukových. Dohodneme si s nimi rande na sobotnej registrácii. 

Prezentácia prebieha v menšej miestnosti štadiónu Inonu (V domove to slávneho Besiktas Istanbul. Že dostal neskôr osem gólov v Liverpoole, za to my nenesieme zodpovednosť.) V sobotné skoré predpoludnie sa tam poneviera len hŕstka nádejných maratóncov. Väčšina z nich oblieha jeden z dvoch funkčných počítačov. Vyhľadávanie mien je však veľmi pomalé. Ľubo Kasa z dlhej chvíle robí prieskum papierov na okolitých stoloch a objaví hrubý stoh, kde sú založené prihlášky odoslané klasickou poštou. Tie nahadzovali do počítača a teraz ich odtiaľ pracne dolujú. Naše sondovanie po miestnosti nezostáva nepovšimnuté a jeden z organizátorov nám podáva predtlačené farebné papierové prihlášky na vyplnenie. Znovu prihlásiť sa odmietame, i keď by to bolo podstatne rýchlejšie ako pátranie po prihláškach uložených v PC. Nakoniec sa dočkáme, naše mená sú objavené v spleti núl a jednotiek. Organizátor po vyhľadaní príslušného priezviska strčí do chuchvalca pretekárov igelitku so štartovacím číslom, jednorazovým čipom na topánku, ktorý sa nemusí po dobehu vracať, a bavlneným tričkom s logom 29. ročníka Eurazia maratónu, medzitým už pátra po ďalšom mene. Z davu sa mu po nejakej chvíli vráti bankovka za štartovací poplatok. Žiadna evidencia, žiadne potvrdenie o zaplatení. Všetko je na báze absolútnej dôvery.


SVK výprava na 29. Internacional Euroasia marathone v Istambule 28. 10. 2007
foto: Justína

Pasta party sa koná o 19. hod na radnici. Náš dvorný navigátor Vilko Novák má trochu obtiaže presne lokalizovať miesto, ale nakoniec určí jednu budovu obliehanú značným počtom policajtov a davom ľudí. Vonku pred budovou ani na nej samotnej nie je jediný transparent s tematikou maratónu, alebo iné pomocné označenie, ktoré by nám potvrdilo, že sme správne. 

Vilko sa zo zásady odmieta pýtať okolostojacich, či sme tam, kde chceme byť, tak nám nezostáva nič iné, len sa nechať vtiahnuť davom dnu. Okolo mňa sa tlačia akísi slušne nešportovo odetí Japonci s postavami veľmi vzdialenými od maratónskeho ideálu, tak som stále neistá, či sa nehrnieme skôr na nejakú výstavu, koncert alebo do divadla. 

Až pri prehliadke na detektore kovov, v Turecku prítomnom pri každom vstupe, sa dav trochu preriedi a ja zbadám na pravej strane poskromný osamotený plagát 29. ročníka Eurazia maratónu. V druhej miestnosti sa už tvorí sporiadaný rad na cestoviny. Berieme si porcelánové taniere a nerezový príbor, takže žiadne jednorazové plastikáče. 

Kuchári v bielom úbore s rúškom na tvári a v rukavičkách nakladajú štyri druhy cestovín: zapečené so syrom a zrejme vajíčkom, špagety s rajčinovou omáčkou, špagety s hubami, čisté špagety a strúhaného syru, koľko sa komu ráči. Nikto nechce žiaden lístok, naložia vám, koľko chcete, a kľudne i zo všetkého. Vyhladovaní môžu ísť na dupľu. 

K pitiu rozdávajú plechovky s džúsmi a ako dezert banány. Chalani ofrflali absenciu piva, prijali by ho radšej ako sladkú vodu. Málo je i stolčekov, tak sa pridávam k ľuďom, ktorí sa posadili priamo na zem do rohu miestnosti a spokojne jedia. Usadím sa k nim do tureckého sedu. V miestnosti je príšerne teplo, preto sa tu veľmi nezdržujeme, presúvame sa na chodbu a onedlho odchádzame preč. Ani netuším, či bol na pasta party i nejaký sprievodný program.

V nedeľu ráno opúšťame hotel už o pol siedmej ráno. Cesta električkou trvá viac ako 30 min a posledné autobusy spred štadióna Inonu vezúce nás na štart odchádzajú o pol ôsmej.

Nerada chodím niekam na poslednú chvíľu, nuž som si takýto skorý odchod musela doslova vydupať. Po námestí Sultanahmet sa začínajú trúsiť osamelé postavičky. Nie je ťažké odhadnúť, kam majú namierené. Michal natešene na každého volá: “Maratón?“ a oni samozrejme prikyvujú. Klasickí turisti ešte odfukujú do perín. 

Na zastávke si krátime chvíľu sledovaním, kto má na topánke zašnurovaný čip a s akou farbou. Maratónci majú červený a pätnástkári modrý. Na červeno okrúžkovaných hľadíme s priateľským sprisahaneckým pohľadom a trochu pohŕdavo na skupinku nemeckých pätnástkov rozdeľujúcich si navzájom všakovaké hrejivé a chladivé masti, energetické gély a iné preparáty hodiace sa viac pre maratóncov. 

Električka dorachotí o 7:45. Je plná bežcov. Vtlačíme sa dovnútra. Vilkovi je divné, prečo nemá napísaný smer jazdy Kabatas, ale nejaké iné turecké klikiháky, no nie je čas to riešiť. Veď koľaje vedú jedným smerom. Po dvoch zastávkach však vodič čosi zahundre po turecky a všetci vystupujú. Asi je tu na dnes konečná. Zmätení cudzinci sa pokúšajú od domácich zistiť, čo sa deje. 

Vilko navrhuje čakať na ďalšiu električku. Ja začujem skomolenú odpoveď vodiča, že ďalej sa nejazdí. Ostatní neváhajú a vyberajú sa po svojich k prístavu a cez most. 

Na miesto cieľa a terajšieho odchodu autobusov sú to 4 kilometre. Nachádzame sa totiž na trase maratónu a už rozložili kilometrovníky. Je niečo krátko pred siedmou. Utešujem sa predstavou, že za mostom bude doprava normálne pokračovať. Tí prezieravejší si berú žlté taxíky. Asi sa oplatí chodiť na maratón s peniazmi, nie len s pár drobákmi vo vrecku. 

Nadávajúc sa pridávame k hustnúcemu davu smerujúcemu cez most. Ľudia sa už valia z viacerých strán. I my započíname zrýchlený presun a obiehame pomalších chodcov. Minúty nebezpečne naskakujú. Začínam byť nervózna. Michal si zo mňa uťahuje, že som namosúrená preto, lebo po takejto rozcvičke sa môžem rozlúčiť so snom zabehnúť si vytúžený osobák. On na rozdiel odo mňa srší vtipom a tuším by bol najradšej, ak by sme autobus ani nestihli, a tým pádom nemuseli bežať tú hroznú štreku. K tomu Michalovmu uťahovaniu si zo mňa cítim podozrivé pohyby a tlaky v čreve. Na vtipkovanie fakt nemám náladu.

Lomcuje so mnou na striedačku zlosť, beznádej, hnev, zúfalstvo. Prečo nás nik neupozornil na odstávku dopravy? Prečo o tom nebolo ani slovko v propozíciách ani pri registrácii? Prečo nezabezpečili náhradnú dopravu? 

Na námestie Kabatas dochvátame pár minút po pol ôsmej. Do zelených autobusov sa tlačia tisíce ľudí. Podarí sa mám dostať dovnútra do piatich minút. Stojím natlačená na jednej nohe, ale oddýchla som si. Aspoň štart maratónu stihneme, i keď to bude dnes asi trápenie. 

Podľa zbežného odhadu väčšina osadenstva autobusu sú prevažne účastníci kratších sprievodných bežeckých akcií. Natešene každému rozdávajú veľké látkové červené turecké zástavy. Večný optimista a humorista Michal si ich berie hádam päť so slovami, že sa zídu na ... Vilko ho upozorňuje na zákaz zneuctenia vlajky, za ktoré tuším hrozí í väzenie. 

Autobus smeruje veľkou okľukou do ázijskej časti Istanbulu. Cesta trvá 45 minút. Za oknami sa mení charakter a ráz krajiny. Výstavba redne, objavuje sa viac zelene. Okrajové časti tohto 12-miliónového mesta sa podobajú na ostatné sídliskové metropoly. Istanbul je pomerne kopcovité mesto, žiadna rovná placka pri mori.

Zastavujeme na kompletne odstavenej viacprúdovej diaľnici. Zvyšok cesty k štartu si musíme prejsť pešo. Po ceste sa poneviera už značné množstvo bežcov. Ja využívam prvú príležitosť na odskočenie si do chatrných kríčkov hore na svahu. Posedáva pri nich síce nejaká arabská babička, neprívetivo na mňa zazerajúca, ako sa tak škrabem hore, ale hanba-nehanba, príroda si pýta svoje. 

Šťastnejšia a spokojnejšia sa vraciam k mojej partii. Objavili autobusy, v ktorých si môžeme nechať batožinu. Na prezlečenie mám však len zopár sekúnd, slečna ma durí rýchlo von, akoby horelo. 

Kráčame po rozpálenej diaľnici. I tu nám strkajú do rúk vlajky. Kto ich nemá v rukách aspoň štyti je Turkom maximálne podozrivý. Nepomôže ani moja výhovorka, že ak zástavu, tak len môjho štátu. Jeden bežec, (ako sa neskôr ukázalo, bol to Slovák) potrebujúci voľné ruky na odvodnenie sa na krajnici, zastrčí si teda vlajku za gumu treniek na spodnej časti chrbta. Michal to nezabudne okomentovať slovami, že konečne niekto prakticky naznačil, kde máme ich zástavy.

V protismere si cestu kliesnia predavači balenej vody a sladkých praclíkov. Obchodný duch majú títo ľudia hlboko v sebe. Kde sa niečo šustne, tam vycíti príležitosť. Tú minerálku by som si veru dala. Suší ma v krku, len kto by si bral so sebou na beh peniaze? Slniečko pripeká a takto o pol deviatej je už viac ako 20 °C. Sľubované ideálne (16 °C) maratónske počasie sa dnes nekoná. Zrejme to bude môj najteplejší maratón.

Opäť stretávame našich známych slovenských bežcov. Počas viac ako 30- minútovej chôdze im líčime naše ranné problémy s dopravou. Oni takúto maratónsku odyseu nezažili. Sú ubytovaní neďaleko cieľa. Konečne zbadáme modro-bielu nafukovaciu bránu týčiacu sa nad cestou. Na stranách má nápisy 29. Eurazia maratón a v strede nejaké turecké nápisy. 

Po tejto minimálne trojkilometrovej chodeckej vložke sa jednohlasne zhodneme v tom, aby sme sa išli posadiť do trávy. Do deviatej hodiny nám chýba nejakých 20 min a je načase si trochu oddýchnuť. Maratón ešte nezačal a my sme už zdolali najmenej 7 km. Sadáme si do príkreho trávnatého svahu na pravej strane. Len sa to tam hemží bežcami. Majú akési vysoké štvorciferné čísla. Ľubo ich odhaduje na štafety. Michal trvá na tom, aby sme sa presunuli do tieňa, ktorý tvorí pár stromčekmi, ale je to tam neuveriteľné preľudnené. Preto okrem neho ostatní zostávame na pôvodnom mieste. Z autobusu som si v igelitke priniesla vazelínu a toaleťák - pre každý prípad. Vykonávam teda posledné pomazanie problematickým miest na tele. 

Rozhodli sme sa pre stratégiu, že do hustnúceho davu sa zaradíme až 5 minút pred štartom. Hlásateľ čosi hundre po turecky do mikrofónu a my mu rozumieme len slovo maratón. Zrejme chce, aby sa maratónci postavili dopredu na líniu pred bežcov s kratšou traťou. Skúsime to potom obísť dajako z boku, hádam nás tí všadeprítomní policajti pustia. 

Vzrastá moja predštartovná nervozita. Opäť mi skrúca črevá a voľky-nevoľky sa budem musieť odobrať. Ľubo, ako by mi čítal myšlienky, zahlasuje, že sa ide vyčúrať. Vyrážam vedno s ním do prudkého svahu. Je tu však hlava na hlave, bežci, diváci, policajti a moje potreby nemôže uspokojiť skromný porast. Prenosné toalety nikde. Hore vedie akási cesta. Vydám sa po nej a za zaparkovanými policajnými autami zbadám dieru v kamennom plote do stavby. Moja záchrana.

Urýchlene klusám naspäť. Hodinky mi ukazujú o 4 minúty deväť. Najvyšší čas zaradiť sa. Bežci s vysokými číslami posedávajú ďalej na tráve. Oni štartujú až pol hodinu po maratóncoch. Zúfalo hľadám Vilka a Ľuba. Na tráve už nie sú. Preleziem teda zvodidlá a vtesnám sa do davu. 

Zrazu ma nejaký človek ťahá za ruku a niečo na mňa turecky hovorí. Ukazuje na moje červené maratónske číslo. Ostatní majú modré. Chcem, aby mi to preložil do angličtiny. Vraj mám ísť dopredu. Zrejme myslí úplne pod nafukovací oblúk. Najlepšie by to bolo obísť z boku.

Znovu preliezam zábradlie a mierim si to k zátarasám, ktoré strážia policajti. Ukazujem na svoje číslo, bez problémov ma pustia. Stojím celkom vpredu, len nikde nevidím maratóncov. Samé modré čísla. Jeden policajt na mňa kýva. Prídem k nemu. Vraví mi, že štart maratónu je vpredu. Kde vpredu? Ukazuje rovno po diaľnici do diaľky. Konečne mi to zaplo. Veď ja nie som vôbec na štarte maratónu!!! Mala by som byť podľa propozícii 800 m od Bosporského mostu, a to by som ho hádam mala vidieť!!! 

Prepadá ma ukážková panika. Pozriem na hodinky. Je práve deväť. S beznádejou a slzami na krajíčku trielim po ceste. Verím, že štart maratónu je blízko a ja tam onedlho budem. Len ďalšiu nafukovaciu bránu stále nikde nevidím. 

Zopár ľudí v „civile“ kráča opačným smerom. Nik nemá na sebe šortky a tričko. Nik nebeží vpred ako ja. Zúfalo sa so zovretým hrdlom od zadržiavaného plaču pýtam, kde je štart maratónu. Ukazujú mi dopredu. Stále dopredu, akoby tá diaľnica nemala konca. Neviem, akým tempom bežím, ale vzhľadom na adrenalín v krvi, stres a paniku asi ukážkovo prepaľujem. Už bežím viac ako 5 minút a nafukovacia brána nikde.

Dobehla som však dvoch svetlovlasých bežcov, poklusávajúcich mojim smerom. Podľa čísiel sú to pätnástkári. Tí štartujú z rovnakého miesta ako maratónci. Pýtam sa ich ako zaseknutý gramofón, kde je štart. Ukazujú dopredu a vraj sa nemusím ponáhľať, lebo máme čipy a bude nám zmeraný čas až po prebehnutí čidla. Som však vystresovaná natoľko, že len neveriacky krútim hlavou a šprintujem ďalej. 

Konečne v diaľke zbadám vytúženú nafukovaciu bránu a za ňou davy ľudí. Padne mi kameň zo srdca. Neutiekli mi až tak ďaleko. 

Tým správnym štartom s bránou s nadpisom maratón prebieham s desaťminútovým mankom (neskôr som si prečítala, že štart fun runu bol 2 km od štartu maratónu). Úsmev mi hneď primrzne na tvári. Tí predo mnou nie sú bežci, ale chodci, ktorí využili jedinečnú možnosť prejsť sa po Bosporskom moste pešo. 

Okrem dnešného dňa býva most pre chodcov uzavretý. Kráčajúce davy vyrazili až po bežcoch. Zahajujem sily ubíjajúce kľučkovanie medzi hustým davom. Je to riadna sizyfovská práca. Hradba tiel je hustá, ženy tlačia kočíky, cupitajú tu malé deti, ľudia mávajú zo strany na stranu obrovskými vlajkami. Pripomína mi to pochod na prvého mája. Môj pokus o beh sa rovná temer samovražde, ale nevzdávam to. 

Preliezam zvodidlá na ľavú viacprúdovku, lebo sa mi vidí, že je tam menej ľudí. Kľučkujem medzi nimi ako splašený zajac. Nejaký puberťáci sa mi smejú a parodujú môj zúfalý pokus o beh. Ja pre zmenu hľadám aspoň nejakú spriaznenú bežiacu dušu. Po hodnej chvíli a riadnej strkanici dobieham joggerov. Sú to pätnástkári, ale aspoň už imitujú beh. 

V tom všetkom rozrušení som ani nevnímala krásu mostu, po ktorom bežím, ani more, cez ktoré vedie. Musím hľadieť pod nohy a pred seba, aby som na nerozpleštila na zem. 

Zbieham z mosta, dav chodcov odbočuje doľava, bežci pokračujú rovno po ceste. S radosťou vnímam preriednutie tiel. Konečne sa dá voľne bežať. Moje tempo je rýchlejšie ako ostatných, veď som sa dostala na úplný chvost, nuž ich všetkých postupne predbieham. 

Mám jedinečnú možnosť si obzrieť, kto všetko a v akých odevoch sa zúčastňuje mestských maratónov. Stretávam dokonca i zahalené ženy v šatkách a dlhých háboch, ale tie podľa čísla bežia len 15 km. Ale nie len ony sú v tomto 25 °C teple naobliekané. Obieham ľudí v dlhých bežeckých gatiach, šustiakových vetrovkách, mikinách. Míňam veteránov s najmenej siedmimi krížikmi na chrbte, ľudí napodobňujúcich atletickú chôdzu s prepnutým kolenom, supermoderné slečny bežkyne s najnovšou technikou prehrávačov zastrčených v ušiach. 

Až teraz si mám čas uvedomiť, ako nezodpovedne som prepálila tie 2 km z nesprávneho štartu na skutočný. Kľudne som si tam mohla dokráčať a nie sa tak štvať. Rovnako ten slalom medzi davom po Bosporskom moste, kedy som občas doslova odhadzovala ľudí bokom, bol kontraproduktívny. Zbytočné mrhanie síl. V závere sa mi to iste riadne vypomstí a ešte k tomu tá ranná štvorkilometrová rozcvička k odvozným autobusom. Dnes bude môj najväčší úspech maratón vôbec dokončiť.

Krásy Istanbulu vnímam len tak zbežne. Moderná architektúra sa tu miesi s mešitami a ich štíhlymi vysokými minaretmi. Popri trati sú len náhodní diváci, ktorí si idú za vlastnými povinnosťami a len pozerajú, čo sa to na tej ceste deje. Domáci nepovzbudzujú vôbec, len mlčky pozerajú. Občas čosi zakričia zahraniční turisti.

Kilometrovníky by mali byť každých 2,5 km. Ja som zatiaľ nevidela ani jeden. Celou bytosťou túžim po občerstvovačke. V ústach mám Saharu, ale vodu nikde nevidím. Dobieham dvoch cudzincov, nuž sa ich pýtam, či už bol 5. km. Ak mojej biednej angličtine rozumeli, tak vraj áno. Ostala som nasucho. 

Stáčame sa veľkým oblúkom z mesta smerom k moru. Cesta, po ktorej bežíme, je kompletne uzavretá. Žiadna doprava, čmudiace autá. Na to, aká v tomto meste býva hustá premávka, je zázrak, že ju takto odklonili. Inu, vojenský štát sa nezaprie, keď sa zavelí, tak treba poslúchnuť.

Počas mojej doterajšej púte ma obehol len jeden človek, ponímajúci dnešný maratón v reportážnom duchu. Odbehne kúsok, zastaví sa, vyberie foťák z ľadvinky, nájde najlepší záber, schová foťák a o chvíľku celý proces zopakuje. 

Na stĺpe od pouličného osvetlenia visí tabuľka, oznamujúca nám, že o 200 m bude osviežovacia stanica. Konečne vidím i prvý kilometrovník – 7,5. 

Mládežníci podávajú vodu v uzavretých priesvitných pohároch – pripomína to balenie jogurtu s hliníkovou fóliou namiesto vrchnáku. Ďalej tu rozdávajú jabĺčka nakrájané na polky, kúpu sa vo vani plnej vody. Na stoloch je kockový cukor. Ponúkajú i biele špongie, len sú úplne suché. Po miernom boji s krycou fóliu na poháriku sa napijem a zvyšok vylejem na špongiu. Až potom si ňou utriem spotenú tvár.

Spoznávam námestie Taksim. Včera sme tu s Vilkom Novákom trochu blúdili, hľadajúc vojenské múzeum. Temer na všetkých budovách v meste sú zavesené červené turecké vlajky i obrazy vodcu a zakladateľa štátu Ataturka. Zajtra majú štátny sviatok, nuž nám primladým výzdobou oživujú zašlú slávu socialistických štátnych osláv a náležitej dekorácie. 

Vpredu pred sebou na pravej krajnici cesty moju pozornosť upúta mužská postava kráčajúca do mierneho kopca vo farebnom, prevažne modrom tričku s potlačou. To tielko mi je povedomé. Mohol by to byť Michal Holík. Má na sebe suvenír z Malého štrbského maratónu. Presne to tričku, za ktorým som ja ronila slzičky, pretože je veľmi pekné. Je na ňom fotka Tatier na celom chrbte. Len keď som ja dobehla do cieľa MŠM 07, mali iba veľké čísla a už sa nedalo zameniť za menšie. S-iek dali ušiť veľmi málo, a dávno sa rozchytali. 

Akonáhle sa dostanem na Michalovu úroveň, vybafnem na neho, že som zmeškala štart, keď som sa bola vyložiť. Že neviem, kde je Vilko. Ako som šprintovala k správnej nafukovacej bráne. Že som v strate cca 10 min. Ako som sa predierala davom ľudí na Bosporskom moste. Vypočuje ma, na cestu mi pribalí zopár povzbudivých slov a oznámi jeho jedinú stratégiu dajako ten maratón dokončiť, preto zaraďuje i chodecké vložky, keď sa na trati objaví kopec. 

Tých hupáčikov je tu teda požehnane. Človek by si myslel, že ak je Istanbul prímorské mesto, leží na placke, ale tu nie, tu sa zemská platňa riadne zvlnila ani vráskavá koža starca.

Opúšťam Michala a pokračujem ďalej sama. Desiatku mám za 60 min oficiálneho času, môjho, rátaného od štartovacej čiary, 50:30 min. Ťažko povedať, či som prepálila začiatok alebo nie. Strečkovanie medzi hradbou tiel na Bosporskom moste ma spomalilo, a potom som asi zbytočne doháňala stratu. 

Vybieham na most cez zátoku Zlatý Roh a mierim do štvrte Fatih, kde sú sústredené všetky významné pamiatky, ako Modrá mešita, sultánov palác Topcapi, pôvodný kresťanský chrám prerobený na mešitu Aja Sofia, Grand Bazár. V týchto končinách je i náš hotel Buhara. Miestami to tu i spoznávam z našich potuliek.

Na občerstvovačke na 15. km stretávam manželov Laukových. I im v skratke vyrozprávam moje počiatočné peripetie. Mali väčšie šťastie ako ja, ich na vzdialenejší štart upozornili ľudia skôr. Nezašívali sa na tráve ako my, stihli dokráčať na správne miesto, nuž štartovali odkiaľ mali. Blaženka potrebuje navštíviť WC, jej manžel zostáva pri nej. Ja pokračujem a čakám, že onedlho ma dobehnú a pobežíme spolu.

Som pri pobreží. Diaľnica sa odkláňa pozdĺž mora. Nasleduje dlhý, tento krát už celkom rovný úsek. Naľavo je more s loďkami a cesta smerujúca späť do mesta. Napravo zvyšky mestských hradieb. Zástavba redne, historické budovy sa vytratili. 

Míňam sídliská s činžiakmi a trávnatými plochami. Stromy a kríky tu temer nie sú. Od mora vanie citeľný protivietor. Môj manžel mi prízvukoval, aby som v žiadnom prípade nemachrovala a nebežala v protivetre sama, ale schovala sa za niekoho. Rada by som ho počúvla, len nieto sa za koho skryť. 

Po odklonení sa trasy pätnástkárov na 11. km sa pole bežcov riadne preriedilo (maratón absolvovalo iba 670 pretekárov, z toho 108 žien). Stále mi pripadá, že všetci okolo mňa bežia pomaly. Tí s mojím tempom sú minimálne o 2 km ďalej. Doťahujem sa postupne na pretekárov pred sebou, ale bežať za nimi by znamenalo výrazne spomaliť.

Pred 20. km pociťujem divoké pohyby v bruchu. Neveští to nič dobré. Črevné problémy teda zatiaľ neustali. Budem musieť zasa ísť... Ale kam? Na občerstvovačkách som nevidela stáť prenosné búdky. Popri ceste nie je ani jeden krík, iba pokosený trávnik. Po chodníkoch sa prechádzajú rodinky s deťmi, turisti obdivujúci more. Každých 10 m pri krajnici postáva jeden policajt. Asi strážia, aby im to tu nikto neosr...

Zaujímalo by ma, kam si išla odskočiť pani Blaženka. Pekelná to situácia. Zrazu zbadám benzínku Shell-ku. Hurá, tam by to šlo. Neváham viac ani sekundu a zbieham z trate. Vo dverách pumpy stretám bežca vracajúceho sa zrejme z miest, ktoré mám v úmysle urýchlene navštíviť i ja. 

Po návrate na trasu maratónu znovu obieham tých istých ľudí, ktorých som už raz „brala“. Väčšinu si i pamätám, hlavne ženy, ale i mužov vo výrazných farebných tričkách. 

V protismere na druhej ceste zahúka maják sprievodného auta. To sa do mesta rúti čelo závodu. Samé čierne gazely, ani menšie vyplašené stádo na úteku. Beloch sa mihne až niekde na dvadsiatej pozícii. 

Polmaratón zvestuje ceduľka na zemi a dva koberce so snímačmi čipov. Čistý čas je 1:50:46. Už dlhšie viem, že som spomalila. Dávno nedržím tempo 5 min na km. Únavu v nohách necítim, relatívne som v pohode, len rýchlejšie sa mi bežať nedá. Kašlem na hodinky, na medzičasy. Dnes sa na tomto nedobrovoľnom ultramaratóne musím riadiť pocitom. Darmo budem teraz tlačiť na pílu a nasilu držať neadekvátne tempo, keď potom zvädnem.

Podľa toho, čo si pamätám z lemého pohľadu do mapy znázorňujúcej trasu maratónu, obrátka by mala byť na nejakom 24. km. Dúfam, že od nej mi bude vietor fúkať len do chrbta. 

Neďaleko občerstvovačky v protismere na 25. km zbadám v dave vracajúcich sa bežcov Vilka Nováka. Volá na mňa a máva. Má náskok najmenej 1 – 1,5 km. Od toho posedenia v tráve som ho nevidela. Pravdepodobne štartoval predo mnou, keby ma na trati obiehal, isto by sa ohlásil. Zrejme ho nedobehnem, na to až priveľmi s narastajúcimi kilometrami spomaľujem.

Vbieham do mestskej časti Atakoy. Obrátka je formou veľkého oblúka, žiadne otáčanie sa okolo kužeľa. Nemám pocit, že by mi vietor začal pomáhať, opäť duje do tváre. Asi fúka viac z boku. Pohľad na more a loďky rôznych veľkostí je príjemné spestrenie. Neskôr z protismeru na mňa volá Michal Holík. Oznamuje mi, že Vilko je 1 km predo mnou. Teraz Michal usilovne beží. Takto z diaľky sa ani nejaví priveľmi unavený. 

Už dávno som si prestala kontrolovať čas. I kvôli to, že spomaľujem, neustále dobieham a predbieham ľudí. Pred 27. km ma dobehol jeden šťúply postarší Turek. Naznačuje mi, aby som sa ho „chytila“ a bežala s ním. Začnem na neho po anglicky klasické vety, odkiaľ je a podobne, len mi nerozumie. Iba ukáže na tureckú vlajku. Našim dorozumievacím prostriedkom zostáva gestikulácia. Domáci ho povzbudzujú: „Turkey, Turkey!!“ 

Na mňa nemilo zazerajú. Zaregistrovala som zaujímavú vec: tureckí muži povzbudzujú len mužov, počastujú i „belocha“. Pre krajanov majú hlasitejší aplauz. Akonáhle ale okolo prebieha žena, zmĺknu. Netýka sa to len mňa, rovnako reagovali pri prebehu prvej ženy i ostatných dievčat na čelných pozíciách. Istanbul je pokrokové moderné mesto. Navštevuje ho značné množstvo turistov. Po námestiach chodia nezahalené ženy, vyzývavo poobliekané v priesvitných tričkách a sukienkach. Tam som sa s nevraživosťou nestretla. Bežiaca žena však vzbudzuje pohŕdanie. 

S mojím dočasným tureckým vodičom sa priblížime ku skupine troch európskych pretekárov, z toho jedna je svetlovlasá žena. Má na sebe oblečené červené priliehavé krátke elasťáky. Očividne ju trápili rovnaké obtiaže ako mňa, pretože nohavice i obe nohy má zašpinené od nevábneho telesného sekrétu. Diskrétne sa tvárim, že nič nevidím, ale Turek mi zatrasie ramenom a pobúrene ukazuje na bežkyňu. Asi aby som to náhodou neprehliadla. 

Týmto činom sa mi Turek sprotivil. Súcitím s touto ženou, i keď ja na jej mieste, by som sa snažila trochu sa očistiť vodou a hubkou, ktoré rozdávajú na občerstvovačkách. Mierne pridávam do kroku a verím, že sa už nevítaného spoločníka čoskoro zbavím. Za občerstvovačkou na 30. km po ňom nie je ani vidu. Chvalabohu.

Blížim sa k rybiemu trhu. Ostrá vôňa vystaveného tovaru mi dráždi nos. Znovu mi začnú kŕče zvierať brucho. Vystrašená z nedávneho nevalného obrazu zafixovaného v mojej mysli sťa tichý výkričník, bleskovo vyhodnocujem situáciu. Vedľa stánkov je niekoľko reštaurácií. Rozhodnem sa teda v jednej navštíviť najmenšiu miestnosť. 

Pri ceste sedí niekoľko Turkov. Hneď, ako odbočím z trasy, volajú na mňa a ukazujú rovno. Ja veľmi dobre viem, kadiaľ bežať, len teraz ma trápi iné. Mierim k prvej reštike. Pred vchodom stojí na stráži čašník lákajúci dnu ľudí na pochúťky. Dobehnem k nemu. Nahodím najzvodnejší úsmev, aký som schopná vykúzliť po 33 (+2) km behu a pýtam sa, kde je toaleta. Ochotne mi ukáže. Trielim tam, ale bol to len planý poplach. Opláchnem si teda aspoň tvár, trochu sa upravím pred zrkadlom a mažem spať. Úctivo ďakujem čašníkovi a súkam zo seba skomolenú vetu, že ma bolí brucho. Turci posedávajúci pri ceste sa mi už zďaleka hlasito škodoradostne ba priam až zákerne smejú. Moje odbočenie z trasy ich náramne pobavilo. Snažím sa im čím skôr zmiznúť z dohľadu.

Dobieham k hradbám. V diaľke sa črtá maják, ktorý je vidno i z nášho hotela. Začínam spoznávať Modrú mešitu a ostatné výrazné dominanty. Vraciame sa do centra. Na 35. km si beriem posledný energetický gél (mala som ich na trati tri, na 15., 25. a 35. km a verím, že len vďaka nim som bola schopná ten ultrabeh s rozcvičkou dokončiť). 

Odhadom je moje terajšie tempo pomalšie ako 5:30 min na km. Na hodinky sa veľmi nepozerám, ide mi len o to, dajako dobehnúť. Klušem si iba po medailu. Tuším však, že aj s tými trestnými 2 km by mohol byť čistý čas maratónu pod 4 hod. 

Trasa prestáva kopírovať pobrežie. Stáčame sa do mesta. Som na miestach, kde som sa ráno „rozklusávala“ po tom, čo nás neďaleko vyhodila električka. V nohách cítim únavu, bolia, ale nie je to nijako kritické, aby som musela prejsť do chôdze. Stále bežím, aspoň z môjho subjektívneho pohľadu to tak je. Dokonca mám i klamlivý dojem, že cupitám i ladne, elegantne. 

Vonkoncom sa mi však nedarí udržať tempo a druhá polovica je výrazne pomalšia. Pribúda divákov. Zahraniční hlasito povzbudzujú. Veľa ľudí predo mnou prechádza do chôdze, hlavne pri vybiehaní na most. Bez vynaloženia zvýšeného úsilia ich predbieham. Jedna diváčka to oceňuje zvolaním: “Go, go, Lady!“

Občerstvovačku na 40. km za mostom zanechávam nepovšimnutú. Už je zbytočné piť a suchá špongia je mi na nič. Bočnou paralelnou ulicou mierim na námestie Kabatas. Ráno, keď som tu naštvaná chvátala k miestu odchodu autobusov, sa mi zdala cesta nekonečná. Teraz, o pár hodín neskôr, ma zlosť dávno prešla a vystriedala ju únava. Pocit o ukrutnej dĺžke uličky však zostal. 

Fixujem svoj pohľad na minarety belasej mešity, pod ktorou sa krčí štadión Inonu, miesto vytúženého cieľa. Pod ním síce vidím nafukovaciu bránu, ale už sa nedám len tak po druhýkrát nachytať. Najskôr je cieľ pätnástkárov. Maratónsky by mal byť schovaný až na kopci pred štadiónom, aspoň pred rokom to tak bolo. Psychicky sa pripravujem na výbeh kopca. Snáď nebude až tak bolieť a nedonúti ma prejsť do chôdze. 

Medzitým sa približujem k nafukovačke tak blízko, že si môžem mojimi krátkozrakými očami prečítať i drobný nápis v strede: finish marathon a zbadať svetelnú časomieru. Že by to už bol vážne cieľ? 

Zátarasy a zábrany vymedzujúce koridor pre dobiehavších bežcov to tiež naznačujú. Na svetelnej tabuli naskakujú sekundy. Atakovanie cieľa zvestuje zapískanie čítačky čipov. Dobieham v oficiálnom čase 3:58:03 hod, ani som nemala kedy finišovať. Ach, tá moja slepota.

Do ruky mi strčia igelitku. Hneď kontrolujem, či je tam vytúžená medaila. Neďaleko na obrubníku posedáva Vilko Novák. 

Po príchode do hotela sa rozplietla záhada, čo sa s kým dialo tesne pred štartom. Michala Holíka pri ceste do tieňa stromov upozornili na vzdialený štart, započal včas presun, nuž mal stratu len 30 sekúnd. Vilko sa do davu vmiesil po tom, čo sme ho ja a Ľubo opustili, tiež bol upozornený na omyl. Štartovací výstrel ho zastihol cca 4 min od oficiálnej štartovacej čiary maratónu. Ja mám podľa výsledkov brutto a netto čas posunutý o 10 min. Ľubo Kasa temer o 8 minút. 

V mape trasy uverejnenej na nete je napísané, že maratón štartuje 800 m za Bosporským mostom v ázijskej časti. Štart Halk Kosusu (fun run) je 2 km za štartom maratónu. Ani emočne vyburcovaná hádka na izbe nevyriešila problém, prečo sme si nikto nevšimli, že stojíme na zlej štartovacej lajne medzi bežcami so štvorcifernými číslami. 

Mišo s Ľubom sa zhodli na tom, že na vine je jednoznačne Vilko, lebo je z Akadémie a tá by mala všetko vedieť...Vonkoncom nás však nenapadlo, že organizátori by nás odviezli tak ďaleko (cca 5 km) od štartu. Môjho manžela pred rokom dopravili až na samotnú štartovaciu lajnu, čo mu asi dotknutí členovia bežeckého oddielu Železná Studienka nikdy nezabudnú. Je neprávom označený za ďalšieho vinníka našich útrap.

29. Intercontinental Eurasia marathon - 28. 10. 2007

meno

netto

bruto 1/2M
Viliam Novák

3:56:00

3:51:45 1:50:26
Svatoslava Cintulová 3:58:03 3:48:10 1:50:46
Dag Ulehla 4:18:52 4:18:27 1:54:20
Michal Holík 4:31:12 4:30:20 2:06:37
Blaženka Lauková 4:36:38 4:36:15 2:05:54
Martin Lauko 4:36:38 4:36:14 2:05:53

Dodatok pod čiarou:

Istanbul sa stal prekliatym maratónom už od samotného počiatku. Najskôr som temer nestihla pri cestovaní z Prahy do Bratislavy vlakový prípoj v Břeclavi. Akosi som zabudla rátať s minimálnym meškaním rýchlikov brázdiacich územie ČR 30 a viac min, čiže čas na prestup menší ako 1 hod je nereálne stihnúť. Neskorým príchodom do BA by som nechytila odvoz autom na letisko do Viedne. Našťastie sa vlaky počkali. 

Po príchode na letisko vo Schwechate nám oznámili, že prebukovali lietadlo, čiže predali viac leteniek ako je miest v lietadle. Nejednalo sa pritom o žiadnu nízkonákladovú spoločnosť, ale o seriózny Austrian Airlines. Nuž ja, Michal a Ľubo sme mali len fiktívnu letenku bez miesta. 

Iba Vilko mal skutočnú letenku, ale trval na tom, že poletíme všetci spolu. Čakali sme pred poslednou kontrolou tesne pred vstupom do lietadla, ako situáciu vyriešia. Najhoršie na tom všetkom bolo, že ľudia, zaregistrujúci sa podstatne neskoršie ako my, niektorí dokonca 1 min pred odletom lietadla, miesta mali. Logicky by sa do lietadla nemali dostať ľudia, čo prídu neskoro po termíne posledného checkinu uzatvárajúceho sa cca 45 min pred plánovaným odletom lietadla a vždy uvedenom na letenke. Oni však dali letenku ľuďom dávno po checkine a nás poslali kade ľahšie, i keď sme prišli medzi prvými. 

Mala som dojem, že si nás troch vytipovali ako tých, čo nepoletia. Pritom letenku sme mali zaplatenú polroka vopred. Nakoniec nám navrhli, že traja môžu letieť a jeden pocestuje iným spojom, ktorý sa len bude hľadať. Vilko, ako svetaskúsený cestovateľ, sa ponúkol a ostal vo Viedni. Pritom po nástupe nás zvyšných do lietadla sme na vlastné oči videli, že je tam minimálne 5 miest neobsadených.

Po príchode do Istanbulu a presunutí sa metrom do hotela rezervovaného pomocou internetu nám na jeho recepcii oznámili, že naša rezervácia je neplatná. Pritom sme im ukazovali vytlačený konfirmačný list t.j. mailom odoslané potvrdenie o rezervácii, kde bol dokonca uvedený prístupový kód k platobnej karte Michala s dodatkom, že ak nenastúpime na ubytovanie, bude mu automaticky z karty strhnutý stornopoplatok. Recepčný nás presviedčal, že oni rezerváciu potvrdzujú zásadne faxom, pritom pri objednávke nikde nechceli uviesť číslo faxu. Ubytovali sme sa v inom penzióne po turecky zvanom OTEL Buhara. 

Vilko za nami priletel v noci z Mníchova. Ľubo a Michal od úprimného smútku (radosti), že Akademik zostal niekde na letisku a v tom novom (h)otely zastrčenom v pochybnej diere Istanbulu nás zrejme nenájde, vypili celý liter whisky na posedenie. 

Ja som sa na tomto kare nezúčastnila, lebo som stále mala veľké oči o osobáku. Teraz spätne môžem len ľutovať.

Spísala: Svatoslava Kacířová, rod. Cintulová, zvaná Justína