|
|
|
85. ročník
Medzinárodného maratónu
mieru Nedeľa 5.10.2008, deviata hodina a dvadsiata minúta. Zrána je pomerne chladno. Isto nie je viac ako 8° C. Vedno so mnou sa tu zimou trasie môj manžel Vlasta a Peter Minařík, účastníci Majstrovstiev Policajného zboru SR ČR. Túžobne hypnotizujeme blížiacu sa električku. Tešíme sa na teplo jej plechového vnútra. Ja a Vlasta máme na sebe navlečené igelitové vrece pôvodne určené k uloženiu vecí do šatne v mestskej plavárni. Ale keďže sme sa rozhodli ísť oblečení v bežeckom už z ubytovne, vystrihli sme si do igelitu otvor na hlavu a ruky, navliekli ho cez seba, aby nás aspoň čiastočne chránilo pred chladom. Pokým čakáme na električku, ktorá sa presúva sťa najpomalší slimák, igelitom nemilostne lomcuje silný nárazový vietor. Cítim sa ako strašiak v maku. Len ma miesto do starých handier odeli do igelitu. Električka sa konečne došuchtá na zastávku, otvoria sa dvere a naša premrznutá trojica skáče dovnútra. Zo svojej kukane však vyjde vodička električky a nemilosrdne zahlási, že konečná. Prečo? Maratónci pobežia po ceste, nie po koľajach! Veď je ešte viac ako polhodina do štartu a bežať sa začne opačným smerom. Naše námietky ostávajú nevyslyšané. Ale niekde tu za rohom chodí náhradná autobusová doprava. Rozhodneme sa však ísť radšej po svojich. Bohvie kde, kedy, a presne kadiaľ ten autobus chodí. Chvíľu riešime dilema, či sa presúvať krokom či poklusom. Jesenná zima a studený vietor nám dáva iba jedno možné riešenie – pobehnúť, aby sme sa trochu zahriali. Pomaličky kľučkujeme medzi chodcami zrejme smerujúcimi do kostola, veď je nedeľa. Ja a Vlasta pri každom pohybe šuštíme vrecom a isto vyzeráme ako mátohy na maškarnom plese. Nepríjemný igelitový zvuk kole v ušiach i Petra. Humor ho však neopúšťa, navrhuje Vlastovi, aby v tomto kozmickom mundúre vyštartoval i na samotnú trať maratónu. Vraj dokonale zdeptá súperov, ak im bude takto vyhrávať za pätami.
Doklusali sme na námestie. Všade je plno bežcov, ľudí, divákov, detí, korčuliarov. Do štartu zostáva viac ako 20 minút, rozhodli sme sa zatiaľ schovať a zohriať v neďalekom obchodnom dome. Nie sme sami, kto tu hľadá skrýš. Malé deti v žltých tričkách s nápisom Herbalife tu spriadajú pretekársku taktiku. Ja mám stratégiu dávno jasnú: neprepáliť prvú polku ale ani sa zbytočne neflákať. A tak cez presklenú výkladnú skriňu študujem, kade by bolo najvhodnejšie preliezť do štartovacieho koridoru. Na chodníku sú naukladané zátarasy, ale ak ma moje oči neklamú, nie sú k sebe navzájom pripevnené, takže by sa mali dať posunúť. V teple obchodu vyčkávame až do 9:50 hod a potom sa elegantným prešpekulovaným manévrom ocitáme zhruba v piatej rade od štartovej čiary. Tak, výhodnú pozíciu by sme mali zaistenú. Vlasta a Peter sa presúvajú ešte bližšie k nafukovacej bráne. Ja zostávam na mieste a prečesávam blízke okolie, či nezbadám dajakého známeho. Pohľad sa mi stretne s vedľa stojacim mužom. Usmeje sa na mňa a pýta sa, či tie dva gély, čo držím v ruke, sú také isté, ako jeho jedno veľké balenie. Odpovedám, že obsah je približne ten istý, len iný výrobca. Ja mám gél s kávou príchuťou, on zrejme nejaký ovocný.
Radšej sa teda v dave nenápadne presúvam trochu ďalej a narazím na Slava Gleska. Nadšene sa zvítame, vyzvedám, na aký čas chce bežať. Vraj na 3:28 hod. Parada, tak by som chcela i ja. Navrhujem mu, aby sme bežali spolu. Slavo súhlasí, len ma upozorňuje, že začne tempom pod 4:40 min/km, v druhej polke vraj naisto spomalí. Takto veru ja nepobežím, ja musím rovnomerne. Žiadne chvatné tempo na začiatku. Na hľadanie ďalšieho parťáka už nie je čas. Časomiera odrátava posledné sekundy do štartu. Výstrel a dav sa pohol dopredu.
Stláčam si stopky. Zvoľna, pomaly vybieham v ústrety dnešnému dobrodružstvu. Buráca hudba z reproduktorov, diváci nadšene povzbudzujú, cezo mňa sa valia rýchlejší bežci. Ja si dávam pozor na dlažbu a iné nerovnosti na dlhokánskej pešiej zóne na Hlavnej ulici. Oči mám nalepené na ciferníku hodiniek. Strážim si tepy, aby som to neprestrelila pod taktovkou adrenalínu, vzrušenie a čo ja viem, čo všetko mnou lomcuje krátko po štarte. Na Vlastovu radu prvé 2 km by som nemala mať vyšší tep ako 160. Spomaľujem, snažím sa dýchať len nosom, pretože takto mám zaručené, že nepobežím rýchlo. Svižné tempo by som nosnými dutinami neudýchala. Zaručený spôsob, ako brzdiť svoje nepokojné nohy. Naberanie vzduchu iba cez nosné dutiny mi dlho nevydrží, ale vítaný je každý spôsob i nefunkčný, aby som krotila svoju pretekársku vášeň a začala maratón bežať uváženie, hlavou, nie pod taktovkou emócii.
Za fontánou a pomníkom sa zbiehajú dva prúdy maratóncov rozdelené pred Dolnou bránou na Námestí slobody. Po asfaltovej ceste na Komenského ulici smerujem k štadiónu Lokomotíva. Do roku 1989 na tomto štadióne štartoval i končil maratón, jednalo sa však o obrátkový smerom do Sene. Neskôr sa celá sláva presunula na Hlavné námestie a dva identické okruhy mestom. Dnes fúka pomerne silný vietor. Čiastočne ho tlmí hradba tiel bežcov. Diváci postávajú na chodníku, vyprevádzajú nás radostnými zvolaniami. Neustále si kontrolujem tep. Musím spomaliť. Driape sa nepovolených výšin. Na 3. km, pri štadióne Lokomotívy, je prvá osviežovacia stanica. Teraz sa tvári, že ešte nepremáva, plastové poháre sú zabalené pod školskými lavicami. Vybieham malinký kopček a okolo rodinných domov smerujem veľkým oblúkom k lodenici alejou zvanej Pod Zámkom. Predbieha ma Jaro Horný. Ako obyčajne má na tvári úsmev od ucha k uchu. Darmo si snažím spomenúť, či som už videla mračiť sa dajakého východniarskeho maratónca. Jara sprevádzajú dvaja muži rovnako ako on odetí do klubových farebných dresov. Trojica mi kúsok odbehne a potom sa ustáli ich vzdialenosť odo mňa.
Čas si spestrujem čítaním mien bežcov, ktoré má každý vytlačené na štartovacom čísle umiestnenom na hrudi i chrbte. Len písmenká mena sú malé, drobné. Možno by bolo lepšie, uvádzať len krstné meno bez priezviska, použiť väčšie a výraznejšie písmenká, aby sa dali lahšie prečítať i z diaľky. V aleji postávajú diváci. Obdivujem Košičanov, že i v takomto nečase, zime, silnom vetre prídu morálne podporiť bežcov. Maratón berú ako udalosť, slávnosť a svoju divácku účasť na ňom temer za povinnosť. Dokážu tak vytvoriť nezabudnuteľnú atmosféru, milú kulisu behu. Aký rozdiel v porovnaní s Prahou, kde ak vôbec niekto povzbudzuje, tak sú to prevažne turisti - cudzinci. Z ostatných Pražanov mám pocit, že maratón len pretrpia s jeho uzávierkami ulíc, obmedzením hromadnej dopravy a inými nepríjemnosťami.
Prebehnem okolo plážového kúpaliska Ryba a oblúkom sa vraciam do centra. Pri tenisovej hale je piaty kilometer. Skontrolujem si čas 25:02 min. Tak, začiatok maratónu som zvládla podľa predsavzatia. Teraz už len držať tempo tesne pod 5 min/km. Občerstvovacia stanica je riešená k maximálnej spokojnosti bežcov. Stoly sú dostatočne ďaleko od seba, na viacerých za sebou ponúkajú tú istú tekutinu. Výber je hojný: iont v praktických úzkych červených fľaštičkách, obyčajná voda v kelímku, minerálka, špongie. V druhom kole budú k dispozícii i banány, vraj, aby ich nespratali polmaratónci, tí sa kŕmiť na svojej púti nemusia.
Dlhokánskou ulicou Národnej triedy smerujem k mestskej plavárni. Doprava je kompletne uzatvorená, o čom som sa presvedčila ráno na vlastnej koži. Žiadne autá nesmradia pod nos a to ani v protismere. Dnes je v meste zrejme vyhlásený deň pohybu a netýka sa len bežcov. Všetci sa presúvajú po vlastných. Čím som bližšie k centru, tým je samozrejme viac divákov popri trati. Úsekov, kde nikto nebude postávat, bude veru málo. Daktorý so zrakom ani jastrab si dokonca stihnú prečítať moje iniciály na štartovacom čísle a povzbudzujú ma: „Svatoslava do toho!“. Zakaždým, ak niekto zvolá moje meno, ma tak príjemne zahreje pri srdci. Takéto konkrétne, adresné povzbudzovanie skrýva inú dimenziu ako to všeobecné, anonymné bežné na iných pretekoch. Cítim sa, akoby som sem patrila, akoby všetkým záležalo na tom, aby som v poriadku dobehla do cieľa a domov si odniesla nezabudnuteľný zážitok. Na budúci rok si však radšej napíšem domácku skrátenú verziu môjho mena, ktorá ide ľahšie cez pysky.
Kilometre ubúdajú ako po masle. Vietor fúka do chrbta, nuž sa mi niektoré darí zabehnúť i za 4:50 min/km. Ani nemusím piť Redbul, aby som mala krídla. Podbieham dva podjazdy, nad každým je most plný ľudí. Ich burácanie ma popoženie bystro vybehnúť toto malé prevýšenie. Snáď to takto zľahka pôjde i v druhom kole. Na tradičnom mieste medzi 7. a 8. km je na ľavej strane pred rodinným domom rozložená aparatúra a dobrovoľníci vyhrávajú bežcom hudobné šlágre na cestu. Do mikrofónu hovoria, kto práve prebieha vôkol, pridajú milé slovo. Na mňa kričia, či dobre vidia, že okolo prebehla Svatoslava. Odpovedám im nadšením mávaním. Skutočne sa tu začínam cítiť ako medzi svojimi starými známymi. Bežím pod taktovkou merača tepu. Čas na km je len orientačný. Vôkol mňa sú už dlhší čas približne tí istí pretekári, prevažne polmaratónci. Tých sa dnes na štart postavilo zhruba toľko, koľko „mierečných“. Vychutnávam si atmosféru maratónskych Košíc a snažím sa nedať strhnúť hustnúcou burácajúcou kulisou divákov v centre, kam sa budeme dnes niekoľkokrát vracať rôznymi ulicami. Trať tvorí približne obraz splošteného štvorlístka so stredom na Námestí slobody. Za plavárňou nasleduje trochu na ľudí pustejšia a nezáživnejšia časť vedúca cez sídlisko Juh po Jantárovej ulici. Na jej konci sa stočíme na Južnú triedu a opäť sa vrátime do centra. Na 10.km som za 49:26 min. Oblúkom obieham ubytovňu strednej policajnej školy, kde bývam. Na ceste je formou modrých hrubých šípok vyznačená ideálna bežecká stopa. To aby človek nemusel neustále premýšľať pred každou zákrutou, či sa mu oplatí prebiehať z jedného kraja cesty na druhý. Po náprotivnej dvojprúdovke oddelenej koľajami električiek by mal bežať môj manžel. Premiestnim sa čo najviac doľava, aby ma zbadal, ako mu kývam. Túto stretávku sme mali vopred dohodnutú a prepočítanú na naše želané maratónske tempo.
Stočením trasy o 180 stupňov sa do mňa celou svojou silou oprie protivietor. V nárazoch dosahujúci rýchlosť hádam viac ako 70 km/hod. Fúha, s takým protivníkom som nepočítala. Tep mi vyletel do „zakázaného“ pásma na prelom aerobného a anarobného prahu. Tempo sa spomalilo mierne nad 5 min/km. Snažím sa schovať za spolubežcov, aby mi razili cestu a srdiečko začalo biť na nižších otáčkach. Dvojkilometrový úsek proti vetru mi dáva riadne zabrať. Slučka cez otvorenú bránu staveniska a ocitnem sa na dolnom konci Námestia osloboditeľov kúsoček od štartu. Malé defilé pred divákmi a hajde sa nechať odviať po druhej strane Južnej triedy na sídlisko Juh. Snáď s vetrom v chrbte znížim získanú stratu. Sledujem bežcov v protismere, či neuvidím nejakého známeho, ale moje slepé oči nenaďabili na nikoho. Nasleduje ďalšia tiahla dlhá otočka o 180 stupňov, naberám kurz centrum. Opäť začína boj s veternými mlynmi či skôr atakmi. Tento raz to však bude trvať viac ako päť km ( od 14. až po temer 19. km). Mám dojem, že cesta akoby mierne stúpala. Tento úsek sa mi javí dlhý, nudný, ťažký. Nechcem ani pomyslieť, aké pocity vo mne vyvolá v druhom kole. Diváci popri trati sú príjemné spestrenie monotónnosti. Udivuje ma, že ma nepredbiehajú davy polmaratóncov. Každým kilometrom sa blížia k cieľu, mali by stupňovať tempo a rútiť sa v ústrety osobným rekordom. „Podmiereční“ z môjho blízkeho okolia však zostávajú verní svojmu počiatočnému tempu.
Za štadiónom Slávia odbočujem na Komenského ulicu. Vietor konečne poľavil. Z letargie sa prebudilo i zopár polmaratóncov a predbiehajú ma. V protismere sledujem osirelé postavičky maratóncov bežiacich v ústrety druhého koľa. Pole pretekárov sa po dobehnutí polmaratóncov riadne preriedi. Len sem - tam nejaký osamotený človiečik cupitá ďalšiu dávku kilometrov. Na Námestí maratónu mieru míňam sochu venovanú maratóncov s tabuľou víťazov a víťaziek doterajších 84. ročníkov. Zvoľna klušem po pešej zóne, ale z opačnej stany, ako som štartovala. Odolávám tlaku fandiacich divákov a nezrýchľujem. Povzbudzovanie patrí hlavne finišujúcim polmaratoncom. Vychutnávam si parádnu atmosféru. Snáď tu ľudkovia vydržia postávať ešte necelé 2 hod, dokým sa sem vrátim ja z druhého kola a rovnako hlasno vyprevadia i mňa do posledných metrov.
Ďalej oznamuje úspešné zdolanie polmaratónskej méty a vyrazenie do druhého kola roky aktívne behajúceho bývalého slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu - Mikiho. A safra, on je predo mnou? Nečakala som, že bude tak rýchly. Pred rokom bežal maratón za 3:35 hod. Regulovčík ma na rozdvojke trás na Námestí slobody nasmeruje doľava, oblúčikom sa otáčam do druhého kola. Prebehujem cez koberec s čítačkou čipov. Časomiera si zapísala čas polmaratónu – 1:44:17. Znovu bežím proti vetru. Schovať sa nieto za koho. Pole bežcov je žalostne preriedené. Na konci námestia dobieham vysokého chudého cudzinca – Fína – na štartovacom čísle máme okrem mena i vlajočku so štátnou príslušnosťou. Prikmotrím sa k nemu. Fín nadšene máva divákom, tľapka si rukou s deťmi. Atmosféru v Košiciach si priam labužnícky vychutnáva. Neustále prebieha z jednej strany cesty na druhú, podľa toho, kde stoja diváci, aby im kýval a ďakoval za povzbudzovanie. Milé od neho, ale ja nie som zajac, aby som tu strečkovala po ceste a nadbiehala si metre navyše. Ťahám si to teda proti vetru sama. Strážim si len, aby tepy neboli vyššie ako 175. Tempo je opäť okolo 5:05 min/km. Pri štadióne Lokomitíva ubudlo divákov: Fín sa zmravnil a beží po jednom kraji cesty. Ponevieram sa neďaleko od neho. Osviežovacia stanica je už funkčná. Beriem si obyčajnú vodu, ionťáky nerobia dobre môjmu žalúdku. Ako zdroj energie si od štartu nesiem svoje gély, teda z toho jedného už len zvyšok. Dávkovať som si ho začala od 15. km a mal by mi vydržať do 30., kde načnem druhý. Hold, som pažravá, jeden gél sa mi máli, ako mi bolo povedané na štarte.
Na začiatku parku je 25. km (2:04 hod). Napodiv stále sú tu obyvatelia Košic a bežcom na cestu pridávajú milé slová. Fín má pomerne rovnomerné tempo, na občerstvovacej stanici sa mi kúsok vzdialil, ale držím si ho v zornom poli. Vedno spolu pomaličky predbiehame zopár bežcov, ktorí spomalili. Pred podjazdov na ulici vedúcej do centra dobieham jedného pretekára. Pridá sa ku mne. Zaregistroval, že sledujem hodinky a pýta sa ma, aký je čas. Zahlásim mu celkový od štartu i tempo na práve prebehnutom kilometri cca 4:52 min/ km. Vyzvedá, na aký výsledný čas bežím. Moje odkysličené mozgové bunky odmietajú prerátavať zmeny tempa vplyvom poveternostnej situácie, nuž mu poskytnem len hrubý odhad, že by som to chcela mať tesne pod 3:30 hod, ale posledné km proti vetru budú výživné a isto spomalím nad 5 min/km. Odpoveď ho uspokojila a zostáva bežať tesne za mnou. Necháva si odo mňa diktovať tempo. Tento raz prebieham okolo domčeku s reprákmi nepovšimnutá. V meste pri plavárni postáva početná skupina divákov. Na 30.km stojí auto s časomierou. Som tam za 2:28:40 hod, trochu rýchlejší úsek s vetrom v chrbte. Začínam však cítiť, ako mi s každým pribúdajúcim km tuhnú svaly na nohách, oťažievajú, hromadí sa v nich kyselina mliečna. Moje telo ju nestíha spracovávať, nuž započína vykonávať svoje dielo skazy. Ukladá sa vo svaloch vo forme laktátu. Musím sa čo raz viac siliť, aby som nespomalila. Beh si začína vyžadovať viac a viac energie. Držím tempo 4:50 min/km do 31. km. Cestou stretám zopár kráčajúcich pretekárov a jedného, čo má polmaratónske číslo so šedým podkladom. Upútal moju pozornosť. Čo tu len robí na 31. km? To vyklusáva alebo neoficiálne skúša, či má natrénované na celý maratón? Mňa ani nenapadne ísť po odbehnutí dvoch kôl vyklusávať.
Opäť otočka okolo ubytovne. Stále premávajú električky len po túto zastávku. Ako mi ubúdajú sily, protivietor sa mi zdá mocnejší a mocnejší. Miestami mám pocit, že ma tlačí nazad. V tejto časti maratónu som si už i prestala strážiť tepy, potrebujem sa s oťažievajúcimi nohami dajako dostať cez tento úsek. Tempo je opäť 5:03 min/km. Kritický, poverami opradený 33. km je na Námestí osloboditeľov. Pravá kríza ma zatiaľ za pačesy nelapila, možno mrcha čaká o kúsok ďalej. Vychutnávam si povzbudzovanie divákov, ticho závidím „rýchlikom“ čo finišujú na Hlavnom námestí a vydávam sa ochutnať posledných 9 km. Na Južnej triede si lebedím s vetrom v chrbte a obzerám bežcov na náprotivnej strane. Zbadám Mira Kriška v nebezpečne krátkom aerodynamickom zostrihu. Zakričím na neho a zamávam mu. Dnes beží na pekný čas hlboko pod 4 hod, tak blízko za sebou som ho veru nečakala. Od 35. km sa vrhám v ústrety tej pravej maratónskej zábavy. Nohy ani z olova, vietor duje do tváre a tlačí telo opačným smerom, cesta sa z môjho subjektívneho pohľadu mierne stúpa. Alebo len rastie moja únava? Nepríjemné fyzické i psychické pocity s každými kilometrami gradujú. Nepomáha ani povzbudzovanie roztrúsenej hŕstky divákov, ktorí akoby tušili, že teraz sa v pretekároch všetko láme a prelína. Túžba dokončiť maratón, uľaviť si chôdzou od bolesti nôh i tela, prípadne úplne zastaviť a zvaliť sa na kraj cesty.
Ja si pomáham napredovať akousi autosugesciou. Snažím sa odpútať od útrap tela, okolie vnímam len akoby z veľkej diaľky a jediné čo mi prebleskuje mysľou je: bež, bež, bež, pokladaj jednu nohu pred druhú, nevzdávaj to! Suniem sa v pred. Je mi jedno, akým tempom (kleslo na 5:08 min/km), to teraz nie je dôležité. Nekonečných 5 km múk a útrap. Na odbočke do ulice Československej armády stojí sanitka so zdravotnou službou. Snáď dnes nebudú mať veľa práce. Prebieham skrz električkové koľaje a už mi zostáva len 4 km do cieľa ( 2 km proti vetru a 2 po vetre). Nekonečné, neskutočne dlhé štyri kilometre. So zaťatými zubami sa posúvam vpred. Aby mi nebolo ľúto, začali ma tlačiť topánky na prstoch nôh, pritom ich mám overené najmenej 3 maratónmi. Možno práve v tom je chyba. Bežecká obuv si odslúžila svoje a teraz už len čaká na zaslúžený odpočinok. Bola chyba týrať ich ešte jednou maratónskou štrekou. So zaťatými zubami, skrčenými prstami v topánke sa šuchcem vpred. O elegantnom bežeckom štýle nemôže byť ani reč. Túžobne vyzerám tabuľu i modrú značku na asfalte zvestujúcu ďalší zdolanie monštruózne dlhý kilometer. V duchu si dokola meliem monotónnu riekanku: už len tri (dva, jeden) kilometre, už len kilometer a bude to s vetrom v chrbte, to pôjde do cieľa temer samo. Ani sa nečudujem, že polmaratónci v tomto úseku trate nestupňovali tempo a nepripravovali sa na finiš. Ja sa tadiaľto sotva vlečiem tempom 5:09 min/km. Hrôza.
Konečne odbočka doprava smerom na Námestie maratónu mieru a Hlavné námestie. Predchádzajúci boj ma však nadobro vyčerpal, ani s vetrom v chrbte nedokážem zrýchliť. Tempo sa ustálilo na 5:05 min/km. Pretekár, čo sa ma držal od 29. km ma predbieha a nebadane sa mi vzďaľuje. Nedokážem ho nasledovať. Teraz, necelé dva km pred cieľom mám najväčšiu chuť sa na všetko vykašľať. Len tak si sadnúť na obrubník a čakať na zázrak. Nadobro ma opustila motivácia bežať ďalej. Vpred ma nenabáda ani relatívne blízka vidina cieľa. Dobojovala som. Obrovité, kolosálne dlhé námestie a niekde tam vzadu na samom konci je tá brána, kde skončí všetko moje utrpenie. Aby som už bola aspoň pri Dóme sv. Alžbety. Predbehne ma niekoľko pretekárov, ale mne je to úplne jedno. Zaostrujem svoj pohľad na bielu nafukovaciu bránu zvestujúca koniec trápenia, bolesti svalov a zrejme zliezajúceho nechtu na nohe. Moje krátkozraké oči počnú rozlišovať červené číslice na elektronickej časomiere. Nebezpečne na nej naskakujú sekundy cez 3 hod 29 min. Dvadsaťdeviatkov už môj čas končiť nebude, i keď sa preberiem k životu, rozbehnem sa a zabojujem. Tesne to nevyšlo. Môj výsledný čas
Príšerne ma bolia nohy. Ledva na nich stojím. Mala by som si z topánky vyšnurovať čip, v predklone ani v podrepe to nezvládnem. Objavila som voľnu stoličku, drzo si na ňu sadám a keď sa mi ukľudní žalúdok, dolujem čip. Automaticky sa staviam do najdlhšieho radu, útržkovito sa bavím so známymi tiež dobehnuvšími pretekármi a až tesne u stánku zistím, že toto nie je rada na vrátenie čipu ale na pivo. Ten správny stánok stojí vedľa a je pustý. Zabudla som, že bežím na Východe, kde taká obyčaj, najskôr treba zapiť víťazstvo a až potom sa starať o zálohu za čip.
Pripíjam si zlatým mokom na ďalší maratón v tomto roku v talianskej Florencii v novembri. Svatoslava Kacířová, |
Stojím v šortkách a tričku na zastávke električky na Južnej triede v Košiciach cca 1,5 km od Námestia slobody, kde
o 10 hodine odštartuje 85. ročník Medzinárodného maratónu mieru. 
Do rozhovoru sa zamieša ďalší sused, vyvedúci ma z miery otázkou, či to všetko plánujem zjesť. Dva 55 gramové energetické gély na celý maratón mi nepripadajú až taká pažravosť. Otázka ma zarazila a horko ťažko zo seba vysúkam akože vtipnú odpoveď, že to nebudem jesť sama, ale rozdávať. Neznie to vôbec presvedčivo. 
Hlásateľ oznamuje, že favoriti sú niekde na 37. km a ak sa nestane nič nepredvídané, opäť maratón vyhrá etiópsky bežec. 
Šuchcem sa a zaprisahávam sa, že toto je posledný maratón, ktorý bežím. Už nikdy viac. K čomu to všetko? Diváci povzbudzujú, ale mňa to nepopoženie. Smutne sa zadívam na sochu maratónca v elegantnej bežeckej póze. Ja som jeho trápnym výsmechom. 
