|
|
||||||
|
Dve mierečné veci do jedného celku perom spojil Peter Wolaschka, aby venoval milovníkom mierečnej beletrie DOUBLEDOJÁK alebo ako "don Peter" s vetrom v meste bez veterných mlynov statočne bojoval a keď si so Španielom Ivanom v Amsterdame bežecké sily meral, mlynu veternému nad Amstelom už žiadnu pozornosť nevenoval. “Lomikare, Lomikare do roka a do dne," povedal Jan Sladký Kozina pred svojou popravou Lamingenovi z Albenreuthu, zvanému Lomikar, aby sa spolu stretli presne o rok a deň u Božieho súdu. „Peter, Peter do roka a do dňa v Košiciach
... na
maratóne!” chcel som parafrázovať Kozinove slová, ale potom ma napadlo, veď Lomikar bol na tom ešte
dobre. Mal tri dni k dobru. (Peter
v roku 2006 bežal 1/2MMM)
Našťastie maratón nie je vecou Božieho (o)súdu, ale
hlavne vecou cieľavedomého tréningu. Tak som sa s pevným predsavzatím pustil do toho, aby
som takmer po roku usilovnej prípravy splnil to, čo som si v mojom
kalendári k tradičnej prvej októbrovej nedeli poznačil, 85.
ročník Košického maratónu mieru.
Bolo chladno a pršalo omnoho intenzívnejšie. Napriek tomu sa mi počasie pozdávalo viac, ako 35° teploty, ktoré panovali asi dva týždne dozadu. Na druhý deň ráno, po výdatných raňajkách, som sa bol ešte asi dva kilometre zľahka prebehnúť. V nohách akoby som mal stlačenú pružinu, ktorá len čaká kedy môže zo “starého matraca” vystreliť. Príjemne nervózny som sa už nevedel dočkať nedeľného rána. Zakrátko sme odštartovali a nabrali kurz smerom
na Amsterdam, kde budem dva týždne po MMM stáť opäť na štarte maratónu. Tentoraz budem na štarte aj s kolegom Ivanom, ktorý má
naplánovanú v Amsterdame maratónsku premiéru s ambíciu, bežať v
v tempe 4:30 na kilometer. Dokonca sme uzavreli aj malú stávku o pivo. To môže byť moje, ak dobehnem do cieľa skôr ako 15 minút po ňom. Podpichujem ho, že keď prepáli úvod a
poskúsi sa o "sub3", tak ho môžem dokonca aj predbehnúť.
Samozrejmu mu tento scenár neprajem. Prízvukujem mu, nech sa hlavne nenechá v prvej polovici uniesť svojim španielskym temperamentom. V príprave na maratón sme absolvovali spolu pár pretekov a aj jeden dlhý 35km
beh. Viem, že je vo veľmi dobrej forme a tú by mohol využiť na zabehnutie veľmi slušného času. Privítam sa tam s mojou
najstaršou dcérou, ktorá sa už štvrtý rok dobrovoľne podieľa na pomoci organizátorom Košického maratónu. Majú tam naozaj veľký frmol, ale všetko funguje ako hodinky. Obdržal som od nej už vopred pripravený, naozaj veľmi pekný športový vak s podkladmi a množstvom pozorností od sponzorov. Veľmi pekné je aj spomienkové tričko, ktoré prostredníctvom mnohých bežcov bude istotne robiť veľmi dobrú reklamu košickému podujatiu. Okrem toho tam samozrejme nechýbalo ani moje štartové číslo 397. Vystupujeme z lietadla a pomaly sa sunieme dlhou chodbou
terminálu. Po chvíli usudzujem, že obligatórny ranný beh pred maratónom dnes asi potrebovať nebudem, pretože ranné prechádzky po nekonečných koridoroch letísk mi ho plne vynahradia.
Onedlho si už v automate pred vlakovou stanicou kupujeme lístky na vlak do Amsterdam Centraal. Mali sme šťastie a na vlak sme nemuseli vôbec čakať. Asi po 20 minútach jazdy sme vystúpili na hlavnej stanici v centre
Amsterdamu. Odkiaľ sme sa vybrali ďalej metrom priamo do športovej haly Zuid. Po príchode do športovej haly, kde sa už z každej strany tmolili zástupy bežcov, sme si prevzali štartovné podklady a vybrali sa preskúmať ponuky poskytované
množstvom stánkov na maratónskom výstavisku. Potreboval som si najmä nakúpiť pár energetických gélov, ktoré som zabudol doma pribaliť. Hala sa nachádza niekoľko desiatok metrov od historickej budovy olympijského štadióna, ktorý svojou typicky holandskou architektúrou perfektne pasuje do obrazu mesta. V roku 1928 sa na ňom konala letná olympiáda, a tak štart a cieľ na tartane 80 ročného olympijského štadióna je jedna z najväčších atrakcií Amsterdamského maratónu. Trasa síce nevedie priamo historickým centrom mesta, ktorého okraja sa len zľahka dotýka, napriek tomu sa na nej nájde pár zaujímavých bodov. Napríklad Van Gogh a Rijks múzeum, či historická budova pivovaru Heineken, alebo rieka Amstel s početnými veternými mlynmi. Úsek trate popri rieke však bude zároveň aj najnudnejšou a asi aj najveternejšou časťou maratónu. Ale vietor, ktorý točil mlyny nad Amstelom, ako sa neskôr ukázalo, zďaleka nedul tak mocne, ako tomu bolo v pred dvoma týždňami v Košiciach. Zam len tak podaromnici maratóncov otravoval, mlyny netočil.
Okolo deviatej sa prezliekam do športového dresu. Do mini vrecka na trenkách som napakoval dva energetické gély a jeden väčší v tube si beriem ešte na cestu do ruky. Otec ma potom zaviezol autom do blízkosti centra, odkiaľ som na Hlavnú ulicu do priestorov štartu a cieľa zľahka doklusal. Do štartu ostáva asi 30 minút. Dosť času na stretnutie sa s dcérou. V stánku pre vracanie záloh za champion chipy pomáhala organizátorom. Ostáva posledných 15 minút do štartu, pijem teda malú fľašu doma pripraveného iontového nápoja a staviam sa do rady pred jednu z mnohých prenosných Dixi WC búdok, dúfajúc, že počas maratónu si už nebudem musieť odskakovať.
Spal som poriadne tvrdo, tak som sa len lenivo vygúľal z hotelovej postele a presunul sa do kúpeľne. Po rannej toalete sme sa s priateľkou presunuli do štýlovej hotelovej zimnej záhrady, kde sa podávali raňajky. Výber jedál v bufete bol veľmi pestrý a mal som čo robiť, aby som to s ranným hodovaním neprehnal. Keďže do štartu bol dostatok času, tak sme raňajky pokojne vychutnávali. Asi po polhodinke začalo byť v átriu o čosi živšie. Tu a tam sme medzi hosťami sledovali, že nie som jediný maratónec, ktorý využil služby hotela. Pohľad na športovo odetých ľudí vo mne prebudil riadnu predštartovnú nervozitu. Pobral som sa radšej naspäť do izby. Pripravil som všetko potrebné a prezliekol sa do športového dresu. Izbu sme mohli obývať až do piatej poobede, takže sme mali o starosť menej kam s batožinou počas preteku. Mal som ešte menší problém, kam si schovám zvyšné dva energetické gély, ktoré sa nevošli do minivrecka na trenkách. Nakoniec som to vyriešil pomocou kompresných ponožiek. Gély tam perfektne držali a ako sa neskôr ukázalo, ani počas behu neprekážali. Pripravil som si ešte obligátnu fľašu s nápojom a pobrali sme sa k metru. Centrum Amsterdamu o deviatej ráno stále pôsobilo ospalým dojmom. Až na hlavnej stanici sme stretli väčšie skupiny ľudí, z ktorých väčšina, podobne ako my, smerovali na olympijský štadión. Mnohé z električkových liniek, ktorými sa dá po Amsterdame veľmi dobre pohybovať, mali počas maratónu výluku, alebo pozmenenú trasu, takže doprava metrom bol najistejší spôsob, ako sa z centra mesta dalo dostať na štart. Cesta na štadión trvala aj z jedným prestupom asi dvadsať minút a keď sme vystúpili mohli sme vidieť, ako z každej strany prúdili smerom k štadiónu pestrofarebné zástupy športovo odetých maratóncov a ich fanúšikov. Na štadióne sa ozývala kakofónia zvukov a pohľad na mravenisko ľudí na ploche štadiónu podčiarkoval hektickú predštartovnú atmosféru. Na tribúnach už posedávalo množstvo, na štart maratónu zvedavých, divákov. Štartovacie bloky na tartanovej dráhe štadióna sa pomaly, ale isto zapĺňali bežcami. Jednotlivé bloky boli rozdelené podľa predpokladaného cieľového času, ktorý mohol každý štartujúci uviesť v prihláške na maratón. Každý z účastníkov maratónu obdržal spolu so štartovým číslom aj samolepiaci papierový náramok s farbou príslušného bloku, ktoré usporiadatelia pri vchodoch do zón aj striktne kontrolovali. V posledných rokoch beháva viac menej polmaratóny, ale pár veľmi slušne zabehnutých mierečných kúskov už má za sebou. Minulý rok tesne pred štartom ochorel a tak si to mohol tento rok znova vynahradiť. Stihol mi povedať, že veľa toho ani tento rok natrénovať nestihol. Chcel bežať polmaratón aspoň za 1:40. Zmienil som sa mu, že to by mohlo byť skoro aj moje tempo a že sa možno počas prvej polovice na trase ešte uvidíme. Ani som nepostrehol a počas nášho rozhovoru bol maratón aj odštartovaný. Asi minútu po štarte som prebehol štartovacou bránou, stlačil štart na mojich stopkách a vydal sa v ústrety môjmu prvému košickému mierečnému počinu. Z pomalého začiatku som ale nebol vôbec nervózny. Aspoň nevystrieľam pušný prach navnivoč hneď na prvom kilometri, čo by ma pravdepodobne aj zlákalo, keby bola cesta voľná. Takto som bol okolnosťami k disciplíne donútený. Kúsok za Košickým dómom sa už dalo bežať opäť voľnejšie a mohol som pomaličky nájsť moje tempo. Mal som v úmysle prvých päť kilometrov bežať kilometer za 4:45 a neskôr, keď to všetko dobre pôjde, ešte o pár sekúnd zrýchliť. Hlavne som chcel bežať rovnomerne a s pevným predsavzatím pokoriť dnes hranicu 3:30. Métou prvého kilometra som prebehol nakoniec za 4:43, čo viac menej presne ladilo s mojim plánom. Pocit som mal fantastický, nohy bežali akoby samé od seba a tak som mohol s plným vedomím hneď od začiatku vychutnávať skvelú kulisu, ktorú košičania tradične počas maratónu vytvárajú. Rovnomerným tempom som ukrajoval prvé kilometre. Bol som v absolútnej bežeckej pohode a v tej chvíli som si želal len jediné, aby mi to vydržalo čo najdlhšie. Prvé tri kilometre bežím prakticky konštantným tempom, napriek občasným závanom vetra, ktoré sú však väčšinou dobre pohltené bežcami predo mnou. O necelý kilometer ďalej, na Kostolianskej ulici som pred sebou zbadal početnejšiu skupinku atlétov a v nej som zočil aj Mira eN Kriška. Bežal kúsok za Šaňom Simonom, ktorého v jeho 500kovom drese bolo veru ťažké prehliadnuť. Doteraz som eN osobne nepoznal, ale jeho stránky rád navštevujem a prostredníctvom jeho príbehov, množstva fotiek, ale i pár emailov, ktoré sme si doteraz vymenili, som ho už vlastne tak trochu spoznal. Povedal som si, že lepšia príležitosť na osobné zoznámenie sa , ako na Košickom maratóne a ešte k tomu priamo v behu, sa asi nedá nájsť. Pribehol som teda k nemu a so slovami: “Ahoj Miro ja som Peter Wolaschka,” som mu podal ruku. Po našom zoznámení v behu, sme mali možnosť aj trochu pokecať. Stihol som sa zmieniť aj o mojom pláne bežať o dva týždne maratón v Amsterdame a o malej stávke o pivo s mojim kamarátom Ivanom. Po chvíli sme zabočili do parku a niečo neskôr, stále konštantým tempom som za 23:40 minul piaty kilometer. Maratón bol teda rozbehnutý perfektne. Rozhodol som sa v podobnom rytme pokračovať ďalej.
Pár sekúnd po štartovom výstrele vidím ako zo zákruty bežeckého oválu vybieha mnohopočetná skupina bežcov prevažne tmavej pleti. Ani som nemal čas na poriadnu štúdiu ich pohybu a už miznú v bráne štadióna. Medzitým sa môj blok posúva čoraz bližšie ku štartovej línii. Stále sa snažím nájsť v dave Ivana, ale ten je dosť hustý, takže po chvíli rezignujem a dúfam, že sa stretneme neskôr v cieli. O poldruha minúty po výstrele prebieham štartom a po asi 150 metroch sprevádzaných hlasitým povzbudzovaním z tribún vbiehame aj my do maratónskej brány, aby sme sa po 42 kilometroch mohli opäť vrátiť. Atmosféra v bezprostrednom okolí štadióna je grandiózna a naša púť po opustení areálu začína najprv malým asi sedemkilometrovým okruhom, ktorý vedie cez Museum Plain a Vondel Park naspäť do bezprostrednej blízkosti štadióna. Potom na nás čaká druhé väčšie 35 kilometrové kolo. Neviem akú stratégiu mám zvoliť, keďže mám v nohách maratón spred dvoch týždňov a žiadne zodpovedajúce skúsenosti s takýmto stavom. Zatiaľ netuším, ako sa to môže v priebehu maratónu prejaviť. Počasie je k bežcom omnoho prívetivejšie ako v Košiciach a vietor, ktorý aj v Amsterdame môže značne skrížiť plány, nemá zďaleka takú intenzitu ako pred dvoma týždňami. Napodiv sa mi beží vcelku dobre a moje úvodné kilometre sú za mnou takmer na chlp rovnako, ako tie košické. Až sa mi to zdalo divné, že to ide tak zľahka. Povedal som si, že teda skúsim “pritlačiť na pílu” a od tretieho kilometra som tempo vystupňoval asi o desať sekúnd na kilometer. Keďže som predpokladal, že problémy sa musia neskôr dostaviť, chcel som aspoň polmaratón konečne oficiálne zabehnúť pod 100 minút. Tepová frekvencia bola aj pri zrýchlenom tempe ešte v maratónskej norme a môj pôvodný zámer dať si pohodový maratón spojený s prehliadkou mesta sa týmto rozhodnutím definitívne rozplynul. Bežalo sa mi však dobre, tak prečo neskúsiť vyhrať aj deklarovaný súboj s Ivanom. Kalkuloval som s tým, že by mal zabehnúť čas okolo 3:10, takže som potreboval čas okolo 3:25, aby som v našom "súboji" mal nejakú reálnu šancu. Mal som tu výhodu veľkého mestského maratónu, takže sa kdekoľvek po ceste nájde skupina bežcov, ktorá bude bežať práve to moje tempo. Nemusím bojovať len sám proti času a aj prípadný vietor by nemal byť až takým problémom.
Na Národnej triede sú z dvora jedného z domov na ľavej strany cesty bežci podporovaní moderovaným a povzbudzovaním prostredníctvom modernej audiotechniky. V tejto fáze akoby som ani nevnímal ubiehajúce kilometre. V tréningu musím bežať rovnaké tempo s oveľa väčšou námahou. Nejaví sa mi ako dlhodobo neudržateľné. Desať kilometrov za 47:10 vyzerá veľmi sľubne. Na občerstvovačke kúsok po desiatom kilometri si popýtam celú fľašu vody. Môžem tak bez spomalenia pokračovať ďalej a piť po malých dúškoch počas behu. Medzitým sa dostávame na Južnú triedu a víta ma slušný poryv vetra do tváre. Ale dá sa to ešte ustáť bez výraznejšej námahy, pretože pole bežcov je vďaka polmaratóncom pomerne husté a poskytuje dostatok závetria.
Po asi dvoch veterných kilometroch sa dostávame do blízkosti priestoru štartu. Tu sa mi dostalo aj povzbudenia od dcéry, takže tento úsek trate tiež ľahšie padne a už sa dostávame späť na Južnú triedu. Tentoraz vietor fúka do chrbta. Zrýchlené tempo nevyžaduje námahu. Po niečo viac ako kilometri po zabočení na Rastislavovu ulicu sa opäť dostávam do kontaktu s čoraz nepríjemnejším vetrom. Stále nie je dôvod na znepokojovanie sa. Kilometrové medzičasy naskakujú s viac menej zanedbateľným rozptylom. Po pätnástom kilometri za 1:10:34 som viac ako spokojný. Opäť fľaša vody a okrem uhasenia smädu si aj trochu schladím hlavu. Prichádza dlhá Moyzesova ulica v protivetre, ale s veľkou podporou divákov sa dá všetko ľahšie prekonať. Na konci ulice hrá na pódiu rocková kapela, ku ktorej sa pomaly ale isto približujem, aby som kúsok od pódia zabočil doľava a onedlho miniem značku 17teho kilometra. Teraz bude nasledovať úsek trate s asi najmenším počtom divákov a aj trať akoby mierne stúpala, takže treba len vydržať a po asi dvoch kilometroch je to opäť veselšie. Watsonova ulica sa zatáča smerom do závetria, aby sme potom na jej konci po odbočení na Komenského ulicu mohli opäť trochu silu vetra využiť vo svoj prospech. Keďže nepociťujem zatiaľ žiadnu veľkú únavu, využívam s potešením túto podporu. K tomu ma ešte asi na 19 kilometri mohutne povzbudzuje početná výprava mojej rodiny, takže predchádzajúce pomalšie tri kilometre sú raz dva zabudnuté. Centrum mesta s Hlavnou ulicou je na dohľad a s ním opäť úsek, kde sa beží výrazne ľahšie, pretože divácka kulisa na týchto miestach dodáva človeku krídla. Minulý rok to boli moje posledné metre, no tentoraz si budem musieť ešte 21 kilometrov počkať. Cieľová brána je na dosah. Vznáša sa ako fatamorgána v púšti. Ale po ostrej zákrute sa staviam tomuto lákadlu arogatne chrbtom. Za odmenu mi časomiera ukáže veľmi nádejný polmaratónsky medzičas 1:40:58.
Diváci popri trati usilovne povzbudzovali a z ich podporou, všetci poctivo uberali z pridelenej mierečnej dávky kilometer za kilometrom. Desiaty kilometer som prebehol podľa času na mojich stopkách za 46:12. Maratón rozbehnutý sľubne, no na druhej strane bolo do cieľa ešte veľmi ďaleko. Zatiaľ síce neprichádza ani náznak problémov. Na občerstvovačke je trochu hustejšie. Voda z papierových pohárov sa nepije tak komfortne ako z fľaše. Nejakú tekutinu som predsa len do seba dostal aj bez výraznejšieho spomalenia. Bežíme v uliciach mesta a divácka kulisa je stále početná, ale trasa teraz smeruje pomaly k rieke Amstel, popri ktorej bude trať viesť 15km. Na túto časť sa veľmi neteším. Mám obavy, či tam nebude podobný problém s vetrom ako v Košiciach. Prebiehame popod diaľničný most a vybiehame na chodník popri rieke. Cesta sa zúžila a tým sa aj zhustilo celé bežecké pole. Vietor pri rieke je badateľný, ale jeho intenzita je v porovnaní s vetrom v Košiciach zanedbateľná. Bežci si vzájomne vytvárajú veterný štít, takže k spomaleniu tempa v podstate nedochádza. Horšie to asi majú pretekári na čele, ktorí musia s vetrom zápasiť viac. Po asi dvoch kilometroch trasa nachvíľu opúšťa chodník pri rieke, aby sme pár minút mali možnosť bežať parkom lemovaným stromoradím s do zlata sfarbenými listami, ktoré miestami kĺzavým letom dosadajú na cestu. Tu máme na pár minút aj možnosť sledovať bežcov, ktorý sú pred nami. Pokúšam sa medzi nimi nájsť Ivana. Núspešne. Pravdepodobne sa mu dobre darí a asi už prebehol túto časť skôr. Po ostrej obrátke sa trasa stáča smerom späť ku rieke a asi po 500 metroch prebieham métou 15km a na hodinkách svieti 1:09:24. Tempo ostáva nezmenené a po chvíli bežíme opäť úsekom, kde môžeme bezprostredne vidieť spolubežcov, ktorí sú pre zmenu dva kilometre za nami. Chodník pri rieke nás stále vedie ďalej od mesta a na druhom brehu rieky možno pozorovať pretekárov na čelných pozíciách, ktorí majú za sebou viac ako polovicu. O niečo neskôr vidím na druhej strane rieky aj bránu s označením méty polmaratónu a v diaľke aj most cez rieku, ktorý nás po krátkom stúpaní prevedie ponad rieku na druhý breh Amstelu, aby sme mohli opäť smerovať do mesta, kde na nás čaká ešte 21 ťažkých kilometrov. Konečne je tu most a krátke stúpanie mi dáva prvý krát pocítiť, že tempo ktoré bežím je predsa len nie celkom prechádzkové. V okolí mosta je však množstvo divákov a tak ruch a povzbudzovanie trochu odpútava pozornosť od boľačiek. Po chvíli sa mi darí rozhodené tempo znova stabilizovať. Nasleduje dvadsiaty kilometer, potom občerstvovačka a krátko po nej už mám za sebou prvú polovicu za 1:39:02.
Do tváre mi šľahá nepríjemný vietor a táto strana Hlavnej ulice, kde pred pár desiatkami minút vládla tlačenica je teraz takmer ľudoprázdna. Aj diváci sú teraz sústredení na opačnej strane, pretože tá poskytuje omnoho atraktívnejšie súboje finišujúcich polmaratóncov a o necelú polhodinku sa bude tadiaľ hnať maratónska elita. Nič sa nedá robiť. Treba zaťať zuby a s vetrom bojovať sám. V polovici Hlavnej ulice zbadám oproti bežiaceho eN a kývame si rukou. Vietor stále vytrvalo otravuje, ale pomaly si naň zvykám. Našťastie mám dostatok síl, takže tempo dramaticky neutrpelo. Akurát môj sen o rovnako rýchlej druhej polovici pravdepodobne vietor rozfúka po Košickej kotline. Komenského ulicou sa teda ďalej predieram bližšie k cieľu, až konečne príde záveterný úsek popri Veterinárskej univerzite. Po chvíli prebieham 25km a krátky pohľad na hodinky ukáže, že to bolo po dve hodiny. To mi dodáva dávku potrebnej sebadôvery a po ťažkej veternej pasáži bude teraz nasledovať v podstate oddychová päťka s podporou vetra a sofistikovanej skupiny povzbudzovačov na Národnej triede. Krátko pred tridsiatym kilometrom zbadám aj moju mladšiu dcéru, ktorá ma prišla povzbudiť aj so svojou kamarátkou. Momenty dodávajúce energiu. Päťka za 24:00 a 30 kilometrov v nohách necítim. Kúsok za divadlom končí MMM prestavenie. foto PW Psychicky sa už pomaly pripravujem na veterný úsek na Južnej triede a na občerstvovačke predtým si opäť beriem celú fľašu vody a zapíjam energetický gél. A je to tu. Zákruta vpravo a vietor znova celou silou fúka do tváre. Asi 30 metrov pred sebou vidím skupinu asi desiatich maratóncov. Ostrým zrýchlením tempa sa na ňu doťahujem a snažím sa využiť trochu závetria, ktoré klbko bežcov poskytuje. Po chvíli však zisťujem, že tempo ktorým skupinka napreduje mi celkom nesedí a postupne sa teda prepracujem dopredu. Po chvíli som opäť v boji s vetrom osamotený. Takto mi však ubehla nepríjemná pasáž ako po masle a už sme opäť na námestí, kde početný špalier divákov všetkých maratóncov vytrvalo povzbudzuje. Síl mám stále dosť a začínam si byť istý, že moje predsavzatie bežať sub 3:30 sa môže premeniť v realitu. Na posledných 9 kilometrov mi podľa stopiek zostáva komfortných 70 minút. Podporený eufóriou tohto zistenia a s podporou vetra som za 2:47:15 prebehol obávanou métou 35km. Tempo ostáva bez redukcie a aj spomalenie na občerstvovačke na 36tom kilometri je spôsobené s lovením energetického gélu z minivrecka na trenkách. Vietor síce rozhodne nepridáva na bežeckej pohode, ale v tejto fáze bežím akoby v tranze a popri tom sa darí tu a tam aj predbiehať zopár súputníkov. To mi dodáva potrebné morálne povzbudenie do najťažších posledných kilometrov. Bežím po nudnej, sily rabujúcej Watsonove ulici a neviem sa dočkať jej konca a odbočky na Komenského ulicu. Aj túto časť mám za sebou a konečne som na 40tom kilometri. Odtiaľ s vetrom v chrbte ukrajujem posledné dva kilometre. Tempo síce únavou mierne pokleslo, ale stále ho držím tesne pod magickou hranicou 5 min.. Prebieham okolo sochy maratónca, pešia zóna, posledný kilometer!. Pri divadle ma do posledných stoviek metrov povzbudzuje naša rodinná výprava. Čo nevidieť už pred sebou mám cieľovú bránu. Posledné stovky metrov už vôbec nebolia a za mohutného povzbudzovania vbieham na modrý koberec a o pár sekúnd na to prebieham cieľom a stopky sa zastavujú na čase 3:23:11. Oficiálny čas 3:24:18. Beh sa vydaril a napriek neľahkým podmienkam som spokojný, že som dobehol do cieľa v ešte lepšom čase, ako som si predsavzal. Po pár minútach odpočinku v priestoroch cieľa, som sa mohol unavený, ale šťastný zvítať s mojimi blízkymi a povzbudzujúc dobiehajúcich spolubežcov sme sa pobrali po Hlavnej ulici domov.
Aby som mohol minisúboj s Ivanom s trochou štastia vybojovať pre seba musím nájsť v čo najkratšom čase nejaké nové prijateľné tempo, ktoré by som dokázal udržať pokiaľ možno až do cieľa. Počas mojich úvah sa však tempo spomalilo akoby samé od seba a po pár kilometroch sa pokles zastavil a tempo približne 5:15 na kilometer bolo nakoniec presne to čo som hľadal. Dostatočne komfortné aby som mohol utíšiť nepríjemný vnútorný hlas, ktorý zúfalo kričal po spomalení, ale dostatočne rýchle na to, aby som mohol dobehnúť do cieľa v slušnom čase. Po vyriešení krízovej situácie som teda pokračoval s pevným odhodlaním dobehnúť v tomto rytme až na štadión. 35. kilometer som minul podľa oficiálnej časomiery za 2:48:22, takže oproti Košiciam som už začal definitívne strácať paru, ale k môjmu potešeniu to bola stále znesiteľná strata. Nasledujúca päťka, bola oproti Košiciam, čo sa týka poveternostných podmienok, omnoho jednoduchšia, ale tam som mal napriek vetru k dispozícii nepomerne viac síl. Takže som sa musel aj napriek výrazne pomalšiemu tempu s každým kilometrom riadne popasovať aby som neupadol do ešte viac defenzívneho behu. Na rozdiel od Košíc, kde som mal to šťastie a mohol som predbiehať, som bol teraz čoraz častejšie predbiehaný ja. Trať sa po dlhej óde pri rieke vrátila opäť na okraj centra. Pribudlo aj počet povzbudzujúcich divákov. Pozorovaním okolitého diania som sa snažil odpútať od strastí záverečných kilometrov maratónu. Keď som na ľavej strane zbadal budovu pivovaru Heineken, vedel som, že onedlho budeme bežať popri múzeu Van Rijks a potom už nasleduje vchod do Vondel parku, cez ktorý sme už dnes raz bežali. Odtiaľ je to do cieľa už len kúsok, dodávam si optimizmu. 40ty kilometer sme minuli asi v polovici parku. Bola to moja najpomalšia päťka, ale čas 26:16 je omnoho lepší, ako by som v mojom rozpoložení bol tušil. Nog 1km (ešte 1km) stojí na transparente umiestnenom na modrej nafukovacej bráne popod ktorú práve bežím. Tak to je fajn, pomyslím si, pretože sa už naozaj neviem dočkať momentu, kedy konečne budem späť na štadióne. Atmosféra je úchvatná, ale napriek tomu meliem z posledného. Až keď po pravej strane zočím štadión, dokážem sa ešte zmobilizovať a opäť zrýchliť. Ešte jedna prudká zákruta doprava a po asi 150 metroch vbieham do brány olympijského štadióna. Posledných 200 metrov na tartane, trochu nemotorný pokus o záverečný špurt a je tu výtužený cieľ v čase 3:26:05. Som spokojný, dnes to bolo omnoho ťažšie ako pred dvoma týždňami v Košiciach, ale teraz si môžem konečne vydýchnuť a vychutnávať záplavu endorfínov.
Kráčam smerom po tartane ďalej, a po chvíli mi na krk jedna z pomocníčok zavesila pamätnú medailu a ďalší usporiadateľ mi pomáha navliecť modrú igelitovú pláštenku. Ešte trochu postávam pod tribúnou a očami hľadám, či v dave na tribúne neuvidím moju priateľku, ale nedarí sa, a tak opúšťam štadión a poberám sa mimo štadión, do priestorov, kde sa podáva občerstvenie. Potrebujem sa hlavne poriadne napiť, pretože dnes som vypil počas behu omnoho menej tekutín ako v Košiciach. Z papierových pohárikov sa pilo v behu omnoho horšie ako z fľaše. Dostávam fľašu iontového nápoja a z kopy ovocia na stole si beriem ešte pár kúskov pomaranča a banán. Lenivým krokom mierim k neďalekým lavičkám. V tom som zbadal aj Ivana, ktorý práve sediac na lavičke z maratónky odväzoval chip. Takže to tiež úspešne zvládol, pomyslím si. Podišiel som k nemu a vzájomne si zagratulujeme. Potom som sa ho opýtal ako vlastne dopadol. Zdihol ruku a ukazuje mi svoje hodinky a na nich 3:23:XX. (Oficiálne 3:23:05 #326 Ivan Diaz Chacon) Povedal: „Skúsil som bežať viac srdcom ako rozumom. Prvú polovicu som dal za 1:29, ale záver som si riadne pretrpel". „Takže predsa si sa nechal strhnúť a skúsil bežať na sub3,” odvetil som mu. Ale Ivan bol šťastný, že dobehol a hrdý na to, že napriek značným problémom v posledných kilometroch neprešiel ani raz do chôdze. A ešte dodal: “Taktika aj tak nie je nič pre mňa...” Potom som sa na dohodnutom mieste na tribúne stretol aj s mojou priateľkou >>> a keď som sa prezliekol do suchých vecí, pobrali sme sa naspäť do hotela.
Peter Wolaschka 6. 11. 2008
|
Košice piatok 03.10.2008
21:30. Do Košíc sme s rodinkou dorazili už v piatok večer. Počasie samá slota a ani sobotňajšie ráno nevyzeralo o nič lepšie. 
Prvé stovky metrov po Hlavnej ulici som bežal v hustom dave bežcov.
Z času načas som musel aj kľučkovať. 
Ivanov výkon obdivujem, pretože naozaj skúsil ísť na svoje maximum a potom si musel pretrpieť svoje Waterloo, ale nevzdal a bojoval až do konca. O niečo neskôr síce skonštatoval, že najbližšie 4 roky maratón určite nepobeží, ale ja si myslím, že o taký mesiac to bude vidieť z úplne iného uhla. 