Igor Bazala pri Mohyle MRŠ v roku 1968.
foto: archív IB

PRELET NAD ARCHÍVOM IGORA BAZALU
o Štefánikovom behu Ivanka - Bradlo.

Na počiatku bola myšlienka, po nej zaznelo prvé slovo do bitky. 

V sobotu 4. mája 1968 o 6,00 hod. odštartoval z Ivanky pri Dunaji redaktor Československého športu Igor Bazala, aby si 82 km dlhým behom k mohyle na Bradle uctil pamiatku Milana Rastislava Štefánika. 

Pokračovalo to horným obrázkom. Igor v BO Botas na mohylu dobehol. O pár týždňov na to dobehli ku nám na návštevu Rusi a nasledovala 22-rokov dlhá rečnícka pomlčka.

Po tichu zaznelo 5. 5. 1990 slovo druhé. Redakcia Športu zorganizovala 2. Štefánikov beh Ivanka - Bradlo, čoby štafetu 3-členných družstiev.

Vyhral Spartak BEZ Bratislava v zložení Laco Jaško, Peter Lalák a Laco Findl. 

Vyše 90 kilometrov v členitom teréne po turistických značkách zvládli za 6:18:20.

Igor 2. ŠBIB neutekal, ale celú noc šoféroval auto z Mníchova, kam sa pred nepozvaným ruským hosťom v roku 1968 "presťahoval", aby mohol beh odštartovať a odovzdať víťazný pohár.

zľava: Peter Lalák, Laco Findl, Víťazný pohár, Igor Bazala.

Štafeta je pekná vec, ale Štefánikov beh vznikol ako oslava jednotlivca jednotlivcom. Igor sa Túžil vrátiť k jeho podstate. V 1991 plánoval robiť Štefánikov beh ako súťaž jednotlivcov. 

Mníchov je od Slovensko ďaleko. Propagácia behu viazla. Navyše zúrilo obdobie dramatického poklesu výskytu ľudí behavého druhu. Neprihlásil sa nikto. 

Preto Igor zopakoval svoj kúsok z roku 1968.  2. máj 1992, bez cieľavedomejšej prípravy, uteká 3. ŠBIB sám. Napriek tomu na Bradlo  dobehol. 

Z tohto dôvodu má výsledný čas druhého pokusu 9:40 vysokú hodnotu.  

Ani 2. 5. 1993 si na 82 kilometrovú porciu 4. ŠBIB netrúfal nikto okrem Igora.

Na svoj tretí beh z Ivanky pri Dunaji na Bradlo sa už systematicky pripravoval. Veril si, ale asi bol smelší, ako bolo zdravé. 

Prvý maratón udrel za 3:48, čo sa v druhej časti ukázalo svižnejšie, ako primerané. Na Bradlo dobehol za 9:23. O hodinu pomalšie ako pri prvom pokuse, ale zároveň o 17 minút lepšie, ako pri pokuse druhom.

Pár kilometrov mal Igor aj bežeckú spoločnosť, čo mu, najmä v závere, veľmi pomáhalo. 

Redaktor so šéfredaktorom v akcii.

Ak eN Igorovi dobre rozumel, jeden zo sparingov bol šéfredaktor Športu Zdeněk Simonides. Ak rozumel špatne, bol to chlapík v žltom tričku.

Medzi prvým a tretím Igorovým behom uplynulo 25 rokov. To bol dôvod na vytvorenie jackpotu. Igor vložil do banku peniaz, ktorý môže získať ten, kto rovnaký kúsok zopakuje. Na účte je cca 1100 €, výzva stále platí a suma stále rastie.

5. Štefánikov beh sa uskutočnil 14. mája 1994. Na štart sa postavilo kvarteto odvážlivcov, trojica cieľ uvidela. 

Primáša hral hasič z Trnavy Jožo Benedikovič. Udal rekordné tempo. 

Zlepšil čas Igora z roku 1968 na 9:03. Igor dobehol za 9:56 na 2.-3. mieste.

V nedeľu 7. mája 1995 sa konala šiesta edícia ŠBIB a z rekordu trate sa uberali nie minúty, ale hodiny.

Jožo Gyürke udrel prvý maratón za 3:14. V páse ho to nezlomilo. Do cieľa dobehol za 6:49:20. 

Až o hodinu a pol za Jožom sa pri Mohyle na Bradle objavil druhý bežec. Jiří Náprstek ( 8:21:50 - 2. ) sa s víťazom ťahal za prsty 20 km, ale do víťazného konca to nedotiahol.

6. ŠBIB, zľava: 2. Jiří Náprstek, 1. Jozef Gyürke, 3. Jaro Pavlacký, Igor Bazala.

Jaro Pavlacký ( 8:34:30 - 3. ) je prvý SZM-ák, na ktorého v archíve Igora Bazalu eN narazil. Jaro mal veľké srdce už vtedy. Chlapcom na štarte daroval 15 minútový náskok, lebo ako často krát potom, zmeškal štart.

Traťový rekord zo 6. ŠBIB sa javil ako nesmrteľný. Opak je pravdou.

Chuť zakrútiť rekordu krkom malo 5. 5. 1996 viac bežcov z 9-ky štartujúcich v 7-mom ŠBIB.

Najväčšiu Laco Findl. Maratón za 2:48 a 50 km za 3:24, bolo veľmi silné slovo do bitky o rekord, keby neurobil na 54-tom km za behom predčasnú bodku. 

7. ŠBIB, zľava: 2. Jozef Gyürke, 1. Milan Ďurana, 3. Jaro Pavlacký.

Na prvú figúru sa po odstúpení Laca dostal Milan Ďurana (6:13:30 - 1.) zo Žiliny a rekordnú bodku za vetou napísal tam, kde patrí. Pri Mohyle MRŠ. 

Milan využil nie len vhodné počasie pre nadmierečné behy, ale hlavne svoje vytrvalostné dispozície. Posunul rekord tak vysoko, že dosiahnuť naň sa zdalo byť problematické. Utekať 82 km v tempe 4:33/km, to dokáže iba pár vyvolených. 

Jožo Gyürke ( 6:42:20 - 2. ) bežal tiež rýchlejšie, ako bol jeho traťový rekord. Akurát nálepku traťový si musel prelepiť nálepkou osobný.

Jaro Pavlacký ( 7:59:30 - 3. ) svoj druhý štart na Štefánikovom behu už stihol. Vďaka tomu podbehol osem hodín. 

Túto hranicu veľmi dlho atakovala aj prvá dáma v archíve ŠBIB

Evka Seidlová ( 8:29 - 4. / 1. F ). Keď sa pred ňou vztýčilo 13%-né záverečné stúpanie k Mohyle, tak sa vykašľala na všetky hranice, prepla sa do slow walk režimu a do cieľa "dobehla oddýchnutá". 

7. Štefánikov beh figuruje v akciopise prezidentky SZM, ale bez podrobností, ako je presný dátum a čas. Už dlho nebude. Archív Igora Bazalu prezradil, čo sme nevedeli. Ak dozrie čas, eN podrobnosti doplní.

Ani 5000,- Sk za prekonanie traťového rekordu na štart 8. ŠBIB 4. 5. 1997 nedokázalo pritiahnuť viac, ako trojicu bežcov. 

Vyhral Jožo Piliar ( 6:47:40 - 1. ) z B. Bystrice, pred Sigurdom Kerekešom (10:22:40 - 2.) z Ružomberka.

Po ročnej pauze sa v nedeľu 9. 5. 1999 konala deviata edícia Štefánikovho behu Ivanka - Bradlo.

V roku 1997 nemala prémia za traťový rekord veľkú príťažlivosť, ale v roku 1999 už dokázala pritiahnuť postavičku dostatočne disponovanú, aby sa jej útok na rekord podaril. Ale ľahké to určite nebolo.

Ondrej Gondáš (6:13:05 - 1.) bol noc pred štartom za bezdomovovca. Na Zlatých pieskoch ctili literu zákona a bez občianskeho preukazu mu nocľah neposkytli. 

Chladnú, daždivú noc prečkal v objekte novostavby, na doskách, ktoré znamenajú malý komfort a zlámané telo pri vstávaní.

Aj zlámané telo ho na 60-ty km donieslo v medzičase korešpondujúcom s rekordom. Tam vypovedalo spoluprácu a presvedčilo ho, že nech prdí na rekord. Že oddych je jediné, čo práve potrebuje.

Psychomanipulant Laco Findl a jeho médium Ondrej Gondáš útočia.

Vtedy zasiahol psychológ Laco Findl, ktorý Ondrejovi robil spoločnosť na viacerých úsekoch. Jeho terapia zabrala. Ondrej sa na trať vrátil a opäť rozbehol motor. Stratu postupne dobehol a v záverečnom stúpaní, keď už chýbali iba sekundy, zabral tak, 

že sa kameňa Mohyly dotkol v rekordnom čase. Získal pohár od Igora a obálku s 5000 "roduvernými" korunami od redakcie Športu. 

A priatelia, tento príbeh je pravdivý, lebo ho rozprával archív Igora B..

10-ta hviezdička pribudla na erb ŠBIB 3. mája 2001. Igorovi sa dvojročný cyklus javí prijateľný.

Veď ani olympiáda nebýva každý rok a rok 2000 aj tak grandióznu bežeckú udalosť prežíval. 

Vzniklo SZM a podiel SZM-ákov na jubilejnej edícii je nepriehliadnuteľný.

Vyhral brat Miro za 7:18:14, 6 minút pred bratom Jarom (7:24:13). Asi preto, že brat Jaro štartoval za cudzie Greenpeace Trenč. Teplice, ale brat Jaro za srdcu MRŠ bližší Slovan Trenč. Teplice. 

Aby nevznikol dojem, že SZM je Bratstvo "kočičí pracky", bratia Miro a Jaro sú nefalšovaní bratia Pavlackí.

Tretí za bratmi dobehol Dušan Martinovský z Trnavy v čase 8:09:00.

2-hý štart na 10. ŠBIB absolvovala aj sestra prezidentka Evka Seidlová ( 8:26:50 - 4. / 1. F ). A teraz sme v pomykove. Nie sme si istí, či sa do slow walk režimu neprepla v tomto ročníku. Overíme, opravíme.

12. 5. 2002 sa oficiálny ŠBIB konať nemal, napriek tomu hviezdička na erbe pribudla. 

Igor Bazala skúšal, či zvládne srdcu milých 82 km aj po šiesty krát, navzdory veku 66 rokov. 

Čas nebol podstatný. Nemeral si ho. Podstatné bolo dobehnúť do cieľa. Aká podoba s dnešnou oficiálnou ideológiou SZM, či s behmi Hamburgového typu. 

Cestou ho zdravili aj fanúšikovia ľadového hokeja, do rána oslavujúci zlatý triumf Filcovho tímu vo Švédsku. Aký rozdiel s dnešnou neveselou prítomnosťou rovnomenného tímu.

Hviezdičkovací stroj nad Bradlom sa po 11-stom ročníku zasekol a nakopla ho až sedmičková mágia.

Siedmy a podľa jeho slov posledný krát, zdolal Igor trať 11. 5. 2008, čoby sedemdesiatnik. 

Zlá skúsenosť s prehustenou premávkou ho prinútila urobiť final cut,

„Celá trať bola zapchatá autami a kamiónmi. Nie je šanca nadýchnuť sa tam čerstvého vzduchu. A to bola nedeľa! Už nikdy nebudem na tejto trati robiť verejné preteky. Bolo by to nezodpovedné." 

Posledný Igorov štart a posledný cieľ na Štefánikovom behu?
Sedem hviezd = SEDEM ODZNAKOV.

Preto sa 3. mája 2009 stretli pri pamätníku MRŠ v Ivanke pri Dunaji štyria pozvaní a dvaja nepozvaní bežci a na erbe pribudla 13-ta hviezdička.

Štafetovým spôsobom, bez súťaživosti, v kritických úsekoch od chrbta chránení autom Igora, prebehli 

82 dôverne známych kilometrov.

Len vďaka tejto zmene sa mohol do štafety, ako jeden z nepozvaných, votrieť eN, aby sa vďaka svojej "vlezlosti" zoznámil s Igorom a mohol preletieť nad jeho archívom Štefánikoveho behu Ivanka - Bradlo. 

Na tieto zápisky potreboval eN dva krát toľko času, ako by potreboval na prebehnutie celého kurzu trate Štefánikovho behu. 

Keďže bežal iba mierečnú polovicu, uctil si Milana Rastislava, ale hlavne Igora Bazalu, inak ako behom. 

Napísal eN 4. mája 2009

Igor drží myšlienku dvojročného cyklu ŠB pevne. Cez Knihu vypustil do éteru 14-tu ideu, zašušťal €čkami, čoby dýško pre prvých troch. 

Ak by bolo niekomu obzvlášť naponáhlo, vypísal aj prémiu za prekonanie traťového rekordu.

Prekonávanie rekordov po postavičkách z rokov minulých, nie je dnes ľahké remeslo. Napriek tomu sa ašpirant na prepisovanie dvanásť rokov starého rekordu Ondreja Gondáša našiel. 

Vykonzultoval sa s ním termín, nie príliš šťastný, lebo deň po eXtrém maratóne. Vykonzultovala sa s ním aj hodina štartu, nie príliš šťastná pre eN, lebo na 5:30 do Ivanky dostaviť nevedel. 

Cestovať skôr a nocovať u Igora nemohol. Ale treba priznať, že štart o dve hodiny neskôr, kedy docestovať vedel, by ho do Ivanky nedostal, lebo by cestoval na Furču. 

14-ta edícia ukázala, že peniaz za utekanie nie je až taký magnet, ako si občas myslíme. Lámač rekordov neprišiel, kontinuitu ŠB zachraňovali štyria statoční "muškatyéri". 

Štyria bežci na "ozajstných" pretekoch je žalostne málo, na Hamburgu to stačí. Na Štefánikov beh je to habadej, lebo Ivanka - Bradlo nie sú "ozajstné", ani Hamburg. Je to autonómny samorast, ktorý aj jediného bežca považuje za smeroplatný počet na uznanie edície.

Jarino Pavlacký (9:12 - 1.) avizoval štart vopred a slovo dodržal. Jaro používa podobné logistické postupy, ako eN. Keď sa nedá inak, aj taxi. Ako vyriešil zapeklitú úlohu, byť na štarte o 5,30, netušíme. Vieme iba, že ju vyriešil a utekal.

Bez straty rešpektu k výkonnosti Evkoprezidentky, sa nám zdá, že Jaro nechcel trhať kolektív a príliš nepretekal. Myslíme si, že je v jeho silách utekať rýchlejšie. Zdá sa, že nesúťažnosť má ŠB pod kožou hlbšie, ako sa zdá a nemôžeme povedať, že by sa nám to bridilo.

Jarino je horúci kandidát na zisk Ceny 25. Tri štarty už na konte má. Ak udrží telo v behuschopnom stave do roku 2020, teda 2021, lebo ŠB sa koná v nepárnych rokoch, neustále rastúca Cena (teraz 1500€) bude jeho. Na "nesúťažné" podujatie prekvapivo veľký balík. 

Evka Seidlová (9:15 - 2./1. F) je Igorova spojka s bežeckou obcou. Jej ruka písala do Knihy oznamy a jej nohy boli dve z ôsmych, ktoré 14-tu edíciu absolvovali.  

Evka je tiež je v hre o Cenu 25. Dobehla k mohyle iba o rok neskôr, ako Jarino. Spoliehať sa na to, že je naďmama, nie je berná minca. Na to nás podchvíľou upozorňuje svojimi bežeckými výkonmi.

Od Evky máme strohé správy o priebehu. Ale z kvapky oceánskej vody nevieme opísať rozmanitosť života v oceáne. Patrilo by sa písať doják z prvej vody. Ale to my nedokážeme. To môžu urobiť iba štyria bežci, či novinár Igor.

Vraj iba prvý maratón bežali spolu, potom každý za seba. Nevieme, kde získal Jarino náskok, ktorý ho korunoval na víťaza 14-teho ŠB. 

Evka napísala, že "posledné 3 km ta hore na Bradlo som " peškovala", nebolo síl ani chuti." Vzhľadom k tomu, nám strata 3 minúty, príde ako príliš malá. 

Po 13-tej edícii jedeN plánoval, umožniť obzvlášť zdatným kusom, dať si po ŠB 2km výklus,, alebo pred 2km rozklus, čím by splnili podmienku na započítanie dvoch akcií za jeden beh.

Evka spomína, že 2 km všetci kufrovali, Ale to nespĺňa podmienky na priznanie dvoch akcií, lebo nešlo o smeroplatné odmeranie. Takže Evka si na Bradle pripísala 224-tú akciu a Jarino 180-tu. Ani zaujímavý počin

Aďa Oroša (10:17 - 4.), ktorý na štart dobehol, by sme uznať nemohli, napriek tomu že 14 km z Bratislavy do Ivanky je sedemkrát viac, ako do dvoch akcií chýba. 

Adrián nemá auto, nemá motorku, riešil presun z Prešporku, ako sa na bežca patrí. Čo ostatným chýbalo do dvoch akcií, chýbalo Aďovi k sto kilometrovej tréningovej jednotke. Tam je zakopaný pes, že nedobehol pred, alebo spolu s 

Gejzom Sabanošom (9:57 - 3.), ktorého Sokol letel do Ivanky až hen, z Lubotíc, čo je vlastne Prešov. Obetoval štart na eXtrém maratóne, na skok od Prešova, aby získal odznak s jedinečným číslom, ktorý dostane každý, kto dokáže prebehnúť z miesta posledných sekúnd života MRŠ, na miesto jeho večného odpočinku.

Zapísal eN, 27. 7. 2011

Ak neprší, aj pár kvapiek poteší.

42195.sk