BEŽALI SME MARATÓN
500 KILOMETROV ZA POLÁRNYM KRUHOM!

Midnight Sun Marathon, Tromsø, Nórsko, 20.6.2009

 Výsledky

Tento povestný maratón (po slovensky Maratón polnočného slnka) sa bežal už po dvadsiaty raz na okraji Arktídy, v Tromsø, v šiestom najväčšom meste Nórska, ďaleko za Polárnym kruhom, skoro na 70-tej rovnobežke. Tým čo nematurovali zo zemepisu pripomínam, že Bratislava leží na rovnobežke 48-mej. 

Prečo Maratón polnočného slnka (MSM)? Jednoducho preto, lebo v týchto zemepisných šírkach slnko nezapadá viac ako dva mesiace v jednom kuse. O polnoci, aj keď je jeho poloha voči obzoru najnižšia, je aspoň 15 stupňov nad obzorom – ako u nás v podvečer, okolo šiestej. Teda Slnko dosiahne svoj najnižší bod a potom ide zase hore.

Nie je to však jediná pozoruhodnosť tohto tohto univerzitného mesta. 

Tunajšia univerzita je jedna z piatich v Nórsku. Kam sa na nás Nóri hrabú? Slovensko má podobný počet obyvateľov ako Nórsko, ale univerzít máme 28! 

O úrovni väčšiny z nich pomlčím. Radšej poviem, že Univerzita Tromsø je najsevernejšia nachádzajúcou sa univerzitou na svete. 

A samozrejme, nemôžem vynechať najsevernejší pivovar na svete Mack (rodinná firma nemeckých prisťahovalcov z Braunschweigu), ktorý už viac ako sto rokov varí naozaj dobré pivo, čo potvrdzujeme vlastnými skúsenosťami.

No a maratón MSM je tiež z onakvejších: je to najsevernejší, úradne certifikovaný maratón na svete, aj keď sa behajú nejaké tie okruhy aj na severnom póle. 

Zľava: Broňo, Mike, Svaťa, Vlasťo, Vilko. foto: Vilko, Vlasťo

No a všetky tieto tri atribúty pritiahli pozornosť piatich nadšencov z bývaj republiky československej (Svatku Kacírovú – Cintulovú, jej manžela Vlastu (alias rada Vacátko), Miša Holíka (alias Mike), Broňa (mladý akademik) a Vila Novákovcov – prósto akademik). 

Moju pozornosť už na mieste, v Tromsø upútala deva s dobrou postavou a vari najkratšou (ružovou, pletenou) minisukňou, akú som kedy (teda určite v posledných 10 rokoch) videl. A nevadila jej ani tunajšia” horúčava” ani nie 10o C. Nebol som sám, čo si vykrúcal krky za ňou…

A ešte jeden Nórsky atribút o ktorom sme ani netušili- verte, alebo nie -Nórsko je krajinou veľkých (dámskych) zadkov… 

Urastené dievčatá Fernanda Botera Vilka trestuhodne neoslovujú. (pozn. eN)

Nie, že by boli tučné oné devy; aj keď sú aj také, ale celé sú nejaké “hrubé”, mäsité. Hrubé nohy, mäsite a veľké zadky, ( pripomínalo mi to zadky štajrákov, ktoré boli v maštali lesného závodu v Turčeku ). 

A to boli mladé dievčatá. Odhadom (a to Mike je súdny znalec a má na to okrúhlu pečiatku) asi 70 percent dievok nad 15 rokov má takúto zadnú časť tela. Kto neverí, nech tam beží…

Poďme ale k maratónu. Keď to porovnáme s Košicami, (alebo s Rajcom) sú rovnako dlhé a tu podobnosť končí.

V Tromsø je zvláštne značenie kilometrov. Nikde inde som to nevidel. Predstavte si, že maratón začína na 42,195 km a končí – nulou! 

Zostupné značenie dobre motá šišku, keď si navyknutý na tradičné, vzostupné. V Tromsø na tabuliach vidíš, koľko kilometrov zostáva do cieľa! Stláčal som stopky každých 5 km, ako som zvyknutý, no ale nebolo to ono.

Štart bol plánovaný na 20.30, čas majú taký istý ako na Slovensku, takže kto ho dobehne za 3:30, dobehne presne o polnoci; mne bolo jasné, že ja vybehnem v sobotu a dobehnem v nedeľu... 

No v sobotu ráno o 10.15 bol na tom istom mieste odštartovaný tzv. „breakfast run“. Celý beh mal tak asi 1.5 km, zúčastnilo sa ho asi 60 ľudí. Vyfasovali sme čísla a bežali sme za mužom s nórskou zástavou, ktorou nadšene kýval pred nami. Pomaličky – pomaly sme dobehli k známej rázovitej reštaurácii „Skarven huset“; skarven je zrejme kormorán a huset je po nórsky dom. No a fasovali sme pečivo, mlieko, salámu, syr, lekvár, maslo ba i vajcia, vnútri bola čaj, káva, minerálka a džús. Fakt som sa dobre najedol, ba aj Broňo (ten šrotuje ako družstevný šrotovník) si to pochvaľoval. 

Ak sa pýtate na Mikeho, ten zostal v chatke, lebo tam je asi 3 km a naspäť tiež toľko – no a má problémy s nohou. Okrem najedenia sme zistili, že je zima a fúka doslova ľadový severný vietor, takže sa bude treba večer naobliekať...

V kempingu (Tromsdalen camping), zovretom v ľadovcovom údolí, bola aj naša štvormiestna chatka. Tu sme si dali nejaké cestoviny, ktoré ukuchtil Broňo a do večera bol Lehár Franz. Chatka drevená (asi 4x4m) bola veľmi pohodlná, s dvomi poschodovými posteľami, stolom, stoličkami, chladničkou, dvojplatničkou ( mohol by tam bývať aj Schuster ). 

Ak chcete posteľné prádlo, tak si ho treba objednať osobitne, Nóri si obyčajne nosia svoje. Ja som v dobrom úmysle objednal jeden „set“ predpokladajúc, že každý bude mať svoju sadu „bedlinen“. Keď sme prisli do „cabin“ ako chatke hovoria a začali sme si obliekať postele, ozval sa Mišo „uteráky máme síce dva, ale plachtu len jednu“! 

Pochopil som, čo sa stalo a utekal som na recepciu kúpiť ďalšie dva „sety“ a boli sme vybavení. Recepčná mi aj povedala, že sa jej to videlo divné, ale čo už... No a za „cabin“ bola riečka (asi ako Váh pri L. Hrádku) s čistou vodou, z ktorej sme si varili a okolo iné chatky, kde sa striedali návštevníci skoro každý deň. 

Spoločné WC, sprchy a kuchynka boli obďaleč. Okolo boli nádherné kopce, dolu zelené a vyššie zasnežené, lebo, sme holt v Arktíde a vzadu dominoval vrch zvaný Tromsdalenstinden ( „len“ 1238 m.n.m.), ale výškový rozdiel medzi jeho zasneženým vrcholom a kempingom je aspoň taký, ako medzi Štrbským plesom a Kriváňom; teda celkom slušná štrapa. 

Aj naň sme si v pondelok po maratóne s Broňom vyšli, pohľady boli nádherné...

MARATÓN. Asi hodinu pred štartom (po útokoch na miestne záchody) sme sa vybrali do mesta, na štart. Bolo jasné, že“hore“ je treba dlhý rukáv a aspoň dve vrstvy, dolu by stačili aj trenírky. Keďže sem – tam spŕchlo, bolo by dobré čosi na hlavu. Priznám sa, s tým ľadovým vetrom som nerátal a nebol som naň pripravený. Vzal som si elasťáky, hore tričko (žiaľ s krátkymi rukávmi, iné som nemal) no a na to bavlnenú ľahkú vetrovku (inú som nemal) a na hlavu čiapku a rukavice. Nebolo to zlé, ale ani optimálne. Chcelo to hore ľahkú windstoperku a pod ňu tričko. U nás som nič takého nevidel, ale v Nórsku je to bežné, vzhľadom na klimatické podmienky. Niektorí (Vlastík a Svatka) si dali trenírky a hore ľahučké polyesterové tričko; myslím, že to nebolo adekvátne, aj keď sa tvárili hrdinsky. Pravda, Vlastík bežal rýchlo, takže „kúril“ a v jeho prípade to nebolo tak zlé.

ŠTART! 

Štartovalo sa v strede mesta, pred radnicou. Bežím so Svatkou, nerád bežím sám, chcem s ňou bežať aspoň prvú polovicu a potom sa uvidí.

Vlastík aj Broňo idú vpred, my zvoľna. Chvíľu sa motáme po meste, ktorého centrum leží na ostrove asi 12 km dlhom a štyri km širokom. Asi ako špicaté vajce. Po dvoch kilometroch vybiehame na vyše kilometer dlhý most, stúpajúci do 40 metrovej výšky. Vedie na pevninu, kde leží prvá polovina maratónu. 

Je zamračené. Fúka chladný severný vietor, aj keď trošku slabší ako ráno. Samozrejme, že je svetlo. Hľadám tabuľu 40 km, ale nenašiel som ju. 

Ľudkovia sú dobre naobliekaní, ale tí najlepší majú iba trenírky a tielko. Myslia si, že im to pridá na výkone. To im nezávidím. 

Pribiehame k modernému kostolu, tzv. Polárnej katedrále, ktorá stojí na druhej strane mostu. Ide to atrakciu číslo jedna v Tromsø. 

Točíme doprava, na juh. Beží sa nám dobre, aj keď nohy mám trošku ťažšie ako inokedy. Mierne zvlnená trať sa vinie po brehu Tromsøfjordu. Naľavo sú roztrúsené upravné drevené domčeky a zeleň, napravo je tmavé a cladné more, orámované čiernymi skalami a bielymi snehovými poliami. Kontrolujeme čas a zisťujeme, že bežíme tak, ako sme chceli: kilometer za 5:10 – 5:20.

Vpravo vidieť plot a za ním múzeum bitevnej lode Tirpitz, ktorú Briti potopili vo fjorde neďaleko, sú tam pozostatky častí tejto lode, ktorá sa potopila aj s asi 900 námorníkmi.

Asi na 8 kilometri stretáme v protismere prvých maratóncov: vpredu je plešivý Keňan Kiprotič, s osobákom okolo 2:10, za ním sa s odstupom trúsia ďalší. 

V skupinke beží Vlastík a vedie si dobre. Čo ma prekvapilo, v tej parte je aj jedna žena a nie je čierna. 

Kde je Broňo? Konečne pribieha v jednej zo skupín. Tak ako? V pohode, vraví.

Točíme. Tak a je to proti vetru. Doterajší pohodlný beh, kde mi bolo teplo sa mení na beh proti studenému vetru, aj mňa „ťažkoodenca“ prefukuje. Svaťa sa schováva, je oblečená slabo: trenky a „funkčné“ tričko s dlhými rukávmi. 

Znova okolo katedrály, okruh asi 3 km, kým pribehneme na most, kde bude je polmaratón a zima. 

Dobiehame skupinku, v ktorej dominuje veľký tmavovlasý Talian (?). Neskôr sa ukázalo, že sa považuje za Francúza, hoci má mamu Češku a otca Španiela. Pozorne sleduje trošku robustnejšiu Švédku bežiacu v trenkách a hnedých podkolienkach. 

„Vy ste Česi?" obráti sa na mňa onen „Francúz", o ktorom som neskôr zistil, že sa volá Hueta Garcia. 

Nie, sme Slováci. Dobre hovoríš po česky, ja na to. Dekuji, hovorí. A táto dievčina? Pýtam sa. Je Švédka, odpovedá.  Hueta Garcia a Jenna Anderson (Švédka) dobehli do cieľa spolu za 3:51.

Ideme pred nich, polmaratón približne 1:51. Žiadna veľká sláva, ale som spokojný. Vbiehame do mesta, kde je teplejšie. 

25-ty kilometer 

Vidím, že Svaťa má na viac ako bežíme. Mám dojem, že sa prispôsobuje môjmu tempu. Choď svoje! Vravím jej. 

Svaťa sa pomaly posúva dopredu, po chvíli má na mňa asi 100 metrov. Snažím sa držať tempo, vietor máme do chrbta. Asi po dvoch km sa opäť blížim k Svatke, ktorá beží s nejakým Talianom (?). Po kilometri necháva Svatka Taliana Talianom, aj Vila Vilom, vyráža dopredu, aby sa nám pomaly vzdialila.

Už by mali byť v protismere prví! No konečne! Keňan, za ním dlho nikto. 

Počítam. Do cieľa má čosi viac ako 3 km a má asi 12 minút na to, aby dobehol pod 2:30. Iba vtedy dostane finančnú odmenu (10 000 NOK, čo je viac ako 1000 Euro). Ak bude mať horší čas, utrie hubu. Usudzujem, že to určite stihne. 

S odstupom sa trúsia ďalší; prekvapivo vpredu je Vlastík (nakoniec skončil siedmy za 2:44) a za ním dáma Jorun Hodne z Nórska, ktorá dostala finačnú odmenu 10 000 NOK, lebo ako jediná žena splnila limit 2:55 (bežala 2:47). 

Točíme k letisku. Kde je Broňo? Nevidím ho. Nebežím nič slávneho, ale trať je prekvapujúco zvlnená a studená. Pocit zimy znásobuje pohľad na okolité zasnežené kopce a (bŕŕŕ) studenú vodu. Obieham viacerých možných konkurentov, mňa predbieha málokto.

Otočka s tabuľou 10 km (do cieľa). Svatka mi povedala, že tu som mal na ňu stratu minútu; neskôr mi ich nadelila rovných 10. 

Zdalo by sa, že som išiel biedne, ale nebolo to tak. Z behu som mal dobrý pocit. Samozrejme Svatka išla skvele. Druhú polovicu mala rýchlejšiu o 5 minút, ja naopak, o 5 minút pomalšiu. Považujem to za dobrý výkon, vzhľadom k mojim, eufemicky povedané „skúsenostiam“.

Mám toho dosť, ale ide to. Podľa propozícií, táto druha polovica trate je „rovinná a ľahká“ (v originále flat and easy),. Ale bola silne zvlnená a už vôbec nie „easy“. Takže hore stúpaniami s asi 10 m prevýšením sa trápim, aj keď to nie je až tak zlé.

40km, občerstvovačka. Majú tu, ako aj na predchádzajúcich, dobrý “ionťák“ Powerrade a vodu. Všetko studené. Pijem asi na každej druhej občerstvovačke, deci tekutiny, lebo je chladno. 

Z tejto občerstvovačky, zbadajúc potenciálnu konkurenciu, ( to ako mňa ), vyrazil ako čert zo škatuľky muž približne v mojom veku. Ušiel mi asi o 30 metrov. Zaregistroval som ho, ale pokračoval v mojom tempe. Po niekoľkých stovkách metrov som sa dostal na jeho úroveň. Keď ma zbadal, vyštartoval dopredu ako divý a znova mi odbehol asi 30 metrov a spomalil. 

Nie si na tom dobre, pomyslel som si, takto sa to nerobí, tempo musíš držať. 

Na 41 kilometri som bol opäť na jeho úrovni. Pokúsil sa o trhák znova, ale ani sa nedostal na moju úroveň. Prečo som do čerta predmetom trhákov súperov vždy ja? Aj na Slovensku si ich pravidelne na mne skúša Janota a ďalší. Vždy bez úspechu. Dlhé trate sa musia bežať rovnomerne v trvalo udržateľnom tempe (skoro som napísal rozvoji). 

Ale, ako sa blížime k cieľu na hlavnej ulici Storgata, pár mladších ma predsa len predbieha. Trošku zrýchľujem, najmä okolo najsevernejšieho  pivovaru a dobieham do cieľa. 

Posúvajú ma ďalej, kde mi dáma sníma čiarový kód na čísle. Bežali sme bez čipov, ale čiarový kód nám snímalina niekoľkých miestach. 

Medaila a za chvíľu bezalkoholické pivo Mack. Dve som vypil, pri treťom som sa od zimy roztriasol, zvyšok odkladám na nejaký múrik a odchádzam do Kulturhusetu, kde sa prezliekame. V tejto kose by nezaškodilo čosi teplého, ale čo už...Je po polnoci, slnko síce nesvieti, ale je svetlo.

Je tu Mišo, ten odbehol polmaratón, Broňo (3:27, žiadna sláva), Vlastík, no a Svaťa za výborných 3:37.

Dávame na seba všetko, čo máme, aby sme nezmrzli a ideme na pevninu do chatky. Keď sa vraciame cez most, svieti slnko a je pol druhej v noci.

V chatke kúrime (elektrinou) a ani Broňo nezatvára kúrenie a neotvára chatku, ako to obvykle robí, aj jemu je zima, je vyčerpaný. 

Pripíjame si Goralským čajom a Stoličným koňakom, darovaným Stoličnými (vďaka) a do hajan...

Ja a Mišo si na oči dávame klapky, čo máme z lietadiel, aby nám svetlo nesvietilo do očí a mohli sme spať.

SAS Radisson Blue Hotel. V tomto hoteli sa deje vyhlasovanie víťazov v nedeľu na pravé poludnie. Ešte pred tým, sme s Broňom išli obzerať výsledky do Kulturhusetu. 

Si druhý vo svojej kategórii! Víta ma Svatka s Vlastíkom. Tušil som, že by som mohol byť na bedni. Vlastik a Svaťa svorne štvrtí vo svojich kategóriách. Dva krát krumpeľ, to je terno! No a Broňo piaty medzi mladoňmi. Poďme teda do Radissonu!

Veľká kongresová sála je plná. Sadáme si dopredu. Bedňa je na pódiu a vyhlasovanie trvá dlho, lebo vyhlasujú polku, desiatku, minimaratón, majstrovstvá Nórska v maratóne a nakoniec maratón. 

Víťaz neprišiel, lebo peniaze sú fuč, Víťazka Anne Hodne, ktorá sa ledva vyštverala na pódium (po dobehnutí padla ako „špalek“) dostáva veľký „šek“ na onú odmenu. 

Konečne sme na rade my, skúsení. Prvý bol Nór Stiberg (3:33), druhý ja. Hlásateľ oznamuje: Numeró two, Viliam Novak representing Zelezna studnicka Bratisláva, Slowakjen (3:47), no a ten tretí bol ten, čo mi „hádzal“ trháky, litovčan Vytautas Ciuplys, len 10 sekúnd za mnou!

Dostali sme keramické plakety zasadené v dreve. Pekná pamiatka. Keď to zrekapitulujeme, odštartovalo 574 maratóncov, dobehlo 483. Straty skoro 20 percent. Žien dobehlo 115, čo je skoro štvrtina z bežcov. Kde ste Slovenky?

Nakoniec pár poznámok

Nórština je jazyk zo skupiny germánskych jazykov a preto kto vie anglicky, alebo nemecky, písané slovo môže pochopiť. Iné je to s hovoreným slovom. Prikláňam sa k Broňovmu názoru, že nórština je ako nemčina s maďarskou výslovnosťou; samé prečiarknuté ø a ő.

Tromsø je ďaleko, preďaleko. Až na 70 rovnobežke, teda asi 500 km za severným polárnym kruhom. Jediný rozumný spôsob, ako sa tam dostať, je lietadlo. 

Skúšali sme získať letenky z Viedne, najlacnejšia spiatočná bola okolo 20 000 Sk, čo bolo veľa, na Viedeň sme rezignovali sme. 

Ale Vacátko je „koumák“:. Našiel spoločnosť Norwegian. Letenky pod 10 000 Sk! Leteli sme z Prahy do Trondheimu, z Trondheimu do Tromsø. Tak isto späť.

Problémom je, že spojenia nie sú každodenné a nenadväzujú na seba. Napríklad do Trondheimu sme prileteli v utorok večer a ďalej do Prahy sme išli nasledujúci deň večer. 

Dôležité je, kupovať letenky s predstihom, ich cena rastie každý deň a môže sa až zdvojnásobiť.

Ubytovali sme sa veľmi dobre v kempingu, rezervácia a zaplatenie prebehlo asi 5 mesiacov vopred. V našom prípade cena za štvormiestnu chatku a noc bola 550 NOK, (čo je asi 3,3 krát viac Sk, teda asi 1900 Sk). Na nórske pomery relatívne lacné. 

Hotely sú v Nórsku asi dvojnásobne drahšie ako inde v Európe. Ceny potravín v obchodoch sú nominálne asi také, ako u nás v korunách; to znamená, že sú asi 3 x vyššie ako u nás. No a pitie, napriek tomu, že pitný režim neslobodno zanedbávať, je drahé! Predáva sa v osobitných obchodoch Vinmonopolet. 

Nórsko nie je lacná krajina. Nám sa táto investícia rozhodne vyplatila. Jednu osobu aj s poplatkom za maratón 65 Euro, to celé stálo asi 600 Euro, alebo 18 000 Sk.  

Ak sa raz rozhodnete toľko do MSM investovať, odmenou Vám bude úžasná krajina, unikátny maratón a skvelé zážitky. Je to iba na Vás!

Vilo Novák, Bratislava, 26.6.2009