Pohľad okom

Svati Kacířové................................Vilka Nováka.

Midnight Sun Marathon Tromsø 20. – 21.6. 2009

 Výsledky             Galerie u Kacířů 

Fyzicky i mentálne neznášam behať maratóny, ak vonku pleští slniečko a teplota vzduchu presiahne 20 ˚C v tieni. Dodnes nepochopím, ako som zvládla maratón v rozpálenom tureckom Istanbule pred 3 rokmi. 

Z tohto dôvodu sme sa s manželom Vlastom rozhodli, z počiatku viac menej z recesie, hľadať na leto „zimný“ maratón, najlepšie za polárnym kruhom. Preklikali sme sa na internete až k najsevernejšiemu úradne certifikovanému maratónu AIMS v malom univerzitnom mestečku Tromsø v severnom Nórsku, cca 500 km severne od polárneho kruhu. Jeho internetová stránka nám sľubovala, že snehu v lete sa báť netreba. 

Tromsø je pobrežné mestečko, ktorého podnebie otepľuje Golfský prúd. 

Midnight sun marathon (MSM) – maratón polnočného slnka – máva maximálnu teplotu na štarte, ktorý je večer o 20 hod a 30 min (v Tromsu cca 2 mesiace v lete slnko nezapadá) 10 ˚C a podľa fotiek z roku 2008 tam pršalo. 

Ďalej bolo možné z web stránky vyčítať, že sa jedná o pomerne komorný maratón s účasťou pretekárov okolo 500 duší z celého sveta bez kenskej a etiópskej elity.

Trasa maratónu sľubovala nezabudnuteľné výhľady na fjordy a snehom pokryté kopce so štartom a cieľom v centre mesta. 

Pobeží sa 10 km pozdĺž Balsfjordu, obrátka, spať do centra a potom sa obieha 10 km popri mori ostrov Tromsø k letisku a späť. 

Skôr, ako sme sa definitívne i so zástupcami a svetobežníkmi z oddielu Železná Studienka Bratislava (ŽS) – Michalom Holíkom, Broňom a Vilkom Novákovcami rozhodli cestovať za MSM a navštíviť sobov, losov, alebo polárne líšky, strávil Vlasta zopár nocí hľadaním cenovo dostupných leteniek. Priame lety z Prahy, alebo Bratislavy sa nám zdali pomerne nadhodnotené. 

Po zvládnutí tejto drobnosti už nestálo našim plánom v ceste nič. Iba sa nám nepodarilo ubytovať jednotne ako celá výprava, nuž ja i manžel sme zvolili youth hostel – mládežnícky hotel a Slováci romantickú drevenú chatku v kempe. Obe ubytovania sú od centra mesta a štartu vzdialené cca 25 min chôdze, každá však iným smerom. 

Výlet za severným maratónom sme poňali ako možnosť spoznať krajinu a okolitú prírodu. Preto sme prileteli do Tromsø v stredu večer, maratón sa bežal v sobotu večer. Späť sme sa chystali až v utorok nasledujúci týždeň, aby bola šanca stretnúť polárneho medveďa :-). 

K tomuto kultúrne bádateľskému zámeru výpravy sa ešte na plno pridružil Murphyho zákon „ keď sa niečo má pokaziť, tak zásadne v tú najnevhodnejšiu chvíľu“. 

Moje telo nezvládlo navráť do jarného tréningu po zimných problémoch s ľadvinami, kvôli ktorým som nebežala maratón v talianskej Florencii v novembri minulého roku. Vypovedalo službu a preriedilo červené krvinky na takú hodnotu, že podľa slov lekárky sa musím zadýchať a unaviť už pri postavení sa zo stoličky. Obnovenie hemoglobínu legálnymi prostriedkami – mäsom a doplnkom stravy obsahujúcimi železo, trvá viac ako 3 mesiace, a ja som mala do maratónu len mesiac času. 

Preto som maratón v Tromsø brala ako spoločenskú bežeckú zábavu, bez pretekárskych ambícii. Podľa toho sme si s Vlastom i upravili program pred maratónom. 

Na rozdiel od výpravy zo ŽS, ktorá dni „pred“ preležala na posteli,  sme sa vydali zdolávať okolité 600 – 800 metrové zasnežené vrchy. Počasie k tomu priam lákalo. Po našom prílete nádherne svietilo slniečko, cez deň bolo 15˚C a v noci 10. Len v sobotu, kedy sa bežal maratón, sme okrem malej prechádzky k neďalekému moru strávili na izbe, venujúc sa oddychu i spánku. 

Vilko obyčajne nemá vo zvyku pred maratónom nečinne polihovať. Rád vymetá galérie a hlavne všetky kostoly v meste, aby v každom jednom zapálil sviečku, ako úplatok za zdarné zdolanie blížiaceho sa maratónu.

Moja modlitba za chladné maratónske počasie bola vypočutá. Prišiel studený front, oblohu pokryli mraky a schladilo sa na 8˚C. V sobotu sa k tomu pridal studený vietor, k večeru našťastie ubral na intenzite.

Na maratóne polnočného slnka sme s Vlastom porušili i zásadu obmedziť na minimum chodenie po vlastných nohách pred samotným pretekom. Keďže sme si zle pozreli odchody mestských autobusov pred hostelom, na štart na námestie Stortorget sme museli 30 minút dokráčať. 

Zázemie maratónu je v miestnom Kultúrnom dome. Prebieha tu registrácia na maratón, polmaratón, 10 km a iné behy, s rozdielnym časom štartu, platenie poplatku, výdaj bavlneného pamätného trička a predaj maratónskych suveníroch v jednom stánku. Nejedná sa o expo známe z veľkých maratónov. Šatne nie sú k dispozícii, bežci sa prezliekajú kde je miesto, niektorí i na WC. Funguje tu však úschovňa batohov. 

V mierne stiesnených priestoroch cca hodinu pred štartom stretávame zvyšok našej výpravy. Michal Holík vzhľadom na dlhodobejšie problémy s pätou pobeží „len“ polmaratón v rámci maratónu, pretože ak by si prehlásil disciplínu na 1/2M nedostal by tričko. Ale zase príde o medailu.

„Novákovcov“ vydesil vietor na moste cestou z kempu, nuž sa rozhodli na pretek obliecť ako praví polárnici. Dlhé elasťáky, 2 tričká a na vrh ešte šuštiakovú bundu šiltovku a rukavice. 

Takto sa nebabuším ani v zime. Ja som len vymenila krátkorukávové tričko za dlhorukávové a ostávam verná bežeckým šortkám. Od Vilka za to schytám hubovú polievku. Vraj zamrznem, keď sa opičim po Vlastovi. Behá vraj rýchlejšie ako ja a počas behu sa zohreje. 

Osobne si myslím, že ako žena som geneticky viac obalená tukom, mám lepšiu izolačnú vrstvu ako chlap, mám síce menej svalov a tým i relatívne menší výdaj energie, zato však behám na vyšších tepoch, číže sa zahrejem rovnako. Držím sa vlastného úsudku a nič viac na seba nenavlečiem, aj keby ma Vilko presvedčil. Ohoz a la Novákovci zostal na izbe. 

Neutekajúcemu bežcovi by mala byť mierne zima. To mi i je a tak je to správne. Ani ostatní bežci nie sú navlečení ako na maratón na severnom póle. Prevládajú trička, šortky, krátke leginy, alebo aj leginy pod kolená. Zopár ich má bundu a ešte menej dlhé elasťáky. 

10 minút pred štartom s Vlastom opustíme zázemie v kultúrnom dome a presúvame sa na štart pred budovu. Bežcov je málo, žiaden priestor pre elitu. Ocitáme sa rovno na štartovacej čiare. 

Zababušený polárnik Vilko, navlečený vo viacerých vrstvách oblečenia ako cibuľa, stíha pred štartom obehnúť skromné zátarasy na ulici a uisťuje sa, že mu po štartovacom výstrele neubzinknem, ale na neho počkám. Uzavreli sme obojstrannú zmluvu o bežeckom neútočení a spoločnom bežaní. 

Vilko nerád beháva sám a ja kvôli chorobe nemám žiadne pretekárke ambície. Chcem iba maratón dajako doklepať do cieľa. 

Po štarte som sa preto presunula na pravú stranu hlavnej ulice. Z nohy na nohu pomalinky cupitám a čakám, kedy ma Vilko dobehne. Verím, že sane so zapriahnutými ťažnými psami nechal v kempe. To by som mu potom veru nestačila. 

Vilko ma onedlho dobieha a je ku podivu sám. Žiaden canicross, beh so psom, kedy má bežec aj pes na sebe špeciálny postroj, aby mohol pes bežca so najefektívnejšie ťahať, sa nekoná. 

Svorne odbočujeme k prístavu a naše kroky smerujú k mostu s pomerne značným prevýšením, aby sa popodeň zmestili i ozrutánske, niekoľko poschodové lode. 

Mosty cez fjordy sú v Nórsku pomerne vzácne. Sú iba v mestách. Mimo ne cesty pre motorové vozidlá sledujú pobrežie a fjordy obchádzajú zachádzkou do „vnútrozemia“ podľa toho, ako sa more zarezáva do pevniny.

Polnočný maratón v Tromsø je zvláštny tým, že jednotlivé kilometre sú číslované opačne ako u nás. Nie koľko sme odbehli, ale koľko nám ešte zostáva do cieľa. Takže 195 metrov si človek odbehne na začiatku. 

V prvej polke mi toto nové značenie robí problémy. Musím prerátavať, na ktorom km som, ale potom, keď sa číslovky prehupli pod 20tku, je to fajn. Ďalšou zvláštnosťou maratónu je to, že sa nepoužívajú čipy, ale manuálne meranie času.

Doprava na trase je čiastočne uzavretá, ulice v meste sú úplne bez aut. Cez most by sa malo bežať po chodníku, ako vyznačuje ideálna stopa vo forme modrej čiary na zemi, ale vozovka na moste je takto večer prázdna, nuž daktorí bežia po ceste. Zo začiatku musím Vilka brzdiť, akosi ho svrbia nohy (asi ho dopredu ťahá neviditeľný pes), nuž mi hore i dole mostom trochu uteká. 

Za mostom míňame najsevernejšiu kresťanskú katedrálu vo futuristickom štýle a pozdĺž drevených zväčša jednoposchodových domčekov s maximálne polmetrovým plôtikom a pokosenou trávou bežíme von z mesta. 

Je udivujúce, že sa v Nórsku „nenosia“ ozrutánske ploty a hradby okolo domov a človek môže zízať priamo až do kuchyne. Domčeky majú rovnaký drevený dizajn, iba farba fasády sa mení. Prevládajú však tlmené tmavé farby ako červená a modrá. Záhradné bazény tu tiež nenájdeme. Namiesto nich stojí temer v každom dome trampolína pre deti i s ochrannou bočnou sieťou. 

Smerom k obrátke maratónu sa beží po ceste, pozdĺž ktorej ticho žblnká pokojné more zarezané do pevniny, takže pôsobí ako rieka. Je temer bez vĺn. Za ním sa naskytujú úchvatné pohľady na zasnežené kopce, ktorých nadmorská výška nepresahuje 1 300 m. Ich strmé, skalnaté a snehom pokryté štíty navodzujú dojem Alpským veľhôr. 

Z druhej strany si pod zeleným pohorím z lišajníkov hovie ďalšia hora a pod ňou romantické domčeky a nízke bytovky. Je krásne kochať sa nádhernými výhľadmi na prírodné scenérie. Príroda v severnom Nórsku sa len teraz prebúdza zo zimného spánku. Znovu môžem vidieť kvitnúť jarné kvety, zatiaľ čo u nás doma panuje leto. 

Bežať otvorenou krajinou sa mi páči oveľa viac ako uzavreté betónové alebo kamenné mesto, jeho rozpálené ulice, dusno, ťažký, emisiami áut presýtený vzduch. 

Bežíme po vetre, ktorý je len mierny, ani vrkoč vlasov mi nepovieva a netlačí sa z chrbta do tváre. Vonkoncom neľutujem, že som sa obliekla tak letno, navlečená by som sa kúpala vo vlastnom pote ako bežci okolo mňa. Ich prepotené bundy v lepšom prípade lepšom skončia okolo pása a v horšom v kanále vedľa cesty. 

I naobliekaný Vilko priznáva, že je mu teplo. Jedno tričko mohol nechať doma. Farbu priznal zrejme pod vplyvom chvíľkovej indispozície a hnutia mysle, pretože po maratóne mi stále tvrdil, že on bol oblečený dobre, na rozdiel odo mňa. Vraj ma do cieľa hnala iba zima a vidina teply. 

Trvá mi pomerne dlho, než sa dostanem ako tak do tempa a pohody. Neustále Vilka brzdím, že bežíme rýchlo a naschvál zaostávam. Nedarí sa mi rozbehnúť, dostať telo do tých správnych otáčok. Prvé kilometre dávame v rozmedzí 5:20 – 5:30 min na km. Tepy mám pomerne nízke 160, ale i tak sa dajako necítim vo svojej koži. 

Nepočetné pole bežcov sa rýchlo roztiahlo, vytvorili sa dvojice, trojice, len niektorí bežia sami. Kilometrovníky sú značené na zemi farbou a súčasne i stajacou ceduľou v opačnom poradí ako u nás čiže zostupne. V takto večernú hodinu z okien a balkónov vykukujú ľudia, povzbudzujú, tlieskajú. 

Inak obyvatelia i skrz celodenné svetlo po 22 hod vyprázdnia ulice a uložia sa k spánku. Len výnimočne som ich pri nočných potulkách mestom načapala kosiť o polnoci trávnik. Je zaujímavé, že na oknách nemajú žiadne žalúzie, okenice, tmavé závesy, ktoré by aspoň navodili dojem tmavej noci. 

Zopár ľudí postáva pred domom, deti mávajú nórskymi vlajkami a naťahujú ruky na ťapnutie. Keďže sa nesústreďujem na výkon, tepy, tempo, kývam im, tlieskam do nastavenej detskej dlane, užívam si atmosféru. Vilko ma upozorňuje, že pri divákoch vždy zrýchlim, ale je to vraj normálna reakcia. Na vyľudnených úsekoch sa kochám krajinou, učupenými drevenými domčekmi, kúskami listnatých brezových lesov, oku lahodiacimi zasneženými kopcami hôr. 

Neskôr sledujem bežcov, ktorí sa vracajú z obrátky. Chcem pozdraviť Vlastu a Broňa. 

Keď už i ja a Vilko docupitáme na obrátku na cca 10. km, oprie sa do nás protivietor plnou silou. V opačnom smere sa mi nezdalo, že tak fúka. Tepy mi okamžite vystrelia hore o 5 – 10 úderov za minútu. 

V rámci zábavy sledujem, o koľko klesnú, keď sa schovám za bežcov a keď nikto nie je pred nami, tak ako štít použijem i Vilkovu chudulinkú šťúplu postavu. 

Tým u neho vzbudím klamlivý dojem, že sa za neho schovávam, lebo mi je zima, a prišlo na jeho slová o mojom nevhodnom oblečení na maratón. 

Moje oblečenie mu neuveriteľné ležalo v hlave a možno i v žalúdku. I vo svojom dojáku tvrdí, že v Tromsø vplyvom veterného orkánu mrzlo až prašťalo a keby mal toho psa huskyho, tak sa mu od zimy zlomí v zákrute. 

V skutočnosti cítim mierne ochladenie proti tomu, ako keď sme bežali po vetre, ale zima mi nie je. Sčerveneli mi stehná, pokladám to za normálne, a trochu zimou stuhli prsty na rukách, ale to by mi vetrovka ani dlhé elasťáky nepomohli, iba rukavice. 

Čím bližšie sme k obývanej časti mesta a zákryte domov, tým je mi po tepelnej stránke príjemnejšie. Byť viac naobliekaná, potila by som sa ako na Sahare. 

Približne na 15. km nás zozadu dobieha početná skupinka. Aj sa obzerám, či náhodou niekto z nich nie je maratónsky vodič s balónikmi či výrazne farebnou vestou, ale Tromsø maratón takýto servis bežcom neposkytuje. 

Skupinka sa vytvorila samovoľne. Hneď sa k nej s Vilkom pricvakneme. V družine sa beží veselšie. Vilko nadväzuje spoločenský rozhovor samozrejme prednostne s mladými peknými devami. Zatiaľ ulapil len jednu, ale ešte nie je všetkým kilometrom koniec. 

Moju pozornosť zaujme tmavovlasý chalan, ktorý beží v takých zvláštnych kockovaných bavlnených nebežeckých šortkách. Má ženský guľatý zadok a hlavne úplne hladké nohy, buď oholené alebo mu k čiernej hrive vlasov rastú biele chlpy na nohách. Tmavými očami hádže po svetlovlasej Švédke, momentálne družne zabratú do rozhovoru s Vilkom. Asi kontroluje nie len bežeckú konkurenciu. 

Späť na most sa vraciame okľukou. Krúžime po pomerne zvlnenom teréne mesta. Na moste je méta polmaratónu, sme tam s Vilkom za 1:51 hod. Tak nejako som si i predstavovala, že pobežíme. Na výsledný čas cca 3:45 hod, ak v druhej polke maratónu nenastanú komplikácie. 

Naša skupinka sa v kopcovitej časti mesta rozdrobila. Na drevené mólo prístavu dobiehame už len 5 – 6 ľudia. Teraz budeme z ľavej strany obiehať ostrov Tromsø až k letisku a potom späť. 

Z mesta vybiehame po asfaltovej ceste a neskôr sme presmerovaný na cyklistický chodník. Vietor už úplne ustal. Znovu bežíme proti nemu, avšak je tak slabý, že ho vôbec necítim. Neoziabajú ma ani prsty na rukách a ani stehná v šortkách nemám červené. Byť navlečená ako Novákovci, tak v tejto časti maratónu vplyvom prehriatia organizmu spomalím a vykapem. 

Občerstvovačky mali byť každých 5 km, ale ich skutočné umiestnenie je posunuté i o 2 km. Trochu mi to narušuje zaužívané dávkovanie energetického gélu, okrem toho, že musím kilometre prepočítavať po našom. Na občerstvovačke si beriem iba vodu, Vilko ionťak. Ďalej sú tu banány a špongie. 

Za univerzitným múzeom na konci mesta cca na 23. km ma začnú svrbieť nohy, i Vilko badá, ako sa musím nasilu krotiť, nuž ma pošle bežať samú vlastným tempom. 

Spontánne sa z oklieštenej skupinky so mnou dopredu vydáva i jeden Talian. Je ich tu pomerne veľa. Cca 20 – 30 pretekárov a všetci majú rovnaké trička vo farbe národnej vlajky s nápisom Italy. 

Talian beží tempom cca 5:08 min/km, nerozprávame sa, iba bežíme. Tento krát máme fjord po pravej strane, za ním zasnežené skalnaté strmé hory. Na ľavo čupia malé domčeky, alebo park a tráva. I tu postáva zopár ľudí a povzbudzuje. 

Trasa maratónu sa však značne zvlnila. Tiahle stúpania a klesania prvá polovica, okrem dvoch výbehov na most nemala. Bola rovinatejšia. 

Po úzkej cyklo chodníku okolo nás s dupotom a v rýchlom tempe začnú prebiehať polmaratónci. Štartovali 2 hodiny po nás a máme spoločnú druhú časť trate k letisku. Vždy, ako sa tak okolo mňa preženú, poslušne sa zaradím za Taliana, aby ma neudupali. Oni sú na rozdiel od maratóncov v plnej sile. 

Na 26. km ma dobieha Vilko. Buď mu moja prítomnosť tak chýba, alebo sa otrepal z krízy, prípadne dostal od Miša úlohu strážiť ma. 

Prekvapilo ma, že som sa mu vôbec nevzdialila a to som zrýchlila o temer 15 sek na km. 

Prebiehame cez kruhové objazdy. Dopravu riadia organizátori, ale áut v noci zo soboty na nedeľu je na okraji mesta veľmi málo. Tuším ma počas celého maratónu v tomto úseku minuli iba 3 – 4 autá. 

Cesta k letisku a dozadu okolo jeho plotu sa zdá byť nekonečná. Za polmaratónom som sa konečne dostala do svojho tempa, do bežeckej pohody. 

Ani s narastajúcimi km blížiacimi sa k magickej 30tke necítim napodiv žiadnu únavu či bolesť. Mierne zrýchlenie tempa mi nerobí ťažkosti. Predbieham pretekárov, ktorí spomaľujú. 

Približne na 31.km začnú môj kolega Talian i Vilko zaostávať, tak si to šiniem vpred sama. 

Druhá obrátka sa nachádza až úplne vzadu za kontrolnou vežou letiska. Do cieľa mi teda zostáva 10 km po zvlnenej ceste. Zisťujem, že Vilkovi som zatiaľ veľmi neutiekla, tak 150 – 200 m.

Za druhou obrátkou som vymenila cyklostezku za cestu pre motorové vozidla. Z jej povrchu je však stiahnutý asfalt a podklad tvorí hrboľatý zvrásnený betón. Beží sa po ňom zle, nepríjemne. Našťastie po 1,5 – 2 km je vozovka cesty už opravená. 

Keďže cítim nadbytok síl a žiadnu krízu, ešte razantnejšie zrýchľujem. Dostávam sa s tempom pod 5, niektoré km i za 4:40 min/km. 

Po dobehu do cieľa moje ubzinknutie Vikovi Michal komentoval slovami: „No konečne na 30tke ju ten Vilko prestal držať za ruku, pustil ju bežať vlastným tempom." Narážal na skutočnosť, že sa s manželom i dva roky po úradne posvätenom zväzku, vodíme zaľúbene za ruku. 

Moje živé tempo výrazne kontrastuje s tempom bežcov okolo mňa. Niektorí diváci to ocenia povzbudzovaním. Predbieham dokonca i devy z polmaratónu, ktoré zrejme prepálili. 

Po ľavej strane od cesty žblnkoce umiernené more, pláž je kamenistá a plná chalúh. Škoda, že sa nedá kochať pohľadom na loďky na mori. Ale kto by sa už šiel člnkovať o polnoci, aj keď je svetlo? Polnočné slniečko nevidno, schovalo sa za mraky. 

Pred maratónom som mala obavy, ako zvládnem nočný beh. Uvažovala som o presun májových tréningov na večerné hodiny okolo 20tej, ale nakoniec z toho vzišlo. I bez prípravy som sa adaptovala dobre. Telo a psychika sa dali ľahko oklamať denným svetlom. Toto prostredie by bolo ideálne pre 24 a viac hodinové behy. Žiaden problém s orientáciu, stále svetlo, i vnútorné spánkové biologické hodiny by bolo možné ľahlo obalamútiť. 

Na 39. km vbieham znovu do mesta. Občerstvovačku si nepovšímam. Do 15 min by som mala byť v cieli, tam sa napijem. 

Na 40. km je posledný terénny hup a kamera, o ktorej som nevedela či skôr ju nevidela. Vlasta i Michal, ktorí už medzi tým dávno dobehli, mohli na vlastné oči, sediac v kultúrnom dome, vidieť a sledovať priebeh závodu, únavu pretekárov a ich bežecký krok. Vlasta si vraj oddýchol, keď ma videl cez tento úsek tak svižne a v pohode cupitať. Viacerí tu prechádzali z behu do chôdze. 

Záverečné defilé po hlavnej ulici zdobia vlajky MSM a povzbudzujúci diváci. Už dávnejšie nesledujem hodinky, ale tuším, že maratón zabehnem pod 3:40 hod. 

V záverečnom finiši prehrávam s jednou devou (z pohľadu do výsledkovej listiny polmaratónkyňou) a v pomerne zachovalom stave tela, bez krízy a extrémnej únavy, končím svoj 11. mestský maratón v čase 3 hod 37 min a 21 sek. 

Maratón polnočného slnka dopadol nad moje očakávania. Pôvodne som počítala s nadmernou únavou, nutnosťou posledné km prekladať chôdzou a časom k 4 hodinám. 

V priestore určenom pre dobehnuvších pretekárov nalievajú v stánku do plastových pohárov alkoholické i nealko pivo z miestneho pivovaru Mack. Je to  najsevernejší pivovar na svete. 

Dávajú ho však v poskromnom množstve cca 1 dcl. Môj gélom ulepený žalúdok si toho nealka pýta viac, tak si s typickou drzosťou vyžiadam 2 x dupľu. Beriem si i banán a chlieb so syrom zabalené v papierovom vrecku. Po rannom príchode na izbu o 3 hod sa zišiel. Vrávoravým krokom smerujem do kultúrneho domu prezliecť sa. Vilko dobehol do cieľa skoro o 10 minút za mnou.

Výsledky: (h:mm:ss)

Vlastimil Kacíř 2:44:50 5. v kat. M 29 – 39 rokov 9. celkové poradie 

Broňo Novák 3:27:22 5. v kat. M 18 – 29 rokov 70. celkové poradie M

Svatoslava Kacířová 3:37:21 4. Ž18 / 16. ŽŽŽ

Viliam Novák 3:47:03 2. v kat. M 65 – 69 rokov 144. celkové poradie M

Michal Holík neoficiálny čas polmaratónu niečo málo cez 2 hod

Maratón dobehlo do cieľa 114 žien a 370 mužov.

Na záver prikladám výňatok z mailu adresovanému Michalovi Holíkovi ako varovanie pred Vilkovou nebezpečnou tohto ročnou bežeckou formou od utajeného autora:

„Ak Ti takýto kúsok vyparatí v Nórsku (Predpoklad znie, že si Vilo Novák zabehne v Nórsku ďalší osobný rekord v maratóne, ktorý sa obyčajne po 65 roku života nebehá. Osobáky sa behajú za mlada, aspoň bežný smrtelníci) Ďalší osobák ???? Dohrnú sa novinári, svetová tlač a Vilko bude na titulke Herald Tribune alebo Sport Illustrated Magazin ( či ako sa ten svetový plátok volá ). A o patálie máš postarané (obavy smerované k Michalovi Holíkovi),..., rozhovory, fotenie do booku a podobné starosti, ktorým sa celebrity ťažko vyhnú. A Ty budeš pri ňom ako piate kolo pri voze, pred fotením mu budeš utierať nanajvýš pot z čela a ak sa pánovi uráči, predstaví Ťa svetu tak nanajvýš ako svojho komorníka. ....“

Nič také sa v skutočnosti nedialo. Vilko vybojoval v záverečnom finiši úchvatne 2. miesto vo svojej kategórii (celkovo v kat. 65 – 69 rokov bolo 11 pretekárov), ale žiadne rozhovory so slovenskou bežeckou hviezdou sa nekonali. 

Premena podmierečnej trate na nadmierečnú slávu v podani Miša H. č. 282

Dokonca i v miestom plátku Tromso novín bol na titulnej strane na fotkách z MSM zvečnený Michal Holík a Vlasta. 

Na vyhodnotenie do hotela v nedeľu na obed šiel Vilko odprevádzaný len synom Broňom. Ostatní z výpravy sme Vilkove naparovanie sa na nórskej bedni kolegiálne „odignorovali“. To aby mu pýcha nestúpla do hlavy a nepršalo mu do nosa. 

Svatoslava Kacířová, júl 2009.


......................42195.sk............................................. 42195.cz......................