text, foto: Korzár

Vďaka divákom sa Slavomír Lindvai cítil na Spartathlone
ako antický hrdina.

Tomáš Petro | Korzár

 Výsledky

en nedávno sa Ivan Gazdík stal tretím Slovákom, ktorý preplával kanál La Manche. Čo sa týka extrémneho výkonu na súši, doteraz malo Slovensko len jediného zástupcu, ktorý sa postavil na štart najťažších vytrvaleckých ultrapretekov na svete z Atén do Sparty - Spartathlon. Bol ním pred 16 rokmi Košičan Milan Furín. Nedávno k nemu pribudol druhý zástupca košického klubu (PBaH) Slavomír Lindvai. Rodák z Malej Idy skončil na 10. mieste, keď 246-kilometrovú trať zvládol za 27 hodín, 16 minút a 10 sekúnd. Slovenské maximum Furína zlepšil o 1:35:27 hod.

Po prvý raz počul o Spartathlone na svojej prvej ultramaratónskej akcii v Brne. Z rozprávania a debát na túto tému si ťažkú hlavu nerobil. Pozornosť tejto téme nevenoval aj preto, že to bolo z jeho pohľadu nereálne. Od roku 2004 sa už stal pravidelným reprezentantom Slovenska na ultramaratónskych podujatiach a čoraz častejšie sa zapodieval aj Spartathlonom. Päť rokov čakal na svoju príležitosť, a tá prišla v máji tohto roku. 

"Zástupcovia VÚC Ján Szölös a Rozália Múdra mi navrhli, či by som sa týmto spôsobom nepodujal prezentovať košický VÚC a zároveň pomohol pri propagácii projektu Európske hlavné mesto kultúry 2013. Spartathlon by na to bola vraj ideálna príležitosť. 

Nápadom bol nadšený aj župan Zdenko Trebuľa, ktorý bol jedným z garantov na pokrytie nákladov. Túto výzvu som však prijal až po konzultácii so svojím sponzorom Jánom Andrášom a mojimi zamestnávateľmi Vladimírom Dvorovým a Mariánom Miščíkom, ktorí boli takisto veľmi naklonení tejto myšlienke a tiež mi prisľúbili finančnú pomoc na tomto megaprojekte," spomína na začiatok svojho smelého cieľa Slavomír Lindvai.

"Keď som vedel, že mi prišla registrácia z Grécka, zabehol som v júni 700 km a v auguste 1000 km. Sústredil som sa na beh v horúčavách a dal si záležať na kopcovitom teréne. Prípravu som konzultoval s Petrom Polákom. Využíval som regeneráciu. Do parády si ma zobral fyzioterapeut Ľudovít Janočko. Nohy ma nesklamali, vydržali takmer celých 28 hodín."

Zariskoval len do 40. km

red podujatím nechcel tento známy vytrvalec hovoriť o ambíciách. Poučil sa. Už si radšej zahryzne do jazyka, akoby po nesplnenom cieli mal počúvať reči od tých, ktorých najväčším výkonom je beh na električku... 

"Teraz už môžem povedať. Napriek tomu, že som išiel po prvý raz na toto podujatie, chcel som zabehnúť čas pod 30 hodín. V kútiku srdca som dúfal, že pri zhode viacerých okolností by som mohol prekonať čas Milana Furína. Z výsledného času som spokojný a prekvapený. Milo prekvapený. Je to výsledok driny. O takom čase sa mi ani nesnívalo. Ešte teraz som ním zaskočený," priznal po príchode domov Slavomír Lindvai, ktorý s odstupom času by si vedel predstaviť ešte lepší výsledok. 

"Mohol som dosiahnuť ešte viac. Všetko však vyplývalo z opatrnosti. Nechcel som nič riskovať. Aj tak som však zariskoval. No len do 40. km. Vytiahol som totiž nové ponožky, ktoré som na tejto méte musel dať dolu. V obuvi som už mal nohu len naboso."

Furín nenafukoval

rok už bude vedieť o čom to je, a tak môže zaútočiť na ešte lepší čas. "Ťažko. Aj keby mi dávali odmenu. Po tejto skúsenosti nemám chuť ani počúvať o týchto pretekoch. Je to strašné trápenie, martýrium." 

Kto však pozná Slava Lindvaia vie, že o dva mesiace už môže hovoriť celkom opačne. "Aj to je možné. Azda naozaj zmením názor, ale nateraz naozaj nie." 

Rodák z Malej Idy si užil svoje. Nechcel veriť, keď mu Milan Furín rozprával zážitky zo svojho štartu, no na vlastnej koži pocítil, že jeho slová boli ešte opatrné. 

"Chcem sa poďakovať Milanovi Furínovi, ktorý bol veľmi ochotný, vysvetlil mi, čomu sa vyhnúť. Myslel som si, že Milan všetko nafukuje. Všetko, čo som čítal na internete a počúval od Milana, samotná skutočnosť niekoľkokrát prevýšila. Na vlastnej koži som pocítil, že je to oveľa horšie. Už viem, čo to je. A ak by sa niekto chcel pokúsiť zabehnúť Spartathlon, dopredu ho varujem, nech si desaťkrát premyslí, či pôjde štartovať."

Už po dvoch hodinách ľutoval

oďme však pekne po poriadku. Štart bol v piatok 25. septembra o 7. hodine gréckeho času na Akropole. "Veľmi som bol nervózny. V noci pred pretekmi som nezaspal. Stále som sa prehadzoval a myšlienkami som bol na behu. Nevedel som sa dočkať rána. Zatváral som oči, lebo som vedel, že minimálne ďalších 40 hodín ich nezatvorím, no nespal som. Ráno sme prišli na štart, bolo ešte celkom príjemne, zakrátko však prišli galeje. Len čo sme opustili Atény, bežali sme okolo mora. To bolo miestami od trate i päť metrov. Čoskoro začalo pražiť slnko. Teplota vzduchu sa rýchlo vyšplhala nad tridsiatku. Beh popri mori v horúčave mal 81 kilometrov." 

Až tesne za Korintským prieplavom sa mohol Lindvai stretnúť s podporným tímom. Dovtedy to bolo zakázané. 

"Vtedy nasledovalo prvé väčšie občerstvenie a masáž." To už mal za sebou 8-9 hodín behu. 

"Najlepšie na tom je, že už po dvoch hodinách som ľutoval, na čo som sa to vlastne prihlásil. Strašné, že som sa na niečo také dal. A to ma ešte čakalo 25 hodín behu." 

Lenže "Buldog", ako Lindvaia prezývajú, hocijaké krízy mal na ultramaratónskych tratiach, nikdy v živote nevzdal. Keď sa raz do niečoho zahryzne, už nepustí. Nevzdáva sa.

Strašiak o polnoci

o ďalších kilometroch prichádza od 125. kilometra postupné stúpanie. Serpentíny sú čoraz strmejšie. Bežci prichádzajú pod najväčší kopec na trati. Strašiak, o ktorom Slavo Lindvai počul toľko historiek, je pred ním. 

Medzi 153. a 161. km prekonávajú prevýšenie 860 metrov, pričom posledných 1 300 metrov z tohto 8-kilometrového úseku je beh do strechy. 

"Skôr chôdza. Ja som osobne nikoho nevidel bežať tento úsek. Ani sa nedá." 

Stúpanie sa končilo vo výške 1 200 m nad morom. Normálny smrteľník by mal problém len pešo zvládnuť toto prevýšenie. Títo novodobí hrdinovia ho museli zvládnuť po tom, čo mali v nohách vyše 150 km behu! Neuveriteľné. 

"Je to kolmá cesta, ako do neba. A k tomu všetkému, tento úsek je na programe okolo polnoci. Všade okolo tma, iba počujete ako sa sem-tam uvoľní kameň a padá dolu. Na cestu som si svietil lampou na hlave. Veľmi mi pomohla. Bol to najťažší a zároveň najnebezpečnejší úsek na trati. 

Aj som sa čudoval, že toto musia vytrvalci zvládnuť, keď za sebou majú 150 km, nohy ich už tak nepočúvajú, sú unavení a hore stúpajú po úzkom chodníku, miestami len pol metra širokom. Pritom hneď vedľa neho je i 200-metrový zráz. Stačí menší balans, nepozornosť a tragédia je na svete."

Do kopca po štyroch

ilan Furín spomínal, že pri tejto pasáži pred 16 rokmi pomáhali horskí vodcovia. Sprevádzali pretekárov až na vrchol, z neho im ukázali, ku ktorým svetlám majú zísť a vrátili sa dolu po ďalších.

"Aj tieto preteky idú s dobou. Trať bola v celej dĺžke osvetlená bodovými osvetlením z oboch strán." 

Len pre lepšiu predstavivosť - skúste ísť o polnoci do Tatier a štverať sa chodníkom na vrchol kopca. 

"Prvých 30-40 metrov som odbehol. Rýchlo som však na to zabudol," smial sa pri spomienke 38-ročný ultrabežec a pokračoval: "Každý išiel chôdzou. To sa jednoducho nedá zabehnúť. Veď dvakrát-trikrát som zdolával terén na štyroch. Musel som sa rukami chytať skál. Nedalo sa inak. Vyšiel som na vrchol, kde fúkalo a bola nenormálna zima. Organizátori boli zababušení vo vetrovkách a ja v tričku... Dostal som teplý čaj a rýchlo som bežal dolu." 

Kým vytrvalci išli vypľuť dušu, sprievodné vozidlá a sprievod prešiel túto trasu tunelom. 

"Veľmi mi pomohla lampička na hlave. Vydržala od zmrákania do úsvitu. Som rád, že som ju mal." 

Nebol miestami strach bežať v noci sám v cudzom prostredí? 

"Nie. Bol však jeden úsek, kde som zneistel, že som zablúdil. Nič iné by mi nechýbalo... Nikde nič nebolo, len samá tma. Nevedel som, čo robiť. Našťastie po pár metroch som našiel občerstvovačku."

Slovenská lokomotíva

o zbehnutí z kopca mali za sebou vytrvalci okolo 170 km. "Už som bol presvedčený, že to zabehnem. Sebavedomie mi stúplo. Vedel som, že Spartathlon zvládnem." Na 190. kilometri bol na 20. mieste. Vtedy začala nevídaná stíhacia jazda. Ak skvelého vytrvalca Emila Zátopka prezývali "česká lokomotíva", tak pri Lindvaiovom výkone v Grécku sa lokomotíva môže pokojne premenovať na slovenskú. 

Kým na záverečnej päťdesiatke väčšina bojovala s krízou a mala toho plné zuby, východniar nasadil nevídané tempo. "Neviem, či som chytil druhý dych, no poslednú päťdesiatku som mal najrýchlejšiu azda spomedzi všetkých bežcov. Napríklad Maďar Cserpak mal predo mnou náskok 45 minút, do cieľa však prišiel za mnou s 8-minútovou stratou. Bežalo sa mi dobre a prekvapujúco ľahko. Išiel som ako raketa."


Michalovce 2006, Slavo s víťazom Spartathlonu1991, Bogárom Jánosom.
foto: eN

Na vychutnávanie nebol čas

iacerí novodobí hrdinovia sa vyjadrili, že im veľmi stúpla nálada, keď zbiehali do Sparty a pred sebou ju videli ako na dlani. Lindvai si tento pocit nevychutnával, lebo v tom čase predbiehal jedného pretekára za druhým. Pre Lindvaia by bola 20. priečka veľmi lichotivá, no postupne prichádzal na to, že môže dosiahnuť aj lepší čas. Na hodinkách sledoval aj Furínov čas. "Mohol som bežať ešte lepšie. Napríklad strieborný z MS v Taliansku na 24 hodín, Japonec Sakai, skončil predo mnou len o tri minúty." Posledné tri stanice pred cieľom sa už neobčerstvoval. Nechcel dať príležitosť Nemcom, aby sa naňho dotiahli.

V iných ročníkoch aj prvej trojke

tomto ročníku bolo mimoriadne vyrovnané štartové pole. Pretekári sa prekonávali vo výkonoch. "Len vlani dobehlo do cieľa viac borcov - 154. Tohto roku z 320 štartujúcich dokončilo 133 vytrvalcov. Inak, v predchádzajúcich ročníkoch nedobehlo ani 100 účastníkov do cieľa. Navyše v tomto roku utvorila Japonka ženský traťový rekord. Dobehla na skvelom 14. mieste. Ešte nikdy nedobehlo toľko bežcov pod magickou hranicou 30 hodín - 28 vytrvalcov. To svedčí o veľkej kvalite štartového poľa." Mimochodom, trojnásobný víťaz Spartathlonu Jens Lukas dobehol na 11. mieste. Cenný skalp. Majster Európy na 24 hodín z Bergama Švéd Larsson dokonca odstúpil. Len na ilustráciu, Lindvaiov čas by v predchádzajúcich ročníkoch stačil zakaždým do 6. miesta. Ba v niektorých by bol aj na stupni víťazov.

Nevedel sa dočkať sochy

eľmi zaujímavý je dobeh do cieľa. Presnejšie, len dobeh k soche kráľa Leonidasa. Na nejakú cieľovú pásku alebo niečo podobné, čo by určovalo, že ďalej nemusíte behať, zabudnite. 

"Tiež som čakal nejakú cieľovú métu. Nevedel som sa dočkať, kedy uvidím pred sebou tú sochu v nadživotnej veľkosti. Hľadal som ju, lebo doteraz som ju videl iba na fotografiách. A zrazu sa objavila predo mnou. Bola to veľká úľava. Posledných 10 km som už nemohol mať svoj sprievod. Sprevádzala ma do cieľa už len policajné auto. Ulice Sparty boli plné ľudí. Kričali, tlieskali a hlasito hnali bežcov do cieľa. Pre nich sme boli ako antickí hrdinovia, oni si niečo také veľmi vážia. Stále som sa obzeral, kde bude cieľ. Tradičná méta na týchto pretekoch však neexistuje. Jednoducho, dobehnete k soche Leonidasa na podstavec a pobozkáte mu nohu. To je cieľ. Každého pretekára vyfotografujú a dostane fotografiu na pamiatku. Medzitým vaše meno znie z reproduktorov a diváci vám pripravia obrovský aplauz. Bolo to nezabudnuteľné. To sú pocity, ktoré sa nedajú opísať. Po dobehu sa mi Grékyňa, oblečená ako bohyňa, dala napiť z čaše a od starostu som dostal plaketu a vavrínový veniec. Nasledovala spoločná fotka a hneď ma zobrali do stanu na lekárske vyšetrenie. Pre každého bežca je to povinné."

Bez nášho veľvyslanca

ečer bolo v Sparte na námestí vyhlásenie a v pondelok v krásnom aténskom hoteli Titania celkové vyhodnotenie. "Každého pretekára, ktorý dobehol, pozvali dopredu, kde mu odovzdali pamätnú medailu. Povedali meno, krajinu, umiestnenie a výsledný čas. Ceny odovzdávali svojim pretekárom veľvyslanci jednotlivých krajín. Je to prestížna udalosť. 

Žiaľ, slovenský veľvyslanec tam nebol, takže ocenenie som prevzal s rúk gréckych organizátorov," dodal S. Lindvai, ktorý špeciálne poďakoval Michalovi Serečinovi, Imrichovi Šoltísovi, Mariánovi Michalíkovi, Jánovi a Titusovi Andrášovcom. Bez ich prítomnosti a pomoci by nebol možný jeho výkon. Nemohol by ho podať bez tohto podporného tímu.

Čo hovoríte na výkon Slavomíra Lindvaia?

MARIÁN MICHALÍK, predseda Slovenskej asociácie ultramaratóncov: "Podľa mňa to bol druhý najlepší výkon slovenského ultramaratónca, ktorý som videl. Jednotkou zostáva výkon Ľubomíra Hrma z Banskej Bystrice, ktorý na ME v behu na 24 hodín zabehol 270 km. A to zabehlo len 12 ľudí na svete. Slavo podal špičkový výkon. Začiatok mal ťažší, aj si pohundral, ale postupne sa dostal do tempa. Obdivuhodne bežal hlavne záverečných 70 kilometrov. Skôr som rátal, že naňho doľahne kríza, pôjde len krokom, prípadne si niekde sadne. On však dokázal vystupňovať tempo a stihol predbehnúť desať bežcov pred sebou. Jeho záver vo mne zanechal veľký dojem. Z jeho strany to bol svetový výkon."

MILAN FURÍN, prvý Slovák na Spartathlone (v roku 1993 skončil tretí časom 28:51:37 hod.):

"Je to veľký výkon aj čo sa týka medzinárodných kritérií. Povedal by som, že je to aj jeho prvý ozaj svetový výkon. Ultramaratónci na Slovensku sme ho uznávali ako dobrého stovkára. Chýbal mu poriadny výsledok na dlhšej trati. Výkonom na Spartathlone sa dostal do širšej špičky. Priznám sa, že jeho čas ma veľmi milo prekvapil. A nielen mňa, ale všetkých a myslím si, že aj jeho. Rátal som čas okolo 29-30 hodín. Preteky štartovali v piatok ráno, ja som si bol v sobotu ráno zabehať s chlapcami a bavili sme sa o Spartathlone. Prišiel som domov a hneď som išiel na internetovú stránku podujatia. V cieli boli ešte len štrnásti, no už som videl, že jeho miesto svieti na 10. priečke. Hneď som mu poslal gratulačnú esemesku."

MICHAL SEREČIN, manažér výpravy: "Bol to fantastický výkon na najnáročnejšom ultramaratóne na svete. Slavo podal vynikajúci výkon. Po 16 rokoch bol druhým Slovákom, ktorý na týchto pretekoch štartoval a trúfam si povedať, že jeho čas dlho nikto zo Slovenska neprekoná. Pred podujatím som tipoval, že by mohol dokončiť v čase okolo 30 hodín. Prinajlepšom o pár minút prekonať predchádzajúci výkon Slováka Milana Furína. Výsledným časom som zostal veľmi zaskočený. Slavo podal životný výkon. Preteky ťažké nielen po fyzickej i psychickej stránke zvládol excelentne. Keď som videl, čo dokázal na trati, bolo to niečo neuveriteľné. Klobúk dolu."

Lindvaiove naj

maratón: 2:33:15 - Michalovce 2004

50 km: 3:04:35 - Žilina 2003

100 km: 7:04:32 - Winschoten (Hol.), 2004

beh na 12 hodín: 127,410 km - Taipei (Taiwan), 2006*

beh na 24 hodín: 225,910 km - Taipei (Taiwan), 2006

* v rámci 24-hodinovky

Zaujalo nás

Prísne pravidlá i žlté karty

a trati bolo spolu 75 občerstvovacích staníc. Na 81. kilometri bola však prvá stanica, na ktorej mohol pomáhať pretekárovi podporný tím. 

V ďalšom priebehu bolo 14 takýchto občerstvovačiek. Keby sa niečo udialo mimo týchto staníc a zbadali by to komisári na trati, došlo by k penalizácii. Pretekár by videl žltú kartu. Stačilo by občerstviť sa mimo vyhradených staníc, prípadne vymeniť si tričko a už by hrozba visela vo vzduchu. 

"Ja som sa dokonca išiel občerstviť do mora, keď som bežal popri ňom. Našťastie nik ma nevidel. Druhýkrát som zariskoval, keď som bežal vedľa vinohradov. Odtrhol som si jeden strapec. Tiež ma nikto nevidel, inak by som už mal žltú kartu."

Už sme informovali, že štartovať na tejto akcii nie je zďaleka také jednoduché. Dostať sa na ňu si žiada dosť úsilia. Podujatie totiž nie je stavané na masovosti. Naopak, záujemcovia musia mať zabehnuté preteky na 100 km či na 24 hodín, a to v kvalitných výkonoch. Prihláška na preteky stála 250 €. A keď sa už postavíte na štart, zďaleka to nemáte vyhrané. Na každom medzičase musí prejsť vytrvalec v stanovenom limite. V opačnom prípade ho organizátori stiahnu z trate do zberného autobusu. A je jedno, či má do cieľa 200 alebo 10 km! Práve podvedomie a psychológia vedia pretekármi zamávať. Pomyslenie, že kedykoľvek môžu organizátori stiahnuť pretekára z trate, vie narobiť poriadnu šarapatu. Známe sú aj športové tragédie, keď bežec mal Spartu pred sebou. Do konca zostávalo 9 kilometrov, no usporiadatelia ho stopli. "Bolo to naozaj frustrujúce, veľký tlak na psychiku. Upokojil som sa, až keď som mal šesťhodinový náskok na medzičasoch. Limit na dobeh je 36 hodín. Bežec, ktorý nedobehne, nemôže o rok štartovať. Najskôr až o dva roky.

12. 10. 2009 | Tomáš Petro


......................42195.sk............................................. 42195.cz......................