|
|
zľava: Jaro Horný, Vilo Novák, Mišo Holík, Milan Furín. foto: Milan Furín a MSDS Maratón, bez ktorého sa môžete zaobísť. 24. Lisboa Marathon 2009 - Lisabon, Utekal, dobehol, zažil, prežil a napísal: Vilko Novák Svetobežný. Možno práve skutočnosť, že letenky do Lisabonu sme si kúpili len tri dni pred krachom celkom milej leteckej spoločnosti Sky Europe, sme mali považovať za znamenie Božie: „Nechoďte do toho čertovského Lisabonu, blbo to pre vás dopadne!“ A istý čas to tak aj vyzeralo, že tam nepôjdeme, veď nejaký Lisabon nám môže byť ukradnutý. Ale postupom času sme si povedali: vari nám nebude určovať náš program nejaká letecká spoločnosť a „just“ do toho Lisabonu pôjdeme! A nakoniec, iste tam bude teplúčko, partia sa sformovala dobrá, Mike Holík, Jaro Horný, Milan Furín a ja, za pokus to stojí... Keď sme našli celkom dobrú ponuku leteniek od KLM, kúpili sme ich a bolo rozhodnuté. "Zabúkovali" sme hostel s romantickým názvom Lisboa Poets Hostel v tom najcentrovanejšom centre Lisabonu, zvanom Baixa-Chiado. Len aby ste vedeli, Chiado bol dáky básnik v 16. storočí. Asi preto horeuvedený názov hostela. Poetova socha tróni na námestí pred hostelom. Vyzerá ako nejaká sediaca ježibaba a kuká rovno na ten náš hostel.
Leteli sme vo dvoch várkach: ja s Mikem a Jaro s Milanom, tí prileteli o deň neskôr ako my a leteli „Maďarmi“ – Malévom cez Budapešť a rovno do zabývanej izby a k rozpitej fľaši Beefeater ginu, výhodne kúpenej vo Viedni.
Ale všetko po poriadku, aj na maratón dôjde. S Mikem sme prileteli do Lisabonu za tmy, po 23. hodine. Keď sme sa dostali pred letisko, autobusy „Airbusy“ už nechodili. Samozrejme, je možné použiť taxík, ale my, všetko prerátavajúci na fľaše piva a ginu, sme usúdili, že nemôžeme „len tak“ prejazdiť dva litre ginu. Tak sme upäli našu pozornosť na nočné autobusy. A veru dobre sme urobili. V tom kopcovitom Lisabone majú – okrem iného – na zastávkach svetelné tabule s číslami liniek a s časom, koľko minút zostáva do odchodu príslušného autobusu. A tam bol uvedený nejaký autobus s konečnou v „Santa Eulália“; ani poňatia sme nemali, kde to je, lenže keď sme sa pýtali okolostojacich čakateľov na bus, po anglicky nehovoriacich, „Is this bus going to the city center?“ usilovne prikyvovali, že áno. Kúpili sme si lístky u šoféra za púhych 1.40 €, nastúpili a rozmýšľali, ako „utrafiť“ centrum, keď sme nič nevideli, ani nepočuť. V núdzi najvyššej, keď tých svetiel bolo celkom dosť, som sa obrátil na dvoch mládencov za nami s otázkou, „Excuse me, can you tell us where is the city center?“ odpovedal jeden plynulou angličtinou „Where are you going to?“ „To the Baixa-Chiado“ rečiem. „O.K., we are going to the same place, you can follow us,“ odpovedá. Nakoniec vysvitlo, že obaja sú Holanďania, navyše jeden maratónec, čakajúci na brata, ktorý prišiel na návštevu. Takže zaviedli nás až pred dvere onoho hostela, ktorý by sme v noci len ťažko hľadali. Uličky v centre sú úzke a je ich hodne. Po registrácii v hosteli sme dostali magnetické karty ako kľúče a prišli sme do príjemnej izby s dvomi poschodovými posteľami, kam sa zajtra, vlastne už dnes, lebo bolo po polnoci, mali dostaviť Jaro s Milánkom. Zasvietili sme svetlo, začali sa vybaľovať, prezliekať, pozerať von oknom, kde bola nočná zábava v plnom prúde, skrátka ubytovávať sa. Zrazu Mike hovorí: „Počúvaj, tam hore niekto spí.“ A naozaj bolo vidieť, že na susednej hornej dvojice postelí, kam mali prísť Jaro s Milanom, bol niekto dobre zakrytý. Iba kader vlasov trčala spod paplónu. Hneď sme zhasli svetlo, stíšili reč, vzali fľašu Beefeateru a išli do veľkej „obývačky“, čo bola veľká spoločenská miestnosť s internetom, TV a kuchyňou. Tam sme si dali „šláftrunk“ a ticho sme vliezli do svojich postelí, aby sme nerušili spolunoclažníka. Učinili sme zadosť pravidlám napísaným na dverách „Please, respect your roommate,“ teda ako spolunoclažníka.
Zobudili sme sa okolo ôsmej ráno, bolo už svetlo a onen „roommate“ ležal bez pohnutia. „Mišo, ten je vari mŕtvy,“ hovorím. „Radšej sa k nemu nepribližuj, lebo tam nájdu tvoje DNA a si v háji,“ vraví Mišo. Lenže tá postava na posteli sa posadila – a bolo to dievča! Odľahlo mi, lebo som fakt začal mať obavy, či to nie je mŕtvolka. Zaželal som jej po anglicky „Good morning and where do you come from?“ „I am from Poland,“ hovorí. Tu som si uvedomil, že rozumela tomu, čo sme hovorili. Vyšlo najavo, že sa volá Anja a ešte dnes ide do Porta. Nebola škaredá, ale ani tak sme veľmi neškodovali, že sme nevedeli, že s nami spí dievča. Viem si však predstaviť, ako sa bála, keď vošli takí verbálni „bujaci“, ako sme my dvaja. Ale možno by prežila v Lisabone svoje najlepšie časy. Kto vie? Keď z Anji nebolo nič, lebo nebola v cene, dali sme si raňajky, ktoré v cene boli. Žemle, „cereals“, mlieko, maslo, káva a čaj, ba i malilinká porcia praženica. Na začiatok dňa to stačilo. Pred maratónom.
Okrem toho som vedel, že tam bežal Dávid Nagy zvaný penát (alebo žeby špenát?) a Andrejka Berešová. Ale v októbri som zvedel, že je to úplne ináč. Prasa (píš ako počuješ) komerció rozkopali, preto je štart na štadióne 1. mája, neďaleko letiska a beží okruh po najkopcovitejšom hlavnom meste Európskeho štátu. Z toho asi iba 15 km bude seaside. Lepšie by bolo „riekaside“, alebo „riverside“, teda po rovine. 1. máj? To boli krásne sprievody. Čo na to poviete, vy skúsenejší? Netrápilo ma to, lebo čo za kopčeky tam už len môžu mať? Aj neskôr, keď som videl pozdĺžny profil, vyzeralo to, že prvých 18 km je „nepatrne“ zvlnených; len 5 km záveru smerom k štadiónu malo byť stúpavých asi o 80 metrov. Ako sa o chvíľu dozviete, skutočnosť bola trpkejšia. Ku štadiónu sme sa dopravili solídnym metrom. Je rýchle a iba ta 0,8 €. Zvláštnosťou je, že si musíte kúpiť magnetickú kartu a tú si „dobíjate“. Obyčajné lístky sme nevideli. Po radostnom zvítaní sa s Jarom a Milánkom, ktorí sem prišli okolo piatej rovno z letiska (ba i Blaženkovci, myslím tým Blaženku a Martina Laukovcov až hen z Bratislavy sa tu objavili, sme sa zaregistrovali a prezreli si avízované „Expo“. Pozostávalo z jedného stola. Na ňom sada šálov, čiapok a tričiek s emblémom podujatia, 24. Seaside Marathon. 15 € za kus. Aspoň jedno bolo kúpené. Má ho Paľo Hajduk. A to bol ešte „len“ piatok a maratón sa bežal v nedeľu!
Nebudem Vás unavovať opisom mesta a reštaurácií, čo sme za tie dva dni pochodili; snáď len to, že Lisabon, čítaj Lišbua, je pekné, zaujímavé a za výlet stojace mesto, plné milých ľudí. A štíhlych dievčat, aj keď nenašských. Nadchýňal sa nimi najmä Mike. Vzhľadom na to, že bez okuliarov vidí slabšie a fantázia mu nechýba, mal na to plné právo. Blbé pocity predmaratónske, alebo stať sa môže všetko. Do Lisabonu som odchádzal s miernym optimizmom. Nabehaného som mal v poslednom mesiaci málo, ani nie 150 km. Trošku ma pobolievala achilovka na pravej nohe. Korigoval som to elastickou ponožkou. Každý krok som cítil, ale bežať sa s tým dalo. Veď som s tým prebehol Košice aj Washington D.C., v čase, zodpovedajúcom mojim možnostiam. Lenže... telo ma zradilo, keď som to najmenej čakal. V piatok ráno ma začal bolieť úpon achilovky na ľavej (!) nohe, ktorá sa mi zdala byť v poriadku. Celý deň som pokrivkával. Náladu som mal pod psa, čo ihneď kamaráti zbadali. Hrozil som sa dní nasledujúcich. Čo robiť? Najlepšie by bolo nenastúpiť. Ostatní neverili, veď to poznáte. Zase sa vyhováraš. Uvidíš, ako ti to pôjde! Bodaj by ste mali pravdu, ale je to vylúčené! V piatok som si natiahol elastickú ponožku na boľavú ľavú nohu, išlo sa mi ľahšie, ale aj pri chôdzi ma boleli achilovky obe! Nesporne zápal, ale čo už teraz s ním? Nič. Nakoniec som sa dohodol s Milanom, ktorý chcel ísť okolo“ štyroch“, že vybehnem s ním, a potom sa uvidí. Ak vydržím do polky, „dokráčam“. Ak nie „zbalím krám“. Veď nakoniec, vzdať sa to dá vždy. Aj keď ma už len pri pomyslení, že to vzdám striasalo, niekedy sa inak nedá. Ako som napísal, tak som aj urobil. Elastickú ponožku na nohu ľavú, opatrne drobčiť, neprevaľovať sa cez nohu. To bolo všetko, čo môžem robiť. A pravá musí vydržať.
V sobotu, pri druhej návšteve mohutnej románskej katedrály „Sé“, som sa to snažil vylepšiť u Pánbožka kúpou a zapálením kahanca... Skrátka, nič som nechcel nechať na náhodu.
Maratón. Štart na tartanovej dráhe štadióna o 9. hodine ráno. Zo zamračenej až pochmúrnej oblohy hrozil dážď, ale držal sa od nás ďalej. Teplota okolo 15 °C a vraj dolu pri mori to fúka. Ako sa obliecť? Trenírky, to je jasné – a hore tielko, alebo aj tričko s krátkym rukávom? Radšej viac ako menej. Ako hovorím, tak konám. Motá sa nás tu asi 1300. Každý trávi čas po svojom. Sem-tam niekto kluše, ale ja radšej sedím. Pomaly sa poberáme ku vchodu na tartan a brána je aj 15 minút pred štartom zatvorená. Konečne sa tlačíme cez úzky vchod a radíme sa pred štartovný portál. Očami hľadám Milana a Miša. Jaro je iná trieda, ten bude iste vpredu. Nejaké nezrozumiteľné rečnenie a výstrel.
Pomaly vybiehame. Dva okruhy na štadióne a do ulíc. Bežíme pomaly v trojici, Mišo, Milan, a ja. Vydržalo nám to asi tri kilometre. Je to voľné, všetci nás predbiehajú. A už to začína: tiahle stúpanie, potom klesanie, a tak dookola. Milan hlási časy po každom kilometri, bežíme to tempom pod 5:30/km. Dobré. 5 km za 26:30. Beží sa po modernom, anonymnom meste hore-dolu. Asi ako od Starého rozhlasu na Bratislavský hrad a zase dolu. A zase hore a stále to isté. Jediné, čo si pamätám (okrem tej rolety), je veľká moderná socha Sv. Antona Paduánskeho, ktorý by mal byť vlastne Lisabonským, lebo tu sa narodil. A potom ešte obrovský moderný štadión Benfiky Lisabon.
Stojí síce v štvrti Benfika, ale tá je na periférii mesta. Vždy som si myslel, že to musí byť kdesi v centre. Pomaly si s Milanom bežíme, cítim nohu pri každom kroku a začína ma bolieť aj pravé stehno. Preto, lebo podvedome chránim ľavú nohu tak, že viac angažujem tú druhú... Takto to Vilo nepôjde, hovorím si. Musím bežať rovnomerne a rovnomerne zaťažovať nohy, nech to aj bolí, lebo mi odídu obe. Otočka do protismeru a bežíme zase hore kopcom. Asi po kilometri je v protismere Mišo. Zakývame si, vyzerá v poriadku. 15. kilometer 1:20, žiadna sláva. Stále roleta a fádne okolie. Konečne: asi po 18.5 kilometri (ako sa zdá) bežíme nadol. Ani jednému z nás nie je do reči. Máme svoje problémy, sem-tam nám zamrholí, ale počasie je dobré.
Vbiehame do tej časti Lisabonu, kde to poznáme. Pomník markízovi de Pombal – uznávanému budovateľovi mesta po zničení zemetrasením v roku 1775. Pred nami sú asi 4 kilometre behu po centre Lisabonu; konečne paráda. Pred Prasa de Comercio je polka: je to za 1:53:53. Žiadna sláva, ale som na nohách a napriek bolesti bežím a zdá sa, že bežať vydržím! Točíme na západ... a bežíme proti silnému vetru. Taký som zažil len v Košiciach na starej trati zo Sene. Bude to ešte asi 6 km! A zase stará pesnička: bežíme síce po „seaside“, ale nevidíme ho. Po oboch stranách cesty sú nejaké budovy. Davy hustnú, pretože v protismere sa objavujú polmaratónci, ktorí štartovali hodinu a pol po nás z Prasa Comerció. Medzi nimi vidíme aj Vlasťu (syna Jara Horného) a švárnu Katku, Vlastovu priateľku. Pozrieme s Milanom na seba a usmejeme sa. Dobre tá potvora Katka vyzerá... Kilometer 25, občerstvovačka. Prvá, kde majú okrem vody aj nejaké vitamínové nápoje. Voda mi už lezie krkom. Dávajú ju v trojdecových fľašiach a tuším je destilovaná. Logám tú malinovku, ako keby som v živote nepil. Konečne zmena smeru na východ, asi na 26,5 km. Bežíme po vetre, ale čuduj sa svete, takmer necítiť, že ho máme v chrbte. Stále sa ťaháme pomaly ako smrad. V protismere míňame dupajúcu skupinku, vedenú „zajacom“ s malou bielou vlajočkou, na ktorej je napísané 4:00. Bežia svižne a je mi jasné, že to nie je moje tempo. Okrem toho bežíme nejako pomaly, cítim, že sa príliš motám.
Stále bežíme v zastavanom koridore, len vpredu sa nad nami týči časť mosta Vasco de Gama a na druhej strane zátoky vidieť veľkú sochu Ježuša Chrištuša (tak sa to tu vyslovuje) s rozopätými rukami.
„Počuj, Vilo, choď dopredu, budeš to mať pod štyri, ja už nebudem,“ posiela ma dopredu Milan, ako už niekoľkokrát predtým. Viem, že pod „štyri“ to nebude, ale toto je príliš pomalé. „Tak ahoj Milan, skúsim trošku zrýchliť.“ Odpútal som sa, ale asi po kilometri som zistil, že jednoducho nevládzem.
V protismere vidím Miša, vyzerá dobre, kývneme si. Na 31. kilometri okolo mňa prehrmia tí štvorhodinoví. Ich tempo neudržím, hovorím si v duchu. Som slabý ako para nad hrncom. Predsa vidieť kúsok vody vpravo: prebiehame „rozbombardované“ Prasa Comerció a zase do koridoru ulice. A predsa: vľavo je vidieť vraj najstaršiu verejnú studňu v Lisabone. Ide skôr o mramorovú stenu s výtokovými rúrkami. Ich zvláštnosťou je, že každá rúrka bola určená istej spoločenskej skupine. Jedna námorníkom, druhá otrokom, tretia bielym slobodným dievčatám. Dnes je studňa už nefunkčná, zaprášená.
Nad nami sa týči kláštorný komplex „Santa Engrácia“; tým, že ho stavali viac ako tristo rokov, zrodilo sa príslovie „Obras Santa Engrácia“ – „obras“ znamená vec, podujatie. Tak sa označuje to, čo sa ťahá a nekončí. Napríklad diaľnica do Košíc, to je naša Santa Engrácia. Dlhá rovina, veľa bežcov ma predbieha. Snažím sa nezastaviť a myslieť na niečo úplne iné, ako beh. Na pivo, na sprchu, posteľ, len nie na toto trápenie. Bolesť nohy už nevnímam, dominantná je únava. Prehlušila trápenie s pätou. Kde je do čerta ten stupák do cieľa? Konečne: Kruhový objazd a za ním posledných 5 kilometrov stúpania. Prvých 100 metrov ešte bežím a potom to vzdávam. Pochodujem a nie som sám. „Pochodové cvičenie“ má polovica bývalých bežcov. Kašlem na čas, aj tak to bude mizerné. Nejako to dôjdem. V hĺbke mysle sa vynára myšlienka na domácich „odborníkov“, ktorí síce maratón nebežali, alebo ho bežali dávno, ale najlepšie vedia, ako som to mal bežať. Budú sa škeriť, ako najmúdrejší. Taký je osud maratónca. Ako to, že ma nepredbieha Milan? A už je to tu. „Vilko, tak poď,“ hovorí Milan, svižne ma obiehajúci asi na 39. kilometri. „Nevládzem, kašlem na to," vravím. Milan sa posúva dopredu a mizne mi z dohľadu. Na troch posledných km mi dal tri minúty. Ale aj ja sa vzchopím, keď dôjdem na ľavotočivú a klesajúcu zákrutu. Pomaly klušem a pred stúpaním zase prechádzam do chôdze. Pred sebou vidím belejúcu sa tabuľu s nápisom „41“. To ma povzbudí, a keď točíme doprava, smerom na štadión, prinútim sa ku klusu. Štadión, biely cieľový portál, hypnotizujem časomieru. Je to 4:13:11. Bieda, ale nie je to „osobák“. Visegrád 2008 mám za 4:17. Za cieľom Dostávame vodu, tú destilovanú! Nechcem ju ani vidieť. Dáme si pivo, nejaké banány. Medaila až až keď odovzdám čip a k šatniam. Tam ma už víta Milan: „Poďme sa osprchovať a potom do baru, Jaro je už tam.“
A naozaj: Jaro je rozšafný. Bodaj by nebol. Tabehol to za výborných 3:22:30 a je tretí v kategórii nad 60 rokov. Sedí tu aj jeho syn Vlasto, švárna Katka a na stole je pivo, ktoré iniciatívne dopĺňa ozdoba nášho stola, i polmaratónu, ktorý s Vlastom bežala. Kto? No predsa Katka. Za oknom sa mihne modrý (je vraj dobrý) Mišo Holík, ktorý to dal za 4:39:18, čo je priam výborný čas, vzhľadom k tréningovým kilometrom. Sme kompletní a konečne začína nie pršať, ale doslova liať. Blaženkovci dokvitli tiež: Slovač je na kope. A čuduj sa svete: noha ma nebolí. (Ba ani dnes, asi 10 dní po maratóne s ňou nemám žiadne problémy. Teraz buď z toho múdry... Tak, aké to vlastne bolo? Kopcovité, ťažké, málo zaujímavé. Zrejme nielen tento ročník, osolený „húpačkou“ a behom anonymným terénonom iba s asi 4 km úsekom cez centrum. Ten bol naozaj pekný.
A mesto? Skvelé. Výstavné, mierne „zájdené“ patinou, s množstvom pamiatok, lacným alkoholom, dobrým pivom a štíhlymi dievčatami. Aj keď... keď sme sa pred maratónom motali s Mišom po ulici, ten známkuje každú sukňu: „Pozri sa Vilo aké pekné dievča,“ vraví, keď okolo nás prešla dievčina, typologicky sa odlišujúca od miestneho priemeru. Miestny priemer je gotický, alebo ak chcete El Grekovský typ ženy. Tá sa otočila a vraví „Vy jste z Česka?“ „Sme zo Slovenska,“ my na to. „A čo vy tu, maratón? pýtam sa. „Já tady žiju a dělám u Bati.“ Ste teda Češka? „Otec je Čech, matka Portugalka. Promiňte, musím jít do práce.“ A odcupkala. Boli sme ju „u Bati“ aj pozrieť, keď sme narazili náhodou na onen kšeft v pešej zóne. Akurát noci boli pre niektorých náročné, pretože pod nami, na korze, sa hralo a hulákalo do rána, čo niektorým z nás (mne nie) vadilo. Poslednú noc lialo a Jaro sa konečne vyspal. Zrejme im namokol bubon. Tak ako, pôjdete do Lisabonu? My to už máme za sebou. Vilo Novák, Bratislava 15.12.2009 DoplneNie:
|
|
|
Priznám sa, vedel som o ňom len to, že je to vraj „seaside“ maratón, teda, že sa beží po
rovine. Že štart je na ich hlavnom námestí, Praça Comerció, čítaj prasa, čo je námestie, alebo plóščaď, na brehu rieky Tajo,
čo sa vraj číta Techo. Beží sa 10 kilometrov na západ, potom 20 kilometrov na východ a
späť do cieľa, stále po tej istej ulici.
