SpomieNky na Jura.

Prvá vec, ktorá Jura na mne zaujala, boli bežecké stopky CASIO SDB 500W. Dovtedy ma považoval za otravného učiteľa TV a trénera, ktorý ho nútil do toho, čo mu príliš nevoňalo. Bol ctižiadostivý a súťaživý typ. Všetko čo trvalo dlhšie ako minútu, samozrejme bez opakovania, bolo podľa neho zbytočné. Plavecký tréning, lebo bol žiakom ŠT plávania v Prievidzi, taký nebol a ani hodiny TV. 

Nemal rád loptové hry. Nie preto, že mu lopta do ruky príliš nepasovala, ale pre delenie víťazstva medzi všetkých hráčov víťazného tímu. Také prvé miesto ho nezaujímalo. Byť najlepší zo všetkých, to bol jeho jediný motív, pre ktorý sa dokázal neuveriteľne vyhecovať. Samozrejme iba v činnostiach do jednej minúty.

Bol štíhly, behavý typ, ale dlhé behy nemal rád. Bola to pre neho príliš monotónna činnosť. Na hodinách TV sme robievali bežecké výlety, pri ktorých sa motal na konci. Ale stačilo v Bojniciach, 300 - 400 metrov pred zastávkou autobusu povedať, kto ho dobehne, môže sa ku škole odviesť, Juro nastupoval ako prvý. 

12 minútový beh, ku ktorému smerovali bežecké výlety, Juro nenávidel. Na usilovné vytrvalé typy si netrúfal. Teda aspoň som si to myslel, kým ho raz nezaujali na atletickej dráhe moje stopky.

„Dá sa na nich nastaviť, za koľko potrebuješ utekať jedno kolo a môžeš si počas behu kontrolovať tempo," vysvetlil som mu jednu z ich funkcií.

„Napríklad, Roman beháva 12 minútovku v tomto tempe. Ak ho chceš predbehnúť, musíš bežať 11 minút a 55 sekúnd podľa stopiek a zvyšok rýchlejšie, lebo Roman v závere nezrýchli," vysvetlil som Jurovi a bez toho, že by som tým niečo sledovať som dodal, „A poraziť Romana, to už niečo znamená."

„Keď budem chcieť, tak ho porazím," hodil plecom Juro, lebo nemal rád, ak niekto pochyboval o jeho schopnostiach.

„Nevrav. Tak tu máš stopky, bež podľa nich, či vydržíš."

„Dobre," vzal si Juro stopky, spustil countdown a vystrelil ako k ohňu.

„To bežíš zbytočne rýchlo," pokúšal som sa ho márne zahamovať. Po prvom kole kusisko, po druhom malý náskok a po treťom kole, keď pípli stopky pred miestom, odkiaľ vybehol, sa Juro na beh vykašľal.

„Som ti hovoril, že poraziť Romana nie je jednoduché," pripomínal som Jurovi, ktorý nebol unavený, len ho nebavilo súťažiť so stopkami.

„Lenže ja ho porazím!" zablyslo sa v očiach šiestačika čertovská iskra, ktorú som si dovtedy nikdy nevšimol.

„Ak budeš bežať tak, ako dnes, sotva," zapochyboval som, ale bol som zvedavý, kde berie tú istotu.

„Štart!" o pár dní Jurova trieda vybehla a ja som sledoval, čo sa bude 12 minút diať. Juro vystrelil dopredu a po pár krokoch bol prvý.

Nič prekvapivé. Ale keď sa zaradil sa k obrubníku výrazne spomalil. To ma už prekvapilo. Roman sa snažil dostať pred neho, lebo tempo za Jurom bolo na neho príliš pomalé. Ale Juro ho pred seba nepustil. Pár sto metrov opakovaných šprintérskych súbojov, kedy Juro zrýchľoval iba toľko, aby sa súper pred neho nedostal, Romana unavili. Rýchlostne na Jura nestačil. Predbehnúť "safety car" nedokázal, rezignoval.

Rozmýšľal som, či mám zasiahnuť a Romana nechať bežať 100 - 150 m v protismere, aby sa od Jura oddelil. Neurobil som to, aj keď som vedel, že Roman odbehne výrazne menej, ako mohol. Fascinovalo ma, že 12 ročný chlapec dokázal odhaliť slabinu súpera a bez porušenia pravidiel atletiky vďaka tomu zvíťaziť.

„Chlapci moji, príliš veľa ste neodbehli," skonštatoval som, keď sa Juro  po behu so širokým úsmevom blížil ku mne.

„Nepovedal som, že odbehnem veľa. Povedal som že vyhrám," nedal sa  Juro mojou poznámkou vyrušiť z vychutnávania sladkého víťazstva.

Čo sa týka plávania, Juro nebol zlý plavec, ale nebol najlepší. Nebavilo ho to. V tom čase sa šprinty neplávali a trať 100 metrov sa mu zdala príliš dlhá a nudná.

Až kým sa nezúčastnil pretekov v Pionierskom brannom trojboji (PBT). Šlo o spolitizovanú športovo-brannú disciplínu pre žiakov ZŠ. Skladal sa z 25 m plávania, behu na 300 metrov (st. ž. 500) a streľby 10 rán v ľahu zo štandardnej vzduchovej pušky. 

PBT chytil Jura za srdce. Bol ako šitý na Jurovu ctižiadostivú povahu, ktorá vie urobiť z človeka buď večne nespokojného, alebo najlepšieho na svete. Nič medzi tým. 

Ešte jedna príhoda, dokresľujúca Jurovu výnimočnosť. PBT bol súťažou postupovou. V okresných a krajských kolách sa bojovalo o postup do Celoslovenského finále. 

Stalo sa na jednom Slovenskom finále v Tatranskej Lomnici, kam Juro, spolu s ďalšími tromi družstvami odchádzal, ako bol zvyknutý, pre dve prvé miesta (jednotlivci a 3-členné družstvo).

Bývalo sa v stanoch, varilo vojsko. Na stojáka, drevené nehobľované pulty, ešusy, guláš s mastným mäsom veľkosti pinpongových loptičiek. Pravá skautská romantika.

Keď Juro uvidel mastné mäso, naplo ho a div už zjedené nevrátil späť do ešusu.

„Juro! Nemôžeš súperovi vyzradiť svoju slabosť. To by ťa ihneď porazil," s úsmevom som ho "poučil".

„Chcete povedať, že vám mastné chutí?!" ohradil sa Juro.

„Nechutí, ale pozeraj sem." Nabral som kus mastného na lyžicu, s dobre utajeným odporom som ho zjedol. 

„Vynikajúca šľahačka, lepšiu som ešte nejedol," ukončil som výmysel, ktorý sa stretol s veľkým záujmom stravníkov. Jeden za druhým ukázali Jurovi, ako vedia pred súperom tajiť spoju slabosť.

„No dobre, aby sme vyhrali," napichol Juro problémový kúsok na vidličku a zahral etudu s "nanukom". Možno nie najlepšiu, ale určite sa musel pri nej najviac premáhať. V mojich očiach bol víťaz.

„Vy už jete?" dobehol k nám meškajúci žiačik našej výpravy a utekal si vziať porciu. Vrátil sa a zhrozene zistil, že zabudol odovzdať vojakovi lístok. 

„Je tam toho," zareagoval ďalší, „veď oni to vôbec nekontrolujú."

„Ak je to ľahké, vezmi si lístok a dones ho späť aj s gulášom," vymyslel som nechtiac ďalšiu zábavnú hru, do ktorej sa úspešne zapojil každý, okrem Jura. Ten sa nemal k činu. 

„Chápem. Toto sa prekonať nedá. Dá sa deliť o víťazstvo," podpichol som ho. Juro pomaly otočil hlavu ku mne, v očiach mu blyslo čertovo svetielko a rozhodne povedal,

„Dajte sem ten lístok." Odišiel, vrátil sa novou porciou gulášu a na stôl bez slov položil lístky dva. Miesto odovzdania, jeden lístok vojakovi z misky potiahol. A opäť bol najlepší.

Štyri družstvá plavcov z Prievidze získali osem medailí. Sedem zlatých a jednu striebornú. Ako na truc, tú striebornú získal Juro v družstvách. Jednotlivcov vyhral, ale družstvá nie. Bol z toho tak vykoľajený, až mu od zlosti tiekli slzy. Čakal som, že zaútočí na ostatných v družstve, no nestalo sa. Dokázal sa s "potupným" druhým miestom zmieriť.

Po skončení ZŠ šiel do DUKLY Banská Bystrica, aby sa mohol venovať nadstavbe PBT, modernému päťboju. Postupne sa zdokonaľoval a začal sa presadzovať aj medzinárodne.

Keď si kúpil hodinky CASIO SDB 500W, prišiel sa mi s nimi pochváliť. V rýchlosti, lebo som sa ponáhľal na obed a po ňom som ešte učil, sme sa navzájom vyskúšali, či ovládame všetky vychytávky, ktoré Japonci do stopiek ukryli.

„Môžem ich nosiť na každý tréning, nepokazia sa?" spýtal sa, keď som už vstupoval do jedálne.

„Ďuri, tie ťa prežijú. Ale ešte pred tým s nimi budeš stáť na olympijskom stupni víťazov," ubezpečil som ho. 

Aj sa mi zazdalo, že mu v očiach zablyslo čertovské svetielko, lebo som nepovedal, že na prvom stupni. Ale či bolo ozajstné, to už nezistím. 

Po streleckom tréningu Jurov kamarát zabudol skontrolovať pištoľ a odložil ju do puzdra nabitú. Keď si bral púzdro z lavice pištoľ spustila a projektil zasiahol Jura do boku. 

V šoku vybehol zo šatne, kde ho našťastie odchytil Milan Kadlec. Ihneď ho naložil do auta a odviezol do neďalekej nemocnice. Tam cudzí kúsok olova z Jurovej sleziny odstránili. Juro mal šťastie. 

Žiaľ iba veľmi krátko. Zo zdanlivo nie vážneho zranenia, sa cez noc vykľulo zranenie nezlučiteľné so životom. Juro do rána zomrel. Sľubne rastúce krídla mu osud nenávratne odlomil.

S Jurom som sa už od rozhovoru pred jedálňou nestretol. S hodinkami áno. Na zápästí jeho otca. Naozaj Jura prežili. Že som to uhádol, ma vôbec neteší. Radšej by som bol, keby bola pravdivá druhá časť mojej poslednej vety z nášho posledného rozhovoru. 

Nebyť čierneho dňa 13. 2. 1993, už by som vedel, či bolo to čertovské svetielko v Jurových očiach pred jedálňou ozajstné.

Milan Kadlec s Jurajom Ondrom zmenili v mojich očiach moderný päťboj na najtragickejší šport. 

Mali rovnako zložitú povahu a rovnako obrovskú ctižiadosť presadiť sa. Milan mal viac šťastia, čiže času, aby to aj dokázal. 

Obaja vyrastali bez biologických rodičov. Tu mal zase viac šťastia Juro. Rodičia, s ktorými odmalička vyrastal on, si ho osvojili ako batoľa. To, že sú jeho, ale nie sú jeho, pravdepodobne ani nevedel.

Rovnako si obľúbili moderný päťboj a rovnako našli útočisko v DUKLE Banská Bystrica. V tom mali rovnaké šťastie.

Za životom oboch je tragická bodka. Viac šťastia (?) mal Milan. Napísal si ju sám, keď mal pocit, že už vyslovil všetko, čo vysloviť chcel. 

Jurovi nebolo súdené, aby to v modernom päťboji dotiahol vyššie, ako Milan. Vyššie preto, lebo rovnakú úroveň by nebral. Na prvom stupni sa najlepšie cítil sám.

Miro Kriško, 13. 1. 2010