|
|
|
|
Dag Ulehla 33. Intercontinental Istanbul Eurasia Marathon
Istanbul, či Konštantinopol, je jediné mesto na svete, ležiace na dvoch kontinentoch. Mesto, po stáročia najsilnejšie a najokázalejšie centrum kresťanského sveta, bolo založené Grékmi pred 2500 rokmi. Istanbul je nábožensky tolerantné mesto. Mešity stoja pri kresťanských chrámoch, symbol kresťanstva, chrám „Božej múdrosti“ Aja Sofia, nebol po dobytí mesta mohamedánmi zbúraný, ale iba prebudovaný na stánok mohamedánov. Dodnes táto úchvatná, vyše 1500 ročná stavba, udivuje návštevníkov svojím majestátom a slúži, ako múzeum. Prvý krát som absolvoval maratón v Istanbule v roku 2007. Tohto roka som sa rozhodol zúčastniť sa kvôli symbolickému, 33. ročníku, ktorý skutočne stál za to. Až na počasie. Neviem, koľko krát v roku je počasie v Istanbule horšie, ako v Bratislave, ale za šesť upršaných dní, som videl istanbulské slnko akurát v posledný deň, pri odchode. Denná teplota niekedy dosiahla iba 9°C, zatiaľ čo Bratislava sa kúpala v slnečných lúčoch 15°C teplých. Cesta na maratón, s mojím päť členným podporným tímom, začínala 13. októbra. Z letiska Schwechat, lietadlom Turkish Airlines. Neľutovali sme túto voľbu. Perfektné služby a výborné jedlo počas letu, asi mala byť turecká kompenzácia za počasie, ktoré nám pripravili.
Hotel Tayhan nás uvítal pohostinnosťou a útulnosťou. Uvítací drink nám upokojil cestovaním vyrušený zažívací trakt a mohli sme sa vybrať na prehliadku tohto kozmopolitné mesta a potom na večeru. Na každom kroku bolo čo obdivovať. Od až fascinujúceho dopravného chaosu, cez bežný každodenný život Istanbulčanov, až po históriou nasiaknuté architektonické skvosty, ako mešita Sultanahmet, či Modrá mešita), chrám Aja Sofia, 400 ročné sídlo sultánov - palác Topkapi.
Modla svetovej architektúry, mešita Sulejmanyie, nemohla chýbať, ako pešia zóna Istiklal, korzo Istanbulčanov, Galatská veža a most, plavba loďou po Bospore a Zlatom rohu a samozrejme Veľký bazár a nemenej známy Egyptský bazár. O tom všetkom by sa dali písať siahodlhé odstavce, ale sústredím sa na hlavný dôvod cesty do Istanbulu, na 33. Eurasia Marathon. V nedeľu ráno, po nočnom daždi, som vstával o piatej. Viem, že trochu skoro. Čím som starší tým som zmotanejší. Z hotela som odchádzal až o 6:35, čo bol najvyšší čas, aby som o 7:00 pri mešite Sultanahmet, stihol nastúpiť do autobusu, ktorým nás odvážali na štart. Organizačne to mali Turci perfektne zvládnuté. Snáď štyri, päť desiatok autobusov stálo v rade a posúvali sa k miestu, kde sme nastupovali. Prestalo pršať, čo bolo vysoko pozitívne, lebo o 7:30 sme z autobusov vystúpili a čakať v daždi na štart o 9:00, by nebolo najpríjemnejšie. V dave som hľadal Vila Nováka, o ktorom som vedel, že by tu mal byť, ale nikde som ho nevidel. Tak som si krátil dlhú chvíľu rozcvičovaním a poklusávaním. Štart maratónu a 15 a 8 km behov bol spoločný. Veci v bežeckom vaku som už odovzdal do autobusu, tak som sa ponevieral po okolí. Spoza mrakodrapov na Európskej časti vyšli dažďové mraky. Bolo stále zatiahnuté, ale biele mraky sa pekne vynímali na sivom pozadí. Vyzerali skôr ako snehové. A bolo aj chladno, okolo 10°C. S blížiacou sa hodinou štartu, hustota bežeckého davu rástla a pomaly som sa posúval k štartovej čiare pod nafukovacou štartovou bránou. Čakáme na štartový výstrel a v mysli mi prebehne bežecká príprava na tento maratón. Nabehané mám dosť, fyzicky sa cítim výborne. Nemám až takú predštartovú nervozitu, ako mávam obvykle. Samozrejme, že nejakú pociťujem, ale bez nej by to bola predštartová apatia, ktorá je tiež nežiadúca. Dnes som v pohode, vyrovnaný a odhodlaný popasovať sa vysnenou métou 3:30. Do reality ma vracia výstrel. Spúšťam Garmin a začíname.
Neprší a ani nefúka. Pred nami je jeden z najdlhších visutých mostov na svete. Postavený bol v roku 1973 a iba jeden deň v roku ho sprístupnia chodcom a bežcom. V deň, kedy Turci oslavujú deň republiky. Beh po moste je úžasný. Pomaly sa moje telo dostáva do správneho rytmu, v ktorom bude musieť vydržať najbližšie tri a pol hodiny. Snažím sa bežať pod 5:00 min/km, čo sa mi darí pri tepe 152. Most je za nami a zbiehame dole z mosta do štvrti Beşiktaş. Cítim, že teplota tela začína stúpať. Mám oblečené tenké funkčné tričko s krátkym rukávom a na ňom hrubšie s dlhým. Rozhodujem sa dať si dole hrubšie tričko, čo má za následok prešpendlenie čísla. Celé to trvalo asi minútu počas ktorej som kráčal, pretože pri behu som si iba dlane dopichal. Neviem prečo som sa rozhodol k takej komplikovanej procedúre, ale vtedy sa mi to zdalo najjednoduchšie. Aj s "prezliekaním" som mal prvú päťku za 24:28. Zbehli sme k moru a bežíme poza nádherný palác Dolmabahçe, sídlo posledných sultánov. Ulica je lemovaná obrovskými listnatými stromami. V lete tu musí byť príjemný chládok. V krátkom tričku v chladnom počasí sa mi beží výborne. Neprší, je skoro bezvetrie. Blížime sa k Galatskému mostu, ktorý spája brehy Zlatého rohu. Za ním zahneme doprava a smerujeme k štvrti Eyűp. Je tu druhá päťka za 24:32. Čas je výborný a beží sa mi v pohode aj keď začalo pršať, ale nie na dlho. Lúčime sa s bežcami bežiacimi 15 km, ktorí sú vrátení do protismeru a my bežíme rovno ďalej. Začínam si všímať vedľa mňa troch bežcov. Z reči usudzujem že sú to Nemci. Bežia strojovo rovnomerne rovnakou rýchlosť ako ja. Teším sa, že budem mať spolubežcov. Ani nezaregistrujem 14-ty kilometer (1/3 preteku) a som za obrátkou na tretia päťka za 24:56. Smerujeme nazad k Gatatskému mostu. Pred ním odbočíme na Atatűkov bulvár. Nasleduje mierne, asi kilometrové stúpanie, končiace Valensovým akvaduktom. Pod akvaduktom ma „moji Nemci“ predbehli a začali sa mi vzďaľovať. Závidím im, že držia tempo, ale momentálne na nich nemám. Vzďaľujú sa. V klesaní je štvrtá päťka. Bola za 24:57. Som spokojný s časom, 1/2M za 1:44 a hlavne, že cítim dostatok síl pred druhou polovicou. Bežíme po štvorprúdovej ceste pri pobreží. Je pod mrakom, čo je dobre. Ak by svietilo slnko, nebolo by sa tu kde schovať. Občerstvovacie stanice fungujú perfektne. Sú umiestnené každých 2,5 km. Nevyužívam každú.
Piata päťka je za 24:55. Táto časť behu je dosť jednotvárna. Pobrežie, palmy, sem-tam nejaká dominantná budova. Vo štvrti Bakirkőy otočíme späť a začíname sa približovať k cieľu. Šiesta päťka 25:13. Začínam cítiť únavu, ale povzbudzuje ma výborný medzičas. A ešte viac povzbudivé je, že som dobehol „mojich Nemcov“ a pre zmenu som sa im začal vzďaľovať ja. Obával som sa, či som nezrýchlil príliš. Nechcelo sa mi veriť, že som sa pred nich dostal tak jednoducho. Ale výsledky ukázali, že Nemci tempo nevydržali. Stále mám dostatok síl, aj keď už to nie je to „pravé orechové“. Päťka na 35-ty km je za 25:55. Napriek spomaleniu, začínam predbiehať nie len kráčajúcich bežcov, ale aj bežiacich. Je to veľmi účinný balzám pre moje ego. Pohľadom sa lúčim s bežcami bežiacimi oproti mne. Pravda je, že ich je už poriedko a väčšinou sú to chodci, lebo sa nachádzajú iba na 20km. My pokračujeme ďalej pobrežím. Odháňam narastajúcu únavu. Upriamim zrak na predo mnou bežiaceho bežca a snažím sa ho dobiehať. Zopár bežcov predbehlo mňa, ale to si nevšímam. Pribieham k opevneniu palácového komplexu sultánov - Topkapi. Ôsma päťka za 26:02. Telo začínam mať strnulé. A už vidím Bosporský most, cez ktorý som už bežal. Ústie Zlatého rohu s Galatským mostom je v nedohľadne. Viem, že ak ho uvidím, začne cca 50m stúpanie do parku v Topkapi, odkiaľ je cieľ už veľmi blízko. A obávané stúpanie je tu! Počujem, ako mi podrážky ťapkajú o zem a vyjavuje sa mi reklamný slogan „ťapuško medecínka!!!!!“. Ťapkajúc o dlažbu bežím nadjazdom ponad železnicu a mierime do parku. Nádherná stromová aleja. Tep už radšej nekontrolujem. Pri ôsmej päťke bol priemer 159. Viem, že tep stúpa, dlho to nevydržím. Bojujem s bežcami, ktorí sú predo mnou Nechcú sa poddať, ale som „priečnejší“.
Vybiehame z parku na záverečné stúpanie po električkovej trati. Vhod mi prichádza tréning „za odmenu ešte raz“ a „posledný krát v tempe“. Po zdolaní posledného stúpania nasleduje 200 metrová rovinka popri mešite Sultanahmet a potom CIEĽ. Zvyčajne bývym „grogy“, ale teraz mám dosť síl na záverečný špurt. Ani neviem prečo. Veď pri posledných pár metroch v maratóne je to už jedno. Vďaka zrýchleniu som predbehol ďalších maratóncov, aby sa môj čas zastavil na 3:33:01. Napriek tej sekunde som nevýslovne šťastný. Veď som si urobil osobák! Predtým to bolo 3:39:40, z Liptovského maratónu v rolu 2005. Neskôr, pozerajúc výsledky som zistil, že som v záverečnom finiši zdolal dovtedy vedúceho Slováka Ladislava Šimka o 6 sekúnd. Na 30 km mal na mňa skoro 10 minút!!! Z tohto pohľadu, môj beh po 30-tke nebol až taký drevený, ako sa mi zdalo. Počas záverečných metrov som v cieľovej rovinke registroval, „DAGÓ, Ty si už tu????“ Skorým návratom som prekvapil môj podporný tým.
V cieli som dostal igelitku s pozornosťami od organizátorov a medailu. Nasledoval stánok, kde mi hneď vytlačili certifikát o absolvovaní behu s celkovým časom. Pripadalo mi to ako výjav dobrého ducha z aladinovej lampy. Neskutočné!!!!! Výdaj batožiny organizátori nezvládli. Ale to je jediný nedostatok. Inak hlboká poklona. Čakajúc na môj podporný tím začal som sa pri lavičke prezliekať. Po dokončení procedúry a zvítaní sa s priateľmi, zrazu neverím vlastným očiam.
Okolo mňa ide nenápadný človiečik, zaostrím na toho „člováka“, veď je to VILO NOVÁK!!!!! Tak to je skutočne jahoda na šľahačke. „Vilo si to skutočne Ty? Nie nejaká fatamorgána?“ Zvítame sa a vysvitne, že Vilo nebežal maratón, pretože nebol fit. Bežal iba 15 km. To je aj dôvod že Tí, ktorí čakajú na „Vilov doják z maratónu“ sa ho nedočkajú. Tak taký bol 33. Eurasia marathon. Teraz mi došlo prečo som nemohol mať lepší čas. Tých 33 nepustí!!!! Musím hľadať nejaký maratón s ročníkom max 29. No, ešte že nie som poverčivý. Na záver by som rád spomenúť môjho trénera Jána Roziaka. Patrí mu moja hlboká poklona za postavenie tréningových dávok tak, aby vyhovovali takému dedovi, ako som ja. Začal som s ním spolupracovať, keď som bol unavený z behania a nevedel som ako ďalej. Je to tak „Kto umí, umí. Kto neumí, čumí“
ZaveseNé 4. 11. 2011 |
